Pamätám si, že keď som bola dieťa, nikto sa neodvážil druhého osloviť señor, bol to totiž buržoázny prežitok. A keďže oslovenie compañero malo ideologický obsah, začali sme sa oslovovať inými spôsobmi. Napríklad „bratranec“, „mladý“, „hej ty“. A okrem toho sa začali používať aj mnohé vulgarizmy. Teraz z televízie počúvam, že režimu táto vulgárnosť vadí. Lenže, kde je príčina?
Kubánsky systém stavil na sociálne inžinierstvo a najlepším príkladom tohto laboratória je „nový človek“. Aby tento Homus cubanis mohol vzniknúť, milióny Kubáncov museli byť vytrhnuté z rodinného prostredia. Dali nás do jaslí, keď sme mali len 45 dní. Len čo sme sa naučili čítať, začali sme chodiť do pionierskych táborov, dospievali sme v prostredí uprostred ničoho. Štát veril, že môže nahradiť našich rodičov, snažil sa vymeniť hodnoty, ktoré sme poznali z domu za novú komunistickú morálku. Ale výsledok sa dosť líšil od toho, čo plánovači čakali. Nikdy sme sa nestali „novými ľuďmi“. Štát sa postavil aj proti náboženstvu, ignoroval jeho prínos pre morálne hodnoty, civilizáciu a naše tradičné zvyky. Učili nás urážať prezidentov iných krajín, posmievať sa historickým postavám, vyplazovať jazyk, keď prechádzame okolo zahraničnej ambasády. A vštepili nám revolučnú promiskuitu. Teraz, keď je etika národa rozbitá ako zrkadlo, chcú, aby sa rodina postarala o nápravu. Aby sme naše deti viedli k disciplíne. Ale ako to urobiť, keď my sami sme boli vedení, aby sme si tieto hodnoty nectili? Ako napraviť túto pohromu?
Kubánsky systém stavil na sociálne inžinierstvo a najlepším príkladom tohto laboratória je „nový človek“. Aby tento Homus cubanis mohol vzniknúť, milióny Kubáncov museli byť vytrhnuté z rodinného prostredia. Dali nás do jaslí, keď sme mali len 45 dní. Len čo sme sa naučili čítať, začali sme chodiť do pionierskych táborov, dospievali sme v prostredí uprostred ničoho. Štát veril, že môže nahradiť našich rodičov, snažil sa vymeniť hodnoty, ktoré sme poznali z domu za novú komunistickú morálku. Ale výsledok sa dosť líšil od toho, čo plánovači čakali. Nikdy sme sa nestali „novými ľuďmi“. Štát sa postavil aj proti náboženstvu, ignoroval jeho prínos pre morálne hodnoty, civilizáciu a naše tradičné zvyky. Učili nás urážať prezidentov iných krajín, posmievať sa historickým postavám, vyplazovať jazyk, keď prechádzame okolo zahraničnej ambasády. A vštepili nám revolučnú promiskuitu. Teraz, keď je etika národa rozbitá ako zrkadlo, chcú, aby sa rodina postarala o nápravu. Aby sme naše deti viedli k disciplíne. Ale ako to urobiť, keď my sami sme boli vedení, aby sme si tieto hodnoty nectili? Ako napraviť túto pohromu?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.