Internet sa má ku knihe oveľa bližšie ako médiá, ktoré prišli po nej. Z vizuálneho hľadiska je obrazovka monitora iba vyzdvihnutie knižnej stránky do výšky, pred „čitateľa“. Text je síce virtuálny, ale dá sa vytlačiť. A prsty na klávesnici sú tiež reálne.
Spočiatku bol internet naozaj iba výkonnejším elektrickým písacím strojom pre autorov a výkonnejším čítacím zariadením pre čitateľov. Ale s internetom prichádza niečo podstatne nové a zároveň niečo archetypálne známe. Po vizuálnom a akustickom prichádza ako posledná na rad literatúra. Monitor zrkadlí text a je hladinou, ktorá text zrkadlí.
.autor čitateľom a naopak
Internet akoby povzbudzoval sprisahanecké rituály, používajú sa pri ňom šifry, heslá (otváranie ako Sezam, otvor sa!). Trvá na doslovnom znení. Napíšete Shakecpeare alebo Schakespeare a nedostaneme sa k všetkým tajomstvám. Aby sme mohli čítať, musíme písať. Internet, paradoxne, trvá na litere oveľa dôslednejšie ako sama literatúra!
Autor sa stáva čitateľom, čitateľ sa organicky mení na autora. Existencia klasického, knižného spisovateľa patrí na internete k tým najmenej zaujímavým. Štandardizovaná stránka hocako kultového autora, nech je to Paul Auster (www.paulauster.com), Milorad Pavić (www.khazars.com), Peter Handke (www.peterhandke.at) sa mení iba na zásielkový obchod autorových kníh či archív recenzií o ňom. Niekedy viac zaujme spisovateľova hudba (www.harukimurakami.com) alebo jeho sochárske artefakty (www.vonnegut.com). Slovenskí spisovatelia sa väčšinou na internete neprezentujú (výnimku tvorí nápaditá stránka www.agdabavipain.szm.sk). Aj nevydarený pokus o publikovanie románu na internete na základe subskripcie (Stephen King) svedčí o tom, že do tohto virtuálneho prostredia sa nedajú mechanicky preniesť ekonomické väzby, ktoré stáli na počiatku rozvoja kníhtlače.
.bukowski za počítačom
Internet však prináša zmenu kvality písania. Básnik a prozaik Charles Bukowski o tom hovorí: „Prostě se mi líp sázejí slova, rychleji se mi přesouvají z mozku (nebo odkud vlastně) do prstů a z prstů na monitor, kde jsou hnedka vidět – ostře a jasně. Nejde o rychlost samotnou, jde o tok, o proud řeky slov, a když jsou ta slova dobrá, tak to plyne jedna radost.“
Zdá sa, že tekutý priestor monitora vyhovuje tomu spôsobu obraznosti a štylizovania, ktorý vnímame ako postmoderný. V tomto chápaní je spisovateľ akýsi textový procesor, stroj na vykonávanie textu, ako v súvislosti s Joyceom hovorí Leary: „Joyce nebyl jen spisovatel, byl také textový procesor, předchůdce dnešních hackerů, který redukoval myšlenky na elementrání jednotky a libovolně je donekonečna kombinoval.“
„Nové technológie spôsobili kompresiu priestoru,“ píše Rankov. Keďže tento priestor vnímame sčasti technologicky a sčasti psychologicky, hovoríme o umiestnení na internete, hoci by sme možno mali vravieť v internete. Na túto priestorovú prešmyčku upozorňuje aj citát z knihy o Matrixe: „Informace je cosi, co nás vnitřně (in-) formuje (-forms)“. Internet však nerobí takým fascinujúcim samotný priestor (koniec koncov iluzórny), ale to, čím je narúšaný a opäť sceľovaný, nech to už nazveme segmentáciou, fragmentáciou či pixeláciou.
.svet menom Sieť
V rámci internetového kozmu sú to malé územia kolonizované textami, obrazmi a zvukmi, ktoré vytvárajú v nekonečnej sieti uzlové miesta. Princíp siete nie je ľudskej kultúre neznámy, intuitívne sa k nemu blížili filozofi, estetici i spisovatelia rôznych dôb a priestorov, ale až internet dal meno Sieti.
Amorfný tvar „beztvárej“ masy uzlov, pri ktorých nevieme, či ony vytvárajú sieť alebo sieť vytvára ich, je veľmi efektívnym topologickým útvarom. Neuplatňuje sa v nich nijaká hierarchia. A predsa existujú sily, ktoré zabránia celku, aby sa rozpadol na chaos a anarchiu. Tou súdržnou silou je vzájomná pragmatickosť. Jeden uzol sa zo sebazáchovných dôvodov upína na druhý, jedna adresa navštevuje ďalšiu, aby ukojila svoj hlad po nových a nových informáciách. Uzly parazitujú na uzloch a vytvárajú štruktúru, ktorá má pevnosť vtáčej klietky a pružnosť siete. Je zároveň neohraničená i celistvá, otvorená i uzavretá. Je nehierarchická, zreteľne v nej však cítiť ťahy a smery prúdenia. Sme v nej v každom bode uprostred, nič nie je bližšie začiatku alebo centru ako niečo iné, nič nie je na periférii, nič nie je „out side“.
Kým sme ako ľudstvo nemali skúsenosť s priestorom tohto druhu, ktorý, hoci je nadfyzický, sa dá obývať a zdieľať, nedokázali sme dosť dobre vnímať svoje umiestnenie v čase a priestore inak ako trojdimenzionálne. McLuhan síce postrehol, že „knihtisk dal lidem pojem nekonečného opakování, které je tak nutné pro matematický pojem nekonečna,“ ale až internet dal ľudstvu pocit spolupráce s nekonečnom, takej radikálnej, že sa to v niektorých prípadoch rovná skúsenosti s náboženstvami. Ak nám môže byť pocit sietí na niečo užitočný, tak je to zrušenie hierarchizácie, a to rovnako v temporálnom ako kvadratickom zmysle slova.
V takomto preciťovaní reality je možné zrušiť ilúziu akýchkoľvek histórií ľudstva (teda aj histórie literatúry) ako jednosmerného ukladania textov do časového rámca a vnímať ju ako donekonečna sa rozbiehajúcu, či naopak, z nekonečna sa zbiehajúcu textovú hmlovinu alebo hviezdokopu. Na internete funguje takýto generátor nazvaný GNOD (The Global Network of Dreams) na stránke www.gnod.net. Podobne ako Wikipédiu ho „kŕmia“ autori – čitatelia údajmi o spisovateľoch. Návštevník stránky zadá spisovateľa (napr. Borgesa), ktorý sa vo forme bieleho mena na čiernej „oblohe obrazovky“ objaví v strede a okolo neho sa rozstreknú ďalšie planéty – autori: v najtesnejšej blízkosti Sabato, Swift, Cortazar, O´Brien, vo vzdialenejších prstencoch tí, ktorí s Borgesom súvisia voľnejšie. Pri každom ďalšom kliknutí na zvolené meno sa spisovateľská obloha mení a zjavujú sa na nej ďalšie mená ďalších spisovateľov. Teoreticky by sa dalo pokračovať takmer donekonečna. Isteže, táto „hviezdna mapa literatúry“ závisí od toho, kto generuje informácie a nevyhne sa subjektivizmu. Ako koncept nového vnímania literatúry je však taký obraz nesmierne plodný. Umožňuje zrušiť umelo vytvorenú chronológiu literárneho materiálu a precítiť iné plynutie literárnych textov v ľudskom čase a priestore.
Internet podáva viac textov za cenu rýchlejšej mortality: stránka, ktorú nájdete dnes, tam nemusí byť zajtra.
.knižky každého
„Lid má stále sobě co říci,“ postrehol Vašíček a z toho hľadiska je internet naozaj nekonečná stena nekonečného WC alebo jaskyne, kde píšeme svoje odkazy a ornamenty. Výtvarník Dezider Tóth napísal: „Knihu, ktorej začiatok sa stratil, historici pomenovali kniha bez hlavy.“ Internet je takáto kniha bez hlavy alebo naopak – vytvára virtuálneho miliónhlavého draka, ktorého hlavy tvoríme my. Tak ako každá modelka má svoju knihu – book, pomaly bude mať každý človek svoju knihu ako prezentáciu či portfolio svojho života. Keď ju nebude vedieť napísať sám, dá si ju napísať profesionálovi. O tom píše napríklad Schlink v Návrate. Ale tieto osobné knihy už existujú. Volajú sa blogy a je to najlacnejšia a najefektívnejšia tlač, ktorá z každého môže urobiť autora svojho života.
.kruh sa uzatvára
Kde sa začína internet? Kde sa končí? Kto ho moderuje? Kto ho organizuje?
Hovorí sa, že na internete nájdeme všetko. Ale platí to aj opačne: na internet dávame všetko. Tak ako internet zmenil písanie (zanikol písací stroj), tak (z)mení aj čítanie. Už dnes sa mení používanie encyklopédií a slovníkov. Vydanie najnovšieho slovníka slovenského jazyka je z toho aspektu vyslovene archaické.
Ako zachrániť dáta z internetu, napr. stránku, ktorá už zajtra nemusí existovať? Tak, že si ju vytlačíme. Čiže urobíme z nej text, prípadne knihu.
Kruh sa uzatvára.
Spočiatku bol internet naozaj iba výkonnejším elektrickým písacím strojom pre autorov a výkonnejším čítacím zariadením pre čitateľov. Ale s internetom prichádza niečo podstatne nové a zároveň niečo archetypálne známe. Po vizuálnom a akustickom prichádza ako posledná na rad literatúra. Monitor zrkadlí text a je hladinou, ktorá text zrkadlí.
.autor čitateľom a naopak
Internet akoby povzbudzoval sprisahanecké rituály, používajú sa pri ňom šifry, heslá (otváranie ako Sezam, otvor sa!). Trvá na doslovnom znení. Napíšete Shakecpeare alebo Schakespeare a nedostaneme sa k všetkým tajomstvám. Aby sme mohli čítať, musíme písať. Internet, paradoxne, trvá na litere oveľa dôslednejšie ako sama literatúra!
Autor sa stáva čitateľom, čitateľ sa organicky mení na autora. Existencia klasického, knižného spisovateľa patrí na internete k tým najmenej zaujímavým. Štandardizovaná stránka hocako kultového autora, nech je to Paul Auster (www.paulauster.com), Milorad Pavić (www.khazars.com), Peter Handke (www.peterhandke.at) sa mení iba na zásielkový obchod autorových kníh či archív recenzií o ňom. Niekedy viac zaujme spisovateľova hudba (www.harukimurakami.com) alebo jeho sochárske artefakty (www.vonnegut.com). Slovenskí spisovatelia sa väčšinou na internete neprezentujú (výnimku tvorí nápaditá stránka www.agdabavipain.szm.sk). Aj nevydarený pokus o publikovanie románu na internete na základe subskripcie (Stephen King) svedčí o tom, že do tohto virtuálneho prostredia sa nedajú mechanicky preniesť ekonomické väzby, ktoré stáli na počiatku rozvoja kníhtlače.
.bukowski za počítačom
Internet však prináša zmenu kvality písania. Básnik a prozaik Charles Bukowski o tom hovorí: „Prostě se mi líp sázejí slova, rychleji se mi přesouvají z mozku (nebo odkud vlastně) do prstů a z prstů na monitor, kde jsou hnedka vidět – ostře a jasně. Nejde o rychlost samotnou, jde o tok, o proud řeky slov, a když jsou ta slova dobrá, tak to plyne jedna radost.“
Zdá sa, že tekutý priestor monitora vyhovuje tomu spôsobu obraznosti a štylizovania, ktorý vnímame ako postmoderný. V tomto chápaní je spisovateľ akýsi textový procesor, stroj na vykonávanie textu, ako v súvislosti s Joyceom hovorí Leary: „Joyce nebyl jen spisovatel, byl také textový procesor, předchůdce dnešních hackerů, který redukoval myšlenky na elementrání jednotky a libovolně je donekonečna kombinoval.“
„Nové technológie spôsobili kompresiu priestoru,“ píše Rankov. Keďže tento priestor vnímame sčasti technologicky a sčasti psychologicky, hovoríme o umiestnení na internete, hoci by sme možno mali vravieť v internete. Na túto priestorovú prešmyčku upozorňuje aj citát z knihy o Matrixe: „Informace je cosi, co nás vnitřně (in-) formuje (-forms)“. Internet však nerobí takým fascinujúcim samotný priestor (koniec koncov iluzórny), ale to, čím je narúšaný a opäť sceľovaný, nech to už nazveme segmentáciou, fragmentáciou či pixeláciou.
.svet menom Sieť
V rámci internetového kozmu sú to malé územia kolonizované textami, obrazmi a zvukmi, ktoré vytvárajú v nekonečnej sieti uzlové miesta. Princíp siete nie je ľudskej kultúre neznámy, intuitívne sa k nemu blížili filozofi, estetici i spisovatelia rôznych dôb a priestorov, ale až internet dal meno Sieti.
Amorfný tvar „beztvárej“ masy uzlov, pri ktorých nevieme, či ony vytvárajú sieť alebo sieť vytvára ich, je veľmi efektívnym topologickým útvarom. Neuplatňuje sa v nich nijaká hierarchia. A predsa existujú sily, ktoré zabránia celku, aby sa rozpadol na chaos a anarchiu. Tou súdržnou silou je vzájomná pragmatickosť. Jeden uzol sa zo sebazáchovných dôvodov upína na druhý, jedna adresa navštevuje ďalšiu, aby ukojila svoj hlad po nových a nových informáciách. Uzly parazitujú na uzloch a vytvárajú štruktúru, ktorá má pevnosť vtáčej klietky a pružnosť siete. Je zároveň neohraničená i celistvá, otvorená i uzavretá. Je nehierarchická, zreteľne v nej však cítiť ťahy a smery prúdenia. Sme v nej v každom bode uprostred, nič nie je bližšie začiatku alebo centru ako niečo iné, nič nie je na periférii, nič nie je „out side“.
Kým sme ako ľudstvo nemali skúsenosť s priestorom tohto druhu, ktorý, hoci je nadfyzický, sa dá obývať a zdieľať, nedokázali sme dosť dobre vnímať svoje umiestnenie v čase a priestore inak ako trojdimenzionálne. McLuhan síce postrehol, že „knihtisk dal lidem pojem nekonečného opakování, které je tak nutné pro matematický pojem nekonečna,“ ale až internet dal ľudstvu pocit spolupráce s nekonečnom, takej radikálnej, že sa to v niektorých prípadoch rovná skúsenosti s náboženstvami. Ak nám môže byť pocit sietí na niečo užitočný, tak je to zrušenie hierarchizácie, a to rovnako v temporálnom ako kvadratickom zmysle slova.
V takomto preciťovaní reality je možné zrušiť ilúziu akýchkoľvek histórií ľudstva (teda aj histórie literatúry) ako jednosmerného ukladania textov do časového rámca a vnímať ju ako donekonečna sa rozbiehajúcu, či naopak, z nekonečna sa zbiehajúcu textovú hmlovinu alebo hviezdokopu. Na internete funguje takýto generátor nazvaný GNOD (The Global Network of Dreams) na stránke www.gnod.net. Podobne ako Wikipédiu ho „kŕmia“ autori – čitatelia údajmi o spisovateľoch. Návštevník stránky zadá spisovateľa (napr. Borgesa), ktorý sa vo forme bieleho mena na čiernej „oblohe obrazovky“ objaví v strede a okolo neho sa rozstreknú ďalšie planéty – autori: v najtesnejšej blízkosti Sabato, Swift, Cortazar, O´Brien, vo vzdialenejších prstencoch tí, ktorí s Borgesom súvisia voľnejšie. Pri každom ďalšom kliknutí na zvolené meno sa spisovateľská obloha mení a zjavujú sa na nej ďalšie mená ďalších spisovateľov. Teoreticky by sa dalo pokračovať takmer donekonečna. Isteže, táto „hviezdna mapa literatúry“ závisí od toho, kto generuje informácie a nevyhne sa subjektivizmu. Ako koncept nového vnímania literatúry je však taký obraz nesmierne plodný. Umožňuje zrušiť umelo vytvorenú chronológiu literárneho materiálu a precítiť iné plynutie literárnych textov v ľudskom čase a priestore.
Internet podáva viac textov za cenu rýchlejšej mortality: stránka, ktorú nájdete dnes, tam nemusí byť zajtra.
.knižky každého
„Lid má stále sobě co říci,“ postrehol Vašíček a z toho hľadiska je internet naozaj nekonečná stena nekonečného WC alebo jaskyne, kde píšeme svoje odkazy a ornamenty. Výtvarník Dezider Tóth napísal: „Knihu, ktorej začiatok sa stratil, historici pomenovali kniha bez hlavy.“ Internet je takáto kniha bez hlavy alebo naopak – vytvára virtuálneho miliónhlavého draka, ktorého hlavy tvoríme my. Tak ako každá modelka má svoju knihu – book, pomaly bude mať každý človek svoju knihu ako prezentáciu či portfolio svojho života. Keď ju nebude vedieť napísať sám, dá si ju napísať profesionálovi. O tom píše napríklad Schlink v Návrate. Ale tieto osobné knihy už existujú. Volajú sa blogy a je to najlacnejšia a najefektívnejšia tlač, ktorá z každého môže urobiť autora svojho života.
.kruh sa uzatvára
Kde sa začína internet? Kde sa končí? Kto ho moderuje? Kto ho organizuje?
Hovorí sa, že na internete nájdeme všetko. Ale platí to aj opačne: na internet dávame všetko. Tak ako internet zmenil písanie (zanikol písací stroj), tak (z)mení aj čítanie. Už dnes sa mení používanie encyklopédií a slovníkov. Vydanie najnovšieho slovníka slovenského jazyka je z toho aspektu vyslovene archaické.
Ako zachrániť dáta z internetu, napr. stránku, ktorá už zajtra nemusí existovať? Tak, že si ju vytlačíme. Čiže urobíme z nej text, prípadne knihu.
Kruh sa uzatvára.
| Daniel Hevier Internetoví Milenci zoznámili sa na odľahlom chate niekde na periférii siete prežili nesmrteľnú lásku prezradili si svoje identity pri ktorých sa ukázalo že on je vlastne ona ale ona bola našťastie on ich rody boli však proti stretnutiu a tak spáchali spoločnú samovraždu vymazali sa vzájomne zo všetkých adresárov ostala po nich dojímavá legenda ktorú si posielajú naše deti ako nevyžiadanú poštu |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.