Hoci je utorok popoludní, vo veľkej kinosále bratislavského Kina Lumiére je plno. Podobne o deň neskôr v klube A4, kde ľudia sedia nielen na stoličkách, ale aj na zemi a mnohí stoja pri stenách. V obidvoch kinách sa pritom premieta dvojhodinový dokumentárny film. V klube A4 dokonca väčšina ľudí zostane aj na pofilmovej diskusii s tvorcami, hoci tá sa začína krátko pred polnocou. „Snažím sa spoznať svojho syna,” hovorí Ali Brezovský, ktorý film videl piatykrát, keď sa ho po projekcii pýtame, čo mu tento film dáva.
.tínedžer v Bratislave
V roku 1990 mal Marek Brezovský 15 rokov. Bol študentom kompozície na konzervatóriu, komponoval „vážnu” hudbu. S Marekom Minárikom a Michalom Kresťankom hral art rock v kapele Art M Trio, býval nad Palisádami, priatelil sa s Whiskym zo Slobodnej Európy a so Špakom z Kosy z nosa. Pochopenie pre svoje záujmy našiel v dobrej rodine: otec Ali Brezovský bol hudobný skladateľ, ktorý spolupracoval s celou špičkou slovenskej popmusic, matka bola textárka, sestra Mirka bola poprocková speváčka (neskôr napíše výborné texty do niekoľkých bratových pesničiek).
Marek však patril medzi tie „zázračné deti”, ktoré sú od narodenia zaťažené bremenom veľkého talentu. Toto bremeno býva spravidla spojené s darom vysokej citlivosti, istej emociálnej nestability a vnútornej rozorvanosti, ako aj s túžbou žiť na hrane, nazrieť do hĺbok a dostať sa na samú dreň skutočnosti.
A nielen to. Marek prežíval posledné tínedžerské roky (a, žiaľ, aj posledné roky svojho života) v ponovembrovej Bratislave. Veci, ktoré boli počas režimu zakázané alebo potlačované, boli zrazu k dispozícii. V meste vznikali nové kapely, prvé rockové kluby, každý deň bol nejaký koncert, od roku 1993 bolo možné počúvať alternatívne Rádio Ragtime a v obchodoch sa dala kúpiť hudba, ktorú predtým bolo možné zohnať iba na burze.
Uprostred toho všetkého sa do Marekovho života dostali drogy. Tvrdé drogy, konkrétne pervitín a heroín. Boli nekvalitné, dostupné a lacné. Stačilo zájsť pred hotel Carlton na Hviezdoslavovom námestí a dostali ste to, čo ste hľadali. „Keď ste v tom čase niekde v krčme povedali, že napríklad veríte v Boha, považovali by vás za blázna. Keď ste však povedali, že ste začali brať heroín, bolo to považované za niečo celkom bežné a normálne,” hovorí vo filme Marekov kamarát, gitarista skupiny Kosa z nosa Braňo „Špako” Špaček. Mnohí do toho vpadli až po uši, niektorí – vrátane Mareka – sa už z toho nedostali.
„Okolo seba sme nemali žiadne negatívne príklady, ako majú dnes mladí ľudia. Ani nám nenapadla možnosť, že by sme sa od toho mohli stať závislí. Tak sme do toho skočili hlavičku. Bohužiaľ, veľké množstvo z nás na to doplatilo,” spomína Marekov priateľ, v tom čase už spevák Slobodnej Európy Whisky a dodáva: „Ja som, našťastie, svoj boj dotiahol do víťazného konca. Ale Marek bol skôr obeťou toho, že veľmi citlivo vnímal svet okolo seba a bol príliš mladý na to, ako hlboko chápal zlo a neuniesol to.”
Napriek viacnásobným pokusom zbaviť sa heroínovej závislosti Marek Brezovský 22. júna 1994, dva mesiace po svojich dvadsiatych narodeninách, zomiera na predávkovanie.
.hudba
„Bol to jeden z najvýnimočnejších ľudí, akých som v živote stretol,” hovorí o Marekovi Brezovskom ďalší jeho priateľ, bubeník Martin Valihora. Marek začal hrať v kapele, keď mal 9 rokov, vážnejšie veci začal skladať ako 14-ročný.
Whisky si ním zažil štyri roky blízkeho priateľstva. Podľa neho to boli magické roky. Obaja bývali pod Slavínom, vysedávali u Albrechta alebo chodili na túry do Malých Karpát a iných pohorí. Whisky si spomína, ako raz zliezli z hrebeňa Tríbeča do malej dedinky, kde objavili starý kostolík s organom: „Bol tam taký starý ujko, ktorý Marekovi na ňom dovolil zahrať. Ked Marek začal, ujko ostal stáť s otvorenými ústami a ja som mal zimomriavky.”
Marek hral komplikovaný art rock v kapele Art M Trio. „Mali sme veľa koncertov, hrávali sme vo veľkých kultúrnych domoch, kde na nás prišlo 15 až 20 ľudí,” spomína na toto obdobie basgitarista Marek Minárik. „Prišli sme na škodovke, všetko sme si vyložili, potom sme zahrali to naše veľdielo, bývali sme v tých najhorších hoteloch. Boli sme strašne šťastní: jazdili sme a hrali hudbu.”
Okrem toho sa venoval komponovaniu „vážnej” hudby. Skladal skladby pre sólové nástroje (väčšinou pre svojich spolužiakov) a komorné skladby pre Súbor súčasnej hudby, ktorý so spolužiakmi založili na konzervatóriu (a ktorý po krátkom čase v dôsledku zásahu vedenia školy zanikol).
Viaceré z týchto skladieb boli nahodenými nápadmi, ktoré Marek vymyslel, ale nedotiahol do konca. Partitúry za neho po nociach robil jeho otec. Najznámejšou skladbou z tohto obdobia je Venované nešťastiu pre hoboj, bicie nástroje a sláčikový orchester. Skladba zaznela minulý týždeň na Radio_Head Awards Festivale v podaní Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (dirigoval Tono Popovič). Hoci podanie skladby bolo pomerne rozpačité, drásajúca tragika, dojímavý smútok a tiché zúfalstvo boli ľahko počuteľné. Skladba bola Marekovou reakciou na samovraždu spolužiačky. Napriek všetkému jeho symfonickú tvorbu treba brať trochu s rezervou – veľký talent tam nesporne je, ale žiaľ, skladateľ mal málo času, aby ho rozvinul.
„Marek veľmi nepočúval iných autorov, vzhľadom na to, že skoro stále hral. Jeho obľúbených skladateľov možno spočítať na prstoch jednej ruky: Bartók, Šostakovič, Musorgskij, Zeljenka, Godár,” hovorí pre .týždeň Oskar Rózsa. „Mal rád bigbít, staré veci ako Grateful Dead, Lou Reeda, Franka Zappu alebo trio Emerson, Lake & Palmer. Myslím, že v jeho prípade to bolo skôr sympatizovanie s ich estetikou, než nejaké obdivovanie a snaha o replikáciu. Faktom zostáva, že 98 percent času venovaného hudbe ju aktívne vytváral a v zostávajúcich dvoch percentách si aj niečo vypočul.”
Marek Minárik súhlasí, že Art M Trio, aj keď v ňom niektorí videli nasledovníkov Collegia Musica, nemalo žiadne vzory. Podľa neho sa dokonca ani o hudbe príliš nerozprávali, radšej chodili na výlety: „Medzitým Marekovi niečo napadlo, niekde si to zapísal, a potom sme to rozvinuli v našej skúšobni. Pripúšťam, že naša hudba mohla evokovať Mariána Vargu, kedže Marek tam bol taký dominantný, ale to je vec názoru. Pritom sme si Mariána ctili, Marek ho mal veľmi rád, aj sme sa s ním stretávali a robili si vzájomne srandu.”
Keď niektorí polemizujú o Marekových skladateľských schopnostiach, Whisky v tom má jasno. Podľa neho bol jeho talent na hranici geniality. Marek dokonca znie aj na niektorých skladbách Slobodnej Európy. Jeho klavír počuť v piesni Unavený a zničený, napísal sláčikový part do pesničiek Růže z Texasu a The End, ne čembale hrá v piesni Deti a heroín. („Bol s nami len tak v štúdiu, zbadal tam čembalo a povedal, že na ňom ničo zahrá do piesne, ktorú sme práve nahrávali,” hovorí Whisky vo filme.) Whisky ho na oplátku naučil počúvať Psích Vojákov a ďalšie undergroundové skupiny, čo určite ovplyvnilo jeho tvorbu – klavír a sugestívny spev na spôsob „psí vojáka” Filipa Topola.
Podľa Mareka Minárika malo Art M Trio viacero podôb. Bavili ich dlhé inštrumentálne plochy, ale radi sa vybláznili aj na punku či metale. Jednoducho, skúšal všetko možné. Ak vynecháme symfonickú tvorbu, tak dnes je jasné, že z jeho hudby prežili práve pesničy, z ktorých nakoniec vznikol projekt Hrana. Vďaka nemu sa o Marekovi stále hovorí.
Album Marekových songov dal dohromady v roku 1999 Oskar Rózsa, ktorý nahradil na poste basáka práve Mareka Minárika (odišiel do skupiny Lucie). Oskar tento albumu pôvodne spravil preto, aby sa nejakým spôsobom zachovala Marekova tvorba, no v skutočnosti sa stalo oveľa viac – Brezovského pesničky sa dostali medzi ľudí.
„Keď sme vydali album, ľudia sa ma vypytovali, prečo s tým nerobíme koncerty,” hovorí Oskar Rózsa. „Váhal som preto, lebo je to náročný umelecký projekt a ten album som naspieval ja. V štúdiu mám na to neobmedzený čas, a to je iné ako postaviť sa ako nespevák pred ľudí na pódium. V roku 2010 ma presvedčil Matej Drlička, ktorý to veľmi chcel na festival Viva Musica!. Tak sme dali dokopy kapelu a urobili sme koncert, ktorý bol pre nás veľmi silný, a tak sme sa rozhodli dotiahnuť ten koncert aj do iných slovenských miest.”
Podľa Minárika sa na koncertoch Hrany stala magická vec. „Zrazu sa Marek vrátil. Sedel tam s nami. A odvtedy je stále s nami. A keď som videl, že koľko je na koncertoch ľudí, tak som si konečne uvedomil, že je to skutočná vec, že si jeho hudbu našli ľudia aj bez toho, aby ju tlačila nejaká firma. Bolo to naozaj,” spomína basák, ktorý hral s Lucií, dnes s Davidom Kollerom alebo Jasnou Pákou. S odstupom času vníma svojho dávneho kamaráta ako mimoriadne talentovaného človeka. „Vo svojom veku bol tak ďaleko, že som si to nebol schopný uvedomiť. Vidím to až teraz, keď si dávam dokopy súvislosti.”
„Marek sa nesnažil byť inštrumentálne zdatný preto, aby vynikol,” dopĺňa Minárikove slová Martin Valihora. „On rozumel hudbe. Čoho sa chytil, to malo svoju váhu. Jeho genialita spočívala v názore, ktorý chcel povedať a v tom, ako ho povedal. Keď som neskôr hrával s Hiromi (japonskou jazzovou klaviristkou – pozn. red.), často mi napadlo, že toto som už počul u Mareka. Aj ona totiž prepájala vážnu hudbu s rockom. Bola to však len formálna podoba. Obsahovo sa to s Marekovými hĺbkami nedalo porovnať.”
.4 filmy o Marekovi
„Už dávno som chcel o Marekovi natočiť film, ale Oskar mi hovoril, že ešte nie je ten správny čas,” hovorí režisér Patrik Lančarič v diskusii po projekcii Hrany v klube A4. Správny čas nastal v roku 2010, keď sa na festivale Viva musica! uskutočnil veľký koncert z klasickej aj rockovej tvorby Mareka Brezovského. Koncert bol beznádejne vypredaný a stretol sa s veľkou mediálnou odozvou. Oskar dal teda dokopy kapelu a vyrazil na turné. Patrikov filmový štáb išiel s nimi.
Dokument Hrana má 125 minút a okrem záberov z koncertov Hrany ho tvoria archívne filmové zábery a spomienky Marekových priateľov, priateliek a rodiny. Film je rozdelený do štyroch nerovnako dlhých, no rovnako dôležitých častí (filmov): Hudba, Láska, Rodina a Samota. Bez toho, aby sme prezrádzali pointy či prekvapenia, možno povedať, že nejde ani tak o pohľady na toho istého človeka zo štyroch strán, ako skôr o spomienky na štyri osobnosti, skryté v človeku menom Marek Brezovský. Pre spolužiakov a hudobníkov to bol hlavne muzikant (pre niektorých „vážny” skladateľ, pre iných punkáč, pre ďalších tvorca sofistikovaných rockových piesní). Pre ľudí ako boli Whisky či Špako to bol hlavne kamarát, s ktorým sa radi stretávali a rozprávali. Mnohí pritom ani netušili o jeho bratislavskej priateľke Bibire, ktorá zase vedela veľmi málo o Katke od Zvolena. Rodičia a sestra s ním spolu prežívali zápasy so závislosťou a až po jeho odchode zistili, koľko veľa hudby po ňom zostalo.
Štyri filmy uzatvára poetický animovaný film Patrika Pašša ml. a Petra Budinského. „Spočiatku sme sa obávali, že bude málo archívov s Marekom, a tak sme si mysleli, že si pomôžeme animáciou,“ hovorí pre .týždeň režisér filmu Patrik Lančarič. „Keď sme definitívne našli spôsob, akým budeme Marekov príbeh vo filme rozprávať (4 príbehy – 4 filmy), padlo definitívne rozhodnutie, že vyrobíme krátky animovaný film do časti Samota. Prišlo nám to ako najprirodzenejšie ukončenie tejto časti a vôbec celého filmu. Forma „rozprávky“, metafora, dáva priestor na akúsi vnútornú sumarizáciu a azda aj katarziu.“
Vo filme je pomerne veľa archívnych filmových záberov. „Je tam prakticky celý obrazový archív, ktorý sa s Marekom zachoval,“ hovorí Patrik Lančarič. „Väčšina materiálov pochádza z archívu RTVS a zo súkromného archívu rodiny Brezovských. Dosť dôležitý rozmer filmu dodávajú aj súkromné archívy Braňa Špačka. Špako ich nakrúcal práve v období prvej polovice 90. rokov a filmu dodávajú naozaj zvláštnu emóciu a autentickú atmosféru. „Špako neplánovane natočil aj úplne posledný záber v Marekovom živote. Náhodne sa stretli v meste, Marek bol evidentne v zlom stave. „Hovoril mi, aby som ho natočil, ako si do žily pichá heroín,“ spomína vo filme režisér a gitarista Kosy z nosa Špako. „Povedal som mu, že také veci nebudem natáčať. Ake sme tam stáli, Marek si zapálil cigaretu, ja som, ani neviem ako, spustil kameru a natočil som pár sekúnd, ako sa pozrie hore, vyfúkne dym a skloní hlavu. V tej chvíli sa mi zdalo, že točím zomierajúceho človeka.“ Pár dní na to Marek zomrel.
Pýtame sa Patrika Lančariča na jeho prvú spomienku na Mareka Brezovského: „Pioniersky tábor niekedy v polovici 80. rokov... Bol tam aj jeden 12-ročný frajer, ktorý hral neskutočne na klavíri a spieval s obrovským drajvom a rukami vo vreckách. My sme boli o rok, o dva starší a boli sme z neho hotoví. Mohol potom s nami ísť prepadnúť susedný tábor,“ spomína režisér filmu Hrana, ktorý možno v súčasnosti vidieť v slovenských kinách.
.plť na jazere
„Marek ma ovplyvnil doživotne,” hovorí Martin Valihora. „Stále je vo mne. Spomínam si, ako sme debatovali o všetkom možnom. O hudbe, o živote, o knihách. Raz sme si na pieskovisku v Starom Meste do piesku kreslili vesmír. Išlo o život a o všetko.”
Na rozdiel od svojich kamarátov však Marek nemal v sebe poistku, ktorá by ho stiahla späť a ktorá by mu povedala, že dosť. Smrti sa vraj nebál, rád posúval hranice a vystavoval sa aj nebezpečiu. Nakoniec ho to stálo život. Whiskymu sa dnes vybavuje spomienka, ako raz s Marekom na Šumave šli v zime po snehu, ďaleko od civilizácie a objavili veľké jazero. Pri brehu bola plť. Napriek jeho obavám mu Marek navrhol, aby sa na nej išli po jazere povoziť. Keď boli v strede jazera, plť sa rozpadla a obaja padli do ľadovej vody.
„Nejakým zázrakom sme v kŕčoch doplávali na breh a okamžite na nás všetko šatstvo zamrzlo,” hovorí Whisky a dodáva: „Museli sme sa zmrznutí v snehu po pás dostať naspäť na chatu. Bol to boj o život. Trvalo nám to tri hodiny. Keď sme sa potom zohrievali nad sporákom, pozreli sme sa na seba a začali sme sa strašne smiať. Pochopili sme, že toto bol prvý naozajstný problém, ktorý sme zažili a že všetky tie filozofické pseudoproblémy, čo sme dovtedy riešili, boli len kaviarenské reči. Škoda, že si na to Marek nespomenul v deň, keď zomrel. Asi by to bolo dopadlo inak.”
.tínedžer v Bratislave
V roku 1990 mal Marek Brezovský 15 rokov. Bol študentom kompozície na konzervatóriu, komponoval „vážnu” hudbu. S Marekom Minárikom a Michalom Kresťankom hral art rock v kapele Art M Trio, býval nad Palisádami, priatelil sa s Whiskym zo Slobodnej Európy a so Špakom z Kosy z nosa. Pochopenie pre svoje záujmy našiel v dobrej rodine: otec Ali Brezovský bol hudobný skladateľ, ktorý spolupracoval s celou špičkou slovenskej popmusic, matka bola textárka, sestra Mirka bola poprocková speváčka (neskôr napíše výborné texty do niekoľkých bratových pesničiek).
Marek však patril medzi tie „zázračné deti”, ktoré sú od narodenia zaťažené bremenom veľkého talentu. Toto bremeno býva spravidla spojené s darom vysokej citlivosti, istej emociálnej nestability a vnútornej rozorvanosti, ako aj s túžbou žiť na hrane, nazrieť do hĺbok a dostať sa na samú dreň skutočnosti.
A nielen to. Marek prežíval posledné tínedžerské roky (a, žiaľ, aj posledné roky svojho života) v ponovembrovej Bratislave. Veci, ktoré boli počas režimu zakázané alebo potlačované, boli zrazu k dispozícii. V meste vznikali nové kapely, prvé rockové kluby, každý deň bol nejaký koncert, od roku 1993 bolo možné počúvať alternatívne Rádio Ragtime a v obchodoch sa dala kúpiť hudba, ktorú predtým bolo možné zohnať iba na burze.
Uprostred toho všetkého sa do Marekovho života dostali drogy. Tvrdé drogy, konkrétne pervitín a heroín. Boli nekvalitné, dostupné a lacné. Stačilo zájsť pred hotel Carlton na Hviezdoslavovom námestí a dostali ste to, čo ste hľadali. „Keď ste v tom čase niekde v krčme povedali, že napríklad veríte v Boha, považovali by vás za blázna. Keď ste však povedali, že ste začali brať heroín, bolo to považované za niečo celkom bežné a normálne,” hovorí vo filme Marekov kamarát, gitarista skupiny Kosa z nosa Braňo „Špako” Špaček. Mnohí do toho vpadli až po uši, niektorí – vrátane Mareka – sa už z toho nedostali.
„Okolo seba sme nemali žiadne negatívne príklady, ako majú dnes mladí ľudia. Ani nám nenapadla možnosť, že by sme sa od toho mohli stať závislí. Tak sme do toho skočili hlavičku. Bohužiaľ, veľké množstvo z nás na to doplatilo,” spomína Marekov priateľ, v tom čase už spevák Slobodnej Európy Whisky a dodáva: „Ja som, našťastie, svoj boj dotiahol do víťazného konca. Ale Marek bol skôr obeťou toho, že veľmi citlivo vnímal svet okolo seba a bol príliš mladý na to, ako hlboko chápal zlo a neuniesol to.”
Napriek viacnásobným pokusom zbaviť sa heroínovej závislosti Marek Brezovský 22. júna 1994, dva mesiace po svojich dvadsiatych narodeninách, zomiera na predávkovanie.
.hudba
„Bol to jeden z najvýnimočnejších ľudí, akých som v živote stretol,” hovorí o Marekovi Brezovskom ďalší jeho priateľ, bubeník Martin Valihora. Marek začal hrať v kapele, keď mal 9 rokov, vážnejšie veci začal skladať ako 14-ročný.
Whisky si ním zažil štyri roky blízkeho priateľstva. Podľa neho to boli magické roky. Obaja bývali pod Slavínom, vysedávali u Albrechta alebo chodili na túry do Malých Karpát a iných pohorí. Whisky si spomína, ako raz zliezli z hrebeňa Tríbeča do malej dedinky, kde objavili starý kostolík s organom: „Bol tam taký starý ujko, ktorý Marekovi na ňom dovolil zahrať. Ked Marek začal, ujko ostal stáť s otvorenými ústami a ja som mal zimomriavky.”
Marek hral komplikovaný art rock v kapele Art M Trio. „Mali sme veľa koncertov, hrávali sme vo veľkých kultúrnych domoch, kde na nás prišlo 15 až 20 ľudí,” spomína na toto obdobie basgitarista Marek Minárik. „Prišli sme na škodovke, všetko sme si vyložili, potom sme zahrali to naše veľdielo, bývali sme v tých najhorších hoteloch. Boli sme strašne šťastní: jazdili sme a hrali hudbu.”
Okrem toho sa venoval komponovaniu „vážnej” hudby. Skladal skladby pre sólové nástroje (väčšinou pre svojich spolužiakov) a komorné skladby pre Súbor súčasnej hudby, ktorý so spolužiakmi založili na konzervatóriu (a ktorý po krátkom čase v dôsledku zásahu vedenia školy zanikol).
Viaceré z týchto skladieb boli nahodenými nápadmi, ktoré Marek vymyslel, ale nedotiahol do konca. Partitúry za neho po nociach robil jeho otec. Najznámejšou skladbou z tohto obdobia je Venované nešťastiu pre hoboj, bicie nástroje a sláčikový orchester. Skladba zaznela minulý týždeň na Radio_Head Awards Festivale v podaní Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (dirigoval Tono Popovič). Hoci podanie skladby bolo pomerne rozpačité, drásajúca tragika, dojímavý smútok a tiché zúfalstvo boli ľahko počuteľné. Skladba bola Marekovou reakciou na samovraždu spolužiačky. Napriek všetkému jeho symfonickú tvorbu treba brať trochu s rezervou – veľký talent tam nesporne je, ale žiaľ, skladateľ mal málo času, aby ho rozvinul.
„Marek veľmi nepočúval iných autorov, vzhľadom na to, že skoro stále hral. Jeho obľúbených skladateľov možno spočítať na prstoch jednej ruky: Bartók, Šostakovič, Musorgskij, Zeljenka, Godár,” hovorí pre .týždeň Oskar Rózsa. „Mal rád bigbít, staré veci ako Grateful Dead, Lou Reeda, Franka Zappu alebo trio Emerson, Lake & Palmer. Myslím, že v jeho prípade to bolo skôr sympatizovanie s ich estetikou, než nejaké obdivovanie a snaha o replikáciu. Faktom zostáva, že 98 percent času venovaného hudbe ju aktívne vytváral a v zostávajúcich dvoch percentách si aj niečo vypočul.”
Marek Minárik súhlasí, že Art M Trio, aj keď v ňom niektorí videli nasledovníkov Collegia Musica, nemalo žiadne vzory. Podľa neho sa dokonca ani o hudbe príliš nerozprávali, radšej chodili na výlety: „Medzitým Marekovi niečo napadlo, niekde si to zapísal, a potom sme to rozvinuli v našej skúšobni. Pripúšťam, že naša hudba mohla evokovať Mariána Vargu, kedže Marek tam bol taký dominantný, ale to je vec názoru. Pritom sme si Mariána ctili, Marek ho mal veľmi rád, aj sme sa s ním stretávali a robili si vzájomne srandu.”
Keď niektorí polemizujú o Marekových skladateľských schopnostiach, Whisky v tom má jasno. Podľa neho bol jeho talent na hranici geniality. Marek dokonca znie aj na niektorých skladbách Slobodnej Európy. Jeho klavír počuť v piesni Unavený a zničený, napísal sláčikový part do pesničiek Růže z Texasu a The End, ne čembale hrá v piesni Deti a heroín. („Bol s nami len tak v štúdiu, zbadal tam čembalo a povedal, že na ňom ničo zahrá do piesne, ktorú sme práve nahrávali,” hovorí Whisky vo filme.) Whisky ho na oplátku naučil počúvať Psích Vojákov a ďalšie undergroundové skupiny, čo určite ovplyvnilo jeho tvorbu – klavír a sugestívny spev na spôsob „psí vojáka” Filipa Topola.
Podľa Mareka Minárika malo Art M Trio viacero podôb. Bavili ich dlhé inštrumentálne plochy, ale radi sa vybláznili aj na punku či metale. Jednoducho, skúšal všetko možné. Ak vynecháme symfonickú tvorbu, tak dnes je jasné, že z jeho hudby prežili práve pesničy, z ktorých nakoniec vznikol projekt Hrana. Vďaka nemu sa o Marekovi stále hovorí.
Album Marekových songov dal dohromady v roku 1999 Oskar Rózsa, ktorý nahradil na poste basáka práve Mareka Minárika (odišiel do skupiny Lucie). Oskar tento albumu pôvodne spravil preto, aby sa nejakým spôsobom zachovala Marekova tvorba, no v skutočnosti sa stalo oveľa viac – Brezovského pesničky sa dostali medzi ľudí.
„Keď sme vydali album, ľudia sa ma vypytovali, prečo s tým nerobíme koncerty,” hovorí Oskar Rózsa. „Váhal som preto, lebo je to náročný umelecký projekt a ten album som naspieval ja. V štúdiu mám na to neobmedzený čas, a to je iné ako postaviť sa ako nespevák pred ľudí na pódium. V roku 2010 ma presvedčil Matej Drlička, ktorý to veľmi chcel na festival Viva Musica!. Tak sme dali dokopy kapelu a urobili sme koncert, ktorý bol pre nás veľmi silný, a tak sme sa rozhodli dotiahnuť ten koncert aj do iných slovenských miest.”
Podľa Minárika sa na koncertoch Hrany stala magická vec. „Zrazu sa Marek vrátil. Sedel tam s nami. A odvtedy je stále s nami. A keď som videl, že koľko je na koncertoch ľudí, tak som si konečne uvedomil, že je to skutočná vec, že si jeho hudbu našli ľudia aj bez toho, aby ju tlačila nejaká firma. Bolo to naozaj,” spomína basák, ktorý hral s Lucií, dnes s Davidom Kollerom alebo Jasnou Pákou. S odstupom času vníma svojho dávneho kamaráta ako mimoriadne talentovaného človeka. „Vo svojom veku bol tak ďaleko, že som si to nebol schopný uvedomiť. Vidím to až teraz, keď si dávam dokopy súvislosti.”
„Marek sa nesnažil byť inštrumentálne zdatný preto, aby vynikol,” dopĺňa Minárikove slová Martin Valihora. „On rozumel hudbe. Čoho sa chytil, to malo svoju váhu. Jeho genialita spočívala v názore, ktorý chcel povedať a v tom, ako ho povedal. Keď som neskôr hrával s Hiromi (japonskou jazzovou klaviristkou – pozn. red.), často mi napadlo, že toto som už počul u Mareka. Aj ona totiž prepájala vážnu hudbu s rockom. Bola to však len formálna podoba. Obsahovo sa to s Marekovými hĺbkami nedalo porovnať.”
.4 filmy o Marekovi
„Už dávno som chcel o Marekovi natočiť film, ale Oskar mi hovoril, že ešte nie je ten správny čas,” hovorí režisér Patrik Lančarič v diskusii po projekcii Hrany v klube A4. Správny čas nastal v roku 2010, keď sa na festivale Viva musica! uskutočnil veľký koncert z klasickej aj rockovej tvorby Mareka Brezovského. Koncert bol beznádejne vypredaný a stretol sa s veľkou mediálnou odozvou. Oskar dal teda dokopy kapelu a vyrazil na turné. Patrikov filmový štáb išiel s nimi.
Dokument Hrana má 125 minút a okrem záberov z koncertov Hrany ho tvoria archívne filmové zábery a spomienky Marekových priateľov, priateliek a rodiny. Film je rozdelený do štyroch nerovnako dlhých, no rovnako dôležitých častí (filmov): Hudba, Láska, Rodina a Samota. Bez toho, aby sme prezrádzali pointy či prekvapenia, možno povedať, že nejde ani tak o pohľady na toho istého človeka zo štyroch strán, ako skôr o spomienky na štyri osobnosti, skryté v človeku menom Marek Brezovský. Pre spolužiakov a hudobníkov to bol hlavne muzikant (pre niektorých „vážny” skladateľ, pre iných punkáč, pre ďalších tvorca sofistikovaných rockových piesní). Pre ľudí ako boli Whisky či Špako to bol hlavne kamarát, s ktorým sa radi stretávali a rozprávali. Mnohí pritom ani netušili o jeho bratislavskej priateľke Bibire, ktorá zase vedela veľmi málo o Katke od Zvolena. Rodičia a sestra s ním spolu prežívali zápasy so závislosťou a až po jeho odchode zistili, koľko veľa hudby po ňom zostalo.
Štyri filmy uzatvára poetický animovaný film Patrika Pašša ml. a Petra Budinského. „Spočiatku sme sa obávali, že bude málo archívov s Marekom, a tak sme si mysleli, že si pomôžeme animáciou,“ hovorí pre .týždeň režisér filmu Patrik Lančarič. „Keď sme definitívne našli spôsob, akým budeme Marekov príbeh vo filme rozprávať (4 príbehy – 4 filmy), padlo definitívne rozhodnutie, že vyrobíme krátky animovaný film do časti Samota. Prišlo nám to ako najprirodzenejšie ukončenie tejto časti a vôbec celého filmu. Forma „rozprávky“, metafora, dáva priestor na akúsi vnútornú sumarizáciu a azda aj katarziu.“
Vo filme je pomerne veľa archívnych filmových záberov. „Je tam prakticky celý obrazový archív, ktorý sa s Marekom zachoval,“ hovorí Patrik Lančarič. „Väčšina materiálov pochádza z archívu RTVS a zo súkromného archívu rodiny Brezovských. Dosť dôležitý rozmer filmu dodávajú aj súkromné archívy Braňa Špačka. Špako ich nakrúcal práve v období prvej polovice 90. rokov a filmu dodávajú naozaj zvláštnu emóciu a autentickú atmosféru. „Špako neplánovane natočil aj úplne posledný záber v Marekovom živote. Náhodne sa stretli v meste, Marek bol evidentne v zlom stave. „Hovoril mi, aby som ho natočil, ako si do žily pichá heroín,“ spomína vo filme režisér a gitarista Kosy z nosa Špako. „Povedal som mu, že také veci nebudem natáčať. Ake sme tam stáli, Marek si zapálil cigaretu, ja som, ani neviem ako, spustil kameru a natočil som pár sekúnd, ako sa pozrie hore, vyfúkne dym a skloní hlavu. V tej chvíli sa mi zdalo, že točím zomierajúceho človeka.“ Pár dní na to Marek zomrel.
Pýtame sa Patrika Lančariča na jeho prvú spomienku na Mareka Brezovského: „Pioniersky tábor niekedy v polovici 80. rokov... Bol tam aj jeden 12-ročný frajer, ktorý hral neskutočne na klavíri a spieval s obrovským drajvom a rukami vo vreckách. My sme boli o rok, o dva starší a boli sme z neho hotoví. Mohol potom s nami ísť prepadnúť susedný tábor,“ spomína režisér filmu Hrana, ktorý možno v súčasnosti vidieť v slovenských kinách.
.plť na jazere
„Marek ma ovplyvnil doživotne,” hovorí Martin Valihora. „Stále je vo mne. Spomínam si, ako sme debatovali o všetkom možnom. O hudbe, o živote, o knihách. Raz sme si na pieskovisku v Starom Meste do piesku kreslili vesmír. Išlo o život a o všetko.”
Na rozdiel od svojich kamarátov však Marek nemal v sebe poistku, ktorá by ho stiahla späť a ktorá by mu povedala, že dosť. Smrti sa vraj nebál, rád posúval hranice a vystavoval sa aj nebezpečiu. Nakoniec ho to stálo život. Whiskymu sa dnes vybavuje spomienka, ako raz s Marekom na Šumave šli v zime po snehu, ďaleko od civilizácie a objavili veľké jazero. Pri brehu bola plť. Napriek jeho obavám mu Marek navrhol, aby sa na nej išli po jazere povoziť. Keď boli v strede jazera, plť sa rozpadla a obaja padli do ľadovej vody.
„Nejakým zázrakom sme v kŕčoch doplávali na breh a okamžite na nás všetko šatstvo zamrzlo,” hovorí Whisky a dodáva: „Museli sme sa zmrznutí v snehu po pás dostať naspäť na chatu. Bol to boj o život. Trvalo nám to tri hodiny. Keď sme sa potom zohrievali nad sporákom, pozreli sme sa na seba a začali sme sa strašne smiať. Pochopili sme, že toto bol prvý naozajstný problém, ktorý sme zažili a že všetky tie filozofické pseudoproblémy, čo sme dovtedy riešili, boli len kaviarenské reči. Škoda, že si na to Marek nespomenul v deň, keď zomrel. Asi by to bolo dopadlo inak.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.