Robím len to, čo chcem,
som na voľnej nohe, môžem si vyberať. Nebohý Elo Havetta ma učil: dobre si rozmysli, do čoho sa pustíš, ak zoberieš vec, ktorá bude zlá a nebude ťa baviť, nemôžeš potom odovzdať, čo v sebe máš. Keď idem robiť s niekým novým, nechám si vždy poslať scenár. Zo zlého scenára nikto dobrý film neurobí. Do toho nejdem ani za milión. Iste, o nejakú prácu som s týmto prístupom prišiel. Ale tiež sa stalo, že mi po rokoch dali za pravdu.
Prst mi ufaklila vlastná sestra sekerou.
Mal som trinásť, rúbal som drevo, sestra si tiež chcela preťať jedno polienko. Nešťastne som ten kýpeť schovával, ale potom som zistil, že je s tým na párty obrovská prdel. Minule na pasovom pani hovorí: Priložte ukazovák ľavej ruky na červené svetielko. Ja, že nemôžem. Horekovala: Toto mi bolo treba!? Úradník slovenský, keď nie ste v nejakej škatuľke, nevie, čo má robiť. Obtelefonovala sedem ľudí, a že teda prostredník. Nemáte ho dobre pritlačený. Mám! Nemáte. To mám od detstva, kus bruška som si odrezal nožom. Prišiel vedúci, kde máme toho drevorubača? Ja som kameraman! To som netušil, že to je také nebezpečné povolanie.
Bol som rýchlokorčuliar a hokejista.
Hral som za Trnavu druhú ligu, šalenec. Keď som v Bratislave chcel prestúpiť do Slovana, rodičia, že neexistuje, najprv maturita, potom hokej, vypadol som z toho a odvtedy nič. Ale som neustále v pohybe, fyzicky sa tak narobím, že nepotrebujem športovať. Podkrovie som si staval sám, lebo pri prerábaní domu som videl, čoho sú schopní robotníci slovenskí.
Koľko mám klobúkov?
Desať by sa našlo. Moja mama ich neznáša. Minule nechcela ísť vedľa mňa v nemocnici, že pozri sa, ako vyzeráš, tie vlasy, kabát, klobúk! Klobúk je neskutočný lakmusový papierik, keď na Slovensku vojdem do krčmy, za minútu viem, či ma odtiaľ vyhodia, alebo s nimi zostaneme pri fľaške. Keď točíme v kostole, dám ho dolu, viem odhadnúť, kde áno a kde nie. Na úrade vlády? Zásadne nie!
Jem len vtedy, keď som naozaj hladný,
a len dovtedy, pokiaľ mi chutí. Žena je občas aj naštvaná, že načo varí, keď tak málo jem. Mám klapku, keď vidím, že v reštaurácii nosia veľké porcie, dám si detskú, mne to úplne stačí. Kto sa prežiera, je samá choroba. Ale pri pití vína mi tá klapka nefunguje tak dobre.
Fajčím od siedmich rokov.
S kamarátom sme nemali väčšej slasti, ako si ísť do parku zapáliť. On kradol otcovi letky, alebo sme na futbalovom ihrisku zbierali špaky. Mama mi na fajčenie prišla tak, že som mal oškvrčané mihalnice, ako som si ich pripaľoval. Povedala otcovi, že učiteľov syn predsa nebude fajčiť špaky. Čo fajčíš, syn môj? Letky! Otec doniesol z obchodu a po obede hovorí, zapáľ si pekne, ako dospelý. Daj si ešte jednu, a ešte jednu... mne bolo tak strašne zle! Do maturity som nefajčil.
Chcem si spraviť poriadok vo fotografiách a negatívoch.
Pred piatimi rokmi som bol mesiac doma so zápalom pľúc a prešiel som len jednu desatinu. Tak som to treskol zase do skrine, nemám na to nervy, ani systém. Chaos absolútny. Aj v knižkách. Mám ich doma asi 4 000, viem že niekde je, ale neviem ju nájsť. Stále to odkladám na čas, keď už nebudem vládať s kamerou sa flákať po svete. Len potom neviem, či budem vôbec vládať.
som na voľnej nohe, môžem si vyberať. Nebohý Elo Havetta ma učil: dobre si rozmysli, do čoho sa pustíš, ak zoberieš vec, ktorá bude zlá a nebude ťa baviť, nemôžeš potom odovzdať, čo v sebe máš. Keď idem robiť s niekým novým, nechám si vždy poslať scenár. Zo zlého scenára nikto dobrý film neurobí. Do toho nejdem ani za milión. Iste, o nejakú prácu som s týmto prístupom prišiel. Ale tiež sa stalo, že mi po rokoch dali za pravdu.
Prst mi ufaklila vlastná sestra sekerou.
Mal som trinásť, rúbal som drevo, sestra si tiež chcela preťať jedno polienko. Nešťastne som ten kýpeť schovával, ale potom som zistil, že je s tým na párty obrovská prdel. Minule na pasovom pani hovorí: Priložte ukazovák ľavej ruky na červené svetielko. Ja, že nemôžem. Horekovala: Toto mi bolo treba!? Úradník slovenský, keď nie ste v nejakej škatuľke, nevie, čo má robiť. Obtelefonovala sedem ľudí, a že teda prostredník. Nemáte ho dobre pritlačený. Mám! Nemáte. To mám od detstva, kus bruška som si odrezal nožom. Prišiel vedúci, kde máme toho drevorubača? Ja som kameraman! To som netušil, že to je také nebezpečné povolanie.
Bol som rýchlokorčuliar a hokejista.
Hral som za Trnavu druhú ligu, šalenec. Keď som v Bratislave chcel prestúpiť do Slovana, rodičia, že neexistuje, najprv maturita, potom hokej, vypadol som z toho a odvtedy nič. Ale som neustále v pohybe, fyzicky sa tak narobím, že nepotrebujem športovať. Podkrovie som si staval sám, lebo pri prerábaní domu som videl, čoho sú schopní robotníci slovenskí.
Koľko mám klobúkov?
Desať by sa našlo. Moja mama ich neznáša. Minule nechcela ísť vedľa mňa v nemocnici, že pozri sa, ako vyzeráš, tie vlasy, kabát, klobúk! Klobúk je neskutočný lakmusový papierik, keď na Slovensku vojdem do krčmy, za minútu viem, či ma odtiaľ vyhodia, alebo s nimi zostaneme pri fľaške. Keď točíme v kostole, dám ho dolu, viem odhadnúť, kde áno a kde nie. Na úrade vlády? Zásadne nie!
Jem len vtedy, keď som naozaj hladný,
a len dovtedy, pokiaľ mi chutí. Žena je občas aj naštvaná, že načo varí, keď tak málo jem. Mám klapku, keď vidím, že v reštaurácii nosia veľké porcie, dám si detskú, mne to úplne stačí. Kto sa prežiera, je samá choroba. Ale pri pití vína mi tá klapka nefunguje tak dobre.
Fajčím od siedmich rokov.
S kamarátom sme nemali väčšej slasti, ako si ísť do parku zapáliť. On kradol otcovi letky, alebo sme na futbalovom ihrisku zbierali špaky. Mama mi na fajčenie prišla tak, že som mal oškvrčané mihalnice, ako som si ich pripaľoval. Povedala otcovi, že učiteľov syn predsa nebude fajčiť špaky. Čo fajčíš, syn môj? Letky! Otec doniesol z obchodu a po obede hovorí, zapáľ si pekne, ako dospelý. Daj si ešte jednu, a ešte jednu... mne bolo tak strašne zle! Do maturity som nefajčil.
Chcem si spraviť poriadok vo fotografiách a negatívoch.
Pred piatimi rokmi som bol mesiac doma so zápalom pľúc a prešiel som len jednu desatinu. Tak som to treskol zase do skrine, nemám na to nervy, ani systém. Chaos absolútny. Aj v knižkách. Mám ich doma asi 4 000, viem že niekde je, ale neviem ju nájsť. Stále to odkladám na čas, keď už nebudem vládať s kamerou sa flákať po svete. Len potom neviem, či budem vôbec vládať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.