Tak sa volá najznámejšia platňa skupiny The Clash. Bol to však aj názov sekcie na Medzinárodnom filmovom festivale, ktorý sa konal minulý týždeň v Bratislave. Videli sme tak niekoľko pozoruhodných filmov o hudbe, ktorú radi počúvame.
Zvláštnou udalosťou bola slovenská premiéra filmu Control známeho hudobného fotografa Antona Corbijna. Hudba skupiny Joy Division a tragédia jej frontmana Iana Curtisa v ponurom čiernobielom filme rozosmutňovala, fascinovala, znepokojovala (viac v rámčeku).
Hviezdnym hosťom hudobnej sekcie MFF bol anglický režisér Julien Temple. Osobne uviedol svoj najznámejší film Great Rock and Roll Swindle, v priebehu festivalu boli premietnuté aj jeho filmy Glastonbury a Joe Strummer: The Future Is Unwritten.
.chaotický švindeľ
„V jedno nedeľné popoludnie roku 1975 som sa prechádzal v opustených londýnskych dokoch. Nebolo tam nikoho, len vo vetre lietali stránky starých novín. Zrazu som začul pieseň od Small Faces a ako Alenka v ríši divov som išiel za jej zvukom. Keď som ich uvidel, vyzerali ako včely z filmu Jerryho Seinfelda: mali chlpaté, hrubé mohérové svetre, z nich im trčali strapaté hlavy a pavúčie tenké nohy v obtiahnutých rifliach. Zdalo sa mi, že som sa ocitol na inej planéte. Chvíľu som ich pozoroval a keďže som práve robil nejaký školský dokument, spýtal som sa, či by som si ich mohol nafilmovať. „Fuck off!“ povedal spevák, neskôr známy ako Johny Rotten.“ Tak opisuje Julien Temple v rozhovore pre .týždeň prvé stretnutie so Sex Pistols. Neskôr sa spriatelili a Julien sa stal neoficiálnym filmárom kapely. Nebola to ľahká úloha. „Kamery sme museli rozobrať, prepašovať na koncert, v záchode ich poskladať, a potom tajne nakrúcať,“ spomína. Problémom bol manažér skupiny Malcolm McLaren, ktorý nedovolil koncerty nikomu filmovať. „Chcel byť všetkým – spevákom, hviezdou aj režisérom, no v skutočnosti bol len výborným manipulátorom,“ hovorí o legendárnom manažérovi Julien Temple. McLaren neskôr Julienove filmovačky zlegalizoval. Vzniklo tak niekoľko dokumentov, medzi ktorými má Great Rock And Roll Swindle významné miesto.
V podstate ide o pomerne chaotickú, no v rámci punkovej estetiky štýlovo čistú koláž dokumentárnych aj štylizovaných, hraných aj animovaných sekvencií, ktoré spája komentár Malcolma McLarena. Ten vysvetľuje, že punk vo všeobecnosti a Sex Pistols špecificky je jeho vynález, v ktorom od začiatku išlo len a len o peniaze. Členovia skupiny boli bábky, nástroje v jeho šikovných rukách a fanúšikovia boli len naivní hlupáci, ktorí tomuto švindľu uverili.
„Bol to pokus o punkovú provokáciu,“ spomína Temple. „Po rozpade Sex Pistols mali tínedžeri vo svojich detských izbách plagáty kapely a vzývali ich ako hrdinov. Pritom zmyslom punku bolo zničiť to. Tento film mal akože „odhaliť“, že za všetkým stál manažér a muzikanti boli totálni idioti.“ Jediným problémom podľa Templa bolo, že McLaren tomu uveril, začal tvrdiť, že to všetko skutočne on sám vymyslel a bol na to patrične hrdý. „Je to úplný nezmysel. Punk a Sex Pistols vznikli prirodzene. A priznajme si – až taký dôvod na hrdosť to nie je,“ uzatvára svoje spomienky na Rokenrolový švindeľ Julien Temple.
.pridlhý festival
Druhým filmom Juliena Templa na MFF bol dokument o festivale v Glastonbury. Vtipne vymyslený a pekne postrihaný film sa sústreďuje na to, ako sa postupne menila hipisácka atmosféra festivalu. Na začiatku žiadne ploty, v súčasnosti sofistikovaný kamerový systém a nemilosrdná ochranka. Na začiatku voľne dostupné drogy, dnes – aj vďaka kresťanskému presvedčeniu hlavného organizátora Michaela Eavisa (je metodista s puritánskymi koreňmi) – pomerne čistý a bezpečný festival. Vo filme možno uvidieť mnoho bizarných účastníkov tejto „kultúrno-spoločenskej“ slávnosti a niekoľko výborných hudobných vystúpení (v hlave mi utkveli Nick Cave, Morrisey, Björk a David Bowie). Pekný, príjemný film, ktorý má jedinú chybu: je príliš dlhý a v dôsledku toho poslednú polhodinu aj hudbu milujúci divák zápasí s driemotami.
.majstrovský Strummer
Dňa 22. decembra zomrel vo veku 50 rokov spevák skupiny The Clash Joe Strummer. Režisér Julien Temple bol jeho dlhoročným priateľom, v posledných rokoch boli dokonca susedia. Nikoho preto neprekvapilo, keď najznámejší filmár punkového hnutia o ňom nakrútil celovečerný dokument.
Vidíme v ňom Johna Grahama Mellora (ako sa Strummer volal vlastným menom) od detstva, v rodine ustavične cestujúceho anglického diplomata, cez traumu „public school“ a samovraždu staršieho brata, hudobné začiatky v skupine The 101´ers, začiatky, slávu a rozpad legendárnych The Clash, až po vyrovnané obdobie posledných rokov života. Príbehom tohto zvláštneho, talentovaného, komplikovaného a nakoniec priateľského a pokorného človeka nás sprevádzajú ľudia, ktorí s ním žili a ktorých neskôr zásadne ovplyvnil. Rozprávajú jeho prvé aj posledné lásky, starí kamaráti, ale aj Johny Depp, Anthony Kiedis, Bono, Jim Jarmusch či bývalí spoluhráči z kapely. Spomínajú pritom sediac okolo táborových ohňov. Tie boli totiž pre Strummera charakteristické. Podľa jeho priateľov to preňho predstavovalo takmer rajský zážitok: ľudia, ktorí hľadia do ohňa, hrejú sa pri ňom, celú noc si rozprávajú príbehy a spievajú pesničky. „Joe bol veľmi príjemný spoločník,“ spomína Julien Temple. „ Bolo skvelé stráviť s ním večer, ktorý sa väčšinou končil až ráno. Dokázal zaujímavo rozprávať a pozorne počúvať.“
Temple nakrútil o svojom priateľovi autentický, pravdivý, silný a dojímavý film.
Sekcia London Calling! mala jedinú chybičku krásy. V tom istom čase ako film o Strummerovi sa vo vedľajšej sále premietal film I´m Not There o Bobovi Dylanovi. Tí, ktorí ho videli, vravia, že bol veľmi dobrý. Je celkom možné, že majú pravdu.
Zvláštnou udalosťou bola slovenská premiéra filmu Control známeho hudobného fotografa Antona Corbijna. Hudba skupiny Joy Division a tragédia jej frontmana Iana Curtisa v ponurom čiernobielom filme rozosmutňovala, fascinovala, znepokojovala (viac v rámčeku).
Hviezdnym hosťom hudobnej sekcie MFF bol anglický režisér Julien Temple. Osobne uviedol svoj najznámejší film Great Rock and Roll Swindle, v priebehu festivalu boli premietnuté aj jeho filmy Glastonbury a Joe Strummer: The Future Is Unwritten.
.chaotický švindeľ
„V jedno nedeľné popoludnie roku 1975 som sa prechádzal v opustených londýnskych dokoch. Nebolo tam nikoho, len vo vetre lietali stránky starých novín. Zrazu som začul pieseň od Small Faces a ako Alenka v ríši divov som išiel za jej zvukom. Keď som ich uvidel, vyzerali ako včely z filmu Jerryho Seinfelda: mali chlpaté, hrubé mohérové svetre, z nich im trčali strapaté hlavy a pavúčie tenké nohy v obtiahnutých rifliach. Zdalo sa mi, že som sa ocitol na inej planéte. Chvíľu som ich pozoroval a keďže som práve robil nejaký školský dokument, spýtal som sa, či by som si ich mohol nafilmovať. „Fuck off!“ povedal spevák, neskôr známy ako Johny Rotten.“ Tak opisuje Julien Temple v rozhovore pre .týždeň prvé stretnutie so Sex Pistols. Neskôr sa spriatelili a Julien sa stal neoficiálnym filmárom kapely. Nebola to ľahká úloha. „Kamery sme museli rozobrať, prepašovať na koncert, v záchode ich poskladať, a potom tajne nakrúcať,“ spomína. Problémom bol manažér skupiny Malcolm McLaren, ktorý nedovolil koncerty nikomu filmovať. „Chcel byť všetkým – spevákom, hviezdou aj režisérom, no v skutočnosti bol len výborným manipulátorom,“ hovorí o legendárnom manažérovi Julien Temple. McLaren neskôr Julienove filmovačky zlegalizoval. Vzniklo tak niekoľko dokumentov, medzi ktorými má Great Rock And Roll Swindle významné miesto.
V podstate ide o pomerne chaotickú, no v rámci punkovej estetiky štýlovo čistú koláž dokumentárnych aj štylizovaných, hraných aj animovaných sekvencií, ktoré spája komentár Malcolma McLarena. Ten vysvetľuje, že punk vo všeobecnosti a Sex Pistols špecificky je jeho vynález, v ktorom od začiatku išlo len a len o peniaze. Členovia skupiny boli bábky, nástroje v jeho šikovných rukách a fanúšikovia boli len naivní hlupáci, ktorí tomuto švindľu uverili.
„Bol to pokus o punkovú provokáciu,“ spomína Temple. „Po rozpade Sex Pistols mali tínedžeri vo svojich detských izbách plagáty kapely a vzývali ich ako hrdinov. Pritom zmyslom punku bolo zničiť to. Tento film mal akože „odhaliť“, že za všetkým stál manažér a muzikanti boli totálni idioti.“ Jediným problémom podľa Templa bolo, že McLaren tomu uveril, začal tvrdiť, že to všetko skutočne on sám vymyslel a bol na to patrične hrdý. „Je to úplný nezmysel. Punk a Sex Pistols vznikli prirodzene. A priznajme si – až taký dôvod na hrdosť to nie je,“ uzatvára svoje spomienky na Rokenrolový švindeľ Julien Temple.
.pridlhý festival
Druhým filmom Juliena Templa na MFF bol dokument o festivale v Glastonbury. Vtipne vymyslený a pekne postrihaný film sa sústreďuje na to, ako sa postupne menila hipisácka atmosféra festivalu. Na začiatku žiadne ploty, v súčasnosti sofistikovaný kamerový systém a nemilosrdná ochranka. Na začiatku voľne dostupné drogy, dnes – aj vďaka kresťanskému presvedčeniu hlavného organizátora Michaela Eavisa (je metodista s puritánskymi koreňmi) – pomerne čistý a bezpečný festival. Vo filme možno uvidieť mnoho bizarných účastníkov tejto „kultúrno-spoločenskej“ slávnosti a niekoľko výborných hudobných vystúpení (v hlave mi utkveli Nick Cave, Morrisey, Björk a David Bowie). Pekný, príjemný film, ktorý má jedinú chybu: je príliš dlhý a v dôsledku toho poslednú polhodinu aj hudbu milujúci divák zápasí s driemotami.
.majstrovský Strummer
Dňa 22. decembra zomrel vo veku 50 rokov spevák skupiny The Clash Joe Strummer. Režisér Julien Temple bol jeho dlhoročným priateľom, v posledných rokoch boli dokonca susedia. Nikoho preto neprekvapilo, keď najznámejší filmár punkového hnutia o ňom nakrútil celovečerný dokument.
Vidíme v ňom Johna Grahama Mellora (ako sa Strummer volal vlastným menom) od detstva, v rodine ustavične cestujúceho anglického diplomata, cez traumu „public school“ a samovraždu staršieho brata, hudobné začiatky v skupine The 101´ers, začiatky, slávu a rozpad legendárnych The Clash, až po vyrovnané obdobie posledných rokov života. Príbehom tohto zvláštneho, talentovaného, komplikovaného a nakoniec priateľského a pokorného človeka nás sprevádzajú ľudia, ktorí s ním žili a ktorých neskôr zásadne ovplyvnil. Rozprávajú jeho prvé aj posledné lásky, starí kamaráti, ale aj Johny Depp, Anthony Kiedis, Bono, Jim Jarmusch či bývalí spoluhráči z kapely. Spomínajú pritom sediac okolo táborových ohňov. Tie boli totiž pre Strummera charakteristické. Podľa jeho priateľov to preňho predstavovalo takmer rajský zážitok: ľudia, ktorí hľadia do ohňa, hrejú sa pri ňom, celú noc si rozprávajú príbehy a spievajú pesničky. „Joe bol veľmi príjemný spoločník,“ spomína Julien Temple. „ Bolo skvelé stráviť s ním večer, ktorý sa väčšinou končil až ráno. Dokázal zaujímavo rozprávať a pozorne počúvať.“
Temple nakrútil o svojom priateľovi autentický, pravdivý, silný a dojímavý film.
Sekcia London Calling! mala jedinú chybičku krásy. V tom istom čase ako film o Strummerovi sa vo vedľajšej sále premietal film I´m Not There o Bobovi Dylanovi. Tí, ktorí ho videli, vravia, že bol veľmi dobrý. Je celkom možné, že majú pravdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.