.čím si svojou pôvodnou profesiou? Lekárom?
Nie, ja iba pochádzam z lekárskej rodiny. Celá rodina je lekárska; obaja rodičia, babka bola farmaceutka. Vyrastal som v lekárňach a v špitáloch. Videl som, čo to znamená a ani ma k tomu nikto z rodiny netlačil. Ale vždy som to obdivoval a nejakým spôsobom som sa k tomu potom aj vrátil.
.čo si robil predtým, ako si založil organizáciu Magna?
Študoval som v Prahe právo a na Slovensku žurnalistiku, no nedoštudoval som nijakú vysokú školu. Nestihol som už dokončiť (smiech).
.čo je starší príbeh, fotograf alebo humanitárny pracovník?
Pôvodne som začínal ako fotograf, ale v zásade vážnejšie sa to rozbehlo v paralelnom vzťahu.
.aj to bolo prepojené od začiatku, teda fotil si témy, ktoré zaznamenávali humanitárne aktivity?
Keď sme založili Magnu, tak naším prvým cieľom bolo prinášať fotografické a textové svedectvo, témy tretieho sveta na Slovensko. Dovtedy o tom boli iba krátke správy, nikoho to do hĺbky nezaujímalo.
.o ktorom roku hovoríš?
2000 až 2001. Vtedy sa to celé začalo.
.iné humanitárne organizácie začínali verejnými zbierkami a kamiónmi s pomocou. Vy nie?
U nás to bolo presne naopak, s manželkou Denisou Augustínovou sme odišli a vymysleli sme si konkrétne dokumentárne projekty, ktorým sme sa venovali – a jeden z nich nás priviedol do Kambodže. Tam sme vďaka fotografovaniu mali možnosť hlbšie vidieť do problémov.
.zaujímali vás deti nakazené vírusom HIV?
Nie, to bol všeobecný projekt nazvaný Deti bez detstva, bol v tom aj cyklus dokumentárnych filmov pre STV a takisto fotografické reportáže, ktoré sme uverejňovali v slovenských médiách. Cieľom boli veľké výstavy a práve vtedy vybudovali v Bratislave veľké nákupné centrá ako Polus alebo Aupark, a tam sme robili veľké inštalácie zväčša čiernobielych fotografií. Druhá výstava už bola prepojená so zbierkou na pomoc Kambodži, kde sme natrafili na problém HIV.
.prečo práve Kambodža?
Malo to niekoľko tém. Jedna bola mapovanie a dokumentovanie utečencov na thajsko-barmskej hranici. Druhá téma bola deti ulice a deti postihnuté vojnou. Spojili sme sa s jednou miestnou organizáciou, s ktorou sme robili testovanie na HIV, robilo sa to bežne na ulici. Zo 46 testovaných detí bolo 26 HIV pozitívnych. A tam sme sa rozhodli, že popri dokumentárnej tvorbe sa budeme venovať aj humanitárnej práci. A to robíme doteraz. Magna má dva ciele: humanitárna pomoc a prinášanie svedectva. Obidve sú potrebné, jedna bez druhej neobstojí.
.akú reakciu Slovákov ste očakávali, keď ste začínali?
Pravdupovediac, nemali sme veľké očakávania. Ale ani malé. Boli sme mladí a nemali sme žiadne očakávania. Pre nás to bolo natoľko absurdné, že sme nechápali. Len si to uvedom. V 21. storočí, v krajine, kde boli stovky, ak nie tisíce humanitárnych organizácií, sa ukázalo, že pandémii HIV a liečeniu detí sa nikto nevenoval. Nechápali sme to vôbec.
.ako je to možné?
Liečba HIV každého jedného pacienta je nesmierne finančne náročná a je na celý život. A všetky tie lieky, ktoré boli dostupné v minulom storočí a ktorými sa liečilo vo vyspelých krajinách, to boli hlavné lieky – nie generiká. A niekedy v tom období roku 2001 sa na túto liečbu začali vyrábať generiká, čo znamenalo, že cena liekov išla odrazu rapídne dole. Nehovorím, že bola odrazu prístupná každému pacientovi, ale cena išla dole. Vtedy boli dve krajiny na svete, kde sme tieto lieky mohli kúpiť: Thajsko a India. My sme sa rozhodli obísť všetky dostupné mimovládky v Kambodži, aby povedali, čo urobíme s tou pandémiou.
.ako reagovali?
Povedali, že to nie je udržateľné liečiť ľudí na celý život. Je to cynické. Nikto na celom svete nechcel prebrať túto zodpovednosť, nielen v Kambodži. Boli Lekári bez hraníc, tí to celosvetovo robili, oni otvorili prvý projekt na liečbu dospelých. Ale nie detí. Tak sme sa rozhodli, keďže už boli lieky na HIV ochorenie, že vytvoríme výstavu v Poluse a získali sme nejaké dary.
.nevedeli ste, koľko vyzbierate, no už ste mali v Kambodži zodpovednosť za 40 detí. Aký to bol pocit?
Otvorili sme kliniku pre dvadsať detí. A zhodou okolností tieto deti boli aj siroty alebo polosiroty.
.čo to vyžaduje, organizačne aj finančne, keď dvaja mladí Slováci otvoria v Kambodži kliniku?
To bolo veľa vecí a vyžadovalo to odvahu zaviesť do Kambodže systém, ktorý tam vtedy nebol. Oni prebyrokratizovali možnosť humanitárnej pomoci. Absurdné je, že pre ich ministerstvo zdravotníctva HIV ochorenie ani neexistovalo, nevykazovali nič také. Keby to priznali, museli by proti tomu intervenovať a venovať sa tomu. Množstvo ľudí, aj detí, ktorí tam zomierali, umreli oficiálne na zápal pľúc. My sme dostali povolenie na túto liečbu detí...
.ako úplne neznáma organizácia?
Presne tak, pripravili sme rozpočet a zmluvu na trojročnú spoluprácu s ich ministerstvom zahraničných vecí. To nám umožnilo tam pôsobiť, vybudovali sme privátnu kliniku.
.z čoho ste to vybudovali?
Prenajali sme si staršiu budovu, nebolo to až také finančne náročné. Bola tam klinika a sirotinec, kde tie deti boli 24 hodín denne. Lebo prvých dvadsať pacientov boli siroty.
.ako ste vôbec tie deti našli?
Museli sme na to vymyslieť dômyselný systém. Nikto nemá na čele napísané, že je HIV pozitívny. V tom období neexistovali dobrovoľné testovacie centrá, dnes už sú na každom rohu.
.ako ste to teda robili?
Bolo niekoľko kliník, ktoré prijímali HIV pozitívnych dospelých, tí dosť rýchlo umierali – po desiatkach tisícov v priebehu pár rokov. Predtým, ako by ich deti poslali naspäť do provincie, sme ich otestovali a poslali k nám. To bola terénna práca, dvadsať hodín denne v nasadení.
.to muselo úplne zmeniť vaše pôvodné plány a predstavy, nie?
Áno, vhupli sme do toho, mladí a plní energie. Prišlo to. Jedna informácia za druhou nás šokovala. A nechápali sme, prečo sa tomu nikto nechce venovať, keď je to v zásade také jednoduché.
.funguje to dodnes?
Áno, projekt sa rozšíril. Prekvapilo nás, že keď sme začali spolupracovať s inými organizáciami, so štátom, drhlo to. V roku 2006 nastal zlom v Kambodži, vtedy bývalý americký prezident Bill Clinton založil svoju nadáciu a jedným z cieľov bolo zabezpečenie introvenálnych liekov pre deti v 60 krajinách sveta. V Kambodži sme sa s Clintonom osobne stretli a vďaka jeho podpisu a podpore sme mali možnosť nastavovať tritisíc detí na liečbu. To nám umožnilo venovať sa iným veciam. Lieky nie sú všetko. Treba robiť laboratórne vyšetrenia, na čo sme predtým nemali prostriedky, lebo sme zabezpečovali bazálnu liečbu. To neznamená, že teraz bolo všetko hotové. Sú to celoživotní pacienti, ktorých treba nastaviť na to, aby mali kvalitný život. Liečime tam aj TBC a všetky sprievodné ochorenia.
.ako ste získali lekárov a zdravotnícky personál? Boli to miestni alebo zo Slovenska?
Nie, boli to lokálni. Aj v súčasnosti je to tak. Nedokážem si predstaviť, že by na Slovensku ľudia dokázali liečiť HIV v tom zmysle, aby tam vycestovali na dlhý čas. Je to veľmi odborná vec. Aj Magna funguje dodnes tak, že máme na 90 percent lokálny personál.
.koľko máte dnes pracovníkov?
Vyše 480 v teréne. V Kambodži máme kambodžských lekárov, v Keni kenských, v Kongu konžských. A slovenskí odborníci sa tomu venovali v nadstavbovej časti; venovali sa kontrole, supervízii. Ale nevykonávali denne činnosť podávania liekov. Jazdili tam na pravidelné monitorovacie cesty.
.všetky vaše aktivity sú zdravotné?
Presne tak.
.pritom ani ty, ani Denisa nie ste zdravotníci. Ako to funguje?
Nemyslím si, že na to, aby som manažoval zdravotnícke projekty musím byť lekár. My im musíme vytvoriť podmienku, logistiku.
.ako vám vychádza v ústrety Slovensko a naše zdroje na humanitárne či rozvojové projekty?
V roku 2004 vznikol Slovak AID, čo je slovenská rozvojová pomoc. Vytvoril sa zoznam krajín, kam bude pomoc prioritne smerovať – Kambodža, ktorá z nášho pohľadu spĺňala všetky atribúty, tam nebola. To sme si vydiskutovali aj s vtedajším ministrom zahraničia Eduardom Kukanom, ktorý súhlasil so zaradením Kambodže, vďaka tomu sme zriadili kliniku a centrum pre HIV pozitívne deti. To bol jeden z našich najúspešnejších prostriedkov. Naša pomoc v Kambodži sa už dávno skončila, niekedy v roku 2006.
.prečo?
Nebola na zozname prioritných krajín a nemohli sme sa uchádzať o granty Slovak AID. Naopak, prispeli nám na projekty v Keni, v Južnom Sudáne a na Haiti.
.koľko percent vašich zdrojov tvoria peniaze zo slovenského rozpočtu?
V súčasnosti nič, nula.
.prečo?
Prosto nečerpáme. Všetky príjmy Magny na Slovensku sú čisto privátne, to nám dáva veľkú mieru slobody – individuálni darcovia a firmy.
.v Česku to máte ako?
Tam čerpáme aj zo štátnych zdrojov, je to nepomerne viac ako na Slovensku. Ešte v roku 2007 sme založili Magnu ČR. To je samostatná obecnoprospešná spoločnosť.
.v čom je rozdiel medzi prístupom Slovenska a Česka v tejto oblasti?
Jednoznačne v zodpovednosti. Dlhodobo nám pomáha česká rozvojová pomoc v Kambodži, teraz v Južnom Sudáne. Sú to síce ročné projekty, sú však poctivo monitorované a vyhodnocované, na rozdiel od Slovákov chodia do terénu a vzťah je partnerský. Nejako sme sa „vopchali“ medzi tri veľké organizácie – Člověk v tísni, ADRA a Charita. Je to transparentné a jasné.
.ako sa zmenil za dvanásť rokov pohľad Slovákov na vaše zbierky? Máte už stabilných darcov?
Máme dlhodobé projekty a zbierky, nie ad hoc katastrofy. Operujeme 24 hodín denne a 24 hodín denne preto musíme fundraisovať. Nie sme nastavení iba na prírodné katastrofy, máme cez SMS celoročnú zbierku. Sme teraz aktívni v piatich krajinách. Sme partnerom ECHO, čo je humanitárny fond EÚ, plus sme celosvetový partner UNICEF-u a spolupracujeme s OSN, spoločné projekty zamerané na podvýživu v Kongu, v Kambodži a v Južnom Sudáne máme tím 40 ľudí.
.ako to vy dvaja s Denisou stíhate manažovať?
Nie sme dvaja, máme už osem rokov overený tím ľudí, ktorí dlhodobo pôsobili na našich misiách.
.ako vyzerá tvoj praktický život? Lietaš medzi piatimi krajinami?
Stabilnejšie projekty má na starosti Denisa, ja sa venujem viac fundraisingu, komunikácii a núdzovým veciam. Operačné centrum máme v Bratislave a potom máme terénne kancelárie v každej krajine, kde pôsobíme.
.na fotografovanie ti teda ostáva málo času?
Žiaľ, málo. V poslednom čase som mal možnosť viac fotografovať, vlani to bolo ťažšie.
.čo je tvojmu srdce bližšie, fotografovanie alebo manažovanie projektov?
Samozrejme fotografovanie. Som fotografii vďačný za to, čomu sa venujem. Ale mňa do terénu nevysielajú nijaké noviny, nemám zákazky, kontrakty s médiami. Občas prispievam do .týždňa. (Smiech.) Nemám na to ani veľa času. Stále platí, že vďaka fotografovaniu som sa stal humanitárnym pracovníkom. A pokúšam sa fotografiami apelovať na pomoc ľudí. Napríklad sériou fotografií z Nikaraguy.
.aký spôsob využitia fotografií je pre teba najdôležitejší? Výstava, kniha, časopis?
Fotografia je o komunikácii. V súčasnosti si myslím, že je dôležité, aby to videlo čo najviac ľudí – preto ma lákajú sociálne siete. Využívam Instagram, rôzne blogy. Jedným klikom to pošlem na viacero miest. Niečo vyfotím v Afrike a vidí to o pár minút celý svet.
.akú techniku používaš?
Budeš sa čudovať, ale čoraz viac iPhone. Celé Filipíny som nedávno nafotografoval mobilným telefónom. Aj Južný Sudán.
.prečo iPhone?
Je to ďalší rozmer foťáku a úplne inak s tým fotografujem. Pre mňa to znamená, že som bližšie k tomu subjektu, vnímam ho z úplne iného pohľadu. Nosím to stále pri sebe, takže mi v zásade nič neujde.
.a čo obrazová kvalita? S klasickým aparátom na film sa to stále nedá porovnať...
V poriadku, ale o čom teraz hovoríme? O fotkách meter krát meter, čo si dám doma na stenu? Z iPhonu vytlačíš kvalitnú fotografiu 40 x 40 centimetrov, čo je dostatočný formát aj na výstavu.
.máš aj skúsenosť, že ľudia inak reagujú na iPhone?
Samozrejme. Neberú ma ako fotografa, čo je veľká výhoda. Ako pred sto rokmi bola prelomom Leica, tak dnes sú prelomom možno smartfóny. Do agentúry Magnum zobrali chlapíka, čo iPhonom nafotil celú Líbyu, Kongo. Podľa mňa je to celé o komunikácii. Aj John Steinmaier, čo vyhral teraz World Press Photo, aj on fotí veľa na mobil. Aj National Geographic, Time, Newsweek, .týždeň – už všetci prelomili tabu a uverejňujú fotky z telefónu. Aj na Czech Press Photo som získal cenu za fotky z iPhonu. Ale stále ešte fotím aj na digitálnu Leicu. V Južnom Sudáne je nebezpečné fotiť klasickým fotoaparátom.
.kam sa podľa teba uberá fotožurnalizmus?
Tradičné médiá prestali fungovať a tým pádom tradiční fotografi prestávajú fungovať. To je dobou, nastupujú nové generácie. Tradiční fotografi, ktorí stihli vlak, tí teraz „idú“. Majú meno, majú kvalitu, prispôsobili sa. Dnes je to o dlhodobých projektoch, žijú z grantov. Nerobia rýchle reportáže pre printové médiá. Urobia výstavu, knihu, veľa fotografov sa živí organizovaním workshopov. Ja na to nemám vlohy. (Smiech.) Stotisíc ľudí si denne pozrie ich fotografie, ak im niektorí z ich prispejú finančne, tak môžu ísť na reportáž kamkoľvek. A je to bezhraničné. Je jedno, či si Slovák, alebo Američan. Nemusia vydať knihu na papieri, urobia ju na iPade. Neznamená to koniec tradičných médií, len musia ísť viac do hĺbky, analyzovať.
Mmartin Bandžák/
Narodil sa v Bratislave. Fotografovaniu sa venuje od svojich 20 rokov. Vo svojich fotografických projektoch sa zameriava na každodenný život marginalizovaných skupín spoločnosti, ktoré čelia humanitárnym krízam alebo iným konfliktom. Jeho fotografické práce zahŕňajú príbehy ľudí z Kambodže, Konga, Haiti, Indie, Kene, Sudánu a iných krajín. V roku 2003 získal čestné uznanie na Czech Press Foto za reportáž AIDS v Kambodži V roku 2001 spolu s Denisou Augustínovou založil humanitárnu organizáciu Magna Deti v núdzi. Od roku 2002 delí svoj domov medzi Phnom Penh a Bratislavu. V roku 2008 vydal prácu, súbor fotografií o Kambodži – Stratené životy.
Nie, ja iba pochádzam z lekárskej rodiny. Celá rodina je lekárska; obaja rodičia, babka bola farmaceutka. Vyrastal som v lekárňach a v špitáloch. Videl som, čo to znamená a ani ma k tomu nikto z rodiny netlačil. Ale vždy som to obdivoval a nejakým spôsobom som sa k tomu potom aj vrátil.
.čo si robil predtým, ako si založil organizáciu Magna?
Študoval som v Prahe právo a na Slovensku žurnalistiku, no nedoštudoval som nijakú vysokú školu. Nestihol som už dokončiť (smiech).
.čo je starší príbeh, fotograf alebo humanitárny pracovník?
Pôvodne som začínal ako fotograf, ale v zásade vážnejšie sa to rozbehlo v paralelnom vzťahu.
.aj to bolo prepojené od začiatku, teda fotil si témy, ktoré zaznamenávali humanitárne aktivity?
Keď sme založili Magnu, tak naším prvým cieľom bolo prinášať fotografické a textové svedectvo, témy tretieho sveta na Slovensko. Dovtedy o tom boli iba krátke správy, nikoho to do hĺbky nezaujímalo.
.o ktorom roku hovoríš?
2000 až 2001. Vtedy sa to celé začalo.
.iné humanitárne organizácie začínali verejnými zbierkami a kamiónmi s pomocou. Vy nie?
U nás to bolo presne naopak, s manželkou Denisou Augustínovou sme odišli a vymysleli sme si konkrétne dokumentárne projekty, ktorým sme sa venovali – a jeden z nich nás priviedol do Kambodže. Tam sme vďaka fotografovaniu mali možnosť hlbšie vidieť do problémov.
.zaujímali vás deti nakazené vírusom HIV?
Nie, to bol všeobecný projekt nazvaný Deti bez detstva, bol v tom aj cyklus dokumentárnych filmov pre STV a takisto fotografické reportáže, ktoré sme uverejňovali v slovenských médiách. Cieľom boli veľké výstavy a práve vtedy vybudovali v Bratislave veľké nákupné centrá ako Polus alebo Aupark, a tam sme robili veľké inštalácie zväčša čiernobielych fotografií. Druhá výstava už bola prepojená so zbierkou na pomoc Kambodži, kde sme natrafili na problém HIV.
.prečo práve Kambodža?
Malo to niekoľko tém. Jedna bola mapovanie a dokumentovanie utečencov na thajsko-barmskej hranici. Druhá téma bola deti ulice a deti postihnuté vojnou. Spojili sme sa s jednou miestnou organizáciou, s ktorou sme robili testovanie na HIV, robilo sa to bežne na ulici. Zo 46 testovaných detí bolo 26 HIV pozitívnych. A tam sme sa rozhodli, že popri dokumentárnej tvorbe sa budeme venovať aj humanitárnej práci. A to robíme doteraz. Magna má dva ciele: humanitárna pomoc a prinášanie svedectva. Obidve sú potrebné, jedna bez druhej neobstojí.
.akú reakciu Slovákov ste očakávali, keď ste začínali?
Pravdupovediac, nemali sme veľké očakávania. Ale ani malé. Boli sme mladí a nemali sme žiadne očakávania. Pre nás to bolo natoľko absurdné, že sme nechápali. Len si to uvedom. V 21. storočí, v krajine, kde boli stovky, ak nie tisíce humanitárnych organizácií, sa ukázalo, že pandémii HIV a liečeniu detí sa nikto nevenoval. Nechápali sme to vôbec.
.ako je to možné?
Liečba HIV každého jedného pacienta je nesmierne finančne náročná a je na celý život. A všetky tie lieky, ktoré boli dostupné v minulom storočí a ktorými sa liečilo vo vyspelých krajinách, to boli hlavné lieky – nie generiká. A niekedy v tom období roku 2001 sa na túto liečbu začali vyrábať generiká, čo znamenalo, že cena liekov išla odrazu rapídne dole. Nehovorím, že bola odrazu prístupná každému pacientovi, ale cena išla dole. Vtedy boli dve krajiny na svete, kde sme tieto lieky mohli kúpiť: Thajsko a India. My sme sa rozhodli obísť všetky dostupné mimovládky v Kambodži, aby povedali, čo urobíme s tou pandémiou.
.ako reagovali?
Povedali, že to nie je udržateľné liečiť ľudí na celý život. Je to cynické. Nikto na celom svete nechcel prebrať túto zodpovednosť, nielen v Kambodži. Boli Lekári bez hraníc, tí to celosvetovo robili, oni otvorili prvý projekt na liečbu dospelých. Ale nie detí. Tak sme sa rozhodli, keďže už boli lieky na HIV ochorenie, že vytvoríme výstavu v Poluse a získali sme nejaké dary.
.nevedeli ste, koľko vyzbierate, no už ste mali v Kambodži zodpovednosť za 40 detí. Aký to bol pocit?
Otvorili sme kliniku pre dvadsať detí. A zhodou okolností tieto deti boli aj siroty alebo polosiroty.
.čo to vyžaduje, organizačne aj finančne, keď dvaja mladí Slováci otvoria v Kambodži kliniku?
To bolo veľa vecí a vyžadovalo to odvahu zaviesť do Kambodže systém, ktorý tam vtedy nebol. Oni prebyrokratizovali možnosť humanitárnej pomoci. Absurdné je, že pre ich ministerstvo zdravotníctva HIV ochorenie ani neexistovalo, nevykazovali nič také. Keby to priznali, museli by proti tomu intervenovať a venovať sa tomu. Množstvo ľudí, aj detí, ktorí tam zomierali, umreli oficiálne na zápal pľúc. My sme dostali povolenie na túto liečbu detí...
.ako úplne neznáma organizácia?
Presne tak, pripravili sme rozpočet a zmluvu na trojročnú spoluprácu s ich ministerstvom zahraničných vecí. To nám umožnilo tam pôsobiť, vybudovali sme privátnu kliniku.
.z čoho ste to vybudovali?
Prenajali sme si staršiu budovu, nebolo to až také finančne náročné. Bola tam klinika a sirotinec, kde tie deti boli 24 hodín denne. Lebo prvých dvadsať pacientov boli siroty.
.ako ste vôbec tie deti našli?
Museli sme na to vymyslieť dômyselný systém. Nikto nemá na čele napísané, že je HIV pozitívny. V tom období neexistovali dobrovoľné testovacie centrá, dnes už sú na každom rohu.
.ako ste to teda robili?
Bolo niekoľko kliník, ktoré prijímali HIV pozitívnych dospelých, tí dosť rýchlo umierali – po desiatkach tisícov v priebehu pár rokov. Predtým, ako by ich deti poslali naspäť do provincie, sme ich otestovali a poslali k nám. To bola terénna práca, dvadsať hodín denne v nasadení.
.to muselo úplne zmeniť vaše pôvodné plány a predstavy, nie?
Áno, vhupli sme do toho, mladí a plní energie. Prišlo to. Jedna informácia za druhou nás šokovala. A nechápali sme, prečo sa tomu nikto nechce venovať, keď je to v zásade také jednoduché.
.funguje to dodnes?
Áno, projekt sa rozšíril. Prekvapilo nás, že keď sme začali spolupracovať s inými organizáciami, so štátom, drhlo to. V roku 2006 nastal zlom v Kambodži, vtedy bývalý americký prezident Bill Clinton založil svoju nadáciu a jedným z cieľov bolo zabezpečenie introvenálnych liekov pre deti v 60 krajinách sveta. V Kambodži sme sa s Clintonom osobne stretli a vďaka jeho podpisu a podpore sme mali možnosť nastavovať tritisíc detí na liečbu. To nám umožnilo venovať sa iným veciam. Lieky nie sú všetko. Treba robiť laboratórne vyšetrenia, na čo sme predtým nemali prostriedky, lebo sme zabezpečovali bazálnu liečbu. To neznamená, že teraz bolo všetko hotové. Sú to celoživotní pacienti, ktorých treba nastaviť na to, aby mali kvalitný život. Liečime tam aj TBC a všetky sprievodné ochorenia.
.ako ste získali lekárov a zdravotnícky personál? Boli to miestni alebo zo Slovenska?
Nie, boli to lokálni. Aj v súčasnosti je to tak. Nedokážem si predstaviť, že by na Slovensku ľudia dokázali liečiť HIV v tom zmysle, aby tam vycestovali na dlhý čas. Je to veľmi odborná vec. Aj Magna funguje dodnes tak, že máme na 90 percent lokálny personál.
.koľko máte dnes pracovníkov?
Vyše 480 v teréne. V Kambodži máme kambodžských lekárov, v Keni kenských, v Kongu konžských. A slovenskí odborníci sa tomu venovali v nadstavbovej časti; venovali sa kontrole, supervízii. Ale nevykonávali denne činnosť podávania liekov. Jazdili tam na pravidelné monitorovacie cesty.
.všetky vaše aktivity sú zdravotné?
Presne tak.
.pritom ani ty, ani Denisa nie ste zdravotníci. Ako to funguje?
Nemyslím si, že na to, aby som manažoval zdravotnícke projekty musím byť lekár. My im musíme vytvoriť podmienku, logistiku.
.ako vám vychádza v ústrety Slovensko a naše zdroje na humanitárne či rozvojové projekty?
V roku 2004 vznikol Slovak AID, čo je slovenská rozvojová pomoc. Vytvoril sa zoznam krajín, kam bude pomoc prioritne smerovať – Kambodža, ktorá z nášho pohľadu spĺňala všetky atribúty, tam nebola. To sme si vydiskutovali aj s vtedajším ministrom zahraničia Eduardom Kukanom, ktorý súhlasil so zaradením Kambodže, vďaka tomu sme zriadili kliniku a centrum pre HIV pozitívne deti. To bol jeden z našich najúspešnejších prostriedkov. Naša pomoc v Kambodži sa už dávno skončila, niekedy v roku 2006.
.prečo?
Nebola na zozname prioritných krajín a nemohli sme sa uchádzať o granty Slovak AID. Naopak, prispeli nám na projekty v Keni, v Južnom Sudáne a na Haiti.
.koľko percent vašich zdrojov tvoria peniaze zo slovenského rozpočtu?
V súčasnosti nič, nula.
.prečo?
Prosto nečerpáme. Všetky príjmy Magny na Slovensku sú čisto privátne, to nám dáva veľkú mieru slobody – individuálni darcovia a firmy.
.v Česku to máte ako?
Tam čerpáme aj zo štátnych zdrojov, je to nepomerne viac ako na Slovensku. Ešte v roku 2007 sme založili Magnu ČR. To je samostatná obecnoprospešná spoločnosť.
.v čom je rozdiel medzi prístupom Slovenska a Česka v tejto oblasti?
Jednoznačne v zodpovednosti. Dlhodobo nám pomáha česká rozvojová pomoc v Kambodži, teraz v Južnom Sudáne. Sú to síce ročné projekty, sú však poctivo monitorované a vyhodnocované, na rozdiel od Slovákov chodia do terénu a vzťah je partnerský. Nejako sme sa „vopchali“ medzi tri veľké organizácie – Člověk v tísni, ADRA a Charita. Je to transparentné a jasné.
.ako sa zmenil za dvanásť rokov pohľad Slovákov na vaše zbierky? Máte už stabilných darcov?
Máme dlhodobé projekty a zbierky, nie ad hoc katastrofy. Operujeme 24 hodín denne a 24 hodín denne preto musíme fundraisovať. Nie sme nastavení iba na prírodné katastrofy, máme cez SMS celoročnú zbierku. Sme teraz aktívni v piatich krajinách. Sme partnerom ECHO, čo je humanitárny fond EÚ, plus sme celosvetový partner UNICEF-u a spolupracujeme s OSN, spoločné projekty zamerané na podvýživu v Kongu, v Kambodži a v Južnom Sudáne máme tím 40 ľudí.
.ako to vy dvaja s Denisou stíhate manažovať?
Nie sme dvaja, máme už osem rokov overený tím ľudí, ktorí dlhodobo pôsobili na našich misiách.
.ako vyzerá tvoj praktický život? Lietaš medzi piatimi krajinami?
Stabilnejšie projekty má na starosti Denisa, ja sa venujem viac fundraisingu, komunikácii a núdzovým veciam. Operačné centrum máme v Bratislave a potom máme terénne kancelárie v každej krajine, kde pôsobíme.
.na fotografovanie ti teda ostáva málo času?
Žiaľ, málo. V poslednom čase som mal možnosť viac fotografovať, vlani to bolo ťažšie.
.čo je tvojmu srdce bližšie, fotografovanie alebo manažovanie projektov?
Samozrejme fotografovanie. Som fotografii vďačný za to, čomu sa venujem. Ale mňa do terénu nevysielajú nijaké noviny, nemám zákazky, kontrakty s médiami. Občas prispievam do .týždňa. (Smiech.) Nemám na to ani veľa času. Stále platí, že vďaka fotografovaniu som sa stal humanitárnym pracovníkom. A pokúšam sa fotografiami apelovať na pomoc ľudí. Napríklad sériou fotografií z Nikaraguy.
.aký spôsob využitia fotografií je pre teba najdôležitejší? Výstava, kniha, časopis?
Fotografia je o komunikácii. V súčasnosti si myslím, že je dôležité, aby to videlo čo najviac ľudí – preto ma lákajú sociálne siete. Využívam Instagram, rôzne blogy. Jedným klikom to pošlem na viacero miest. Niečo vyfotím v Afrike a vidí to o pár minút celý svet.
.akú techniku používaš?
Budeš sa čudovať, ale čoraz viac iPhone. Celé Filipíny som nedávno nafotografoval mobilným telefónom. Aj Južný Sudán.
.prečo iPhone?
Je to ďalší rozmer foťáku a úplne inak s tým fotografujem. Pre mňa to znamená, že som bližšie k tomu subjektu, vnímam ho z úplne iného pohľadu. Nosím to stále pri sebe, takže mi v zásade nič neujde.
.a čo obrazová kvalita? S klasickým aparátom na film sa to stále nedá porovnať...
V poriadku, ale o čom teraz hovoríme? O fotkách meter krát meter, čo si dám doma na stenu? Z iPhonu vytlačíš kvalitnú fotografiu 40 x 40 centimetrov, čo je dostatočný formát aj na výstavu.
.máš aj skúsenosť, že ľudia inak reagujú na iPhone?
Samozrejme. Neberú ma ako fotografa, čo je veľká výhoda. Ako pred sto rokmi bola prelomom Leica, tak dnes sú prelomom možno smartfóny. Do agentúry Magnum zobrali chlapíka, čo iPhonom nafotil celú Líbyu, Kongo. Podľa mňa je to celé o komunikácii. Aj John Steinmaier, čo vyhral teraz World Press Photo, aj on fotí veľa na mobil. Aj National Geographic, Time, Newsweek, .týždeň – už všetci prelomili tabu a uverejňujú fotky z telefónu. Aj na Czech Press Photo som získal cenu za fotky z iPhonu. Ale stále ešte fotím aj na digitálnu Leicu. V Južnom Sudáne je nebezpečné fotiť klasickým fotoaparátom.
.kam sa podľa teba uberá fotožurnalizmus?
Tradičné médiá prestali fungovať a tým pádom tradiční fotografi prestávajú fungovať. To je dobou, nastupujú nové generácie. Tradiční fotografi, ktorí stihli vlak, tí teraz „idú“. Majú meno, majú kvalitu, prispôsobili sa. Dnes je to o dlhodobých projektoch, žijú z grantov. Nerobia rýchle reportáže pre printové médiá. Urobia výstavu, knihu, veľa fotografov sa živí organizovaním workshopov. Ja na to nemám vlohy. (Smiech.) Stotisíc ľudí si denne pozrie ich fotografie, ak im niektorí z ich prispejú finančne, tak môžu ísť na reportáž kamkoľvek. A je to bezhraničné. Je jedno, či si Slovák, alebo Američan. Nemusia vydať knihu na papieri, urobia ju na iPade. Neznamená to koniec tradičných médií, len musia ísť viac do hĺbky, analyzovať.
Mmartin Bandžák/
Narodil sa v Bratislave. Fotografovaniu sa venuje od svojich 20 rokov. Vo svojich fotografických projektoch sa zameriava na každodenný život marginalizovaných skupín spoločnosti, ktoré čelia humanitárnym krízam alebo iným konfliktom. Jeho fotografické práce zahŕňajú príbehy ľudí z Kambodže, Konga, Haiti, Indie, Kene, Sudánu a iných krajín. V roku 2003 získal čestné uznanie na Czech Press Foto za reportáž AIDS v Kambodži V roku 2001 spolu s Denisou Augustínovou založil humanitárnu organizáciu Magna Deti v núdzi. Od roku 2002 delí svoj domov medzi Phnom Penh a Bratislavu. V roku 2008 vydal prácu, súbor fotografií o Kambodži – Stratené životy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.