.pamätám si na to, ako by to bolo dnes. Minister vnútra Robert Kaliňák a predseda vlády Robert Fico si na tlačovej konferencii podávali mladú maďarskú študentku. A nakladali jej neúrekom. Novinárom pred kamerami ukazovali dôkazy, ktoré ju mali usvedčiť z toho, že prepadnutie, ktorému čelila v Nitre, sa stalo inak. Vraj klamala a všetko si vlastne vymyslela. Minister šibrinkoval novinárom pred očami blúzkou, na ktorú vraj ona vlastnoručne napísala akési protimaďarské heslá. Ešte aj tá známka,„znovunalepená" na list s milimetrovou presnosťou, ju mala usvedčovať z klamstva. A my sme im uverili. Skoro všetci.
.na začiatku boli otázky
Národ sa nestačil čudovať, do akého konfliktu s Maďarskom nás tá nevďačná menšinová dievčina chcela zatiahnuť. A možno je aj špiónka, agentka cudzej mocnosti, ktorá nás chce očierniť v zahraničí a destabilizovať koaličnú vládu Smeru, HZDS a SNS. Obaja Robertovia predviedli dokonalé divadlo. A na chvíľu som im uveril aj ja. Jednoducho, bolo to také presvedčivé vystúpenie, že sa ich slovám nedalo neveriť. Pravda, až do okamihu, keď som si začal klásť otázky. Napríklad, ako je možné, že v rukách ministra vnútra sa ocitli dôkazy, ktoré mali byť jednoducho v spise a nikde inde? A prečo o prípade referujú premiér s ministrom? A prečo to urobili v čase, keď dotyčná dievčina ešte nemala v rukách uznesenie vyšetrovateľa? Postupom času otázok pribúdalo, moje pochybnosti o objektivite vyšetrovania sa stupňovali, ale nevedel som si s tým nijako poradiť. Až do chvíle, keď sa prípadu ujal Roman Kvasnica. Tohto muža som spoznal ešte v dobe, keď Slovensku vládol Vladimír Mečiar. Stretli sme sa asi dvakrát, aby sme si vymenili nejaké informácie. Nikdy sme sa však bližšie nespoznali, neskamarátili a niekoľko rokov po týchto stretnutiach sme sa nestretli. Zatelefonoval som mu a spýtal sa ho, či by so mnou o prípade nechcel hovoriť. Chcel som totiž o prepadnutí Hedvigy Malinovej natočiť reportáž pre reláciu Reportéri, v tom čase som bol jej šéfredaktorom. Súhlasil. Niekoľkokrát sme sa stretli v jeho advokátskej kancelárii. Presviedčal ma, že všetko bolo inak, že predseda vlády a minister vnútra na tlačovej konferencii klamali, alebo hovorili polopravdy. Kládol na stôl množstvo argumentov, ktoré mali jeho tvrdenia podporiť. Čím viac som do prípadu prenikal, tým viac mi bolo jasné, že niekto tu klame, a nie je to Hedviga. Moje presvedčenie však nestačilo na to, aby som o tejto mimoriadne citlivej kauze natočil reportáž. Trval som na tom, že musím dostať do rúk vyšetrovací spis, aby som ho mohol dať posúdiť nezávislému odborníkovi, ktorého si vyberiem ja. Druhou podmienkou bolo, že musím hovoriť s Hedvigou. Na tú v tom čase niektoré médiá doslova poľovali a tak, celkom pochopiteľne, nejavila veľkú chuť stretnúť sa s novinárom zo Slovenskej televízie. Z tej doby si pamätám skutočne odpudivú reportáž, ktorú o tejto kauze odvysielala televízia Joj. Použila v nej množstvo špekulatívnych a ničím nepodložených pseudodôkazov, ktorých pravdivosť mala „potvrdiť“ jasnovidka.
.klamstvá v priamom prenose
Po nejakom čase sa mi konečne dostal do rúk vyšetrovací spis a ja som ho so súhlasom Hedvigy Malinovej a jej advokáta posunul na analýzu jednému z najlepších vyšetrovateľov na Slovensku, Jozefovi Šátekovi. Ten bol v tom čase už mimo polície. Jeho úlohou bolo, okrem iného, porovnať výroky predsedu vlády a ministra vnútra, ktorí sa odvolávali na vyšetrovanie, so skutočným obsahom spisu. Šátek mal tiež posúdiť, či bolo vyšetrovanie vedené zákonne a profesionálne. To, čo zistil analýzou spisu, bolo šokujúce. Polícia nielenže pri vyšetrovaní zanedbala zaužívané postupy, ale často postupovala nezákonne. Napríklad zbitú dievčinu vypočúvala v čase, keď bola pod vplyvom utišujúcich prostriedkov, alebo sa informácie o blokovaní jej platobnej karty z banky pokúsila získať nezákonne. Šátek tam našiel ešte veľa iných, veľmi vážnych pochybení, ktorých sa polícia úmyselne či neúmyselne dopustila. Pre mňa však najväčším prekvapením bolo zistenie, že mnoho tvrdení, ktoré odzneli na tlačovej konferencii z úst Kaliňáka a Fica, bolo vo vyšetrovacom spise zachytených úplne inak. Jedným slovom, predseda vlády a minister vnútra bez mihnutia oka na tlačovej konferencii zavádzali a v niektorých prípadoch dokonca klamali.
Po týchto zisteniach som sa rozhodol reportáž natočiť. Mnoho priateľov ma varovalo, že to bude znamenať koniec môjho pôsobenia v Slovenskej televízii a podobný názor mal aj advokát Hedvigy Malinovej. Keďže som nechcel ohroziť nikoho z mojich spolupracovníkov v redakcii, bol som presvedčený, že sa do toho musím pustiť sám. Základom celej reportáže sa malo stať porovnanie výrokov Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, ktoré odzneli hádam na najpovestnejšej tlačovej konferencii tej doby, s faktami a zisteniami zachytenými vo vyšetrovacom spise. Rámcovať to mala krátka výpoveď zbitej dievčiny. Stretol som sa s ňou po prvý raz v kancelárii jej advokáta. Pôsobila na mňa ako veľmi plaché, vystrašené dievča. Jej výpovede, v ktorých opisovala prepadnutie, sme už natáčali v dome jej rodičov. V pamäti mi utkvel obraz jej mamičky. V kuchyni mi varila kávu. Keď som sa ju snažil utešiť, že všetko sa nakoniec na dobré obráti a „vtipne" som dodal, že prinajhoršom prepašujeme Hedvige do väzenia pílku, aby mohla ujsť, najskôr sa zasmiala, a potom sa usedavo rozplakala. Vedel som, že radšej som si mal zahryznúť do jazyka. A až vtedy som naplno precítil skutočný rozsah nešťastia, v ktorom sa ocitla nielen Hedviga, ale celá jej rodina.
.ako ma vyhodil Kaliňák
Po odvysielaní reportáže sa na moju hlavu zniesla lavína urážok, obvinení. Stal som sa doslova nepriateľom národa. Robert Kaliňák poslal sťažnosť na Radu STV a aj na Radu pre vysielanie a retransmisiu. Obe rozhodli, že som porušil zákon. Vraj som nedal priestor na vyjadrenie ministrovi vnútra a polícii. Akosi pri tom pozabudli, že v relácii vystupovali prostredníctvom tej povestnej tlačovej konferencie. Vzhľadom na to, že som v prvej reportáži nestihol povedať všetko, rozhodol som sa pokračovať. A tentoraz som už požiadal ministra vnútra o odpovede na otázky, ktoré som mu poslal. Reakcia bola stručná. Erik Tomáš, vtedajší hovorca ministerstva vnútra, mi oznámil, že pán Kaliňák v relácii nevystúpi. Odpovedal som, že mu teda otázky položím na najbližšej tlačovej konferencii. Okamžite sa ozval a ponúkol mi osobné stretnutie s ministrom. Asi po 20-minútovom rozhovore na chodbe ministerstva mi pán Kaliňák oznámil, že v relácii v žiadnom prípade nevystúpi a na moje slová, že reportáž napriek tomu natočím a aj odvysielam, mi s úsmevom povedal, aby som sa ponáhľal, lebo v STV už nebudem dlho pracovať. Krátko po tomto rozhovore si ma pozval do kancelárie vtedajší riaditeľ STV Radim Hreha a oznámil mi, že ma odvoláva z postu šéfredaktora. Vraj si ma veľmi váži, ale páni Kaliňák a Fico trvajú na mojom odchode.
.čo vie o tom SIS?
Po odchode z STV som sa prípadom Malinová zaoberal naďalej. A bolo mi čoraz jasnejšie, že túto slušnú a sympatickú dievčinu ktosi surovo prepadol a jej prípad využil na zhoršenie vzťahov s naším južným susedom. Kto mohol mať na tom záujem, je dnes jasné z toho, čo sa deje na Ukrajine. Pán predseda vlády by hádam mohol dať príkaz na odtajnenie niektorých hlásení SIS, ktoré ho mali niekoľko týždňov pred Hedviginým prepadnutím varovať o možnej provokácii podobného charakteru. Ale to sa asi nestane. Mladá žena, Hedviga Malinová – Žáková, sa na dlhé roky stala predmetom mocenského boja a vydierania medzi slovenskými politickými špičkami. Treba už len nájsť odpoveď na otázku, prečo vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka tak dlho držal prípad pri živote a prečo ho súčasný generálny prokurátor posunul na súd.
.na začiatku boli otázky
Národ sa nestačil čudovať, do akého konfliktu s Maďarskom nás tá nevďačná menšinová dievčina chcela zatiahnuť. A možno je aj špiónka, agentka cudzej mocnosti, ktorá nás chce očierniť v zahraničí a destabilizovať koaličnú vládu Smeru, HZDS a SNS. Obaja Robertovia predviedli dokonalé divadlo. A na chvíľu som im uveril aj ja. Jednoducho, bolo to také presvedčivé vystúpenie, že sa ich slovám nedalo neveriť. Pravda, až do okamihu, keď som si začal klásť otázky. Napríklad, ako je možné, že v rukách ministra vnútra sa ocitli dôkazy, ktoré mali byť jednoducho v spise a nikde inde? A prečo o prípade referujú premiér s ministrom? A prečo to urobili v čase, keď dotyčná dievčina ešte nemala v rukách uznesenie vyšetrovateľa? Postupom času otázok pribúdalo, moje pochybnosti o objektivite vyšetrovania sa stupňovali, ale nevedel som si s tým nijako poradiť. Až do chvíle, keď sa prípadu ujal Roman Kvasnica. Tohto muža som spoznal ešte v dobe, keď Slovensku vládol Vladimír Mečiar. Stretli sme sa asi dvakrát, aby sme si vymenili nejaké informácie. Nikdy sme sa však bližšie nespoznali, neskamarátili a niekoľko rokov po týchto stretnutiach sme sa nestretli. Zatelefonoval som mu a spýtal sa ho, či by so mnou o prípade nechcel hovoriť. Chcel som totiž o prepadnutí Hedvigy Malinovej natočiť reportáž pre reláciu Reportéri, v tom čase som bol jej šéfredaktorom. Súhlasil. Niekoľkokrát sme sa stretli v jeho advokátskej kancelárii. Presviedčal ma, že všetko bolo inak, že predseda vlády a minister vnútra na tlačovej konferencii klamali, alebo hovorili polopravdy. Kládol na stôl množstvo argumentov, ktoré mali jeho tvrdenia podporiť. Čím viac som do prípadu prenikal, tým viac mi bolo jasné, že niekto tu klame, a nie je to Hedviga. Moje presvedčenie však nestačilo na to, aby som o tejto mimoriadne citlivej kauze natočil reportáž. Trval som na tom, že musím dostať do rúk vyšetrovací spis, aby som ho mohol dať posúdiť nezávislému odborníkovi, ktorého si vyberiem ja. Druhou podmienkou bolo, že musím hovoriť s Hedvigou. Na tú v tom čase niektoré médiá doslova poľovali a tak, celkom pochopiteľne, nejavila veľkú chuť stretnúť sa s novinárom zo Slovenskej televízie. Z tej doby si pamätám skutočne odpudivú reportáž, ktorú o tejto kauze odvysielala televízia Joj. Použila v nej množstvo špekulatívnych a ničím nepodložených pseudodôkazov, ktorých pravdivosť mala „potvrdiť“ jasnovidka.
.klamstvá v priamom prenose
Po nejakom čase sa mi konečne dostal do rúk vyšetrovací spis a ja som ho so súhlasom Hedvigy Malinovej a jej advokáta posunul na analýzu jednému z najlepších vyšetrovateľov na Slovensku, Jozefovi Šátekovi. Ten bol v tom čase už mimo polície. Jeho úlohou bolo, okrem iného, porovnať výroky predsedu vlády a ministra vnútra, ktorí sa odvolávali na vyšetrovanie, so skutočným obsahom spisu. Šátek mal tiež posúdiť, či bolo vyšetrovanie vedené zákonne a profesionálne. To, čo zistil analýzou spisu, bolo šokujúce. Polícia nielenže pri vyšetrovaní zanedbala zaužívané postupy, ale často postupovala nezákonne. Napríklad zbitú dievčinu vypočúvala v čase, keď bola pod vplyvom utišujúcich prostriedkov, alebo sa informácie o blokovaní jej platobnej karty z banky pokúsila získať nezákonne. Šátek tam našiel ešte veľa iných, veľmi vážnych pochybení, ktorých sa polícia úmyselne či neúmyselne dopustila. Pre mňa však najväčším prekvapením bolo zistenie, že mnoho tvrdení, ktoré odzneli na tlačovej konferencii z úst Kaliňáka a Fica, bolo vo vyšetrovacom spise zachytených úplne inak. Jedným slovom, predseda vlády a minister vnútra bez mihnutia oka na tlačovej konferencii zavádzali a v niektorých prípadoch dokonca klamali.
Po týchto zisteniach som sa rozhodol reportáž natočiť. Mnoho priateľov ma varovalo, že to bude znamenať koniec môjho pôsobenia v Slovenskej televízii a podobný názor mal aj advokát Hedvigy Malinovej. Keďže som nechcel ohroziť nikoho z mojich spolupracovníkov v redakcii, bol som presvedčený, že sa do toho musím pustiť sám. Základom celej reportáže sa malo stať porovnanie výrokov Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, ktoré odzneli hádam na najpovestnejšej tlačovej konferencii tej doby, s faktami a zisteniami zachytenými vo vyšetrovacom spise. Rámcovať to mala krátka výpoveď zbitej dievčiny. Stretol som sa s ňou po prvý raz v kancelárii jej advokáta. Pôsobila na mňa ako veľmi plaché, vystrašené dievča. Jej výpovede, v ktorých opisovala prepadnutie, sme už natáčali v dome jej rodičov. V pamäti mi utkvel obraz jej mamičky. V kuchyni mi varila kávu. Keď som sa ju snažil utešiť, že všetko sa nakoniec na dobré obráti a „vtipne" som dodal, že prinajhoršom prepašujeme Hedvige do väzenia pílku, aby mohla ujsť, najskôr sa zasmiala, a potom sa usedavo rozplakala. Vedel som, že radšej som si mal zahryznúť do jazyka. A až vtedy som naplno precítil skutočný rozsah nešťastia, v ktorom sa ocitla nielen Hedviga, ale celá jej rodina.
.ako ma vyhodil Kaliňák
Po odvysielaní reportáže sa na moju hlavu zniesla lavína urážok, obvinení. Stal som sa doslova nepriateľom národa. Robert Kaliňák poslal sťažnosť na Radu STV a aj na Radu pre vysielanie a retransmisiu. Obe rozhodli, že som porušil zákon. Vraj som nedal priestor na vyjadrenie ministrovi vnútra a polícii. Akosi pri tom pozabudli, že v relácii vystupovali prostredníctvom tej povestnej tlačovej konferencie. Vzhľadom na to, že som v prvej reportáži nestihol povedať všetko, rozhodol som sa pokračovať. A tentoraz som už požiadal ministra vnútra o odpovede na otázky, ktoré som mu poslal. Reakcia bola stručná. Erik Tomáš, vtedajší hovorca ministerstva vnútra, mi oznámil, že pán Kaliňák v relácii nevystúpi. Odpovedal som, že mu teda otázky položím na najbližšej tlačovej konferencii. Okamžite sa ozval a ponúkol mi osobné stretnutie s ministrom. Asi po 20-minútovom rozhovore na chodbe ministerstva mi pán Kaliňák oznámil, že v relácii v žiadnom prípade nevystúpi a na moje slová, že reportáž napriek tomu natočím a aj odvysielam, mi s úsmevom povedal, aby som sa ponáhľal, lebo v STV už nebudem dlho pracovať. Krátko po tomto rozhovore si ma pozval do kancelárie vtedajší riaditeľ STV Radim Hreha a oznámil mi, že ma odvoláva z postu šéfredaktora. Vraj si ma veľmi váži, ale páni Kaliňák a Fico trvajú na mojom odchode.
.čo vie o tom SIS?
Po odchode z STV som sa prípadom Malinová zaoberal naďalej. A bolo mi čoraz jasnejšie, že túto slušnú a sympatickú dievčinu ktosi surovo prepadol a jej prípad využil na zhoršenie vzťahov s naším južným susedom. Kto mohol mať na tom záujem, je dnes jasné z toho, čo sa deje na Ukrajine. Pán predseda vlády by hádam mohol dať príkaz na odtajnenie niektorých hlásení SIS, ktoré ho mali niekoľko týždňov pred Hedviginým prepadnutím varovať o možnej provokácii podobného charakteru. Ale to sa asi nestane. Mladá žena, Hedviga Malinová – Žáková, sa na dlhé roky stala predmetom mocenského boja a vydierania medzi slovenskými politickými špičkami. Treba už len nájsť odpoveď na otázku, prečo vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka tak dlho držal prípad pri živote a prečo ho súčasný generálny prokurátor posunul na súd.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.