.lekárom Karolovi Zimmerovi a Alexandrovi Cimbálkovi sa naskytol hrozivý pohľad, keď sa v roku 1945, krátko po prechode frontu, zúčastnili spolu s vojakmi Červenej armády na hľadaní masového hrobu v kopcoch za Dubnicou. Na najvyššom mieste údolia pod horou Trnová napokon objavili stopy po masakre, ktorá sa odohrala len pred niekoľkými mesiacmi. Hľadanie nebolo náročné: na čerstvom masovom hrobe ešte nestihla hlina zarásť trávou a podozrivé boli aj stromčeky bez koreňov, narýchlo napichané do zeme. Bolo jasné, že nemeckí nacisti a slovenskí gardisti sa tu čosi pokúšali zamaskovať.
Našlo sa tu dvadsaťšesť tiel – ľudí z rómskeho zaisťovacieho tábora, ktorých na tomto mieste postrieľali nacisti. Šlo o nakazených maláriou a vystrieľanie chorých malo zhubnú epidémiu zastaviť.
Hrob neodhalil len schúlené a objímajúce sa znetvorené telá, ale aj brutalitu, s akou nacisti popravu vykonali. Medzi obeťami bolo aj pätnásťročné dieťa a šesť žien, jedna z nich bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Známky po výstreloch malo len osemnásť obetí. Najmenej osem Rómov bolo pod kopou hliny pochovaných zaživa.
.tábor pre Rómov
Podľa monografie Karola Janasa Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1945) môžeme zrekonštruovať aj posledné minúty pred touto popravou. Svedectvá z vyšetrovania z roku 1946 potvrdili, že Rómov priviezli na nákladných autách, v ktorých si priniesli aj batožinu. Gestapáci ich nahnali do jamy, a potom spustili paľbu dávkami z automatov. Telá následne zahádzali hlinou. Mnohé zlomeniny sú svedectvom, že Rómov bili pri panickom pokuse o útek z jamy, ktorá sa mala stať ich pohrebiskom.
Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom bol v novembri 1944 zriadený pre členov rómskeho etnika. Vznikol z pracovného útvaru pre asociálov, ktorí pomáhali na stavbe dubnickej a ilavskej priehrady. Nákres tábora pripomína zmenšenú verziu nemeckých koncentračných lágrov. Do tábora, ktorý sa skladal z piatich prízemných barakov, sa vchádzalo veľkou bránou pri budove posádky, po stranách sa vinuli dva baraky pre väzňov. Uprostred bola umyváreň. Na tábor, obohnaný plotom s ostnatým drôtom, dozerali tri strážne veže.
Rómovia budovali protiletecké kryty pri Piešťanoch a pracovali zrejme aj na stavbe dubnickej hydrocentrály, ktorá bola vyhlásená za stavbu dôležitú pre obranu štátu. Tábor, normovaný pre tristo ľudí, čoskoro poňal 729 Rómov, tretina z nich boli deti. Ubytovacie miestnosti s veľkosťou 5 x 8 metrov, boli určené pre desať ľudí, no nezriedka v nich žil aj osemnásobok. Spávali na zemi, chýbala strava, pitná voda, sprcha či teplé oblečenie.
Katastrofálne hygienické podmienky čoskoro priniesli svoju daň – v tábore sa rozšírili vši a svrab. Rómov ostrihali dohola a hlavu im potreli šatkou namočenou v dezinfekčnom roztoku. Pre nedostatok liekov bol problém liečiť aj bežné choroby. Podľa záznamu objednaných truhiel počas zimy 1944 chorobám podľahlo asi jedenásť Rómov, väčšinou detí. Zlá hygiena v tábore spôsobila vypuknutie škvrnitého týfusu, po ktorom sa tábor ocitol v karanténe.
.nemci prichádzajú
Blízky dubnický závod bol pre nemeckú zbrojársku výrobu dôležitý, nacistickí velitelia sa preto báli rozšírenia epidémie a žiadali tábor odstrániť. Do tábora poslali svojho lekára, ktorý sa zhrozil nad tým, čo tu našiel. Nákazu sa nepodarilo potlačiť, v tábore vypukli nepokoje a morálka vojakov bola oslabená, keď sa jeden z nich nakazil. Niekoľko Rómov z tábora ušlo a panika Nemcov v Dubnici rástla. Napokon vzali situáciu do svojich rúk a do tábora nasadili vlastné stráže. Ani tak sa epidémiu nepodarilo potlačiť, počet obetí stúpol na vyše štyridsať.
Preto padlo rozhodnutie, že nakazených týfusom a podozrivých z nákazy treba vyvraždiť. Riaditeľ zbrojárskeho závodu dal príkaz na vykopanie hrobu a 23. februára 1945 do tábora prišli nákladné autá pod zámienkou, že chorých odvezú do nemocnice. Namiesto toho ich odviezli pod kopec Trnová a ešte v ten deň ich pod ním pochovali. Na druhý deň sa karanténa v tábore skončila.
Janas vo svojej knihe Perzekúcie Rómov opisuje, ako o tomto prípade po vojne vypovedal šéf tábora poručík Jozef Krkoška. Návrh na masaker údajne dostal od nemenovaného nemeckého dôstojníka počas stretnutia v dome Hlinkovej gardy v Trenčíne, za prítomnosti šéfa Hlinkových gárd. Krkoška vraj tento návrh odmietol so slovami, aby si Rómov Nemci prevzali sami. Pätnásť žandárov, ktorí tábor strážili do apríla 1945, ušlo do Trenčianskych Teplíc, kde ukrytí a preoblečení v civile prečkali prechod frontu. Dubnický tábor napokon ľahol popolom, keď tadiaľto ustupovali nemecké jednotky. Z celého tábora sa zachoval len jeden písací stroj, ktorý sa neskôr našiel u strážmajstra z Hlinkových gárd.
.začiatky perzekúcii
Kočovnícky spôsob života rómskeho etnika bol pre majoritné obyvateľstvo tŕňom v oku a vedenie slovenského štátu hľadalo spôsoby, ako zakročiť. Rómska populácia pritom tvorila také nízke percento, že sa neobjavovala ani v štatistikách a ocitala sa medzi inými národnosťami. Odhady o počte Rómov sa v tomto období pohybujú od 37- až po 100-tisíc.
V prvej fáze perzekúcií dominovala snaha o násilné usadenie kočujúcich Rómov. „Potulní Cigáni“ boli vyhlásení za cudzie živly bez nároku na občianstvo. Podľa vyhlášky z roku 1940 bol za Cigána považovaný ten, kto má cigánsky pôvod po oboch rodičoch a kočuje, prípadne sa vyhýba práci. Rómom sa zakazoval vlastniť dopravný prostriedok, do práce mohli chodiť len peši a po príchode do obce sa museli hlásiť starostovi, ktorý im určil, kde smú prenocovať a ako dlho sa môžu zdržať. Štátne úrady obmedzili aj tradičný rómsky spôsob obživy, teda remeslá, napríklad výrobu kotlov či brusičstvo. Keďže ako kočovníci mali spornú domovskú príslušnosť, odoberali sa im živnostenské listy.
V roku 1942 sa začali otvárať pracovné útvary pre Cigánov a asociálov. Do tábora ich nahnali ako lacnú pracovnú silu a dali k dispozícii stavbárskym firmám, ktoré budovali cesty, železnice alebo upravovali vodné toky. Minister vnútra Alexander Mach dal vypracovať zoznamy ľudí, ktorí mali byť z obcí odstránení, a to bez ohľadu na ich „asociálnosť". „Cigáni ďalej kočujú, práci sa vyhýbajú a živia sa krádežou," napísal minister Mach vo vyhláške z 21. júla 1943. „V najkratšom čase bude otvorený koncentračný tábor pre Cigánov."
Tábory sa na podnet Alexandra Macha začali pripravovať už od roku 1941, ich pôvodným zámerom bolo vytvoriť v nich také neznesiteľné podmienky, aby Rómovia radšej sami odišli z krajiny. Predstava, že by mali vo veľkom migrovať do nacistického Nemecka či Maďarska, sa však ukázala ako nereálna.
.najhorší bol v Revúcej
Koncom vojny začali vznikať pracovné útvary, ktoré boli spočiatku určené pre „asociálov", no veľkú časť z nich tvorili Rómovia. Za asociálneho bol považovaný každý, kto narúšal verejný poriadok, bezpečnosť, mravnosť, pokoj, alebo vzbudzoval „odpor človeka mravného, vzdelaného a zdravého".
Ako prvý otvorili pracovný útvar neďaleko zámku v Hanušovciach nad Topľou, ktorý navštívil aj prezident Jozef Tiso. „Asociáli" pracovali na stavbe železnice Prešov-Strážske. V tábore žilo vyše 500 zaradencov a v okolitých obciach ďalších tisíc. O „asociálov" bol na stavbách veľký záujem najmä po vstupe Slovenska do bojov so Sovietskym zväzom, ktoré odpútali množstvo zdravej pracovnej sily.
Pravdepodobne najhorším pracovným útvarom bol tábor v Revúcej, ktorý tiež budoval nové železničné trate. Z tohto lágru pochádza najväčší podiel zbehov. Táborom prešli asi štyri stovky asociálov, z toho polovica Rómov. Robili najťažšie manuálne práce a obzvlášť náročné boli pri razení tunela Revúca-Tisovec. Rómovia spávali po dvoch na jednej prični, baraky boli chatrné a zamorené blchami. Ďalší tábor pre vyše sto zaradencov vznikol v Ústí nad Oravou, keďže stavba Oravskej priehrady bola považovaná za najdôležitejšiu štátnu stavbu. Vyrástli tiež v Moste na Ostrove a v stredoslovenskej obci Jarabá, kde sa budovala cesta z Mýta pod Ďumbierom na Čertovicu.
Najdlhšie fungujúci pracovný tábor sa otvoril práve v Dubnici. Ležal bokom od mesta medzi železnicou a stavbou priehrady. Hoci v tomto čase bol tábor určený všeobecne pre asociálov, stavbári si žiadali práve „Cigánov už na prvý pohľad vyložene zdravých a schopných pracovať na ťažkých pozemných prácach vo veku od 18 do 40 rokov".
Koncentrácia v pracovných táboroch však nepriniesla deklarované ciele. Janas vo svojej štúdii predpokladá, že „prevýchova" darebných asociálov mala slúžiť len ako zámienka na získanie lacnej pracovnej sily na najťažšie práce. „Tomu nasvedčuje i to, že ich otvárali vždy vtedy, keď na nejakej významnej stavbe chýbali pracovné sily a hrozilo omeškanie prác," píše. Išlo zväčša o veľmi ťažkú a namáhavú robotu, napriek tomu s ich výkonom boli nadriadení zväčša spokojní a hodnotili ich ako pracovitých.
.nemci a gardisti
Tragédia pri Dubnici nebola jedinou masovou vraždou, ktorú na našich Rómoch spáchali nemecké jednotky s aktívnym prispením gardistov. Rómov z obce Čierny Balog odstránili rýchlou metódou: chlapov postrieľali, ženy a deti zavreli do koliby, ktorú poliali benzínom a zapálili. Masaker sa udial aj v obci Kremnička, rómski obyvatelia Lutije boli za pomoc partizánom povraždení v Dolnom Turčeku. Na zvolenskom židovskom cintoríne Nemci zavraždili viacero Rómov z Dúbravy pri Zvolene, Detvy a Podkriváňa. V Žiari nad Hronom bola zaživa upálená rodina 24-členná rodina Šarköziovcov. Na Spiši bolo vypálených viacero osád. Vraždilo sa aj v Nemeckej, Brezne, Pohorelej, Lopeji, Jakube, Motyčkách, Hriňovej, Hájnikoch a Dolných Hámroch, v Slatine.
„Masové hroby sa nachádzajú na takmer celom území Slovenska. Po vojne ich objavili 176 a aj keď nie je možné určiť, koľko z 3 723 obetí tvorili Rómovia, toto číslo iste nebolo zanedbateľné," píše Janas. Pripomína, že sa objavili aj prípady solidarity majoritného obyvateľstva, ktoré ich zachránilo. Napríklad v Žiline úrady informovali Nemcov o „svojich" Rómoch ako o plne asimilovaných či zamestnaných.
Situácia sa pre Rómov zhoršila po vypuknutí Povstania a nemeckej okupácii. Stačilo podozrenie z pomoci partizánom, držania zbraní alebo krádeže a Rómovia boli popravení. Príkazy už vydávali príslušníci nemeckej brannej moci prostredníctvom slovenských úradov.
.čas uteká
Hoci sa tábor v Dubnici nápadne ponášal na koncentračné tábory Veľkonemeckej ríše, vyhladzovacie tábory na Slovensku neexistovali, a našich Rómov do takých ani nedeportovali. Nemci zrejme o našich Rómov nejavili veľký záujem.
Podľa Janasa konanie slovenských úradov voči Rómom pôsobilo rozpačito. Nekoncepčné riešenia, protichodné vyhlášky či kompetenčné spory nasvedčovali, akoby úradníci nemali jasno, ako s „rómskou otázkou" naložiť. Úradníci o túto agendu ani nejavili veľký záujem, keďže nemohla priniesť významný postup. Napriek tomu mali perzekučné opatrenia výrazný dosah na život rómskych kočovníkov. Kočovníctvo takmer vymizlo. Hlavný zámer štátnej direktíve však nevyšiel: Rómov sa nepodarilo kompletne upratať do odľahlých osád na krajoch miest či dedín. A tam, kde sa to podarilo, vznikol problém, ktorého dlhodobý dosah poznáme až dnes.
Našlo sa tu dvadsaťšesť tiel – ľudí z rómskeho zaisťovacieho tábora, ktorých na tomto mieste postrieľali nacisti. Šlo o nakazených maláriou a vystrieľanie chorých malo zhubnú epidémiu zastaviť.
Hrob neodhalil len schúlené a objímajúce sa znetvorené telá, ale aj brutalitu, s akou nacisti popravu vykonali. Medzi obeťami bolo aj pätnásťročné dieťa a šesť žien, jedna z nich bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Známky po výstreloch malo len osemnásť obetí. Najmenej osem Rómov bolo pod kopou hliny pochovaných zaživa.
.tábor pre Rómov
Podľa monografie Karola Janasa Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1945) môžeme zrekonštruovať aj posledné minúty pred touto popravou. Svedectvá z vyšetrovania z roku 1946 potvrdili, že Rómov priviezli na nákladných autách, v ktorých si priniesli aj batožinu. Gestapáci ich nahnali do jamy, a potom spustili paľbu dávkami z automatov. Telá následne zahádzali hlinou. Mnohé zlomeniny sú svedectvom, že Rómov bili pri panickom pokuse o útek z jamy, ktorá sa mala stať ich pohrebiskom.
Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom bol v novembri 1944 zriadený pre členov rómskeho etnika. Vznikol z pracovného útvaru pre asociálov, ktorí pomáhali na stavbe dubnickej a ilavskej priehrady. Nákres tábora pripomína zmenšenú verziu nemeckých koncentračných lágrov. Do tábora, ktorý sa skladal z piatich prízemných barakov, sa vchádzalo veľkou bránou pri budove posádky, po stranách sa vinuli dva baraky pre väzňov. Uprostred bola umyváreň. Na tábor, obohnaný plotom s ostnatým drôtom, dozerali tri strážne veže.
Rómovia budovali protiletecké kryty pri Piešťanoch a pracovali zrejme aj na stavbe dubnickej hydrocentrály, ktorá bola vyhlásená za stavbu dôležitú pre obranu štátu. Tábor, normovaný pre tristo ľudí, čoskoro poňal 729 Rómov, tretina z nich boli deti. Ubytovacie miestnosti s veľkosťou 5 x 8 metrov, boli určené pre desať ľudí, no nezriedka v nich žil aj osemnásobok. Spávali na zemi, chýbala strava, pitná voda, sprcha či teplé oblečenie.
Katastrofálne hygienické podmienky čoskoro priniesli svoju daň – v tábore sa rozšírili vši a svrab. Rómov ostrihali dohola a hlavu im potreli šatkou namočenou v dezinfekčnom roztoku. Pre nedostatok liekov bol problém liečiť aj bežné choroby. Podľa záznamu objednaných truhiel počas zimy 1944 chorobám podľahlo asi jedenásť Rómov, väčšinou detí. Zlá hygiena v tábore spôsobila vypuknutie škvrnitého týfusu, po ktorom sa tábor ocitol v karanténe.
.nemci prichádzajú
Blízky dubnický závod bol pre nemeckú zbrojársku výrobu dôležitý, nacistickí velitelia sa preto báli rozšírenia epidémie a žiadali tábor odstrániť. Do tábora poslali svojho lekára, ktorý sa zhrozil nad tým, čo tu našiel. Nákazu sa nepodarilo potlačiť, v tábore vypukli nepokoje a morálka vojakov bola oslabená, keď sa jeden z nich nakazil. Niekoľko Rómov z tábora ušlo a panika Nemcov v Dubnici rástla. Napokon vzali situáciu do svojich rúk a do tábora nasadili vlastné stráže. Ani tak sa epidémiu nepodarilo potlačiť, počet obetí stúpol na vyše štyridsať.
Preto padlo rozhodnutie, že nakazených týfusom a podozrivých z nákazy treba vyvraždiť. Riaditeľ zbrojárskeho závodu dal príkaz na vykopanie hrobu a 23. februára 1945 do tábora prišli nákladné autá pod zámienkou, že chorých odvezú do nemocnice. Namiesto toho ich odviezli pod kopec Trnová a ešte v ten deň ich pod ním pochovali. Na druhý deň sa karanténa v tábore skončila.
Janas vo svojej knihe Perzekúcie Rómov opisuje, ako o tomto prípade po vojne vypovedal šéf tábora poručík Jozef Krkoška. Návrh na masaker údajne dostal od nemenovaného nemeckého dôstojníka počas stretnutia v dome Hlinkovej gardy v Trenčíne, za prítomnosti šéfa Hlinkových gárd. Krkoška vraj tento návrh odmietol so slovami, aby si Rómov Nemci prevzali sami. Pätnásť žandárov, ktorí tábor strážili do apríla 1945, ušlo do Trenčianskych Teplíc, kde ukrytí a preoblečení v civile prečkali prechod frontu. Dubnický tábor napokon ľahol popolom, keď tadiaľto ustupovali nemecké jednotky. Z celého tábora sa zachoval len jeden písací stroj, ktorý sa neskôr našiel u strážmajstra z Hlinkových gárd.
.začiatky perzekúcii
Kočovnícky spôsob života rómskeho etnika bol pre majoritné obyvateľstvo tŕňom v oku a vedenie slovenského štátu hľadalo spôsoby, ako zakročiť. Rómska populácia pritom tvorila také nízke percento, že sa neobjavovala ani v štatistikách a ocitala sa medzi inými národnosťami. Odhady o počte Rómov sa v tomto období pohybujú od 37- až po 100-tisíc.
V prvej fáze perzekúcií dominovala snaha o násilné usadenie kočujúcich Rómov. „Potulní Cigáni“ boli vyhlásení za cudzie živly bez nároku na občianstvo. Podľa vyhlášky z roku 1940 bol za Cigána považovaný ten, kto má cigánsky pôvod po oboch rodičoch a kočuje, prípadne sa vyhýba práci. Rómom sa zakazoval vlastniť dopravný prostriedok, do práce mohli chodiť len peši a po príchode do obce sa museli hlásiť starostovi, ktorý im určil, kde smú prenocovať a ako dlho sa môžu zdržať. Štátne úrady obmedzili aj tradičný rómsky spôsob obživy, teda remeslá, napríklad výrobu kotlov či brusičstvo. Keďže ako kočovníci mali spornú domovskú príslušnosť, odoberali sa im živnostenské listy.
V roku 1942 sa začali otvárať pracovné útvary pre Cigánov a asociálov. Do tábora ich nahnali ako lacnú pracovnú silu a dali k dispozícii stavbárskym firmám, ktoré budovali cesty, železnice alebo upravovali vodné toky. Minister vnútra Alexander Mach dal vypracovať zoznamy ľudí, ktorí mali byť z obcí odstránení, a to bez ohľadu na ich „asociálnosť". „Cigáni ďalej kočujú, práci sa vyhýbajú a živia sa krádežou," napísal minister Mach vo vyhláške z 21. júla 1943. „V najkratšom čase bude otvorený koncentračný tábor pre Cigánov."
Tábory sa na podnet Alexandra Macha začali pripravovať už od roku 1941, ich pôvodným zámerom bolo vytvoriť v nich také neznesiteľné podmienky, aby Rómovia radšej sami odišli z krajiny. Predstava, že by mali vo veľkom migrovať do nacistického Nemecka či Maďarska, sa však ukázala ako nereálna.
.najhorší bol v Revúcej
Koncom vojny začali vznikať pracovné útvary, ktoré boli spočiatku určené pre „asociálov", no veľkú časť z nich tvorili Rómovia. Za asociálneho bol považovaný každý, kto narúšal verejný poriadok, bezpečnosť, mravnosť, pokoj, alebo vzbudzoval „odpor človeka mravného, vzdelaného a zdravého".
Ako prvý otvorili pracovný útvar neďaleko zámku v Hanušovciach nad Topľou, ktorý navštívil aj prezident Jozef Tiso. „Asociáli" pracovali na stavbe železnice Prešov-Strážske. V tábore žilo vyše 500 zaradencov a v okolitých obciach ďalších tisíc. O „asociálov" bol na stavbách veľký záujem najmä po vstupe Slovenska do bojov so Sovietskym zväzom, ktoré odpútali množstvo zdravej pracovnej sily.
Pravdepodobne najhorším pracovným útvarom bol tábor v Revúcej, ktorý tiež budoval nové železničné trate. Z tohto lágru pochádza najväčší podiel zbehov. Táborom prešli asi štyri stovky asociálov, z toho polovica Rómov. Robili najťažšie manuálne práce a obzvlášť náročné boli pri razení tunela Revúca-Tisovec. Rómovia spávali po dvoch na jednej prični, baraky boli chatrné a zamorené blchami. Ďalší tábor pre vyše sto zaradencov vznikol v Ústí nad Oravou, keďže stavba Oravskej priehrady bola považovaná za najdôležitejšiu štátnu stavbu. Vyrástli tiež v Moste na Ostrove a v stredoslovenskej obci Jarabá, kde sa budovala cesta z Mýta pod Ďumbierom na Čertovicu.
Najdlhšie fungujúci pracovný tábor sa otvoril práve v Dubnici. Ležal bokom od mesta medzi železnicou a stavbou priehrady. Hoci v tomto čase bol tábor určený všeobecne pre asociálov, stavbári si žiadali práve „Cigánov už na prvý pohľad vyložene zdravých a schopných pracovať na ťažkých pozemných prácach vo veku od 18 do 40 rokov".
Koncentrácia v pracovných táboroch však nepriniesla deklarované ciele. Janas vo svojej štúdii predpokladá, že „prevýchova" darebných asociálov mala slúžiť len ako zámienka na získanie lacnej pracovnej sily na najťažšie práce. „Tomu nasvedčuje i to, že ich otvárali vždy vtedy, keď na nejakej významnej stavbe chýbali pracovné sily a hrozilo omeškanie prác," píše. Išlo zväčša o veľmi ťažkú a namáhavú robotu, napriek tomu s ich výkonom boli nadriadení zväčša spokojní a hodnotili ich ako pracovitých.
.nemci a gardisti
Tragédia pri Dubnici nebola jedinou masovou vraždou, ktorú na našich Rómoch spáchali nemecké jednotky s aktívnym prispením gardistov. Rómov z obce Čierny Balog odstránili rýchlou metódou: chlapov postrieľali, ženy a deti zavreli do koliby, ktorú poliali benzínom a zapálili. Masaker sa udial aj v obci Kremnička, rómski obyvatelia Lutije boli za pomoc partizánom povraždení v Dolnom Turčeku. Na zvolenskom židovskom cintoríne Nemci zavraždili viacero Rómov z Dúbravy pri Zvolene, Detvy a Podkriváňa. V Žiari nad Hronom bola zaživa upálená rodina 24-členná rodina Šarköziovcov. Na Spiši bolo vypálených viacero osád. Vraždilo sa aj v Nemeckej, Brezne, Pohorelej, Lopeji, Jakube, Motyčkách, Hriňovej, Hájnikoch a Dolných Hámroch, v Slatine.
„Masové hroby sa nachádzajú na takmer celom území Slovenska. Po vojne ich objavili 176 a aj keď nie je možné určiť, koľko z 3 723 obetí tvorili Rómovia, toto číslo iste nebolo zanedbateľné," píše Janas. Pripomína, že sa objavili aj prípady solidarity majoritného obyvateľstva, ktoré ich zachránilo. Napríklad v Žiline úrady informovali Nemcov o „svojich" Rómoch ako o plne asimilovaných či zamestnaných.
Situácia sa pre Rómov zhoršila po vypuknutí Povstania a nemeckej okupácii. Stačilo podozrenie z pomoci partizánom, držania zbraní alebo krádeže a Rómovia boli popravení. Príkazy už vydávali príslušníci nemeckej brannej moci prostredníctvom slovenských úradov.
.čas uteká
Hoci sa tábor v Dubnici nápadne ponášal na koncentračné tábory Veľkonemeckej ríše, vyhladzovacie tábory na Slovensku neexistovali, a našich Rómov do takých ani nedeportovali. Nemci zrejme o našich Rómov nejavili veľký záujem.
Podľa Janasa konanie slovenských úradov voči Rómom pôsobilo rozpačito. Nekoncepčné riešenia, protichodné vyhlášky či kompetenčné spory nasvedčovali, akoby úradníci nemali jasno, ako s „rómskou otázkou" naložiť. Úradníci o túto agendu ani nejavili veľký záujem, keďže nemohla priniesť významný postup. Napriek tomu mali perzekučné opatrenia výrazný dosah na život rómskych kočovníkov. Kočovníctvo takmer vymizlo. Hlavný zámer štátnej direktíve však nevyšiel: Rómov sa nepodarilo kompletne upratať do odľahlých osád na krajoch miest či dedín. A tam, kde sa to podarilo, vznikol problém, ktorého dlhodobý dosah poznáme až dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.