Ak Evanjeliá čítame dostatočne veľkoryso, podávajú nám správu o menej než sto dňoch Kristovho života. O jeho posledných dvoch či troch dňoch nám však ponúkajú detailný scenár takmer hodinu po hodine. Vyvrcholením je opis Veľkého piatku a troch hodín na kríži. Správne to pochopili aj tvorcovia apoštolského a nicejského vyznania viery, v ktorých sa od narodenia „z Márie Panny“ prechádza priamo k ukrižovaniu „za vlády Poncia Piláta“. To, čo bolo povedané thanovi z Cawdoru v Macbethovi, platí predovšetkým o Ježišovi: „Nič v živote mu nepristalo viac, než keď umieral.“
Zásadný význam Kristovej smrti na kríži definoval predovšetkým apoštol Pavol: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.” (Gal 6,14) Evanjelium kríža však prechádza celým Novým zákonom a ranokresťanskou literatúrou. Kristus je „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta” (Ján 1,29). Proroctvo 53. Kapitoly z knihy proroka Izaiáša o trpiacom služobníkovi, ktorý bol „prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti”, sa chápalo ako proroctvo o Ježišovi na kríži. Používanie znamenia kríža – ako identifikačného znaku a obranného prostriedku proti démonom – nie je síce doložené v Novom zákone, objavuje sa však na samotnom počiatku kresťanských dejín a už v prvých zmienkach sa považuje za samozrejmé. Tertulián píše, že si „pri každom kroku a pohybe, pri vchádzaní a vychádzaní (…) pri všetkých bežných činnostiach všedného života týmto znamením označujeme čelá.” Znamenie kríža je prvým dokladom o existencii nepísanej tradície, ktorá nebola predpísaná Bibliou, ale ktorú napriek tomu každý dodržoval. Tí, ktorí nepatrili k cirkvi, si museli takúto prax všimnúť. Cisár štvrtého storočia Julián, ktorého kresťania nazvali Apostata, pretože opustil kresťanskú vieru, ktorú nadobudol ešte ako dieťa, im odkazoval toto: „Uctievate drevo kríža, robíte si jeho znamenie na čele a vyrývate ho na štíty svojich domov.” V jednom z najčítanejších románov o druhej svetovej vojne zasiahne torpédo loď a jeden z členov posádky si všimne druhého, ako sa prežehnal. „Vtom si spomenul, že je rímsky katolík.” Gustav Mahler 15. marca 1897 v dopise z Moskvy píše, že tamojší ľudia sú „neuveriteľne bigotní. Na každých dvoch krokoch je ikona alebo kostol a každý, kto ide okolo, sa zastaví, bije sa do pŕs a označuje znamením kríža obvyklým ruským spôsobom.” Obvyklý ruský spôsob je križovanie z pravého ramena na ľavé, nie ako na Západe, kde je to naopak. Milovníci špionážnych príbehov si iste vybavia situácie, v ktorých sa západný agent, hovoriaci perfektnou ruštinou, prezradí v momente, keď sa pri stole prežehnáva opačným spôsobom.
.keď obloha visela nízko
Podobne ako v cárskom Rusku prešlo znamenie kríža Ježiša Krista aj kultúrou a folklórom národov stredovekej Európy, poznačilo ich literatúru, hudbu, umenie a architektúru, a to viac, než akýkoľvek iný symbol. Ak máme v tejto zmäti rôznych podôb kríža v stredovekej kultúre nájsť aspoň nejakú súvislosť, bude užitočné, ak si pripomenieme rozlíšenie, ktoré urobil svätý Pavol: „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť.” (1Kor 1,23-24) Augustín síce popiera, že by sa v tomto texte presne rozlišovalo medzi „Božou mocou” a „Božou múdrosťou” v biblickom zmysle týchto slov, aj tak nám však toto rozlíšenie môže byť nápomocné.
Znamenie kríža bolo akoby talizmanom Božej moci proti zlu. Stredoveké životy svätých na Západe aj na Východe sú plné príbehov o jeho zázračnej moci. V jednom z apokryfných Skutkov apoštolov napríklad znamenie kríža pred zavretými dverami spôsobí ich otvorenie a apoštoli môžu vstúpiť dovnútra. V istom rozprávaní o mučeníkoch sa vďaka nemu podarí utíšiť štekajúceho psa. Augustín rozpráva, ako žena z Kartága s chorým prsníkom „dostane vo sne pokyn, aby čakala na ženskej strane krstiteľnice a aby požiadala prvú pokrstenú ženu, ktorú stretne, aby jej choré miesto požehnala Kristovým znamením. Urobila tak a bola okamžite uzdravená.” Remaklus, kresťanský misionár zo siedmeho storočia, urobil znamenie kríža nad studničkou zasvätenou pohanským bohom, čím týchto bohov vypudil a vodu vyčistil. „Súd kríža” (judicium crucis) bol v stredovekej súdnej praxi jedným zo spôsobov, ako sa riešili spory. V zákonníku z ôsmeho storočia nájdeme tento predpis: „Pokiaľ žena tvrdí, že s ňou muž nikdy nemeškal (t.j. manželstvo nebolo konzumované), nech idú ku krížu. Ak sa ukáže, že je to pravda, nech sú odlúčení.” Rôzne ľudové príbehy rozprávajú o tom, ako dokážu kríže vyliečiť choroby a rany. Pohľad na kríž mohol vyliečiť horúčku aj ľahkú hystériu. Existujú správy o krvácaní na bojisku alebo pri rytierskych súbojoch, ktoré síce nedokázal zastaviť žiadny obväz, ale dokázal to kríž. Niekedy sa mu dokonca podarilo vzkriesiť mŕtvych. V slovanskom a sedmohradskom folklóre má krucifix zvláštnu moc proti upírom, ako to opisuje aj román a film Drakula.
A ako ukazuje posledný príklad, existovala úzka spojitosť medzi používaním kríža (čo často hraničilo s mágiou) a starovekou a stredovekou vierou v prítomnosť a moc démonov. Ako hovorí Shirley Jackson Case v známom epigrame, „obloha visela v starom svete nízko“.
.ako sa pravý kríž stratil
Stredoveké kresťanstvo znovu posilnilo vieru v démonické sily viac než čokoľvek iné, zároveň však ponúkalo aj rôzne čarovné prostriedky, ako túto moc zlomiť: svätenú vodu, ostatky, zariekavanie, konsekrovanú eucharistickú hostiu, a predovšetkým znamenie kríža. To všetko sa stalo nástrojom Božej nadvlády nad démonmi. Kríž, ktorý bol jedným z týchto nástrojov, mohol slúžiť ako magický amulet, pretože bol nerozlučne spojený s Ježišovým ukrižovaním. Zároveň však mohol byť viac či menej efektívnou pripomienkou toho, že sila, ktorá premáha démonov a choroby, neprebýva v nejakom predmete či úkone, ale že je to moc Boha, toho Boha, ktorý v živote a smrti Ježiša Krista prišiel zlomiť moc zla.
Zvláštnym prípadom bola moc ostatkov pravého Kristovho kríža. V prvých troch storočiach boli neznáme, prvé zmienky o nich sa začínajú objavovať až 50. rokoch štvrtého storočia. Nájdenie jeruzalemského kríža sa v niekoľkých legendách pripisuje svätej Helene, matke cisára Konštantína. A to napriek tomu, že Eusebius z Cezareje, náš najdôležitejší prameň informácií o Konštantínovi a jeho rodine, sa o tejto udalosti vôbec nezmieňuje. V miestnosti pod terajším Chrámom Božieho hrobu údajne Helena našla nie jeden, ale tri kríže. Vďaka božskému vnuknutiu sa rozhodla určiť, ktorý z nich je pravý, a to tak, že na každý z nich položila mŕtve telo. Pravý mal byť ten, ktorý privedie mŕtveho k životu. Kronikár Sokrates Scholastikos píše, že po tom, ako objavila kríž „dala cisárova matka postaviť na pamätnom mieste veľkolepý chrám (...). Jednu časť kríža, uzavretú v striebornej skrinke, tam nechala na pamiatku, aby ju ľudia mohli vidieť. Druhú poslala cisárovi. Keď ju prijal, mal za to, že mestu, v ktorom je kríž uchovaný, sa nič nestane, tak uzavrel túto časť kríža v svojej soche na námestí v Konštantínopole. Konštantín dostal aj klince, ktorými boli pribité Kristove ruky, pretože aj tie našla Konštantínova matka na pamätnom mieste. Cisár ich potom nechal vsadiť do uzdy a prilby, ktoré používa pri svojich vojenských ťaženiach.“
Tieto dva úlomky pravého kríža, jeden v Jeruzaleme a jeden v Konštantínopole, však nemali zostať samotené. Cyril Jeruzalemský už v roku 350 v polemike proti všetkým, ktorí popierajú ukrižovanie, tvrdí, že „celý svet je od tej doby naplnený úlomkami z dreva kríža“. So zmienkami o úlomkoch sa stretávame v Kapadókii a Antiochii v druhej polovici štvrtého storočia, a potom v Gálii na začiatku piateho storočia. V polovici tohto storočia posiela jeruzalemský patriarcha Juvenal jeden exemplár pápežovi Levovi I. do Ríma. Pápež Gregor I., ktorý zomrel v roku 604, daroval jeden úlomok kráľovnej Longobardov Teodelinde a vizigótskemu kráľovi Rekkaredovi I., ktorý sa stal kresťanom. Helenin nález kríža bol v karolínskej dobe začlenený do cirkevného kalendára a pripomínal sa 3. mája, v latinskom ríte bol zrušený až Druhým vatikánskym koncilom. Pôvodného pravého kríža sa v siedmom storočí zmocnili Peržania, naspäť ho získal cisár Heraklius a v dvanástom storočí niesol kríž do bitky betlehemský biskup a pri tejto príležitosti sa stratil. Samozrejme, až na tie kúsky, ktorých bol v stredoveku – ako to povedal Cyril Jeruzalemský – „plný celý svet“. V jednom vtipe sa hovorilo, že z týchto úlomkov by bolo možné znovu postaviť celý Jeruzalem.
.vziať na seba kríž
Zo Sokratových Cirkevných dejín je zrejmé, že krížu sa prisudzovala nielen „Božia moc“ v boji proti chorobám a nebezpečenstvám, ale aj moc vo vojne. Takáto moc sa nespájala iba s pravým krížom. Konštantín po bitke pri Milvijskom moste prikázal, aby kríž nosili v čele jeho armády vždy, keď pochodovali do vojny. Ho nikopoios stauros, „kríž darujúci víťazstvo“, tak ho nazýval Eusebios, sa stal povinnou vojenskou insígniou na súši aj na mori. S pomocou slávneho gréckeho ohňa (čo bola zrejme zmes síry, sanitry a ropy, ktorej presné zloženie zostáva dodnes byzantským tajomstvom) a taktických schopností byzantského vojenského umenia dobýval kríž víťazstvá. Strategické umiestnenie mesta navyše chránilo Konštantínopol pred nájazdmi celých tisíc rokov. Kríž sa považoval za prostriedok ochrany vo vojne aj na Západe. Na konci jedenásteho storočia sa stal ústredným symbolom výprav do Palestíny, ktoré dostali názov krížové: „vziať na seba kríž“ znamenalo vydať sa na krížovú výpravu.
Vo víťaznú moc kríža sa verilo preto, že bol nástrojom toho najväčšieho víťazstva: víťazstva Božej moci nad mocou diabla pri smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša. „Slovo kríža sa nazýva silou Božou,“ píše Ján Damašský, „pretože skrze toto slovo nám bola zjavená Božia moc, a teda jeho víťazstvo nad smrťou.“ V prvých verziách tohto podania sa opisuje víťazstvo ako lesť, ktorú Boh nastražil na diabla, smrť a hriech, teda na alianciu nepriateľov, ktorá udržiavala ľudský rod v otroctve. V jednom z najzaujímavejších, ale aj najproblematickejších obrazov tohto príbehu ľsti vystupuje diabol ako obrovská ryba, ktorá počnúc Adamom pohltila všetky ľudské bytosti. Keď bol Kristus (Bohočlovek) vrhnutý do vody, ryba-diabol v ňom videla len ďalšiu obeť, ktorú má zhltnúť. V tejto návnade Kristovej ľudskej prirodzenosti bol skrytý háčik – jeho prirodzenosť božská. Diabol teda videl pri jeho smrti na kríži človeka, chytil sa ale na jeho božstvo. Ježiša preto musel vyvrhnúť a spolu s ním aj všetkých tých, ktorých Ježiš prijal za svojich. Tí, ktorí ľudstvo chytili – smrť a diabol – boli teraz sami chytení. Skrze kríž tak prišlo oslobodenie a víťazstvo.
Omnoho sofistikovanejšiu a prepracovanejšiu verziu tejto teórie kríža ponúka metafora Krista Víťaza, Christus Victor, ktorú si Gustaf Aulén zvolil pre názov svojej kontroverznej knihy. Aulén bez rozpakov označil za „klasickú“ teóriu, vysvetľujúcu moc kríža, to, že kríž sa stal znamením Božieho vpádu na územie nepriateľa a „podivuhodného zápasu“ ktorým Ježiš Kristus dosiahol spásu ľudského rodu. Táto teória síce prekonala drsné stránky predchádzajúcej teórie ľsti, napriek tomu však zachováva výklad, že Kristus na kríži zápasil s nepriateľmi Boha a ľudí. Smrť Krista na kríži bola teda kapituláciou pred silou týchto nepriateľov, voči ktorým sa Kristus urobil slabým, ale zároveň aj víťazstvom nad nimi, pretože ich vzal so sebou do hrobu. Táto interpretácia kríža mala väčší vplyv na gréckom Východe než na latinskom Západe, ani tam však nikdy celkom nevymizla. Podľa Auléna ju oživila reformácia. Takzvaná Veľkonočná kantáta (Kantáta č.4) Johanna Sebastiana Bacha – Christ lag in Todesbanden – je oslavou Krista Víťaza.
Kríž ako akt Božskej sily, ktorá sa prejavila v Kristovi Víťazovi, bol vykladaný ako rozpútanie dramatickej bitky odohrávajúcej sa na bojisku kozmu a vo svetových dejinách medzi Bohom a jeho nepriateľmi o budúcnosť ľudstva. Nech už boli teologické prednosti alebo nedostatky tejto teórie akékoľvek, v umení a hudbe stredoveku dokázala vzájomne prepojiť kríž a vzkriesenie ako dve časti jedného a toho istého konania. V stredovekej liturgickej hudbe sa tým v najvyššej možnej miere zdôrazňoval kontrast medzi hudobným sprievodom Veľkého piatku a Veľkej noci: Veľký piatok je jediným dňom cirkevného roku, keď nie je slúžená svätá omša, pretože v tento deň sa pripomína pôvodná obeť kríža na Kalvárii. V duchu tradície, ktorá siaha prinajmenšom k Origenovi do prvej polovice tretieho storočia, bolo ukrižovanie v stredovekom výtvarnom umení zobrazované presne na mieste, kde bola pochovaná Adamova lebka. V procesiách a liturgii sa tento motív Krista Víťaza udržoval ešte v dobe, keď už si s ním latinská teológia nevedela rady, pretože sa snažila vysvetľovať Kristovu smrť ako akt zadosťučinenia.
V jednej z najkrajších staroanglických básní, Sen o kríži, rozpráva strom kríža o „mladom rekovi“, ktorý ho svojím zápasom na kríži povýši a hoci v boji podľahne, predsa zvíťazí. V šiestom storočí spracoval túto dramatickú interpretáciu kríža básnik Venantius Fortunatus v dvoch latinských básňach, ktoré sa potom stali bežnou súčasťou stredovekej pôstnej hudby a poézie.
.čo znamená kríž
Kríž však nebol chápaný iba ako symbol Božej moci, ale aj ako symbol Božej múdrosti, ktorá je „pre pohanov bláznovstvom“, ako hovorí svätý Pavol, múdrejšia než spupná múdrosť človeka. Ako napísal Tertulián, „ako je múdrosť sveta pre Boha bláznovstvom, tak je i Božia múdrosť bláznovstvom v očiach sveta“. Keď kresťanskí autori a umelci stredoveku hľadali spôsob, ako osláviť kríž ako múdrosť, s obľubou poukazovali predovšetkým na jeho „bláznovstvo“. To je skutočný zmysel už citovanej formulácie, ktorá sa často a neprávom pripisuje Tertuliánovi: „Verím, pretože je to absurdné.“ A takýto zmysel majú aj viaceré paradoxy, uvádzané Augustínom.
Z Konštantínovho zákona, ktorým zakázal používať ukrižovanie ako spôsob vykonania trestu smrti, je zrejmé, že kresťania, ktorí kríž oslavovali, si boli stále vedomí aj toho, že bol v prvom rade nástrojom mučenia a popravy. A spájalo sa s ním predovšetkým tajomstvo výkriku opustenosti na kríži, vyjadrené slovami žalmu „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ – čo napĺňalo kresťanov posvätnou bázňou a zdesením. Počiatok múdrosti teda spočíval v prijatí tajomstva, že Ten, o ktorom verili, že je „jedným bytím s Otcom“ bol – či už to človek dokáže pochopiť, alebo nie – Otcom na kríži opustený.
Keď kresťania hovorili o kríži ako o múdrosti, často pri tom spomínali Ježiša na kríži ako príklad trpezlivosti a lásky, ktorý sa osvedčil aj v tom najťažsom utrpení. Jeden z najčítanejších stredovekých spisov, Moralia pápeža Gregora I. z konca šiesteho storočia, je pozoruhodnou interpretáciou knihy Jób. Utrpenie tohto „pohanského svätca“ Starého zákona v ňom vykladá tak, aby priamo poukazovalo na exemplárne utrpenie Ježišove. Istý autor z ôsmeho storočia definoval kresťana jednoducho „ako toho, kto nasleduje a napodobňuje Krista vo všetkých veciach“. V sedemdielnom epose o stratenom a znovuzískanom raji, ktorý v deviatom storočí napísal opát Odon z Cluny (toto dielo nijako neznižuje veľkosť Johna Miltona), Kristus prišiel spasiť svet od pýchy a „učí tak obzvlášť všetkým tým, čo činí v naprostej pokore, hovoriac: Učte sa odo mňa, pretože som tichý.“
Samotný tvar kríža symbolizoval porozumenie všetkým Božím cestám: zvislé a vodorovné bremeno predstavovalo výšku a šírku vesmíru, zatiaľ čo miesto, kde sa brvná pretínali a kde ležala Kristova hlava, predstavovalo zjednotenie a definitívnu harmóniu stvorenia v ukrižovanom Kristovi. V istom zmysle bol kríž najnápadnejším dôkazom sily zla vo svete, pápež Gregor Veľký pripomenul svojmu ťažko chorému priateľovi to, čo povedal Ježiš vojakom v Getsemanskej záhrade: „Toto je vaša hodina a moc temna.“ Kríž bol však dôkazom aj toho, že Božia vôľa a jeho cesty nakoniec zvíťazia. Ako napísal súčasník Cyrila Jeruzalemského, Atanáš z Alexandrie: „Sila Kristovho kríža naplnila svet.“ Jaroslav Pelikan/
Narodil sa v roku 1923 v Ohiu v USA, obidvaja rodičia boli slovenskí luteráni. Absolvoval Concordia Theological Seminary a neskôr Divinity School na Chicago university, kde sa rozhodol, že sa nestane pastorom, ale teológom a historikom. Prednášal na viacerých univerzitách, až napokon dlhodobo zakotvil na Yalovej univerzite, kde sa stal profesorom a dekanom a pôsobí tam vyše 30 rokov. Jeho najvýznamnejším dielom je Christian Tradition: A History of Development of Doctrine (Chicago 1971–1989). Dlhodobé sympatie ku katolicizmu a pravosláviu sa zavŕšili jeho prijatím do pravoslávnej cirkvi v roku 1998. Zomiera v roku 2006 v Connecticute v USA.
Zásadný význam Kristovej smrti na kríži definoval predovšetkým apoštol Pavol: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.” (Gal 6,14) Evanjelium kríža však prechádza celým Novým zákonom a ranokresťanskou literatúrou. Kristus je „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta” (Ján 1,29). Proroctvo 53. Kapitoly z knihy proroka Izaiáša o trpiacom služobníkovi, ktorý bol „prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti”, sa chápalo ako proroctvo o Ježišovi na kríži. Používanie znamenia kríža – ako identifikačného znaku a obranného prostriedku proti démonom – nie je síce doložené v Novom zákone, objavuje sa však na samotnom počiatku kresťanských dejín a už v prvých zmienkach sa považuje za samozrejmé. Tertulián píše, že si „pri každom kroku a pohybe, pri vchádzaní a vychádzaní (…) pri všetkých bežných činnostiach všedného života týmto znamením označujeme čelá.” Znamenie kríža je prvým dokladom o existencii nepísanej tradície, ktorá nebola predpísaná Bibliou, ale ktorú napriek tomu každý dodržoval. Tí, ktorí nepatrili k cirkvi, si museli takúto prax všimnúť. Cisár štvrtého storočia Julián, ktorého kresťania nazvali Apostata, pretože opustil kresťanskú vieru, ktorú nadobudol ešte ako dieťa, im odkazoval toto: „Uctievate drevo kríža, robíte si jeho znamenie na čele a vyrývate ho na štíty svojich domov.” V jednom z najčítanejších románov o druhej svetovej vojne zasiahne torpédo loď a jeden z členov posádky si všimne druhého, ako sa prežehnal. „Vtom si spomenul, že je rímsky katolík.” Gustav Mahler 15. marca 1897 v dopise z Moskvy píše, že tamojší ľudia sú „neuveriteľne bigotní. Na každých dvoch krokoch je ikona alebo kostol a každý, kto ide okolo, sa zastaví, bije sa do pŕs a označuje znamením kríža obvyklým ruským spôsobom.” Obvyklý ruský spôsob je križovanie z pravého ramena na ľavé, nie ako na Západe, kde je to naopak. Milovníci špionážnych príbehov si iste vybavia situácie, v ktorých sa západný agent, hovoriaci perfektnou ruštinou, prezradí v momente, keď sa pri stole prežehnáva opačným spôsobom.
.keď obloha visela nízko
Podobne ako v cárskom Rusku prešlo znamenie kríža Ježiša Krista aj kultúrou a folklórom národov stredovekej Európy, poznačilo ich literatúru, hudbu, umenie a architektúru, a to viac, než akýkoľvek iný symbol. Ak máme v tejto zmäti rôznych podôb kríža v stredovekej kultúre nájsť aspoň nejakú súvislosť, bude užitočné, ak si pripomenieme rozlíšenie, ktoré urobil svätý Pavol: „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť.” (1Kor 1,23-24) Augustín síce popiera, že by sa v tomto texte presne rozlišovalo medzi „Božou mocou” a „Božou múdrosťou” v biblickom zmysle týchto slov, aj tak nám však toto rozlíšenie môže byť nápomocné.
Znamenie kríža bolo akoby talizmanom Božej moci proti zlu. Stredoveké životy svätých na Západe aj na Východe sú plné príbehov o jeho zázračnej moci. V jednom z apokryfných Skutkov apoštolov napríklad znamenie kríža pred zavretými dverami spôsobí ich otvorenie a apoštoli môžu vstúpiť dovnútra. V istom rozprávaní o mučeníkoch sa vďaka nemu podarí utíšiť štekajúceho psa. Augustín rozpráva, ako žena z Kartága s chorým prsníkom „dostane vo sne pokyn, aby čakala na ženskej strane krstiteľnice a aby požiadala prvú pokrstenú ženu, ktorú stretne, aby jej choré miesto požehnala Kristovým znamením. Urobila tak a bola okamžite uzdravená.” Remaklus, kresťanský misionár zo siedmeho storočia, urobil znamenie kríža nad studničkou zasvätenou pohanským bohom, čím týchto bohov vypudil a vodu vyčistil. „Súd kríža” (judicium crucis) bol v stredovekej súdnej praxi jedným zo spôsobov, ako sa riešili spory. V zákonníku z ôsmeho storočia nájdeme tento predpis: „Pokiaľ žena tvrdí, že s ňou muž nikdy nemeškal (t.j. manželstvo nebolo konzumované), nech idú ku krížu. Ak sa ukáže, že je to pravda, nech sú odlúčení.” Rôzne ľudové príbehy rozprávajú o tom, ako dokážu kríže vyliečiť choroby a rany. Pohľad na kríž mohol vyliečiť horúčku aj ľahkú hystériu. Existujú správy o krvácaní na bojisku alebo pri rytierskych súbojoch, ktoré síce nedokázal zastaviť žiadny obväz, ale dokázal to kríž. Niekedy sa mu dokonca podarilo vzkriesiť mŕtvych. V slovanskom a sedmohradskom folklóre má krucifix zvláštnu moc proti upírom, ako to opisuje aj román a film Drakula.
A ako ukazuje posledný príklad, existovala úzka spojitosť medzi používaním kríža (čo často hraničilo s mágiou) a starovekou a stredovekou vierou v prítomnosť a moc démonov. Ako hovorí Shirley Jackson Case v známom epigrame, „obloha visela v starom svete nízko“.
.ako sa pravý kríž stratil
Stredoveké kresťanstvo znovu posilnilo vieru v démonické sily viac než čokoľvek iné, zároveň však ponúkalo aj rôzne čarovné prostriedky, ako túto moc zlomiť: svätenú vodu, ostatky, zariekavanie, konsekrovanú eucharistickú hostiu, a predovšetkým znamenie kríža. To všetko sa stalo nástrojom Božej nadvlády nad démonmi. Kríž, ktorý bol jedným z týchto nástrojov, mohol slúžiť ako magický amulet, pretože bol nerozlučne spojený s Ježišovým ukrižovaním. Zároveň však mohol byť viac či menej efektívnou pripomienkou toho, že sila, ktorá premáha démonov a choroby, neprebýva v nejakom predmete či úkone, ale že je to moc Boha, toho Boha, ktorý v živote a smrti Ježiša Krista prišiel zlomiť moc zla.
Zvláštnym prípadom bola moc ostatkov pravého Kristovho kríža. V prvých troch storočiach boli neznáme, prvé zmienky o nich sa začínajú objavovať až 50. rokoch štvrtého storočia. Nájdenie jeruzalemského kríža sa v niekoľkých legendách pripisuje svätej Helene, matke cisára Konštantína. A to napriek tomu, že Eusebius z Cezareje, náš najdôležitejší prameň informácií o Konštantínovi a jeho rodine, sa o tejto udalosti vôbec nezmieňuje. V miestnosti pod terajším Chrámom Božieho hrobu údajne Helena našla nie jeden, ale tri kríže. Vďaka božskému vnuknutiu sa rozhodla určiť, ktorý z nich je pravý, a to tak, že na každý z nich položila mŕtve telo. Pravý mal byť ten, ktorý privedie mŕtveho k životu. Kronikár Sokrates Scholastikos píše, že po tom, ako objavila kríž „dala cisárova matka postaviť na pamätnom mieste veľkolepý chrám (...). Jednu časť kríža, uzavretú v striebornej skrinke, tam nechala na pamiatku, aby ju ľudia mohli vidieť. Druhú poslala cisárovi. Keď ju prijal, mal za to, že mestu, v ktorom je kríž uchovaný, sa nič nestane, tak uzavrel túto časť kríža v svojej soche na námestí v Konštantínopole. Konštantín dostal aj klince, ktorými boli pribité Kristove ruky, pretože aj tie našla Konštantínova matka na pamätnom mieste. Cisár ich potom nechal vsadiť do uzdy a prilby, ktoré používa pri svojich vojenských ťaženiach.“
Tieto dva úlomky pravého kríža, jeden v Jeruzaleme a jeden v Konštantínopole, však nemali zostať samotené. Cyril Jeruzalemský už v roku 350 v polemike proti všetkým, ktorí popierajú ukrižovanie, tvrdí, že „celý svet je od tej doby naplnený úlomkami z dreva kríža“. So zmienkami o úlomkoch sa stretávame v Kapadókii a Antiochii v druhej polovici štvrtého storočia, a potom v Gálii na začiatku piateho storočia. V polovici tohto storočia posiela jeruzalemský patriarcha Juvenal jeden exemplár pápežovi Levovi I. do Ríma. Pápež Gregor I., ktorý zomrel v roku 604, daroval jeden úlomok kráľovnej Longobardov Teodelinde a vizigótskemu kráľovi Rekkaredovi I., ktorý sa stal kresťanom. Helenin nález kríža bol v karolínskej dobe začlenený do cirkevného kalendára a pripomínal sa 3. mája, v latinskom ríte bol zrušený až Druhým vatikánskym koncilom. Pôvodného pravého kríža sa v siedmom storočí zmocnili Peržania, naspäť ho získal cisár Heraklius a v dvanástom storočí niesol kríž do bitky betlehemský biskup a pri tejto príležitosti sa stratil. Samozrejme, až na tie kúsky, ktorých bol v stredoveku – ako to povedal Cyril Jeruzalemský – „plný celý svet“. V jednom vtipe sa hovorilo, že z týchto úlomkov by bolo možné znovu postaviť celý Jeruzalem.
.vziať na seba kríž
Zo Sokratových Cirkevných dejín je zrejmé, že krížu sa prisudzovala nielen „Božia moc“ v boji proti chorobám a nebezpečenstvám, ale aj moc vo vojne. Takáto moc sa nespájala iba s pravým krížom. Konštantín po bitke pri Milvijskom moste prikázal, aby kríž nosili v čele jeho armády vždy, keď pochodovali do vojny. Ho nikopoios stauros, „kríž darujúci víťazstvo“, tak ho nazýval Eusebios, sa stal povinnou vojenskou insígniou na súši aj na mori. S pomocou slávneho gréckeho ohňa (čo bola zrejme zmes síry, sanitry a ropy, ktorej presné zloženie zostáva dodnes byzantským tajomstvom) a taktických schopností byzantského vojenského umenia dobýval kríž víťazstvá. Strategické umiestnenie mesta navyše chránilo Konštantínopol pred nájazdmi celých tisíc rokov. Kríž sa považoval za prostriedok ochrany vo vojne aj na Západe. Na konci jedenásteho storočia sa stal ústredným symbolom výprav do Palestíny, ktoré dostali názov krížové: „vziať na seba kríž“ znamenalo vydať sa na krížovú výpravu.
Vo víťaznú moc kríža sa verilo preto, že bol nástrojom toho najväčšieho víťazstva: víťazstva Božej moci nad mocou diabla pri smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša. „Slovo kríža sa nazýva silou Božou,“ píše Ján Damašský, „pretože skrze toto slovo nám bola zjavená Božia moc, a teda jeho víťazstvo nad smrťou.“ V prvých verziách tohto podania sa opisuje víťazstvo ako lesť, ktorú Boh nastražil na diabla, smrť a hriech, teda na alianciu nepriateľov, ktorá udržiavala ľudský rod v otroctve. V jednom z najzaujímavejších, ale aj najproblematickejších obrazov tohto príbehu ľsti vystupuje diabol ako obrovská ryba, ktorá počnúc Adamom pohltila všetky ľudské bytosti. Keď bol Kristus (Bohočlovek) vrhnutý do vody, ryba-diabol v ňom videla len ďalšiu obeť, ktorú má zhltnúť. V tejto návnade Kristovej ľudskej prirodzenosti bol skrytý háčik – jeho prirodzenosť božská. Diabol teda videl pri jeho smrti na kríži človeka, chytil sa ale na jeho božstvo. Ježiša preto musel vyvrhnúť a spolu s ním aj všetkých tých, ktorých Ježiš prijal za svojich. Tí, ktorí ľudstvo chytili – smrť a diabol – boli teraz sami chytení. Skrze kríž tak prišlo oslobodenie a víťazstvo.
Omnoho sofistikovanejšiu a prepracovanejšiu verziu tejto teórie kríža ponúka metafora Krista Víťaza, Christus Victor, ktorú si Gustaf Aulén zvolil pre názov svojej kontroverznej knihy. Aulén bez rozpakov označil za „klasickú“ teóriu, vysvetľujúcu moc kríža, to, že kríž sa stal znamením Božieho vpádu na územie nepriateľa a „podivuhodného zápasu“ ktorým Ježiš Kristus dosiahol spásu ľudského rodu. Táto teória síce prekonala drsné stránky predchádzajúcej teórie ľsti, napriek tomu však zachováva výklad, že Kristus na kríži zápasil s nepriateľmi Boha a ľudí. Smrť Krista na kríži bola teda kapituláciou pred silou týchto nepriateľov, voči ktorým sa Kristus urobil slabým, ale zároveň aj víťazstvom nad nimi, pretože ich vzal so sebou do hrobu. Táto interpretácia kríža mala väčší vplyv na gréckom Východe než na latinskom Západe, ani tam však nikdy celkom nevymizla. Podľa Auléna ju oživila reformácia. Takzvaná Veľkonočná kantáta (Kantáta č.4) Johanna Sebastiana Bacha – Christ lag in Todesbanden – je oslavou Krista Víťaza.
Kríž ako akt Božskej sily, ktorá sa prejavila v Kristovi Víťazovi, bol vykladaný ako rozpútanie dramatickej bitky odohrávajúcej sa na bojisku kozmu a vo svetových dejinách medzi Bohom a jeho nepriateľmi o budúcnosť ľudstva. Nech už boli teologické prednosti alebo nedostatky tejto teórie akékoľvek, v umení a hudbe stredoveku dokázala vzájomne prepojiť kríž a vzkriesenie ako dve časti jedného a toho istého konania. V stredovekej liturgickej hudbe sa tým v najvyššej možnej miere zdôrazňoval kontrast medzi hudobným sprievodom Veľkého piatku a Veľkej noci: Veľký piatok je jediným dňom cirkevného roku, keď nie je slúžená svätá omša, pretože v tento deň sa pripomína pôvodná obeť kríža na Kalvárii. V duchu tradície, ktorá siaha prinajmenšom k Origenovi do prvej polovice tretieho storočia, bolo ukrižovanie v stredovekom výtvarnom umení zobrazované presne na mieste, kde bola pochovaná Adamova lebka. V procesiách a liturgii sa tento motív Krista Víťaza udržoval ešte v dobe, keď už si s ním latinská teológia nevedela rady, pretože sa snažila vysvetľovať Kristovu smrť ako akt zadosťučinenia.
V jednej z najkrajších staroanglických básní, Sen o kríži, rozpráva strom kríža o „mladom rekovi“, ktorý ho svojím zápasom na kríži povýši a hoci v boji podľahne, predsa zvíťazí. V šiestom storočí spracoval túto dramatickú interpretáciu kríža básnik Venantius Fortunatus v dvoch latinských básňach, ktoré sa potom stali bežnou súčasťou stredovekej pôstnej hudby a poézie.
.čo znamená kríž
Kríž však nebol chápaný iba ako symbol Božej moci, ale aj ako symbol Božej múdrosti, ktorá je „pre pohanov bláznovstvom“, ako hovorí svätý Pavol, múdrejšia než spupná múdrosť človeka. Ako napísal Tertulián, „ako je múdrosť sveta pre Boha bláznovstvom, tak je i Božia múdrosť bláznovstvom v očiach sveta“. Keď kresťanskí autori a umelci stredoveku hľadali spôsob, ako osláviť kríž ako múdrosť, s obľubou poukazovali predovšetkým na jeho „bláznovstvo“. To je skutočný zmysel už citovanej formulácie, ktorá sa často a neprávom pripisuje Tertuliánovi: „Verím, pretože je to absurdné.“ A takýto zmysel majú aj viaceré paradoxy, uvádzané Augustínom.
Z Konštantínovho zákona, ktorým zakázal používať ukrižovanie ako spôsob vykonania trestu smrti, je zrejmé, že kresťania, ktorí kríž oslavovali, si boli stále vedomí aj toho, že bol v prvom rade nástrojom mučenia a popravy. A spájalo sa s ním predovšetkým tajomstvo výkriku opustenosti na kríži, vyjadrené slovami žalmu „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ – čo napĺňalo kresťanov posvätnou bázňou a zdesením. Počiatok múdrosti teda spočíval v prijatí tajomstva, že Ten, o ktorom verili, že je „jedným bytím s Otcom“ bol – či už to človek dokáže pochopiť, alebo nie – Otcom na kríži opustený.
Keď kresťania hovorili o kríži ako o múdrosti, často pri tom spomínali Ježiša na kríži ako príklad trpezlivosti a lásky, ktorý sa osvedčil aj v tom najťažsom utrpení. Jeden z najčítanejších stredovekých spisov, Moralia pápeža Gregora I. z konca šiesteho storočia, je pozoruhodnou interpretáciou knihy Jób. Utrpenie tohto „pohanského svätca“ Starého zákona v ňom vykladá tak, aby priamo poukazovalo na exemplárne utrpenie Ježišove. Istý autor z ôsmeho storočia definoval kresťana jednoducho „ako toho, kto nasleduje a napodobňuje Krista vo všetkých veciach“. V sedemdielnom epose o stratenom a znovuzískanom raji, ktorý v deviatom storočí napísal opát Odon z Cluny (toto dielo nijako neznižuje veľkosť Johna Miltona), Kristus prišiel spasiť svet od pýchy a „učí tak obzvlášť všetkým tým, čo činí v naprostej pokore, hovoriac: Učte sa odo mňa, pretože som tichý.“
Samotný tvar kríža symbolizoval porozumenie všetkým Božím cestám: zvislé a vodorovné bremeno predstavovalo výšku a šírku vesmíru, zatiaľ čo miesto, kde sa brvná pretínali a kde ležala Kristova hlava, predstavovalo zjednotenie a definitívnu harmóniu stvorenia v ukrižovanom Kristovi. V istom zmysle bol kríž najnápadnejším dôkazom sily zla vo svete, pápež Gregor Veľký pripomenul svojmu ťažko chorému priateľovi to, čo povedal Ježiš vojakom v Getsemanskej záhrade: „Toto je vaša hodina a moc temna.“ Kríž bol však dôkazom aj toho, že Božia vôľa a jeho cesty nakoniec zvíťazia. Ako napísal súčasník Cyrila Jeruzalemského, Atanáš z Alexandrie: „Sila Kristovho kríža naplnila svet.“ Jaroslav Pelikan/
Narodil sa v roku 1923 v Ohiu v USA, obidvaja rodičia boli slovenskí luteráni. Absolvoval Concordia Theological Seminary a neskôr Divinity School na Chicago university, kde sa rozhodol, že sa nestane pastorom, ale teológom a historikom. Prednášal na viacerých univerzitách, až napokon dlhodobo zakotvil na Yalovej univerzite, kde sa stal profesorom a dekanom a pôsobí tam vyše 30 rokov. Jeho najvýznamnejším dielom je Christian Tradition: A History of Development of Doctrine (Chicago 1971–1989). Dlhodobé sympatie ku katolicizmu a pravosláviu sa zavŕšili jeho prijatím do pravoslávnej cirkvi v roku 1998. Zomiera v roku 2006 v Connecticute v USA.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.