Sobota večer, v podzemných priestoroch hrá tvrdá muzika, niektorí ľudia stoja pod pódiom, iní sedia pri stoloch a popíjajú pivo. Vtom do klubu vtrhne oddiel ozbrojených policajtov v kuklách. „Policajná razia!“, zareve veliteľ.
„Nepovolený“ undergroundový koncert počas temnej normalizácie? Nie. To len nitrianska polícia kontroluje, či mladiství nepijú alkohol.
Takto to prebiehalo aj v sobotu 3. novembra v klube NaOZZaY v centre Nitry. „Nebol to prvý zásah,“ hovorí majiteľ klubu Igor Haváč, „ale prvý surový.“ Väčšinou totiž pár sekúnd pred čatou kukláčov do klubu vstúpi „predvoj“, ktorý na neodvratne sa blížiacu akciu upozorní. Majiteľ či prevádzkar vtedy okamžite vypne hudbu a zažne svetlo. Akcia sa môže začať. V tú sobotu však žiadny „predvoj“ neprišiel. Namiesto toho začal jeden z iniciatívnych policajtov v momente apokalyptického chaosu vytrhávať káble z mixážneho pultu. Ďalší vyskočil na pódium, kde v tej chvíli ešte hrala nič netušiaca česká kapela Votchi a s pažbou samopalu vyrazil flautistovi drahý nástroj z rúk.
.zvykli sme si
„Bolo to zbytočné, všetko sa to dalo spraviť pokojne,“ hovorí Igor Haváč. Sedíme v jeho klube pod plagátmi Ozzyho Osbourna, na ktorého odkazuje aj meno podniku. Je skoré popoludnie, pri stoloch posedávajú mladí ľudia a popíjajú chladenú desiatku. Z reproduktorov znie vysoký hlas Martina Višňovského zo skupiny Chiki Liki Tu-A. Trochu to prekvapí, lebo jeden by tu čakal tvrdý, temný metal. „Pre mňa neexistuje metal, punk alebo alternatíva – ja mám rád rokenrol, teda všetko okrem hiphopu a tanečnej hudby,“ hovorí Igor, nenápadný muž v stredných rokoch o svojich hudobných preferenciách. Nie je nijaký anarchista. Políciu uznáva a v podstate chápe aj logiku policajných razií. „Veď môžu napríklad hľadať zločinca,“ hovorí. Nerozumie však, prečo má ozbrojené komando kontrolovať, či mladiství nepijú alkohol a nechápe ani, prečo kukláči hľadajú v jeho klube skinheadov. „Najviac ma štve, keď polícia tvrdí, že má všetko zmonitorované. Keby to tak bolo, vedeli by, že u nás neonacistov nenájdu. Sem chodia metalisti, z ktorých mnohí majú vysokoškolské vzdelanie,“ hovorí.
„V našom klube bolo už veľa policajných razií, v podstate sme si na ne už zvykli,“ hovorí spolumajiteľ klubu Stará pekáreň Michal Malicher, „len keby neboli tak často.“ Podobne ako jeho kolega z klubu NaOZZaY nechápe, prečo majú rutinné kontroly v kluboch robiť špeciálne policajné jednotky určené na boj so zvlášť nebezpečnými zločincami, no klepkajúc na drevo hovorí, že v posledných rokoch v Starej pekárni nemali s políciou problém. Vo svojom klube chce pre návštevníkov vytvoriť príjemné prostredie, ktoré ozbrojení policajti dosť brutálne narúšajú. „Ak by sa takýto zásah uskutočnil, povedzme, raz za mesiac, nejako by sme to prežili. Ale ak vám do klubu vtrhnú viackrát za týždeň, alebo dokonca viackrát za večer, je to už predsa trochu veľa,“ hovorí Michal.
Frekvencia policajných zásahov sa v Nitre zvýšila hlavne po tom, čo 6. októbra vyholení mladí muži napadli po koncerte v Starej pekárni člena českej punkovej skupiny The Fialky. O dva týždne neskôr napadla podobná skupinka študentov, postávajúcich pred Starým divadlom. Verejnosť a médiá políciu kritizovali za nečinnosť, policajný riaditeľ Ján Štark sa najprv bránil, že ide o „umelé vyvolávanie problémov“, neskôr hovoril, že išlo o premyslenú taktiku. Keďže kritické hlasy neprestávali, nitrianska polícia začala konať. „My že nič nerobíme? Tak vám ukážeme, čo robiť vieme,“ vysvetľuje možné dôvody hustých policajných zásahov herec Starého divadla a iniciátor občianskeho protestu proti extrémizmu Ivan Gontko.
.demonštrácia sily
Aktívni nitrianski kukláči bojujú naraz minimálne na dvoch frontoch: jedným je, zdá sa, radikálny boj s alkoholizmom mladistvých, druhým je vojna s holohlavými neonacistami. Oba ciele sú ušľachtilé, no spôsob boja je v jednom aj druhom prípade veľmi zvláštny. Adolescentov by pred konzumáciou alkoholických nápojov oveľa lepšie ochránili policajti v civile, ktorí by dozerali na barmanov. Aj boj s neonacistami je bizarný: polícia nasadzuje elitné jednotky na miesta, kde je výskyt týchto pomýlených násilníkov najmenej pravdepodobný, teda do klubov, kde sa stretáva alternatívna mládež.
V skutočnosti to vyzerá tak, že polícii ide v prvom rade o demonštráciu sily. „Koho sa máme báť?“ pýta sa Igor Haváč, „Policajtov alebo neonacistov? Ja sa viac bojím tých policajtov.“ Ani v Starej pekárni či v Starom divadle nemali s bitkármi či výtržníkmi nikdy problémy. „My majitelia klubov vieme zabezpečiť, aby vnútri našich klubov bolo všetko v poriadku,“ hovorí Michal Malicher. „Takéto zásahy vyvolávajú antipatiu voči polícii,“ dodáva Ivan Gontko, „normálni ľudia sa stávajú obeťami.“
.nitrianske špecifikum
Dramatické vpády ozbrojených, maskovaných policajtov do rockových klubov sú v súčasnosti, zdá sa, nitrianske špecifikum. „Nikdy sa nám nestalo, že by do nášho klubu vtrhli kukláči, zastavili koncert a začali kontrolovať ľudí,“ hovorí Juro Ryban z bratislavského klubu Randal. „S políciou vychádzame dobre – keď prídu, ukážeme im povolenia, ak je čas, trochu pokecáme a oni idú zasa ďalej. Nestretol som sa so žiadnym šikanovaním ani s nezmyselnými požiadavkami,“ dodáva spolumajiteľ Randalu, kde sa stretávajú punkeri, metalisti a milovníci reaggae a ska vrátane protifašistických „sharp skínov“. Podobné skúsenosti má aj Erik Babušiak zo Subclubu pod Bratislavským hradom. Spoluprácu s políciou si pochvaľuje aj Marián Pavúk z klubu Bombura v Brezne: „Policajti v kuklách sa z času na čas prejdú po miestnych krčmách, pričom nás si nechávajú nakoniec, aby nerušili koncert.“ K zásahu v Nitre dodáva: „Zažil som veľa koncertov, legálnych, ilegálnych aj zrušených, ale o útoku policajta na hrajúceho muzikanta som doteraz nepočul.“
.spomienky a otázky
Aktivity nitrianskej polície vyvolávajú nepríjemné spomienky na tzv. Verejnú bezpečnosť komunistického Československa. Uniformovaných „príslušníkov“ sme sa inštinktívne báli a pokiaľ sa to dalo, tak sme sa im vyhýbali. Celkom správne sme pochopili, že tu nie sú v prvom rade na to, aby nás chránili, ale nato, aby nás strážili a šikanovali. Koho však chránil ozbrojený kukláč v klube NaOZZaY? Pred kým ho bráni počas pravidelných razií v Starej pekárni? Kto je tu vlastne nepriateľ, kto je výtržník a kto obeť výtržností?
Majitelia nitrianskych klubov si na brutálne zásahy polície už pomaly zvykajú. Nič to nemení na fakte, že špeciálne, maskované, po zuby ozbrojené jednotky polície často v ich kluboch nemajú čo robiť.
„Nepovolený“ undergroundový koncert počas temnej normalizácie? Nie. To len nitrianska polícia kontroluje, či mladiství nepijú alkohol.
Takto to prebiehalo aj v sobotu 3. novembra v klube NaOZZaY v centre Nitry. „Nebol to prvý zásah,“ hovorí majiteľ klubu Igor Haváč, „ale prvý surový.“ Väčšinou totiž pár sekúnd pred čatou kukláčov do klubu vstúpi „predvoj“, ktorý na neodvratne sa blížiacu akciu upozorní. Majiteľ či prevádzkar vtedy okamžite vypne hudbu a zažne svetlo. Akcia sa môže začať. V tú sobotu však žiadny „predvoj“ neprišiel. Namiesto toho začal jeden z iniciatívnych policajtov v momente apokalyptického chaosu vytrhávať káble z mixážneho pultu. Ďalší vyskočil na pódium, kde v tej chvíli ešte hrala nič netušiaca česká kapela Votchi a s pažbou samopalu vyrazil flautistovi drahý nástroj z rúk.
.zvykli sme si
„Bolo to zbytočné, všetko sa to dalo spraviť pokojne,“ hovorí Igor Haváč. Sedíme v jeho klube pod plagátmi Ozzyho Osbourna, na ktorého odkazuje aj meno podniku. Je skoré popoludnie, pri stoloch posedávajú mladí ľudia a popíjajú chladenú desiatku. Z reproduktorov znie vysoký hlas Martina Višňovského zo skupiny Chiki Liki Tu-A. Trochu to prekvapí, lebo jeden by tu čakal tvrdý, temný metal. „Pre mňa neexistuje metal, punk alebo alternatíva – ja mám rád rokenrol, teda všetko okrem hiphopu a tanečnej hudby,“ hovorí Igor, nenápadný muž v stredných rokoch o svojich hudobných preferenciách. Nie je nijaký anarchista. Políciu uznáva a v podstate chápe aj logiku policajných razií. „Veď môžu napríklad hľadať zločinca,“ hovorí. Nerozumie však, prečo má ozbrojené komando kontrolovať, či mladiství nepijú alkohol a nechápe ani, prečo kukláči hľadajú v jeho klube skinheadov. „Najviac ma štve, keď polícia tvrdí, že má všetko zmonitorované. Keby to tak bolo, vedeli by, že u nás neonacistov nenájdu. Sem chodia metalisti, z ktorých mnohí majú vysokoškolské vzdelanie,“ hovorí.
„V našom klube bolo už veľa policajných razií, v podstate sme si na ne už zvykli,“ hovorí spolumajiteľ klubu Stará pekáreň Michal Malicher, „len keby neboli tak často.“ Podobne ako jeho kolega z klubu NaOZZaY nechápe, prečo majú rutinné kontroly v kluboch robiť špeciálne policajné jednotky určené na boj so zvlášť nebezpečnými zločincami, no klepkajúc na drevo hovorí, že v posledných rokoch v Starej pekárni nemali s políciou problém. Vo svojom klube chce pre návštevníkov vytvoriť príjemné prostredie, ktoré ozbrojení policajti dosť brutálne narúšajú. „Ak by sa takýto zásah uskutočnil, povedzme, raz za mesiac, nejako by sme to prežili. Ale ak vám do klubu vtrhnú viackrát za týždeň, alebo dokonca viackrát za večer, je to už predsa trochu veľa,“ hovorí Michal.
Frekvencia policajných zásahov sa v Nitre zvýšila hlavne po tom, čo 6. októbra vyholení mladí muži napadli po koncerte v Starej pekárni člena českej punkovej skupiny The Fialky. O dva týždne neskôr napadla podobná skupinka študentov, postávajúcich pred Starým divadlom. Verejnosť a médiá políciu kritizovali za nečinnosť, policajný riaditeľ Ján Štark sa najprv bránil, že ide o „umelé vyvolávanie problémov“, neskôr hovoril, že išlo o premyslenú taktiku. Keďže kritické hlasy neprestávali, nitrianska polícia začala konať. „My že nič nerobíme? Tak vám ukážeme, čo robiť vieme,“ vysvetľuje možné dôvody hustých policajných zásahov herec Starého divadla a iniciátor občianskeho protestu proti extrémizmu Ivan Gontko.
.demonštrácia sily
Aktívni nitrianski kukláči bojujú naraz minimálne na dvoch frontoch: jedným je, zdá sa, radikálny boj s alkoholizmom mladistvých, druhým je vojna s holohlavými neonacistami. Oba ciele sú ušľachtilé, no spôsob boja je v jednom aj druhom prípade veľmi zvláštny. Adolescentov by pred konzumáciou alkoholických nápojov oveľa lepšie ochránili policajti v civile, ktorí by dozerali na barmanov. Aj boj s neonacistami je bizarný: polícia nasadzuje elitné jednotky na miesta, kde je výskyt týchto pomýlených násilníkov najmenej pravdepodobný, teda do klubov, kde sa stretáva alternatívna mládež.
V skutočnosti to vyzerá tak, že polícii ide v prvom rade o demonštráciu sily. „Koho sa máme báť?“ pýta sa Igor Haváč, „Policajtov alebo neonacistov? Ja sa viac bojím tých policajtov.“ Ani v Starej pekárni či v Starom divadle nemali s bitkármi či výtržníkmi nikdy problémy. „My majitelia klubov vieme zabezpečiť, aby vnútri našich klubov bolo všetko v poriadku,“ hovorí Michal Malicher. „Takéto zásahy vyvolávajú antipatiu voči polícii,“ dodáva Ivan Gontko, „normálni ľudia sa stávajú obeťami.“
.nitrianske špecifikum
Dramatické vpády ozbrojených, maskovaných policajtov do rockových klubov sú v súčasnosti, zdá sa, nitrianske špecifikum. „Nikdy sa nám nestalo, že by do nášho klubu vtrhli kukláči, zastavili koncert a začali kontrolovať ľudí,“ hovorí Juro Ryban z bratislavského klubu Randal. „S políciou vychádzame dobre – keď prídu, ukážeme im povolenia, ak je čas, trochu pokecáme a oni idú zasa ďalej. Nestretol som sa so žiadnym šikanovaním ani s nezmyselnými požiadavkami,“ dodáva spolumajiteľ Randalu, kde sa stretávajú punkeri, metalisti a milovníci reaggae a ska vrátane protifašistických „sharp skínov“. Podobné skúsenosti má aj Erik Babušiak zo Subclubu pod Bratislavským hradom. Spoluprácu s políciou si pochvaľuje aj Marián Pavúk z klubu Bombura v Brezne: „Policajti v kuklách sa z času na čas prejdú po miestnych krčmách, pričom nás si nechávajú nakoniec, aby nerušili koncert.“ K zásahu v Nitre dodáva: „Zažil som veľa koncertov, legálnych, ilegálnych aj zrušených, ale o útoku policajta na hrajúceho muzikanta som doteraz nepočul.“
.spomienky a otázky
Aktivity nitrianskej polície vyvolávajú nepríjemné spomienky na tzv. Verejnú bezpečnosť komunistického Československa. Uniformovaných „príslušníkov“ sme sa inštinktívne báli a pokiaľ sa to dalo, tak sme sa im vyhýbali. Celkom správne sme pochopili, že tu nie sú v prvom rade na to, aby nás chránili, ale nato, aby nás strážili a šikanovali. Koho však chránil ozbrojený kukláč v klube NaOZZaY? Pred kým ho bráni počas pravidelných razií v Starej pekárni? Kto je tu vlastne nepriateľ, kto je výtržník a kto obeť výtržností?
Majitelia nitrianskych klubov si na brutálne zásahy polície už pomaly zvykajú. Nič to nemení na fakte, že špeciálne, maskované, po zuby ozbrojené jednotky polície často v ich kluboch nemajú čo robiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.