U2 nevedia čo ďalej. V šuplíkoch vraj majú až 50 nových skladieb, ale stále sú v štúdiu a po piatich rokoch prác na novom albume je termín jeho vydania stále v nedohľadne.
.okno do neba
Nekonečné trápenie štyroch Írov sa začalo ešte pred vydaním poslednej radovky No Line On The Horizon (2009). Kapela sa v roku 2006 zavrela do štúdia s novým producentom Rickom Rubinom, človekom, ktorý stojí za niektorými z najzásadnejších albumov posledných dvoch desaťročí s tým, že im pomôže vytvoriť poctivý rockovo-pesničkársky album. V polovici nahrávania, z ktorého vzišli nakoniec dva single Window In The Skies a The Saints Are Coming (vyšli na výberovke U218 Singels) sa kapela zľakla. Po zvukovej stránke ich nové pesničky vraj až priveľmi pripomínali ich predošlý album How To Dismantle An Atomic Bomb (2004). Nahrávky s Rubinom odstavili nabok s tým, že U2 potrebujú zmenu. Experiment, ktorý by priniesol znovuzrodenie kapely, ako to dokázali s prelomovými a nesmrteľnými platňami The Joshua Tree (1987) a Achtung Baby (1991).
U2 oslovili osvedčený producentský tandem Brian Eno a Daniel Lanois a spolu s nimi sa vybrali do marockého Fezu, kde nakoniec vznikol základ nasledujúceho albumu No Line In The Horizon. Idea bola takáto: nahrať album, ktorý by spojil dva kontinenty, čo spolu susedia, ale ten severný (európsky) sa k tomu južnému nechce hlásiť. Od čias industriálneho Achtung Baby sa zmenila aj samotná popmusic, aj to chceli U2 reflektovať – album mal byť akousi fúziou klasického rocku, world music a digitálneho sveta.
Keď bol album takmer hotový, kapela sa zľakla. Uvedomili si, že síce majú v rukách silný materiál, no nie je na ňom poriadny rádiový singel ako Beautiful Day či Vertigo a pustila sa do ďalšieho skladania a nahrávania. Vznikol tak akýsi hybrid medzi marockými sessions a pop-rockovými vypchávkami, ktoré úplne rozbili celistvosť pôvodného zámeru a úplne naštrbili samotnú reputáciu kapely.
Úvodný singel Get On Your Boots znel prinajlepšom ako B-strana z Achtung Baby. Ďalší singel I'll Go Crazy If I Don't Go Crazy Tonight bol iba do počtu. Jedinou skladbou, ktorá zarezonovala, bola Magnificent, ale ani tá sa v rebríčkoch nedostala vysoko.
No Line on The Horizon, aj keď obsahuje niekoľko výborných skladieb, bol celkovo sklamaním aj pre samotnú kapelu, rozladenú zo slabšieho predaja. Rozpačité reakcie prichádzali aj z tábora najväčších fanúšikov U2, nie všetci ho zobrali na milosť.
Veľký problém sa U2 snažili zažehnať tým, že im ešte v tom istom roku, čo vyšiel No Line On The Horizon, prisľúbili aj druhé pokračovanie, Songs Of Ascent, zložené z nahrávok z marockého Fezu, ktoré Bono označil za album zádušných hymien.
S každým nasledujúcim mesiacom sa jeho vydanie odkladalo, až sa úplne rozplynulo. Kapela sa vydala na celosvetovú šnúru 360 Tour s pódiom, pripomínajúcim veľkého vesmírneho pavúka.
Ešte pred jeho začiatkom Bono a spol. prisľúbili, že zahrajú aj zopár nových pesničiek, na ktorých pracovali v prestávkach jednotlivých koncertov. Pravdupovediac, iba jediná z piatich piesní bola nová. Skladbu Glastonbury zložili pre ich koncert na anglickom festivale, ale nakoniec ju tam nezahrali. Ďalšia skladba Return Of The Stingray Guitar bola inštrumenálka, North Star a Mercy zase boli stariny z minulého desaťročia, magické Every Breaking Wave a Soon v poslednom momente vypadli z No Line On The Horizon a mali byť použité pre Songs Of Ascent.
.tri či štyri albumy?
Po finančnej stránke dopadla šnúra výborne, ale kapela vedela, že pesničky z No Line On the Horizon až tak dobre nezaberajú. To sa im naposledy stalo počas turné k albumu Pop. Spevák Bono a gitarista Edge, ktorí sú de facto hovorcami skupiny a dvaja hlavní skladatelia, už koncom roka 2009 sľubovali, že nový album príde čoskoro. Bono, ktorý podľa fanúšikov rýchlejšie hovorí ako myslí, dokonca tvrdil, že skupina pracuje až na troch, štyroch albumoch naraz, vrátane pesničiek k broadwayskému muzikálu Spiderman. „Kde Bono vidí vedľa seba dve noty, myslí si, že je to pieseň," korigoval prvotné nadšenie v tábore U2 basák Adam Clayton. Vtedy dokonca padol aj termín vydania nového albumu (jar 2010), neskôr sa dátum presunul na jeseň, ale stále veci nevyzerali zle. Bono pre časopis Rolling Stone povedal, že najbližšie k vydaniu má rockový album, na ktorom kapela pracuje s producentom Danger Mousom. „Máme 12 pesničiek, všetko ide ako po masle," dodal Bono s tým, že na jar 2011 vyjde nový album a v lete sa kapela vydá na turné. Medzitým sa objavili fámy, že sa kapela pustila aj do klubového, čítaj diskotékového albumu so súčasným hitparádovým zvukom s Davidom Guettom na mieste producenta.
Fanúšikovia znervózneli – našu obľúbenú kapelu bude produkovať chlapík, ktorého „tuc-tuc" hudba sa hrá na pláži na Ibize?
Prešiel rok 2011 a ani nasledujúci rok zrazu nevyzeral nádejne. „Je asi 50-percentná šanca, že v 2012 vydáme nový album," povedal Edge Rolling Stone. Už vtedy bolo jasné, že štvorica sa ocitla v slepej uličke. U2 začali hovoriť o tom, že keď nedokážu konkurovať súčasným hviezdam popmusic a nebudú opäť dobývať hitparády, je s kapelou, ktorá sa evidentne ocitla v slepej uličke, koniec.
„U2 vydajú album len vtedy, ak bude v niečom špeciálny. Práve teraz sme boli tri týždne v štúdiu. Boli to naše najlepšie tri týždne od roku 1979," povedal Bono s tým, že kapela znovu objavila svoju starú mágiu. Začiatkom roku 2013 sa objavili hlasy z prostredia kamarátov a blízkych hudobníkov, že nahrávka, na ktorej pracovali s Danger Mousom, je zrelá na vydanie. Padol aj definitívny termín – koniec roka 2013. Keď tieto informácie potvrdili aj Adam Clayton a Larry Mullen, Jr., ktorí sa obyčajne držia v pozadí, tak sa na fórach U2 pomaly otváralo šampanské. „Dvanásť piesní je hotových na vydanie," povedal Adam, no nadšenie bolo opäť predčasné. Namiesto nového albumu U2 zverejnili jedinú pieseň Ordinary Love, ktorá s novým albumom nemala nič spoločné a bola súčasťou soundtracku k filmu Mandela: Long Walk To Freedom.
Dátum vydania nového albumu sa stýkrát posunul – na jar 2014.
„Bude to album v stopách The Clash, Sex Pistols a Kraftwerk, napísaný z pozície starnúceho muža s mladíckymi ideálmi," povedal Bono približne v čase, keď U2 zverejnili ďalšiu pieseň Invisible. Ale ani tá nebola pilotným singlom, ktorý mal ohlásiť nový album U2, ale charitatívnou piesňou, ktorej výťažok bol použitý na boj proti AIDS.
Špekulovalo sa o tom, či U2 odradil neúspech ich posledných dvoch singlov – Ordinary Love vyhral Zlatý glóbus, ale na Oscara nedosiahol. Ani Invisible si neviedol bohvieako, táto pesnička v podstate znela ako „U2, ktorí sa pokúšajú hrať ako starí U2".
Najsmutnejšie však zapôsobila správa z magazínu The Billboard, že nový album vyjde až v roku 2015! Táto informácia vzbudila medzi fanúšikmi takú nenávisť, že keby sme žili v šesťdesiatych rokoch, trhali by fanúšikovia fotky U2 pred kamerami, v dnešných digitálnych časoch sa len vyzúrili na fórach a blogoch. Hnev pocítila aj samotná skupina, ktorá cez The Guardian rýchlo vyhlásila, že album predsa vyjde ešte v roku 2014.
.misia v kostole
Posledné správy hovoria o tom, že „kapela má tridsať piesní a šesť-sedem je hotových" (Edge), že „U2 majú materiál na dva albumy" (Bono) a že Danger Mouse nebude jediným producentom albumu. Paul Epworth, ktorý stojí za úspechom britskej divy Adele, na Instagrame zverejnil fotku svojho mixpultu s menovkami členov U2 zo svojho štúdia, ktoré si zriadil v starom kostole. Že by „bonovci" rátali aj božou pomocou?
Keby boli U2 politikmi, voliči by im za nesplnené sľuby už dávno vystavili účet. Sú to umelci, nikto ich za nerozhodnosť nemôže brať na zodpovednosť, ale dnes je zrejmé, že sa kapela nachádza v najväčšej kríze vo svojej existencii. V minulosti ich prežili viac. V roku 1981 po vydaní albumu October ich takmer vyhodili z vydavateľstva Island, pretože album nemal hit a ani sa dobre nepredával. Vtedy dostali ešte jednu šancu a zvyšok je história. Základy U2 sa otriasli aj koncom 90. rokov s albumom Pop, ich výlet do tanečnej hudby sa nevydaril.
U2 sú známi tým (prečítajte si skvelú autobiografiu U2 o U2, ktorá vyšla vo vydavateľstve Portál), že nahrávanie každého nového albumu pripomína bolestivý pôrod, pri ktorom kapela takmer vypľuje vlastnú dušu. Tentoraz to však nemusí prežiť. Sú oprávnené obavy, či U2 tento boj s veternými mlynmi zvládnu. Kapela je vo fáze, ktorej sa nevyhne žiadny rokenrolový umelec po päťdesiatke. Múzy už pospávajú a kreativita už neprúdi tak silno ako pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. „U2 sú na pokraji bezvýznamnosti," povedal Bono s tým, že ak chce kapela fungovať, musí udržať krok s dnešnou dobou a hitparádovými hviezdami.
Bono vedie boj, ktorý sa nedá vyhrať. U2 mali vždy strach, aby nedopadli ako Rolling Stones. Tí stále vypredávajú štadióny, ale ich nové songy slúžia viac-menej ako doplnok k tým starým. Nikto nemôže vyhrať boj so starnutím a už vôbec nie tým, že bude súťažiť s mladými. U2 by sa mali pozrieť ako sa so cťou podarilo zostarnúť Dylanovi, Cohenovi alebo Neilovi Youngovi. Všetci títo páni stále robia silnú hudbu a nesledujú, či je Justin Bieber jednotka.
.okno do neba
Nekonečné trápenie štyroch Írov sa začalo ešte pred vydaním poslednej radovky No Line On The Horizon (2009). Kapela sa v roku 2006 zavrela do štúdia s novým producentom Rickom Rubinom, človekom, ktorý stojí za niektorými z najzásadnejších albumov posledných dvoch desaťročí s tým, že im pomôže vytvoriť poctivý rockovo-pesničkársky album. V polovici nahrávania, z ktorého vzišli nakoniec dva single Window In The Skies a The Saints Are Coming (vyšli na výberovke U218 Singels) sa kapela zľakla. Po zvukovej stránke ich nové pesničky vraj až priveľmi pripomínali ich predošlý album How To Dismantle An Atomic Bomb (2004). Nahrávky s Rubinom odstavili nabok s tým, že U2 potrebujú zmenu. Experiment, ktorý by priniesol znovuzrodenie kapely, ako to dokázali s prelomovými a nesmrteľnými platňami The Joshua Tree (1987) a Achtung Baby (1991).
U2 oslovili osvedčený producentský tandem Brian Eno a Daniel Lanois a spolu s nimi sa vybrali do marockého Fezu, kde nakoniec vznikol základ nasledujúceho albumu No Line In The Horizon. Idea bola takáto: nahrať album, ktorý by spojil dva kontinenty, čo spolu susedia, ale ten severný (európsky) sa k tomu južnému nechce hlásiť. Od čias industriálneho Achtung Baby sa zmenila aj samotná popmusic, aj to chceli U2 reflektovať – album mal byť akousi fúziou klasického rocku, world music a digitálneho sveta.
Keď bol album takmer hotový, kapela sa zľakla. Uvedomili si, že síce majú v rukách silný materiál, no nie je na ňom poriadny rádiový singel ako Beautiful Day či Vertigo a pustila sa do ďalšieho skladania a nahrávania. Vznikol tak akýsi hybrid medzi marockými sessions a pop-rockovými vypchávkami, ktoré úplne rozbili celistvosť pôvodného zámeru a úplne naštrbili samotnú reputáciu kapely.
Úvodný singel Get On Your Boots znel prinajlepšom ako B-strana z Achtung Baby. Ďalší singel I'll Go Crazy If I Don't Go Crazy Tonight bol iba do počtu. Jedinou skladbou, ktorá zarezonovala, bola Magnificent, ale ani tá sa v rebríčkoch nedostala vysoko.
No Line on The Horizon, aj keď obsahuje niekoľko výborných skladieb, bol celkovo sklamaním aj pre samotnú kapelu, rozladenú zo slabšieho predaja. Rozpačité reakcie prichádzali aj z tábora najväčších fanúšikov U2, nie všetci ho zobrali na milosť.
Veľký problém sa U2 snažili zažehnať tým, že im ešte v tom istom roku, čo vyšiel No Line On The Horizon, prisľúbili aj druhé pokračovanie, Songs Of Ascent, zložené z nahrávok z marockého Fezu, ktoré Bono označil za album zádušných hymien.
S každým nasledujúcim mesiacom sa jeho vydanie odkladalo, až sa úplne rozplynulo. Kapela sa vydala na celosvetovú šnúru 360 Tour s pódiom, pripomínajúcim veľkého vesmírneho pavúka.
Ešte pred jeho začiatkom Bono a spol. prisľúbili, že zahrajú aj zopár nových pesničiek, na ktorých pracovali v prestávkach jednotlivých koncertov. Pravdupovediac, iba jediná z piatich piesní bola nová. Skladbu Glastonbury zložili pre ich koncert na anglickom festivale, ale nakoniec ju tam nezahrali. Ďalšia skladba Return Of The Stingray Guitar bola inštrumenálka, North Star a Mercy zase boli stariny z minulého desaťročia, magické Every Breaking Wave a Soon v poslednom momente vypadli z No Line On The Horizon a mali byť použité pre Songs Of Ascent.
.tri či štyri albumy?
Po finančnej stránke dopadla šnúra výborne, ale kapela vedela, že pesničky z No Line On the Horizon až tak dobre nezaberajú. To sa im naposledy stalo počas turné k albumu Pop. Spevák Bono a gitarista Edge, ktorí sú de facto hovorcami skupiny a dvaja hlavní skladatelia, už koncom roka 2009 sľubovali, že nový album príde čoskoro. Bono, ktorý podľa fanúšikov rýchlejšie hovorí ako myslí, dokonca tvrdil, že skupina pracuje až na troch, štyroch albumoch naraz, vrátane pesničiek k broadwayskému muzikálu Spiderman. „Kde Bono vidí vedľa seba dve noty, myslí si, že je to pieseň," korigoval prvotné nadšenie v tábore U2 basák Adam Clayton. Vtedy dokonca padol aj termín vydania nového albumu (jar 2010), neskôr sa dátum presunul na jeseň, ale stále veci nevyzerali zle. Bono pre časopis Rolling Stone povedal, že najbližšie k vydaniu má rockový album, na ktorom kapela pracuje s producentom Danger Mousom. „Máme 12 pesničiek, všetko ide ako po masle," dodal Bono s tým, že na jar 2011 vyjde nový album a v lete sa kapela vydá na turné. Medzitým sa objavili fámy, že sa kapela pustila aj do klubového, čítaj diskotékového albumu so súčasným hitparádovým zvukom s Davidom Guettom na mieste producenta.
Fanúšikovia znervózneli – našu obľúbenú kapelu bude produkovať chlapík, ktorého „tuc-tuc" hudba sa hrá na pláži na Ibize?
Prešiel rok 2011 a ani nasledujúci rok zrazu nevyzeral nádejne. „Je asi 50-percentná šanca, že v 2012 vydáme nový album," povedal Edge Rolling Stone. Už vtedy bolo jasné, že štvorica sa ocitla v slepej uličke. U2 začali hovoriť o tom, že keď nedokážu konkurovať súčasným hviezdam popmusic a nebudú opäť dobývať hitparády, je s kapelou, ktorá sa evidentne ocitla v slepej uličke, koniec.
„U2 vydajú album len vtedy, ak bude v niečom špeciálny. Práve teraz sme boli tri týždne v štúdiu. Boli to naše najlepšie tri týždne od roku 1979," povedal Bono s tým, že kapela znovu objavila svoju starú mágiu. Začiatkom roku 2013 sa objavili hlasy z prostredia kamarátov a blízkych hudobníkov, že nahrávka, na ktorej pracovali s Danger Mousom, je zrelá na vydanie. Padol aj definitívny termín – koniec roka 2013. Keď tieto informácie potvrdili aj Adam Clayton a Larry Mullen, Jr., ktorí sa obyčajne držia v pozadí, tak sa na fórach U2 pomaly otváralo šampanské. „Dvanásť piesní je hotových na vydanie," povedal Adam, no nadšenie bolo opäť predčasné. Namiesto nového albumu U2 zverejnili jedinú pieseň Ordinary Love, ktorá s novým albumom nemala nič spoločné a bola súčasťou soundtracku k filmu Mandela: Long Walk To Freedom.
Dátum vydania nového albumu sa stýkrát posunul – na jar 2014.
„Bude to album v stopách The Clash, Sex Pistols a Kraftwerk, napísaný z pozície starnúceho muža s mladíckymi ideálmi," povedal Bono približne v čase, keď U2 zverejnili ďalšiu pieseň Invisible. Ale ani tá nebola pilotným singlom, ktorý mal ohlásiť nový album U2, ale charitatívnou piesňou, ktorej výťažok bol použitý na boj proti AIDS.
Špekulovalo sa o tom, či U2 odradil neúspech ich posledných dvoch singlov – Ordinary Love vyhral Zlatý glóbus, ale na Oscara nedosiahol. Ani Invisible si neviedol bohvieako, táto pesnička v podstate znela ako „U2, ktorí sa pokúšajú hrať ako starí U2".
Najsmutnejšie však zapôsobila správa z magazínu The Billboard, že nový album vyjde až v roku 2015! Táto informácia vzbudila medzi fanúšikmi takú nenávisť, že keby sme žili v šesťdesiatych rokoch, trhali by fanúšikovia fotky U2 pred kamerami, v dnešných digitálnych časoch sa len vyzúrili na fórach a blogoch. Hnev pocítila aj samotná skupina, ktorá cez The Guardian rýchlo vyhlásila, že album predsa vyjde ešte v roku 2014.
.misia v kostole
Posledné správy hovoria o tom, že „kapela má tridsať piesní a šesť-sedem je hotových" (Edge), že „U2 majú materiál na dva albumy" (Bono) a že Danger Mouse nebude jediným producentom albumu. Paul Epworth, ktorý stojí za úspechom britskej divy Adele, na Instagrame zverejnil fotku svojho mixpultu s menovkami členov U2 zo svojho štúdia, ktoré si zriadil v starom kostole. Že by „bonovci" rátali aj božou pomocou?
Keby boli U2 politikmi, voliči by im za nesplnené sľuby už dávno vystavili účet. Sú to umelci, nikto ich za nerozhodnosť nemôže brať na zodpovednosť, ale dnes je zrejmé, že sa kapela nachádza v najväčšej kríze vo svojej existencii. V minulosti ich prežili viac. V roku 1981 po vydaní albumu October ich takmer vyhodili z vydavateľstva Island, pretože album nemal hit a ani sa dobre nepredával. Vtedy dostali ešte jednu šancu a zvyšok je história. Základy U2 sa otriasli aj koncom 90. rokov s albumom Pop, ich výlet do tanečnej hudby sa nevydaril.
U2 sú známi tým (prečítajte si skvelú autobiografiu U2 o U2, ktorá vyšla vo vydavateľstve Portál), že nahrávanie každého nového albumu pripomína bolestivý pôrod, pri ktorom kapela takmer vypľuje vlastnú dušu. Tentoraz to však nemusí prežiť. Sú oprávnené obavy, či U2 tento boj s veternými mlynmi zvládnu. Kapela je vo fáze, ktorej sa nevyhne žiadny rokenrolový umelec po päťdesiatke. Múzy už pospávajú a kreativita už neprúdi tak silno ako pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. „U2 sú na pokraji bezvýznamnosti," povedal Bono s tým, že ak chce kapela fungovať, musí udržať krok s dnešnou dobou a hitparádovými hviezdami.
Bono vedie boj, ktorý sa nedá vyhrať. U2 mali vždy strach, aby nedopadli ako Rolling Stones. Tí stále vypredávajú štadióny, ale ich nové songy slúžia viac-menej ako doplnok k tým starým. Nikto nemôže vyhrať boj so starnutím a už vôbec nie tým, že bude súťažiť s mladými. U2 by sa mali pozrieť ako sa so cťou podarilo zostarnúť Dylanovi, Cohenovi alebo Neilovi Youngovi. Všetci títo páni stále robia silnú hudbu a nesledujú, či je Justin Bieber jednotka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.