Budem sa modliť

„Všade, kde som, mám pocit, že som len na návšteve, vydrží mi to aj roky, kde vlastne som doma?” Túto gramaticky nie celkom správnu vetu, ktorá sa začína konštatovaním a končí sa otázkou, si do svojho zápisníka zaznamenal Cukor. Keď si ho totiž prezeral, „snažil sa v ňom nájsť aspoň zmienku o tom, že sa v prostredí, v ktorom trávil svoj život, cíti ako prišelec.” Keďže ju nenašiel, tak si ju zapísal.
Takí sú hrdinovia Naivných modlitieb Silvestra Lavríka: nielenže sa cítia cudzo vo svojom svete, ale snažia sa túto svoju „cudzosť” aj reflektovať. Keďže nie sú žiadni veľkí intelektuáli  či majstri slova, ich reflexie sú – podobne ako ich životy – ťarbavé a naivné. Nemajú to ľahké: Cukor žije vo zvláštnom vzťahu s Vandou (majú spolu syna, no podľa Cukra je preňho lepšie, aby svojho otca nepoznal), Vanda je exfrajerka „generálneho riaditeľa” Paľa (má všetky charakteristiky slovenského finančného oligarchu), ten – sám ženatý – však dáva prednosť jednoduchšej Jeanette. Cukor býva v dome na Povrazníckej ulici v bratislavskom Starom Meste, pričom má zaujímavé susedky. Z jednej strany hudobníčka Alica a bedmintonistka Bronislava, z druhej krásna, no trošku prostoduchá Natália (Cukor by s ňou rád nadviazal vzťah, či aspoň rozhovor, no nedarí sa mu to). Bronislavin osud nás zavedie do bizarnej rodiny Pecmeničovcov, odkiaľ sa veľkým oblúkom vraciame naspäť ku generálnemu riaditeľovi, Vande a Cukrovi.
Všetci títo ľudia majú spoločný ten spomínaný pocit cudzosti a z toho vyplývajúci nepokoj. Bohatý manažér na chvíľu zahliadne prázdnotu a nezmyselnosť, úspešná športovkyňa objavuje temnú minulosť svojej rodiny, vrávorajúci luzer Cukor zachraňuje talentovanú violistku.
Silvester Lavrík napísal román plný nepokoja (venovaný „spomienke na prózy Ivana Horvátha”), pozostávajúci zo šikovne prepletených príbehov neheroických postáv. Svojim postavám pritom rozumie, je k nim empatický. Vie, že sa v ničom podstatnom nelíšia od kultivovaných štamgastov staromestských kaviarní. Všetci sa snažia, všetci sa snažíme zmysluplne prežiť dni tvoriace naše životy, všetci cítime, že to nie je celkom ono, ten nepokoj poznáme dôverne. Vande, Cukrovi, Paľovi rozumieme, veríme im. Keď sa Bronislava pýta Alice, čo urobí, keď Cukor zistí, že sa bojí seba samého, Alica so slzami v očiach a asi aj trochu naivne odpovedá: „Budem sa modliť.” Ani to nám nie je cudzie.
Naivné modlitby sú teda románom o dôležitých, v tmavých hĺbkach usadených veciach, ktoré dôverne poznáme. Problémom tohto románu je jeho dĺžka. Je v ňom jednoducho príliš veľa slov (čo je v prudkom kontraste s predchádzujúcou autorovou knihou, románom Zu, ktorý bol oveľa stručnejší, jasnejší, a preto údernejší), pričom tie slová čitateľa do príbehu vťahujú len veľmi pomaly. Keďže nemám najmenšie pochybnosti o Lavríkovej spisovateľskej erudícii, predpokladám, že tá pomalosť jeho rozprávania je autorským zámerom. Čítanie Naivných modlitieb má byť pre čitateľa zrejme behom cez prekážky. Nie som si istý, koľko z nich – okrem recenzentov, ktorí môžu čítať v pracovnom čase – dobehne až do cieľa. Zrejme nie veľa. Aj toto konštatovanie v Naivných modlitbách nájdeme: „Naši spisovatelia píšu knižky, ale oni prví im neveria. Lebo veď, kto ich už číta – okrem Slovákov? A keďže sami spisovatelia, píšúci pre Slovákov, sú Slováci, veľmi presne vedia, aké mizerné, nevďačné a maloverné publikum to je.”
Ak je dĺžka Naivných modlitieb problematická, obrovské množstvo preklepov a vynechaných písmen je v knihe renomovaného autora, vydanej v renomovanom vydavateľstve, jednoducho neodpustiteľné. Pars pro toto jedna veta: „Páim aj päťdesiatšestku, ale to je len pre ilné nátury...”
Naivné modlitby Silvestra Lavríka sú náročným románom, ktorého účinok je zoslabený množstvom slov. Len pre ilné nátury.

Silvester Lavrík: Naivné modlitby Kalligram, 2013.

Knihy, o ktorých píšeme, nájdete aj na gorila.sk.