V obrovskom detskom obchodnom dome nás míňajú mamičky a oteckovia, nakupujú do zblbnutia, za peniaze, ktoré musia zarábať obaja 12 hodín denne 5 dní v týždni, preto nemôžu byť so svojimi deťmi, a tak im aspoň kupujú veci, na ktoré musia zarábať 12 hodín denne...všetko by bolo v poriadku, keby dnes nepanoval akýsi trend, že veci nahrádzajú človeka. Lebo nenahrádzajú. To dieťa nepotrebuje nič z uvedeného. Nič. Mongoli v jurte, alebo indiáni v pralese nič z toho nemajú. Deti sa hrajú s kamienkami, kostičkami, zemiačikmi a hrncami, matka nepotrebuje monitor dychu, pretože má dieťa stále pri sebe a namiesto špeciálneho nosiča jej celkom dobre poslúži aj šatka, ktorú si za chladnejších dní dáva na hlavu. Odkedy som matka, všímam si prístup matiek ešte viac. A ten rozdiel medzi Východom a Západom je neuveriteľný. V Nepále veria, že dieťa do troch rokov nesmie zostať samo v miestnosti, inak ho napadne zlý duch. A tak má bábo mama STÁLE so sebou. Priviazané na chrbte, túli sa k nej, či už sa pretláča davom v uliciach Káthmandu, alebo maká na poli. Tu sa mi snaží kamoška vysvetliť, že študovať s novorodeniatkom denné štúdium sa dá, že však aj v Amerike je bežné, že ženy nastupujú do práce po troch mesiacoch. Áno, dá sa. Áno, je to bežné. Ale je to dobré? Je dobré, že dieťatko, ktoré sa ešte ani nerozkukalo, hneď stráca pôdu pod nohami? Ďalšia si myslí že to je v poho, keď dieťa bude už hneď od narodenia spať vo svojej izbe. Však má monitor dychu. A vysielačky. A tu je presne to, čo mám na mysli. Tie vychytávky sú fasa, pokiaľ ľuďom nezakrývajú potrebu byť s dieťaťom. Radšej s pocitom nakúpených odpustkov naďalej makajú ďalej. Je to strašná škoda, lebo v našom svete vyrastú samotári, rozmaznanci obklopujúci sa hračkami, ľudia, ktorým nikto nedal ich čas a skutočnú lásku. Keď sa pozerám do hlbokých očí svojho Filipka, viem čo potrebuje. Napriek tomu, že mám takmer všetko z uvedených zbytočností, viem, že som to ja a jeho ocko, náš čas a láska, na čom mu záleží.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.