Vláda neodporučila parlamentu podporiť iniciatívu poslancov Vladimíra Palka, Františka Mikloška a Rudolfa Bauera, ktorí navrhli prijať Deklaráciu o uznaní hladomoru v rokoch 1932 a 1933 na Ukrajine za genocídu. Členovia vlády sa rozhodovali aj na základe stanoviska, ktoré im pripravilo Ministerstvo zahraničných vecí. Argumenty, ktorými rezort diplomacie zdôvodnil svoje odporúčanie, však neobstoja.
Ministerstvo sa napríklad odvoláva na akýsi názor odborníka na sovietske dejiny z Filozofickej fakulty UK, podľa ktorého slovenská historiografia neinterpretuje hladomor na Ukrajine ako genocídu. Chce to však značnú dávku trúfalosti tvrdiť, že práve slovenská historiografia, ktorá má medzery v spracovaní našich vlastných dejín, disponuje takou sumou poznatkov, aby dokázala zhodnotiť práve túto časť ukrajinskej histórie. Dokážu slovenskí historici toto obdobie posúdiť lepšie ako ich poľskí, maďarskí, kanadskí, talianski či austrálski kolegovia? Parlamenty týchto krajín totiž ukrajinský hladomor za genocídu uznali...
Argument o našej historiografii však nie je len slabý. On je aj nepravdivý. Slovenská historiografia sa ako celok dokáže zhodnúť len zriedka – a interpretácia ukrajinského hladomoru nie je výnimkou. Existujú predsa aj historici, ktorí o tejto udalosti hovoria ako o genocíde. Jedným z nich je Ján Mlynárik, ktorý vo svojej knihe Osud Banderovcov a tragédia gréckokatolíckej cirkvi jasne označuje hladomor za genocídu spôsobenú Stalinom.
Ministerstvo tvrdí, že hladomor, ktorý mal za následok sedem až desať miliónov obetí, nemožno uznať za genocídu preto, že tento zločin nebol namierený proti Ukrajincom ako národu, ale proti celému roľníckemu stavu. Je strašné, s akou ľahkosťou vynášajú ministerskí úradníci kategorické súdy nad problémom, o ktorom svetoví historici vášnivo diskutujú. Je pritom dostatok tých, ktorí tvrdia, že hladomor bol vyvolaný nielen s cieľom zničiť roľníkov ako triedu, ale aj Ukrajincov ako národ. A nejde len o ukrajinských historikov, akým je Mychajlo Kirsenko – k názoru, že išlo o genocídu, sa prikláňa aj známy britský historik Robert Conquest. Ten vo svojej knihe Žatva žiaľu uvádza konkrétne mapy, z ktorých je zrejmé, že hladomor vypukol v oblastiach, kde tvorili Ukrajinci väčšinu, hoci niektoré z nich sa nachádzali aj mimo územia Ukrajiny (napríklad na Kubáni alebo v povodí Volgy). Títo historici poukazujú aj na fakt, že v rokoch 1932 a 1933 kontrolovala rusko-ukrajinskú hranicu Červená armáda, ktorá utekajúcich Ukrajincov zatýkala a vracala späť.
Deravá argumentácia ministerstva ponúka dva skutočné dôvody odmietnutia Deklarácie – jedným je skutočnosť, že s návrhom prišli opoziční poslanci, ďalším snaha neznepáčiť sa Putinovmu Rusku. Prvý motív je trápny, druhý zbabelý.
Ministerstvo sa napríklad odvoláva na akýsi názor odborníka na sovietske dejiny z Filozofickej fakulty UK, podľa ktorého slovenská historiografia neinterpretuje hladomor na Ukrajine ako genocídu. Chce to však značnú dávku trúfalosti tvrdiť, že práve slovenská historiografia, ktorá má medzery v spracovaní našich vlastných dejín, disponuje takou sumou poznatkov, aby dokázala zhodnotiť práve túto časť ukrajinskej histórie. Dokážu slovenskí historici toto obdobie posúdiť lepšie ako ich poľskí, maďarskí, kanadskí, talianski či austrálski kolegovia? Parlamenty týchto krajín totiž ukrajinský hladomor za genocídu uznali...
Argument o našej historiografii však nie je len slabý. On je aj nepravdivý. Slovenská historiografia sa ako celok dokáže zhodnúť len zriedka – a interpretácia ukrajinského hladomoru nie je výnimkou. Existujú predsa aj historici, ktorí o tejto udalosti hovoria ako o genocíde. Jedným z nich je Ján Mlynárik, ktorý vo svojej knihe Osud Banderovcov a tragédia gréckokatolíckej cirkvi jasne označuje hladomor za genocídu spôsobenú Stalinom.
Ministerstvo tvrdí, že hladomor, ktorý mal za následok sedem až desať miliónov obetí, nemožno uznať za genocídu preto, že tento zločin nebol namierený proti Ukrajincom ako národu, ale proti celému roľníckemu stavu. Je strašné, s akou ľahkosťou vynášajú ministerskí úradníci kategorické súdy nad problémom, o ktorom svetoví historici vášnivo diskutujú. Je pritom dostatok tých, ktorí tvrdia, že hladomor bol vyvolaný nielen s cieľom zničiť roľníkov ako triedu, ale aj Ukrajincov ako národ. A nejde len o ukrajinských historikov, akým je Mychajlo Kirsenko – k názoru, že išlo o genocídu, sa prikláňa aj známy britský historik Robert Conquest. Ten vo svojej knihe Žatva žiaľu uvádza konkrétne mapy, z ktorých je zrejmé, že hladomor vypukol v oblastiach, kde tvorili Ukrajinci väčšinu, hoci niektoré z nich sa nachádzali aj mimo územia Ukrajiny (napríklad na Kubáni alebo v povodí Volgy). Títo historici poukazujú aj na fakt, že v rokoch 1932 a 1933 kontrolovala rusko-ukrajinskú hranicu Červená armáda, ktorá utekajúcich Ukrajincov zatýkala a vracala späť.
Deravá argumentácia ministerstva ponúka dva skutočné dôvody odmietnutia Deklarácie – jedným je skutočnosť, že s návrhom prišli opoziční poslanci, ďalším snaha neznepáčiť sa Putinovmu Rusku. Prvý motív je trápny, druhý zbabelý.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.