Zdalo by sa, že ten boj už za nás vybojovala generácia našich rodičov. Deti povojnového baby-boomu, čo sa do seba zamilovali v slobodných šesťdesiatych rokoch, aby potom uväznení v manželstvách počas temných rokoch normalizácie a perestrojky na seba kričali v panelákových kuchyniach, kto teda pôjde so smeťami. Boli to priekopníci, ktorí sa museli vo vzťahoch vyrovnávať so situáciami, aké ich rodičia nepoznali. Ženy nezostávali doma ako ich matky, ale o pol šiestej budili deti, plačúce ich vliekli do jaslí, o siedmej už cvikali na vrátniciach národných podnikov, o štvrtej šprintovali domov, tam varili, prali, umývali, snívali o automatických práčkach a netušili, že existujú aj umývačky riadu a mikrovlnné rúry, podľa rozpisu šurovali spoločné chodby a schody, večer šili a plietli, lebo nič nebolo a ony chceli byť šik a potom v noci plakali na vani do uteráka, že je toho na ne veľa, prečo im ten muž gaučový nepomôže, veď taká to bola láska. A muž gaučový nechápal, prečo by mal vysávať, umývať okná alebo variť, keď svojho otca pri ničom podobnom v živote nevidel.
Prešlo tridsať – štyridsať rokov, naši rodičia sa šťastne porozvádzali alebo im časom nejako došlo, že kompromisy sú nutné, nakúpili sa umývačky, zaplatili sa upratovacie služby, zaviedli sa pravidlá, kto vynáša odpad a kto varí guláš každú druhú sobotu. A vyrástla ďalšia generácia manželov a manželiek, ktorá si z rodičov zobrala príklad. Väčšinou odstrašujúci. Ženy si dávajú pozor, aby nemuseli plakať v noci v kúpeľni do uteráka a muži, aby doma nemali peklo, zapojili sa do domácich prác, čo im schopnosti, výchova a ego dovolia.
No a v okamihu, keď sa zdá, že nastalo trochu spravodlivejšie usporiadanie na domácom fronte, vychádza najavo, že nám v súvislosti s mužskou pomocou v domácnosti vyvstal zásadný problém. Problém s manželským sexom.
.domáce práce a kríza v posteli
Americká psychoterapeutka Lori Gottlieb vyjadrila vo veľkom článku v New York Times názor, že čím viac pomáhajú manželia s domácimi prácami, považovanými za ženské, tým viac sú síce manželstvá šťastnejšie a spokojnejšie, no tým menej sa v nich súloží. Teda, že manželky sú rady, že manželia uložili bielizeň do skrine, no zároveň ich títo muži menej sexuálne priťahujú. Svoje tvrdenie podložila štatistikou, podľa ktorej mali tieto páry sexuálny styk 1,5-krát mesačne zriedkavejšie než páry, kde muž nerobil „ženské domáce práce“. Čím viac pohlavia splývajú, tým menej sa priťahujú.
Ešte skôr, než sa, milí mužskí čitatelia, rozutekáte s týmto článkom za svojimi manželkami, aby ste im ukázali, čo je vedecky dokázané, že ak nemáte prísť o sexuálny život, tak žena má makať a muž ležať pri telke, je nutné dočítať ho do konca. Aby nedošlo k omylu. Ak sa muž na domácich prácach nepodieľa vôbec, k sexu sa pár dostáva ešte zriedkavejšie. To nehovorí len štatistika a životné skúsenosti, ale aj prostá logická úvaha: Ak má totiž žena na starosti večere, domáce úlohy, nákupy, upratovanie, pranie a žehlenie, pričom muž má na starosti len skontrolovať, či to ona robí dobre a pritom sa ustarostene venovať domácej aj zahraničnej politike s novinami pred televízorom, tak bude mať tá žena večer v posteli chuť v lepšom prípade okamžite zaspať, v tom horšom objednať si vraždu manžela. Nebude mať chuť na intímne utužovanie vzťahu. Čo teda s tým? Vrátiť sa na začiatok. A deliť. Deliť na mužské a ženské a deliť na spôsob zlatého rezu.
.zlatý rez manželského šťastia
Je také nadkultúrne a všeprírodné pravidlo estetického vnímania krásy, zvané „zlatý rez“. Poznajú ho intuitívne aj tí, čo neštudovali umenie, takže často zakomponujú fotografiu, upravia text v prezentácii, či posunú knihy na poličke tak, aby získali pomer približne dvoch pätín k trom. Teda štyridsať percent k šesťdesiatim. Toto pravidlo sa nevzťahuje len na vizuálno, ale aj na manželské šťastie. Podľa amerických výskumov, je totiž riziko rozvodu najnižšie, ak manžel robí 40 percent domácich prác a manželka svojím príjmom zabezpečuje 40 percent domáceho rozpočtu. Tento pomer je zjavne akýmsi tichým mierovým dohovorom medzi spravodlivosťou a rešpektovaním tradičných rolí muža a ženy. Štyridsať percent domáceho rozpočtu netreba vysvetľovať, pristavme sa pri tých domácich prácach. Naša popredná sexuologička Danica Caisová tvrdí, že ťažké práce v domácnosti by mali robiť vždy muži a mali by ich robiť radi. Teda bez obligátneho prehovárania a ofrflávania. A medzi ťažké práce určite zaraďuje napríklad umývanie okien alebo nosenie nákupov. Je dobré pokúsiť sa „vyskladať“ si tých 40 a 60 percent z činností, ktoré aspoň trochu spadajú do vzorca pohlavia, ku ktorému prináležíme.
Vyzerá to tak, že „ženské“ sú tie činnosti, pri ktorých sa vytvára „teplo domova“, teda hlavne činnosti spojené s prípravou jedla a jeho podávaním. Muž by sa mal zas venovať tým druhom domácich prác, ktoré sú fyzicky náročnejšie, vzbudzujú dojem, že sú nebezpečné, špinavé alebo pri ktorých sa spotí. Pretože ak sa spotí, je pre svoju ženu sexy. Tvrdia odborníci! Takže ak máte veľký ťažký a hlučný vysávač, tak vysávanie je sexy. Vynášanie odpadov a prinášanie nákupov, zvlášť po schodoch, je sexy. Zabíjanie kapra, vyhadzovanie pavúkov, odpratávanie mŕtveho holuba z balkóna je sexy. Bezradné postávanie pri práčke nie je sexy. Rovnako ako kritizovanie manželky alebo čohokoľvek v jej zóne vplyvu. Pri kritizovaní sa muž nespotí, takže to netreba robiť. Je to rámcovo jasné, či to treba rozvíjať?
Stephen C. George a Ken Winston Caine, autori príručky pre mužov Sex na celý život (ako inak by sa mala volať taká príručka, aby tu bola aspoň minimálna šanca, že po nej muži siahnu?) tvrdia, že je bezpodmienečne nutné, aby isté veci robil výhradne len muž, lebo ak ich raz urobí žena, môže zistiť, že zvládnuť ich nie je také ťažké a už navždy stratí o mužovi vysokú mienku. Je to napríklad otváranie vecí, ktoré sa nedajú otvoriť, likvidácia škodcov, odpratávanie neporiadku, ktorý je nechutný, odhaľovanie podozrivých zvukov, skladanie a opravovanie technického charakteru.
„Základom dobrého vzťahu je pracovitosť,“ hovorí doktorka Caisová. „A to pracovitosť pre blaho rodiny, aj nadšenie pre svoju profesiu.“ Toto so súhlasom podpisujeme.
.otázka mužnosti
Zdalo by sa, že kríza manželstva a kríza manželskej sexuality priamo súvisí s potrebou nového zadefinovania mužnosti. Faktom je, že kým bežná štatistická žena nemusí robiť žiadne filozofické kotrmelce, ak chce riešiť otázku svojho sebaprijatia ako ženy, matky, manželky a milenky, u mužov je otázka kontinuity s „mužstvom“ predkov zložitejšia, pretože vzory otcov a dedov sa nedajú vždy použiť.
Preto nie je ani tak prekvapivé, že keď oklahomskí manželia Brett and Kate McKay napísali knihu The Art of Manliness, okamžite sa stala bestsellerom. Píšu v nej nielen o nadčasovej kráse pánskych klobúkov, o holení sa britvou a štetkou z mývala alebo o umení obstáť v krčmovej bitke. Príručka je plná praktických rád, ako napísať prejav, ako požiadať ženu o ruku a ako byť dobrým otcom, manželom a priateľom. Okrem návodu, ako naučiť syna bicyklovať a dojemných nákresov zapletania vrkoča dcére („je to potrebné a mužné, netreba sa toho báť, ak viete uviazať uzol, zapletiete aj dcére vrkoč“) obsahuje kniha aj niečo ako snahu zachytiť esenciu mužnosti, znovuvytvoriť vzor muža, ktorý tvrdo pracuje a nesťažuje sa, je odvážny, no jemný, inteligentný, no nie sarkastický, zaobchádza so ženami s úctou, je lojálny a nevyhýba sa zodpovednosti. Píšu: „Asi máte starých otcov, ktorí boli príkladom takejto úctyhodnej mužnosti. Ale v posledných päťdesiatich rokoch sa stalo niečo, čo spôsobilo miznutie týchto mužných čŕt z mužov súčasných generácií. Otcovia zanevreli na odovzdávanie umenia mužnosti svojim synom a naša kultúra, neochotná priradiť jednu vlastnosť len jednému pohlaviu, zbavila mužnosť akéhokoľvek pozitívneho významu. Pritom mužnosť má byť len znovuobjavená, netreba ju zbavovať testosterónu a zženšťovať ju.“
.balansovať a chváliť
Mojou dlhodobou obľúbenou témou je vyvažovanie. Témou tohto textu je vyvažovanie vyvažovania. Hľadanie kompromisu medzi spravodlivosťou vo vzťahoch a zachovaním mužských a ženských rolí. A to je teda výzva. Oproti našim predkom sa dožívame omnoho vyššieho veku, a tak aj naša počiatočná túžba byť niekomu partnerom na celý život zahŕňa oveľa dlhšie časové obdobie. Už to od sobáša po smrť neznamená dvadsať – tridsať rokov, ale päťdesiat – šesťdesiat. Je to dlhá doba, počas ktorej sme vystavovaní rôznym skúškam, plníme rozdielne úlohy, každý z nás sa mení, no nezmenšujú sa nároky, aké kladieme na seba samých, aj na seba navzájom. Chceme byť jeden druhému partnerom v manažmente domáceho servisu a výchove detí, najlepším priateľom v duchovnom súznení a ešte aj vášnivým milencom/milenkou. Je to však ako sedenie na trojnohej stoličke, ak sa jedna z tých nôh zlomí alebo je výrazne kratšia, už sa na stoličke neudržíme. Takže každodenne balansujeme a vyvažujeme. Sem patrí aj snaha nezabudnúť na sexuálne napätie, keď sme už zvládli vytopenú kúpeľňu alebo zaujali rovnaký postoj k záverom rodičovského združenia. Priam zenové umenie vypočuť toho druhého, hoci sme hladní a treba naložiť práčku. Pomôcť nám môže odvaha nebáť sa byť mužmi, ak sme muži, ženami, ak sme ženy. Nebáť sa, že budeme nemoderní a spiatočnícki. Pomôže nám, ak budeme vedieť slušne formulovať svoje potreby, nezabúdať na lásku, ktorá nás do manželstva priviedla a občas sa riadiť radou odborníka. Rada na dnes od sexuologičky Danice Caisovej znie: „Chváľte svojho partnera alebo svoju partnerku. Osamote aj pred ľuďmi, napríklad pred svokrou. Často na to zabúdame a pritom pochvala je veľké afrodiziakum.“
Ste úžasní, že ste dočítali až sem.
.autorka je režisérka a scenáristka.
Prešlo tridsať – štyridsať rokov, naši rodičia sa šťastne porozvádzali alebo im časom nejako došlo, že kompromisy sú nutné, nakúpili sa umývačky, zaplatili sa upratovacie služby, zaviedli sa pravidlá, kto vynáša odpad a kto varí guláš každú druhú sobotu. A vyrástla ďalšia generácia manželov a manželiek, ktorá si z rodičov zobrala príklad. Väčšinou odstrašujúci. Ženy si dávajú pozor, aby nemuseli plakať v noci v kúpeľni do uteráka a muži, aby doma nemali peklo, zapojili sa do domácich prác, čo im schopnosti, výchova a ego dovolia.
No a v okamihu, keď sa zdá, že nastalo trochu spravodlivejšie usporiadanie na domácom fronte, vychádza najavo, že nám v súvislosti s mužskou pomocou v domácnosti vyvstal zásadný problém. Problém s manželským sexom.
.domáce práce a kríza v posteli
Americká psychoterapeutka Lori Gottlieb vyjadrila vo veľkom článku v New York Times názor, že čím viac pomáhajú manželia s domácimi prácami, považovanými za ženské, tým viac sú síce manželstvá šťastnejšie a spokojnejšie, no tým menej sa v nich súloží. Teda, že manželky sú rady, že manželia uložili bielizeň do skrine, no zároveň ich títo muži menej sexuálne priťahujú. Svoje tvrdenie podložila štatistikou, podľa ktorej mali tieto páry sexuálny styk 1,5-krát mesačne zriedkavejšie než páry, kde muž nerobil „ženské domáce práce“. Čím viac pohlavia splývajú, tým menej sa priťahujú.
Ešte skôr, než sa, milí mužskí čitatelia, rozutekáte s týmto článkom za svojimi manželkami, aby ste im ukázali, čo je vedecky dokázané, že ak nemáte prísť o sexuálny život, tak žena má makať a muž ležať pri telke, je nutné dočítať ho do konca. Aby nedošlo k omylu. Ak sa muž na domácich prácach nepodieľa vôbec, k sexu sa pár dostáva ešte zriedkavejšie. To nehovorí len štatistika a životné skúsenosti, ale aj prostá logická úvaha: Ak má totiž žena na starosti večere, domáce úlohy, nákupy, upratovanie, pranie a žehlenie, pričom muž má na starosti len skontrolovať, či to ona robí dobre a pritom sa ustarostene venovať domácej aj zahraničnej politike s novinami pred televízorom, tak bude mať tá žena večer v posteli chuť v lepšom prípade okamžite zaspať, v tom horšom objednať si vraždu manžela. Nebude mať chuť na intímne utužovanie vzťahu. Čo teda s tým? Vrátiť sa na začiatok. A deliť. Deliť na mužské a ženské a deliť na spôsob zlatého rezu.
.zlatý rez manželského šťastia
Je také nadkultúrne a všeprírodné pravidlo estetického vnímania krásy, zvané „zlatý rez“. Poznajú ho intuitívne aj tí, čo neštudovali umenie, takže často zakomponujú fotografiu, upravia text v prezentácii, či posunú knihy na poličke tak, aby získali pomer približne dvoch pätín k trom. Teda štyridsať percent k šesťdesiatim. Toto pravidlo sa nevzťahuje len na vizuálno, ale aj na manželské šťastie. Podľa amerických výskumov, je totiž riziko rozvodu najnižšie, ak manžel robí 40 percent domácich prác a manželka svojím príjmom zabezpečuje 40 percent domáceho rozpočtu. Tento pomer je zjavne akýmsi tichým mierovým dohovorom medzi spravodlivosťou a rešpektovaním tradičných rolí muža a ženy. Štyridsať percent domáceho rozpočtu netreba vysvetľovať, pristavme sa pri tých domácich prácach. Naša popredná sexuologička Danica Caisová tvrdí, že ťažké práce v domácnosti by mali robiť vždy muži a mali by ich robiť radi. Teda bez obligátneho prehovárania a ofrflávania. A medzi ťažké práce určite zaraďuje napríklad umývanie okien alebo nosenie nákupov. Je dobré pokúsiť sa „vyskladať“ si tých 40 a 60 percent z činností, ktoré aspoň trochu spadajú do vzorca pohlavia, ku ktorému prináležíme.
Vyzerá to tak, že „ženské“ sú tie činnosti, pri ktorých sa vytvára „teplo domova“, teda hlavne činnosti spojené s prípravou jedla a jeho podávaním. Muž by sa mal zas venovať tým druhom domácich prác, ktoré sú fyzicky náročnejšie, vzbudzujú dojem, že sú nebezpečné, špinavé alebo pri ktorých sa spotí. Pretože ak sa spotí, je pre svoju ženu sexy. Tvrdia odborníci! Takže ak máte veľký ťažký a hlučný vysávač, tak vysávanie je sexy. Vynášanie odpadov a prinášanie nákupov, zvlášť po schodoch, je sexy. Zabíjanie kapra, vyhadzovanie pavúkov, odpratávanie mŕtveho holuba z balkóna je sexy. Bezradné postávanie pri práčke nie je sexy. Rovnako ako kritizovanie manželky alebo čohokoľvek v jej zóne vplyvu. Pri kritizovaní sa muž nespotí, takže to netreba robiť. Je to rámcovo jasné, či to treba rozvíjať?
Stephen C. George a Ken Winston Caine, autori príručky pre mužov Sex na celý život (ako inak by sa mala volať taká príručka, aby tu bola aspoň minimálna šanca, že po nej muži siahnu?) tvrdia, že je bezpodmienečne nutné, aby isté veci robil výhradne len muž, lebo ak ich raz urobí žena, môže zistiť, že zvládnuť ich nie je také ťažké a už navždy stratí o mužovi vysokú mienku. Je to napríklad otváranie vecí, ktoré sa nedajú otvoriť, likvidácia škodcov, odpratávanie neporiadku, ktorý je nechutný, odhaľovanie podozrivých zvukov, skladanie a opravovanie technického charakteru.
„Základom dobrého vzťahu je pracovitosť,“ hovorí doktorka Caisová. „A to pracovitosť pre blaho rodiny, aj nadšenie pre svoju profesiu.“ Toto so súhlasom podpisujeme.
.otázka mužnosti
Zdalo by sa, že kríza manželstva a kríza manželskej sexuality priamo súvisí s potrebou nového zadefinovania mužnosti. Faktom je, že kým bežná štatistická žena nemusí robiť žiadne filozofické kotrmelce, ak chce riešiť otázku svojho sebaprijatia ako ženy, matky, manželky a milenky, u mužov je otázka kontinuity s „mužstvom“ predkov zložitejšia, pretože vzory otcov a dedov sa nedajú vždy použiť.
Preto nie je ani tak prekvapivé, že keď oklahomskí manželia Brett and Kate McKay napísali knihu The Art of Manliness, okamžite sa stala bestsellerom. Píšu v nej nielen o nadčasovej kráse pánskych klobúkov, o holení sa britvou a štetkou z mývala alebo o umení obstáť v krčmovej bitke. Príručka je plná praktických rád, ako napísať prejav, ako požiadať ženu o ruku a ako byť dobrým otcom, manželom a priateľom. Okrem návodu, ako naučiť syna bicyklovať a dojemných nákresov zapletania vrkoča dcére („je to potrebné a mužné, netreba sa toho báť, ak viete uviazať uzol, zapletiete aj dcére vrkoč“) obsahuje kniha aj niečo ako snahu zachytiť esenciu mužnosti, znovuvytvoriť vzor muža, ktorý tvrdo pracuje a nesťažuje sa, je odvážny, no jemný, inteligentný, no nie sarkastický, zaobchádza so ženami s úctou, je lojálny a nevyhýba sa zodpovednosti. Píšu: „Asi máte starých otcov, ktorí boli príkladom takejto úctyhodnej mužnosti. Ale v posledných päťdesiatich rokoch sa stalo niečo, čo spôsobilo miznutie týchto mužných čŕt z mužov súčasných generácií. Otcovia zanevreli na odovzdávanie umenia mužnosti svojim synom a naša kultúra, neochotná priradiť jednu vlastnosť len jednému pohlaviu, zbavila mužnosť akéhokoľvek pozitívneho významu. Pritom mužnosť má byť len znovuobjavená, netreba ju zbavovať testosterónu a zženšťovať ju.“
.balansovať a chváliť
Mojou dlhodobou obľúbenou témou je vyvažovanie. Témou tohto textu je vyvažovanie vyvažovania. Hľadanie kompromisu medzi spravodlivosťou vo vzťahoch a zachovaním mužských a ženských rolí. A to je teda výzva. Oproti našim predkom sa dožívame omnoho vyššieho veku, a tak aj naša počiatočná túžba byť niekomu partnerom na celý život zahŕňa oveľa dlhšie časové obdobie. Už to od sobáša po smrť neznamená dvadsať – tridsať rokov, ale päťdesiat – šesťdesiat. Je to dlhá doba, počas ktorej sme vystavovaní rôznym skúškam, plníme rozdielne úlohy, každý z nás sa mení, no nezmenšujú sa nároky, aké kladieme na seba samých, aj na seba navzájom. Chceme byť jeden druhému partnerom v manažmente domáceho servisu a výchove detí, najlepším priateľom v duchovnom súznení a ešte aj vášnivým milencom/milenkou. Je to však ako sedenie na trojnohej stoličke, ak sa jedna z tých nôh zlomí alebo je výrazne kratšia, už sa na stoličke neudržíme. Takže každodenne balansujeme a vyvažujeme. Sem patrí aj snaha nezabudnúť na sexuálne napätie, keď sme už zvládli vytopenú kúpeľňu alebo zaujali rovnaký postoj k záverom rodičovského združenia. Priam zenové umenie vypočuť toho druhého, hoci sme hladní a treba naložiť práčku. Pomôcť nám môže odvaha nebáť sa byť mužmi, ak sme muži, ženami, ak sme ženy. Nebáť sa, že budeme nemoderní a spiatočnícki. Pomôže nám, ak budeme vedieť slušne formulovať svoje potreby, nezabúdať na lásku, ktorá nás do manželstva priviedla a občas sa riadiť radou odborníka. Rada na dnes od sexuologičky Danice Caisovej znie: „Chváľte svojho partnera alebo svoju partnerku. Osamote aj pred ľuďmi, napríklad pred svokrou. Často na to zabúdame a pritom pochvala je veľké afrodiziakum.“
Ste úžasní, že ste dočítali až sem.
.autorka je režisérka a scenáristka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.