.rozprával sa už s viac ako tritisíc ľuďmi, čo je gigantické dielo. Často sú to otrasné príbehy, ktorých vierohodnosť je poctivo overovaná. Mimoriadnu silu im dodáva aj fakt, že musí ísť o očité, nie sprostredkované svedectvo. Beyrak nerád vyzdvihuje niektorý z nich, no ak už musí, spomenie príbeh z Moldavska. Spovedal tam štyroch ľudí z jednej dediny. Všetci spomínali jednu udalosť z čias 2. svetovej vojny. Neskoro poobede prišiel do dediny rebriniak ťahaný koňmi. Bolo na ňom dvanásť židov; mužov, žien, starcov aj detí. Sprevádzala ho eskorta troch rumunských žandárov. Ich úloha bola jasná – zoradiť židov z okolitých dedín a popraviť ich. Mnohí židia boli v tom čase už prevezení do Podnesterska. Niektorí sa pokúšali ukryť, väčšinou neúspešne. Blížila sa noc, a tak židov z rebriniaka dali do stodoly, ktorú strážili dvaja žandári
Druhý deň ráno ich pospájali lanom, aby nikto nemohol utiecť. Viedli ich na okraj útesu. Počas popravy sa stalo, že matke, ktorá už bola zastrelená, vypadlo z rúk malé dieťa. Prežilo. Kričalo a volalo svoju mamu. Traja rumunskí žandári sa ocitli v rozpakoch. Začali sa dohadovať, kto dieťa zastrelí. Dohodli sa, že si hodia mincu. Voľba padla na najstaršieho. Zdvihol zbraň, vystrelil – a minul. Skúsil to ešte raz. Opäť minul cieľ. Dieťa stále volalo svoju nebohú mamu. Na tretí raz ho guľka neminula.
.memento z Jasenovaca
„Francúzske príslovie hovorí čosi v tom zmysle, že vo vojne je to ako vo vojne,“ hovorí Beyrak a pokračuje: „V súvislosti s touto vraždou som viedol rozhovory s tromi obyvateľmi tej dediny. Všetci potvrdili, že sa to stalo týmto spôsobom.“
Obvyklou a často používanou „zbraňou“ tých, čo majú zlé svedomie alebo iba odmietajú uveriť, že sa také hrôzy mohli udiať, je popieranie. Aj Beyrak má s týmto fenoménom bohaté skúsenosti. Ako príklad štátom organizovaného popierania histórie spomína chorvátske mesto Jasenovac, kde bol za vojny koncentračný tábor. Vstup tejto krajiny do EÚ však Brusel podmienil vybudovaním pamätníka obetiam. Chorváti to pochopili svojrázne: vybudovali múzeum so stovkou panelov. Na deväťdesiatich deviatich z nich boli obrázky pomerne spokojných ľudí, ktorí sa prechádzajú po tábore, jedia, umývajú taniere, stoja v rade na jedlo, dokonca maľujú alebo vyhotovujú sochy. Bežný život, povedal by návštevník. Cynik by dodal, že rekreácia. Iba na jednom zo stovky panelov sa objavili fotografie kladiva, noža a sekery, teda vražedných nástrojov.
„Keď prišla do Jasenovaca delegácia OSN, tak jej členovia boli pobúrení. Chorváti dostali prísnu podmienku upraviť expozíciu tak, aby zodpovedala historickej pravde,“ hovorí Monika Vrzguľová z Dokumentačného centra holokaustu v Bratislave, ktorá ako koordinátorka Beyrakovi organizačne pomáha nájsť vhodných pamätníkov holokaustu.
.rodinné osudy
A ako to bolo u nás? Počiatky výskumu holokaustu na Slovensku sa viažu k rokom 1995 až 1997, keď sa oral history ako prvá venovala Nadácia Milana Šimečku. Vytypovali sa osobné siete a kontakty. „Nešlo to ani tak po oficiálnej linke, ako po tej osobnej. Museli sme si získať veľkú dôveru ľudí a spomínam si, že keď sme urobili prvých desať rozhovorov, tak sa to prelomilo a išlo to metódou snehovej gule. Pridávali sa a hlásili sa nám ďalší pamätníci,“ dodáva Vrzguľová, ktorá pracuje aj v Etnologickom ústave Slovenskej akadémie vied. V roku 2005 ju oslovil podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Jozef Weiss a spoločne založili občianske združenie na výskum holokaustu. V prvom kole nahrali a natočili výpovede asi 150 preživších. Tieto záznamy získal Fortunoff archív na Yale Univerzite v Spojených štátoch. Beyrak spomína pozoruhodné, do istej miery paradoxné zistenie: „Pre preživších bolo oveľa ťažšie nehovoriť svoje spomienky, ako o nich rozprávať. Mnohí ľudia čakali desaťročia na to, kým ich niekto osloví, aby prehovorili.“
V roku 2012 poskytol Beyrak rozhovor českému týždenníku Respekt, v ktorom uviedol možno až nihilistickú myšlienku: „Svojím spôsobom zlo vždy zvíťazí. Býva síce porazené, ale napácha nenávratné škody.“ Jedinou krajinou, kde odmietol natáčať rozhovory, je Nemecko. Voči téme holokaustu našiel uzavretých ľudí aj vo Francúzsku a v Pobaltí. Pritom jeho otec pochádza z Vilniusu, kde stratil v priebehu 1. svetovej vojny obidvoch rodičov. Potom spoločne s bratom a sestrou odišli v prvej polovici 30. rokov do Palestíny. Jeho mama pochádza z malej poľskej dedinky Kadzidlo. V roku 1938 sa jej podarilo emigrovať do Palestíny. Zvyšok rodiny utiekol pred Nemcami na poľské územie okupované Sovietskym zväzom – do mesta Slonim. Do roku 1941 posielali matke listy do Tel Avivu. Písala im, aby tam nejazdili, pretože Arabi útočia na židov. Nakoniec všetkých príbuzných Beyraka v Slonime povraždili Nemci po tom, čo napadli Sovietsky zväz.
.svedectvo a nevraživosť
Beyrak má prepracovanú techniku vedenia rozhovorov. Prvú fázu má na starosti miestny výskumník, jeho úlohou je nájsť žijúce obete a svedkov holokaustu. Následne vypracuje pre Beyraka správu, podľa ktorej si on vyberie, koho zaznamená na kameru. Druhou fázou je predbežný rozhovor, počas ktorého Beyrak skupinou overených a presných otázok do detailov overuje pravdivosť výpovedí respondenta. Občas s ním dokonca ide na miesto činu, aby sa presvedčil, že to, o čom dotyčný vypovedá, skutočne videl. Samotné nahrávanie rozhovoru na profesionálnu kameru prebieha tak, že respondent sedí s Monikou Vrzguľovou, ktorá mu kladie otázky, v jednej miestnosti. Zároveň je vo vedľajšej miestnosti Beyrak s tlmočníčkou Evou Riečanskou a na monitore online sledujú rozhovor.
Stáva sa pritom, že sa Beyrak a jeho tím spolupracovníkov stane objektom nevraživosti. V Kaunase napríklad hľadali miesto zvané Lituki Garage. Počas vojny tam bola nielen dielňa na opravu autobusov, ale aj miesto mimoriadne krutého mučenia: židom vopchali do úst vodné pumpy na čistenie autobusov a silným prúdom do nich púšťali vodu, až kým doslova nepraskli. „Nevedeli sme, kde je vchod do tých garáží. Oproti išiel muž, ktorý sa vôbec netváril prívetivo. Keď sme sa ho opýtali, či nevie, kde je vchod do garáží, zašomral našej tlmočníčke: Ale vy máte so sebou židov!“
Ďalším, pomerne častým javom je, že respondent najprv tvrdí, že bol očitým svedkom násilia na židoch, no keď s ním idú na údajné miesto činu, zháči sa a prizná, že to iba počul od kamaráta. Takýto prípad sa stal napríklad v Blatných Remetách pri Zlatých Moravciach.
Neexistuje ani stopercentná metóda na overenie pravdivosti výpovedí, no Beyrak logicky argumentuje, že keď viacero ľudí nezávisle od seba opisuje nejakú udalosť veľmi podobne, tak sa tak zrejme naozaj odohrala. Na Slovensku a v krajinách bývalého komunistického bloku jeho tím často zápasí aj s obavami respondentov, že ich výpovede budú zneužité proti nim: keďže často menujú členov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy alebo iných represívnych zložiek, ktoré židom ublížili. „Vždy sa respondentov pýtame na to, kto boli páchatelia vo vašej obci, vo vašom meste. Kto nakladal židov na transporty, kto ich udal, kto sa zmocnil ich majetkov.“
Práca Beyrakovho tímu je nenahraditeľným, a žiaľ, čoraz vzácnejším svedectvom o neuveriteľných hrôzach, ale aj o odvahe tých, čo sa pri záchrane židov správali statočne. On sám zvykne hovoriť, že téma holokaustu je plná extrémov: ľudia v jeho priebehu prejavili svoje najslabšie, ale aj najsilnejšie stránky. Stačí si prečítať napríklad knihy Prima Leviho.
Medzi najcennejšie atribúty Beyrakovej dokumentačnej práce patrí vyhotovenie vzdelávacích DVD pre školy, ktoré zostrihy príbehov využívajú na hodinách dejepisu. V budúcnosti výsledky projektu oral history možno ponúkne svojim divákom verejnoprávna televízia. Je to dôležitá služba verejnosti, pretože nie tak dávno sa podobné veci sa odohrávali napríklad na Balkáne.
Výzva na spoluprácu/
Vyzývame na spoluprácu nežidovských obyvateľov Slovenska, ktorí v rokoch 1938 – 1945na vlastné oči videli násilie páchané na svojich susedoch, spoluobčanoch (židoch, Rómoch, iných prenasledovaných). Hľadáme očitých svedkov deportácií, arizácií, dražieb židovského majetku po deportáciách, ako aj tých, ktorí videli pogromy po návrate židovských obyvateľov späť domov.
Kontakt: +421 918 477 984, e-mail: dsh@holokaust.sk
Druhý deň ráno ich pospájali lanom, aby nikto nemohol utiecť. Viedli ich na okraj útesu. Počas popravy sa stalo, že matke, ktorá už bola zastrelená, vypadlo z rúk malé dieťa. Prežilo. Kričalo a volalo svoju mamu. Traja rumunskí žandári sa ocitli v rozpakoch. Začali sa dohadovať, kto dieťa zastrelí. Dohodli sa, že si hodia mincu. Voľba padla na najstaršieho. Zdvihol zbraň, vystrelil – a minul. Skúsil to ešte raz. Opäť minul cieľ. Dieťa stále volalo svoju nebohú mamu. Na tretí raz ho guľka neminula.
.memento z Jasenovaca
„Francúzske príslovie hovorí čosi v tom zmysle, že vo vojne je to ako vo vojne,“ hovorí Beyrak a pokračuje: „V súvislosti s touto vraždou som viedol rozhovory s tromi obyvateľmi tej dediny. Všetci potvrdili, že sa to stalo týmto spôsobom.“
Obvyklou a často používanou „zbraňou“ tých, čo majú zlé svedomie alebo iba odmietajú uveriť, že sa také hrôzy mohli udiať, je popieranie. Aj Beyrak má s týmto fenoménom bohaté skúsenosti. Ako príklad štátom organizovaného popierania histórie spomína chorvátske mesto Jasenovac, kde bol za vojny koncentračný tábor. Vstup tejto krajiny do EÚ však Brusel podmienil vybudovaním pamätníka obetiam. Chorváti to pochopili svojrázne: vybudovali múzeum so stovkou panelov. Na deväťdesiatich deviatich z nich boli obrázky pomerne spokojných ľudí, ktorí sa prechádzajú po tábore, jedia, umývajú taniere, stoja v rade na jedlo, dokonca maľujú alebo vyhotovujú sochy. Bežný život, povedal by návštevník. Cynik by dodal, že rekreácia. Iba na jednom zo stovky panelov sa objavili fotografie kladiva, noža a sekery, teda vražedných nástrojov.
„Keď prišla do Jasenovaca delegácia OSN, tak jej členovia boli pobúrení. Chorváti dostali prísnu podmienku upraviť expozíciu tak, aby zodpovedala historickej pravde,“ hovorí Monika Vrzguľová z Dokumentačného centra holokaustu v Bratislave, ktorá ako koordinátorka Beyrakovi organizačne pomáha nájsť vhodných pamätníkov holokaustu.
.rodinné osudy
A ako to bolo u nás? Počiatky výskumu holokaustu na Slovensku sa viažu k rokom 1995 až 1997, keď sa oral history ako prvá venovala Nadácia Milana Šimečku. Vytypovali sa osobné siete a kontakty. „Nešlo to ani tak po oficiálnej linke, ako po tej osobnej. Museli sme si získať veľkú dôveru ľudí a spomínam si, že keď sme urobili prvých desať rozhovorov, tak sa to prelomilo a išlo to metódou snehovej gule. Pridávali sa a hlásili sa nám ďalší pamätníci,“ dodáva Vrzguľová, ktorá pracuje aj v Etnologickom ústave Slovenskej akadémie vied. V roku 2005 ju oslovil podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Jozef Weiss a spoločne založili občianske združenie na výskum holokaustu. V prvom kole nahrali a natočili výpovede asi 150 preživších. Tieto záznamy získal Fortunoff archív na Yale Univerzite v Spojených štátoch. Beyrak spomína pozoruhodné, do istej miery paradoxné zistenie: „Pre preživších bolo oveľa ťažšie nehovoriť svoje spomienky, ako o nich rozprávať. Mnohí ľudia čakali desaťročia na to, kým ich niekto osloví, aby prehovorili.“
V roku 2012 poskytol Beyrak rozhovor českému týždenníku Respekt, v ktorom uviedol možno až nihilistickú myšlienku: „Svojím spôsobom zlo vždy zvíťazí. Býva síce porazené, ale napácha nenávratné škody.“ Jedinou krajinou, kde odmietol natáčať rozhovory, je Nemecko. Voči téme holokaustu našiel uzavretých ľudí aj vo Francúzsku a v Pobaltí. Pritom jeho otec pochádza z Vilniusu, kde stratil v priebehu 1. svetovej vojny obidvoch rodičov. Potom spoločne s bratom a sestrou odišli v prvej polovici 30. rokov do Palestíny. Jeho mama pochádza z malej poľskej dedinky Kadzidlo. V roku 1938 sa jej podarilo emigrovať do Palestíny. Zvyšok rodiny utiekol pred Nemcami na poľské územie okupované Sovietskym zväzom – do mesta Slonim. Do roku 1941 posielali matke listy do Tel Avivu. Písala im, aby tam nejazdili, pretože Arabi útočia na židov. Nakoniec všetkých príbuzných Beyraka v Slonime povraždili Nemci po tom, čo napadli Sovietsky zväz.
.svedectvo a nevraživosť
Beyrak má prepracovanú techniku vedenia rozhovorov. Prvú fázu má na starosti miestny výskumník, jeho úlohou je nájsť žijúce obete a svedkov holokaustu. Následne vypracuje pre Beyraka správu, podľa ktorej si on vyberie, koho zaznamená na kameru. Druhou fázou je predbežný rozhovor, počas ktorého Beyrak skupinou overených a presných otázok do detailov overuje pravdivosť výpovedí respondenta. Občas s ním dokonca ide na miesto činu, aby sa presvedčil, že to, o čom dotyčný vypovedá, skutočne videl. Samotné nahrávanie rozhovoru na profesionálnu kameru prebieha tak, že respondent sedí s Monikou Vrzguľovou, ktorá mu kladie otázky, v jednej miestnosti. Zároveň je vo vedľajšej miestnosti Beyrak s tlmočníčkou Evou Riečanskou a na monitore online sledujú rozhovor.
Stáva sa pritom, že sa Beyrak a jeho tím spolupracovníkov stane objektom nevraživosti. V Kaunase napríklad hľadali miesto zvané Lituki Garage. Počas vojny tam bola nielen dielňa na opravu autobusov, ale aj miesto mimoriadne krutého mučenia: židom vopchali do úst vodné pumpy na čistenie autobusov a silným prúdom do nich púšťali vodu, až kým doslova nepraskli. „Nevedeli sme, kde je vchod do tých garáží. Oproti išiel muž, ktorý sa vôbec netváril prívetivo. Keď sme sa ho opýtali, či nevie, kde je vchod do garáží, zašomral našej tlmočníčke: Ale vy máte so sebou židov!“
Ďalším, pomerne častým javom je, že respondent najprv tvrdí, že bol očitým svedkom násilia na židoch, no keď s ním idú na údajné miesto činu, zháči sa a prizná, že to iba počul od kamaráta. Takýto prípad sa stal napríklad v Blatných Remetách pri Zlatých Moravciach.
Neexistuje ani stopercentná metóda na overenie pravdivosti výpovedí, no Beyrak logicky argumentuje, že keď viacero ľudí nezávisle od seba opisuje nejakú udalosť veľmi podobne, tak sa tak zrejme naozaj odohrala. Na Slovensku a v krajinách bývalého komunistického bloku jeho tím často zápasí aj s obavami respondentov, že ich výpovede budú zneužité proti nim: keďže často menujú členov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy alebo iných represívnych zložiek, ktoré židom ublížili. „Vždy sa respondentov pýtame na to, kto boli páchatelia vo vašej obci, vo vašom meste. Kto nakladal židov na transporty, kto ich udal, kto sa zmocnil ich majetkov.“
Práca Beyrakovho tímu je nenahraditeľným, a žiaľ, čoraz vzácnejším svedectvom o neuveriteľných hrôzach, ale aj o odvahe tých, čo sa pri záchrane židov správali statočne. On sám zvykne hovoriť, že téma holokaustu je plná extrémov: ľudia v jeho priebehu prejavili svoje najslabšie, ale aj najsilnejšie stránky. Stačí si prečítať napríklad knihy Prima Leviho.
Medzi najcennejšie atribúty Beyrakovej dokumentačnej práce patrí vyhotovenie vzdelávacích DVD pre školy, ktoré zostrihy príbehov využívajú na hodinách dejepisu. V budúcnosti výsledky projektu oral history možno ponúkne svojim divákom verejnoprávna televízia. Je to dôležitá služba verejnosti, pretože nie tak dávno sa podobné veci sa odohrávali napríklad na Balkáne.
Výzva na spoluprácu/
Vyzývame na spoluprácu nežidovských obyvateľov Slovenska, ktorí v rokoch 1938 – 1945na vlastné oči videli násilie páchané na svojich susedoch, spoluobčanoch (židoch, Rómoch, iných prenasledovaných). Hľadáme očitých svedkov deportácií, arizácií, dražieb židovského majetku po deportáciách, ako aj tých, ktorí videli pogromy po návrate židovských obyvateľov späť domov.
Kontakt: +421 918 477 984, e-mail: dsh@holokaust.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.