Ak vezmeme do úvahy aj infláciu, tak úrokové sadzby už klesajú tri desaťročia a ich súčasná nízka hladina povzbudzuje investorov, ktorým ide o výnos, aby väčšmi riskovali. Nízke úrokové sadzby zároveň ponechávajú centrálnym bankám menej priestoru na uvoľňovanie menovej politiky v ére spomaľujúcich ekonomík, pretože nominálny úrok nemôže klesnúť pod nulu. A zároveň sú typické pre ekonomiku, ktorá nie je vo svojej koži.
.sú úspory škodlivé?
Ak chceme identifikovať tento problém, nieto ešte predpisovať riešenia, musíme v prvom rade diagnostikovať jeho skryté príčiny. A na nich sa, žiaľ, ekonómovia nezhodujú. Niektorí za vinníka pokladajú zvýšenie globálnych úspor, ktoré možno pripísať najmä rozvíjajúcim sa trhom, kde je sporenie stále vysoké. V tomto spôsobe uvažovania možno zachytiť ozvenu argumentu, ktorý takmer pred desaťročím popularizovali Alan Greenspan či Ben Bernanke – argumentu o prehnanej záťaži vyplývajúcej z úspor.
No je tu jeden problém: dáta tento argument v podstate nepodporujú. Od roku 1980 sa globálne úspory pohybujú medzi 22 až 24 percent svetového HDP a nejavia tendenciu na výrazný vzostup či pokles.
A hoci v roku 2014 sa globálne úspory mierne prehupnú nad hodnotu 24 percent HDP, nie je pravdepodobné, že by tam zostali veľmi dlho. Napríklad úspory v Číne poklesnú, pretože sa spomalí rast tamojšieho HDP, odstráni sa štátna kontrola úrokových sadzieb alebo bankových vkladov a ekonomika sa vyrovná smerom k spotrebe. To bude platiť aj o iných rozvíjajúcich sa trhoch, keď ich rast podobne klesne z výnimočných výšin, kam sa vyšplhal na konci minulého desaťročia.
Rovnaká empirická námietka platí aj pri argumentoch, ktoré pripisujú nízke úrokové sadzby zvýšenej koncentrácii príjmov a bohatstva. Dá sa ešte uveriť, že bohatí skonzumujú nižší podiel zo svojich príjmov a nedávne trendy v distribúcii príjmov a bohatstva sú rozhodne vo viacerých ohľadoch znepokojivé. No aby tieto trendy ovplyvnili globálne úrokové sadzby, museli by sa premietnuť do zvýšených globálnych úspor. A na toto dôkazy jednoducho nie sú.
.technologickí skeptici sú stále tu
Druhé vysvetlenie pre nízke úrokové sadzby sa dá nájsť v nedostatku atraktívnych investičných projektov. To však nevyzerá na diagnózu akciových trhov, najmä nie v USA, kde sa cenné papiere obchodujú za rekordne vysoké ceny. A rozhodne to nezodpovedá entuziazmu, s akým mnohí kapitalisti investujú do firiem, čo privádzajú na trh nové technológie.
Niektorí ekonómovia na čele s Robertom Gordonom tvrdia, že aj napriek zhodnocovaniu na trhu s cennými papiermi sa všetky veľké vynálezy už odohrali. Komerčný potenciál internetu, projekt ľudského genómu a robotika sa jednoducho nedokážu vyrovnať potenciálu tkáčskeho stroja, parného stroja a domácich vodovodov.
Môže byť, lenže stojí za zmienku, že technologickí skeptici sa mýlia už celých dvesto rokov. Dejiny nás učia, že síce nevieme, ako vysoko návratné môžu byť veľké vynálezy budúcnosti, ale môžeme si byť istí, že nejaké sa objavia.
Ďalší odborníci, tak ako súčasná šéfka FED-u Janet Yellen, hovoria, že investičné a úrokové sadzby sú nízko, pretože počas veľkej recesie utrpela ekonomika a pracovné miesta obrovské škody. Upadli najmä pracovné návyky a morálka dlhodobo nezamestnaných. Sú mimo pracovného trhu, nemajú príjem, ktorý by mohli míňať, dlhodobá nezamestnanosť ich poznačila stigmou a nik ich už nepovažuje za atraktívnych zamestnancov.
Výsledkom je, že firmy nemajú dostatočný dopyt po svojich produktoch a málo kvalifikovaných pracovníkov k výrobným linkám. Z toho vyplývajú nízke kapitálové výdavky, ktoré patria k najpodivuhodnejším anomáliám súčasného ekonomického zotavovania. Tie môžu zároveň vysvetliť aj iné znepokojivé aspekty – od pomalého rastu až po nízke úrokové sadzby.
Tento argument je dosť výstižný. No hoci dokáže vysvetliť, prečo sú za posledné tri roky kapitálové výdavky slabé a úrokové miery nízke, nevysvetľuje, prečo kapitálové výdavky nedokázali zabrániť poklesu úrokových sadzieb už dlhšie – vyše tri desaťročia. Jediné vysvetlenie, ktoré ešte obstojí, sa odvoláva na posun v skladbe aktivít – smerom od kapitálovo náročných foriem produkcie, napríklad od výroby, k menej kapitálovo náročným aktivitám, napríklad k službám.
.šéfka FED-u to nahlas nepovie
Ak má problém viacero príčin, malo by sa na jeho riešenie použiť viacero metód. Mali by prísť k slovu daňové úľavy pre firmy, aby sa rozbehlo prijímanie dlhodobo nezamestnaných do práce, viac verejných výdavkov do infraštruktúry, vzdelávania a výskumu, aby sa vykompenzoval úbytok súkromného kapitálu, a ešte vyššie kapitálové nároky na banky, ako aj posilnenie regulácií nebankových finančných inštitúcií, ktoré treba odradiť od prehnaného rizika.
Centrálne banky by si zároveň mali postaviť vyšší inflačný cieľ, a tak si vytvoriť viac priestoru na znižovanie nominálnych úrokových sadzieb ako reakciu na budúce spomaľovanie ekonomiky. Lenže toto nemôže nová šéfka FED-u, ktorá sa chce etablovať ako bojovníčka proti inflácii, povedať nahlas. Jej argumentácia však presne k tomu smeruje.
.autor je profesor ekonómie a politológie na kalifornskej univerzite v Berkeley.
Project Syndicate 2014.
.sú úspory škodlivé?
Ak chceme identifikovať tento problém, nieto ešte predpisovať riešenia, musíme v prvom rade diagnostikovať jeho skryté príčiny. A na nich sa, žiaľ, ekonómovia nezhodujú. Niektorí za vinníka pokladajú zvýšenie globálnych úspor, ktoré možno pripísať najmä rozvíjajúcim sa trhom, kde je sporenie stále vysoké. V tomto spôsobe uvažovania možno zachytiť ozvenu argumentu, ktorý takmer pred desaťročím popularizovali Alan Greenspan či Ben Bernanke – argumentu o prehnanej záťaži vyplývajúcej z úspor.
No je tu jeden problém: dáta tento argument v podstate nepodporujú. Od roku 1980 sa globálne úspory pohybujú medzi 22 až 24 percent svetového HDP a nejavia tendenciu na výrazný vzostup či pokles.
A hoci v roku 2014 sa globálne úspory mierne prehupnú nad hodnotu 24 percent HDP, nie je pravdepodobné, že by tam zostali veľmi dlho. Napríklad úspory v Číne poklesnú, pretože sa spomalí rast tamojšieho HDP, odstráni sa štátna kontrola úrokových sadzieb alebo bankových vkladov a ekonomika sa vyrovná smerom k spotrebe. To bude platiť aj o iných rozvíjajúcich sa trhoch, keď ich rast podobne klesne z výnimočných výšin, kam sa vyšplhal na konci minulého desaťročia.
Rovnaká empirická námietka platí aj pri argumentoch, ktoré pripisujú nízke úrokové sadzby zvýšenej koncentrácii príjmov a bohatstva. Dá sa ešte uveriť, že bohatí skonzumujú nižší podiel zo svojich príjmov a nedávne trendy v distribúcii príjmov a bohatstva sú rozhodne vo viacerých ohľadoch znepokojivé. No aby tieto trendy ovplyvnili globálne úrokové sadzby, museli by sa premietnuť do zvýšených globálnych úspor. A na toto dôkazy jednoducho nie sú.
.technologickí skeptici sú stále tu
Druhé vysvetlenie pre nízke úrokové sadzby sa dá nájsť v nedostatku atraktívnych investičných projektov. To však nevyzerá na diagnózu akciových trhov, najmä nie v USA, kde sa cenné papiere obchodujú za rekordne vysoké ceny. A rozhodne to nezodpovedá entuziazmu, s akým mnohí kapitalisti investujú do firiem, čo privádzajú na trh nové technológie.
Niektorí ekonómovia na čele s Robertom Gordonom tvrdia, že aj napriek zhodnocovaniu na trhu s cennými papiermi sa všetky veľké vynálezy už odohrali. Komerčný potenciál internetu, projekt ľudského genómu a robotika sa jednoducho nedokážu vyrovnať potenciálu tkáčskeho stroja, parného stroja a domácich vodovodov.
Môže byť, lenže stojí za zmienku, že technologickí skeptici sa mýlia už celých dvesto rokov. Dejiny nás učia, že síce nevieme, ako vysoko návratné môžu byť veľké vynálezy budúcnosti, ale môžeme si byť istí, že nejaké sa objavia.
Ďalší odborníci, tak ako súčasná šéfka FED-u Janet Yellen, hovoria, že investičné a úrokové sadzby sú nízko, pretože počas veľkej recesie utrpela ekonomika a pracovné miesta obrovské škody. Upadli najmä pracovné návyky a morálka dlhodobo nezamestnaných. Sú mimo pracovného trhu, nemajú príjem, ktorý by mohli míňať, dlhodobá nezamestnanosť ich poznačila stigmou a nik ich už nepovažuje za atraktívnych zamestnancov.
Výsledkom je, že firmy nemajú dostatočný dopyt po svojich produktoch a málo kvalifikovaných pracovníkov k výrobným linkám. Z toho vyplývajú nízke kapitálové výdavky, ktoré patria k najpodivuhodnejším anomáliám súčasného ekonomického zotavovania. Tie môžu zároveň vysvetliť aj iné znepokojivé aspekty – od pomalého rastu až po nízke úrokové sadzby.
Tento argument je dosť výstižný. No hoci dokáže vysvetliť, prečo sú za posledné tri roky kapitálové výdavky slabé a úrokové miery nízke, nevysvetľuje, prečo kapitálové výdavky nedokázali zabrániť poklesu úrokových sadzieb už dlhšie – vyše tri desaťročia. Jediné vysvetlenie, ktoré ešte obstojí, sa odvoláva na posun v skladbe aktivít – smerom od kapitálovo náročných foriem produkcie, napríklad od výroby, k menej kapitálovo náročným aktivitám, napríklad k službám.
.šéfka FED-u to nahlas nepovie
Ak má problém viacero príčin, malo by sa na jeho riešenie použiť viacero metód. Mali by prísť k slovu daňové úľavy pre firmy, aby sa rozbehlo prijímanie dlhodobo nezamestnaných do práce, viac verejných výdavkov do infraštruktúry, vzdelávania a výskumu, aby sa vykompenzoval úbytok súkromného kapitálu, a ešte vyššie kapitálové nároky na banky, ako aj posilnenie regulácií nebankových finančných inštitúcií, ktoré treba odradiť od prehnaného rizika.
Centrálne banky by si zároveň mali postaviť vyšší inflačný cieľ, a tak si vytvoriť viac priestoru na znižovanie nominálnych úrokových sadzieb ako reakciu na budúce spomaľovanie ekonomiky. Lenže toto nemôže nová šéfka FED-u, ktorá sa chce etablovať ako bojovníčka proti inflácii, povedať nahlas. Jej argumentácia však presne k tomu smeruje.
.autor je profesor ekonómie a politológie na kalifornskej univerzite v Berkeley.
Project Syndicate 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.