Dňa 5. novembra 1956 som sa vzhľadom na dopadajúce delostrelecké granáty len krok po kroku presúval domov, v ruksaku s kopírovacím strojom a po boku s 24-ročnou rovesníčkou. Dievča vzlykalo a nariekalo: ,,Čo s nami bude? Čo bude s nami po tom všetkom?” Nedala sa utešiť, obklopila ju nepreniknuteľná škrupina zúfalstva.
Neskôr, počas Kádárovho režimu, na to dievča čakala veľká kariéra. Stala sa kultúrnou funkcionárkou a musela plniť veľa špinavých úloh. Žije v dobrých pomeroch, no je nešťastná. Starí priatelia ju obchádzajú, synovia ju majú za komunistickú kurvu. Podľa viacerých bola už pred revolúciou nasadenou eštebáckou informátorkou. Jej vzlykanie nespôsobil ani tak stav, v akom sa nachádzala krajina, ale skôr vedomie, že sa bude musieť vrátiť späť do služby.
V ten istý deň, 5. novembra 1956, sa istá Erzsébet Szilágyiová – známejšia skôr pod prezývkou Blondína – 18-ročná prostitútka, ktorá šľapala pri železničnej stanici Nyugati (Západná) – pred niekdajším bufetom Ilkovics opásaná ručnými granátmi hodila pred ruský tank. Vybuchla spolu s tým tankom. Pred tým skokom kamikadzeho len poznamenala svojim druhom: ,,Nechcem byť znova kurvou!”
.tretej cesty nebolo
Ak sa mi dobre marí, ten môj spoluväzeň sa volal László Szenes, ktorý sa v roku 1959 napriek evidentnej absencii na to potrebných vecí obesil v podzemnej samotke väznice vo Váci a zomrel. Bol to udavač, a pre čosi stratil dôveru už aj svojich zadávateľov úloh. Zaobchádzali s ním ako so psom, ale nikto ho neľutoval.
Rok predtým ďalší môj spoluväzeň, Géza Pécs, ktorý počas vyšetrovania nikomu nepriťažil svojou výpoveďou, si noc pred svojou popravou podrezal žily nejakým nevedno odkiaľ zohnaným úlomkom skla a zomrel ešte predtým, ako si holomkovia po neho prišli.
Mal som známeho, volal sa Imre Lakatos, v päťdesiatych rokoch bol väzňom tábora smrti pri obci Recsk, a po revolúcii sa stal známym filozofom v Anglicku, kde šťasťne žil, až kým nezomrel. Keď sa dostal na slobodu z internačného tábora, Lakatosa vo svojom byte prichýlil a peniazmi, šatstvom a jedlom zaopatril Ferenc Mérei, pedagóg a psychiater. Lakatos v decembri 1956, noc pred svojou emigráciou, navštívil Méreiho, a porozprával mu, že keď uňho býval, denne posielal hlásenia svojim riadiacim eštebákom, každý deň hlásil, o čom mu hovoril jeho domáci pán.
V roku 1958 Ferenca Méreiho odsúdili na 10 rokov väzenia.
Dvadsaťštyriročného mladého muža Józsefa Ábraháma v roku 1958 odsúdili na smrť za nič – za veľké hovno, ako sa vo väzení hovorilo. Po jeho obesení ukázali Ottóvi Szirmaimu, spolubývajúcemu popraveného muža a takisto odsúdencovi na smrť, hlásenia Ábraháma o tom, čo mu rozprával Szirmai v cele smrti. O niekoľko mesiacov neskôr obesili aj Ottóa Szirmaiho, ktorý nikdy o nikom nepísal žiadne udavačské hlásenia.
Ani rok neprešiel od môjho prepustenia, keď ma znova zatkli. Alajosovi Ötvösovi , Őrsovi Borbélyovi, Istvánovi Kaunitzovi, môjim bývalým spoluväzňom – každý z nich má rodinu – vyšetrovatelia oznámili, že ich zoberú späť do väzenia, ak nebudú svedčiť proti mne. Endréovi Csukásovi sa vyhrážali tým, že jeho brata dajú vyhodiť z univerzity, ak nepovie, čo treba. Manželke Károlya Háberlanda sľúbili, že urovnajú jej problémy so zákonom pre kšefty s bytmi, ak podpíše usvedčujúce priznanie proti mojej osobe.
Dve voľby v Maďarsku. Ten si zvolil to a ten zas tamto. Tretej cesty nebolo.
.hlavou múr neprerazíš
Ferenc Cselik. Už 23. októbra bojoval pri Rozhlase, potom v kine Vörösmarty na rohu Kálvinovho námestia, potom organizoval ľavé krídlo Revolučnej mládežníckej strany, potom bojoval na Ferencovej okružnej triede, potom sa snažil organizovať podzemný odpor. Nejako sa mu ušlo len doživotie, v roku 1963 sa však dostal na slobodu. Pracoval ako robotník, neskôr sa stal malým úradníkom. V roku 1984 plánoval, že pôjde pracovať do zahraničia, legálne, a dá dokopy nejaké peniaze pre svoju rodinu. Dobre! – hovorili mu –, môžete ísť. Ale iba ak podpíše, že podá nejaké správy o svojich známych. Dňa 11. júna 1984 v predpoludňajších hodinách odišiel z práce, odcestoval na vidiek a v nejakej prázdnej izbe sa predávkoval uspávacími práškami. ,,Ešte aj túto špinavú robotu som musel urobiť ja," – písal vo svojom rozlúčkovom liste. Jeho vdova na odporučenie polície zatajila samovraždu a jej dôvod. Nech chlapec môže ďalej študovať.
Január 1982. Pohreb Sándora Báliho, počas revolúcie predsedu Robotníckeho výboru v XI. obvode, jedného z vodcov budapeštianskeho ústredia Robotníckeho výboru. Bol to muž práce, nástrojár, jeden z najlepších ľudí, akého som v živote poznal. Text smútočnej reči sme mali dobre schovaný vo vreckách štyria: keď jedného rečníka zoberú, tak ďalší pokračuje.
Počas obradu som stál pri hrobe vedľa manželky Sándora Báliho. Nariekala. ,,S ostatnými som už hovorila. Gyuri, veľmi vás prosím, ani vy nehovorte nič!" No, ale prečo nie? ,,Syn je smrteľne chorý, má rakovinu kostí,” šepkala. ,,V jednej parížskej nemocnici ho možno vedia vyliečiť. Z Vnútra odkázali, že nedostane cestovný pas, ak tu bude nejaká reč. Pochopte, v stávke je život môjho syna.” Nebola pohrebná reč. Chlapec sa nedostal von do Paríža, zomrel onedlho po svojom otcovi v Budapešti.
Aká je tá spoločnosť, aký je ten svet, ktorý takéto možnosti voľby ponúka svojim občanom? Kde sa už malé dieťa musí učiť dvojtvárnosti a klamstvám; kde každému tlačia do hlavy, že ,,povedz pravdu a rozbijú ti hlavu”, že ,,od veľa rečí hlava bolí”, a že ,,hlavou múr neprerazíš”? Aký je to štát, ktorého milovaný a veľavážený vodca oklamal, zradil a pomohol zabiť svojich najlepších priateľov a súdruhov – Lászlóa Rajka, Imreho Nagya – popri ďalších tisícoch, ktorých jediným zločinom bolo len to, že milovali svoju vlasť a bojovali za ňu?
Áno, dá sa odísť. Ale nie každému sadne ten odchod. Môj priateľ a bývalý spolužiak István Zádor – spolupracovník Attilu Szigethyho v 1956. – vydržal len dva roky. Spáchal samovraždu v Londýne v roku 1958.
.revolúcie bývajú krvavé
Nech nik nehovorí, že všetko je preto, lebo taký je maďarský národ! Nech nik nehovorí, že tu už v 44. roku bolo niekoľkonásobne viac udaní Gestapu ako v iných okupovaných krajinách. Nech nik nehovorí – najmä nie pán Kádár, tak ako vo svojom vyjadrení pre časopis Time –, že Maďarsko nemá demokratické tradície, a preto komunisti musia učiť ľud ,,demokratizmu”. Radšej nech hovorí o tom, čo s nami urobili – on a jeho spolupáchatelia – počnúc krvavým potlačením revolúcie. Ako nás sotili späť do žumpy, do ponižovania, do vzájomnej či vlastnej neúcty a zrady, do národnej neznášanlivosti, do sveta ,,každej ruky k sebe nakrivenej”, do bezmocnej pasivity múdrosti ,,proti vetru sa šťať nedá”. Nech hovorí o zavraždených, o zmrzačených, dodnes zastrašovaných, vyhnaných do emigrácie.
A nech povie, čo majú v úmysle urobiť s dnešnými mladými, ktorí túžia po inom živote takisto ako ich predkovia pred 30 rokmi.
Revolúcie bývajú krvavé a je nás málo? Áno, bývajú krvavé. Áno, je nás málo. Ale čo je cenou za dnešný stav, nehanebne označovaný ako mier? Kto zrátal všetkých tých samovrahov, alkoholikov, psychicky týraných a zlomených, obete nehôd zo spustošených pracovísk, pozostatky ľudských trosiek a embryí z márnic zle vybavených a preplnených nemocníc, všetkých tých, ktorí by mohli žiť medzi nami, ale márne a biedne hynú. A tých, ktorí žijú? Tých, ktorí ešte drú, unavene a beznádejne, čoraz hlbšie klesajúc v močiari? Pred 30 rokmi cítili, že stačilo, cítili, že existuje niečo, čo je dôležitejšie ako holý život. Revolucionári preto podstúpili aj smrť, len aby sa svet zmenil a ten starý – a ten dnešný – sa už nemohol vrátiť nikdy.
Mladí nech myslia na to, že príde ich čas. Určite príde. Keď nie po tridsiatich, tak tridsiatich piatich alebo po štyridsiatich, päťdesiatich rokoch. A nech sa učia z toho, čo sa stalo pred 30 rokmi. Keď sa z toho naučia to, čo naša generácia, že všetko je márne a ľud nemôže urobiť nič, iba tí pri moci môžu – malé mocnosti a veľmoci –, tak sa ich osud ani nezmení. Ale aj to sa môžu naučiť, že komunistov držia pri moci len zahraničné tanky, oni nie sú vôbec múdri a silní, ale zbabelí, hlúpi a krutí, a sú poraziteľní múdrosťou, šikovnosťou, odhodlanosťou a jednotou, keď príde ten čas. Veď revolúcia aj v 56. roku vyhrala – aj keď stonásobná početná prevaha ju potom udupala –, ale iba preto vedela vyhrať, lebo mládež nepočúvla ,,realistov”. Nepočúvla, lebo bola oveľa realistickejšia od nich: vedela, cítila, že je tu príležitosť, je šanca na víťazstvo. Príde ešte chvíľa, keď sa samotný ruský národ vzbúri proti svojim utlačovateľom, a nebude, kto by tým katom poskytol ,,bratskú pomoc”. Alebo tá chvíľa, keď Veľký brat nebude v takej situácii, aby ďalšiu vojnu rozpútal v strednej Európe, zvlášť nie vo viacerých krajinách naraz. A túto chvíľu nemožno prepásť.
Dnes ešte mnohí stoja v rade na stranícky preukaz prostitúta. Ale už sa za to hanbia, a to je znamenie doby. Prví predstavitelia novej októbrovej mládeže už sú tu medzi nami, oni určite v tento deň vedia a cítia, že slová sa zmenia v činy, a keď vzdávajú hold maďarskému Októbru, tak neoslavujú minulosť, ale budúcnosť.
Z maďarského originálu Két választás Magyarországon, napísaného 23. októbra 1986 a šíreného ako samizdat, preložil a redakčne upravil Róbert Csere. György Krassó/
Narodil sa v roku 1932 v Budapešti. Ako 14-ročný vstúpil do komunistickej strany, z ktorej ho onedlho za svoje názory vylúčili. Gymnázium nedokončil, vyučil sa za sústružníka. Pred štátnicami ho vyhodili z ekonomickej univerzity, diplom získal až ako štyridsiatnik. Počas povstania bojoval, bol pri obliehaní budovy rozhlasu. Po revolúcii za zapojil do podzemného odporu. V roku 1957 ho za šírenie letákov odsúdili na desať rokov väzenia. Samotku považoval za dobrú odtučňovaciu kúru. Z väzenia bol prepustený po šiestich rokoch v rámci amnestie. Takmer do konca života bol radikálnym odporcom režimu a žil pod neustálym policajným dozorom spojeným s rôznymi formami perzekúcie. V 70-tych rokoch neúspešne stávkoval na konských dostihoch, v roku 1981 založil samizdatové vydavateľstvo. Neskôr emigroval a pracoval pre rádiá Slobodná Európa a BBC. Do Maďarska sa vrátil po štyroch rokoch v roku 1989. Na okrúhly stôl opozície a komunistov mal vlastný názor: ,,Mafia. Toľko stačí." Založil protestnú stranu Magyar Október Párt. Zomrel o dva roky neskôr na srdcový infarkt. Pamätné sú slová demokratického prezidenta Árpáda Göncza z jeho pohrebu: ,,Jeho pravdu v podstate nikto nespochybňoval, ale takisto sa nikto k nemu nepridal.” Dnes sa k nemu už hlásia tak liberáli ako aj jobbikovci.
Neskôr, počas Kádárovho režimu, na to dievča čakala veľká kariéra. Stala sa kultúrnou funkcionárkou a musela plniť veľa špinavých úloh. Žije v dobrých pomeroch, no je nešťastná. Starí priatelia ju obchádzajú, synovia ju majú za komunistickú kurvu. Podľa viacerých bola už pred revolúciou nasadenou eštebáckou informátorkou. Jej vzlykanie nespôsobil ani tak stav, v akom sa nachádzala krajina, ale skôr vedomie, že sa bude musieť vrátiť späť do služby.
V ten istý deň, 5. novembra 1956, sa istá Erzsébet Szilágyiová – známejšia skôr pod prezývkou Blondína – 18-ročná prostitútka, ktorá šľapala pri železničnej stanici Nyugati (Západná) – pred niekdajším bufetom Ilkovics opásaná ručnými granátmi hodila pred ruský tank. Vybuchla spolu s tým tankom. Pred tým skokom kamikadzeho len poznamenala svojim druhom: ,,Nechcem byť znova kurvou!”
.tretej cesty nebolo
Ak sa mi dobre marí, ten môj spoluväzeň sa volal László Szenes, ktorý sa v roku 1959 napriek evidentnej absencii na to potrebných vecí obesil v podzemnej samotke väznice vo Váci a zomrel. Bol to udavač, a pre čosi stratil dôveru už aj svojich zadávateľov úloh. Zaobchádzali s ním ako so psom, ale nikto ho neľutoval.
Rok predtým ďalší môj spoluväzeň, Géza Pécs, ktorý počas vyšetrovania nikomu nepriťažil svojou výpoveďou, si noc pred svojou popravou podrezal žily nejakým nevedno odkiaľ zohnaným úlomkom skla a zomrel ešte predtým, ako si holomkovia po neho prišli.
Mal som známeho, volal sa Imre Lakatos, v päťdesiatych rokoch bol väzňom tábora smrti pri obci Recsk, a po revolúcii sa stal známym filozofom v Anglicku, kde šťasťne žil, až kým nezomrel. Keď sa dostal na slobodu z internačného tábora, Lakatosa vo svojom byte prichýlil a peniazmi, šatstvom a jedlom zaopatril Ferenc Mérei, pedagóg a psychiater. Lakatos v decembri 1956, noc pred svojou emigráciou, navštívil Méreiho, a porozprával mu, že keď uňho býval, denne posielal hlásenia svojim riadiacim eštebákom, každý deň hlásil, o čom mu hovoril jeho domáci pán.
V roku 1958 Ferenca Méreiho odsúdili na 10 rokov väzenia.
Dvadsaťštyriročného mladého muža Józsefa Ábraháma v roku 1958 odsúdili na smrť za nič – za veľké hovno, ako sa vo väzení hovorilo. Po jeho obesení ukázali Ottóvi Szirmaimu, spolubývajúcemu popraveného muža a takisto odsúdencovi na smrť, hlásenia Ábraháma o tom, čo mu rozprával Szirmai v cele smrti. O niekoľko mesiacov neskôr obesili aj Ottóa Szirmaiho, ktorý nikdy o nikom nepísal žiadne udavačské hlásenia.
Ani rok neprešiel od môjho prepustenia, keď ma znova zatkli. Alajosovi Ötvösovi , Őrsovi Borbélyovi, Istvánovi Kaunitzovi, môjim bývalým spoluväzňom – každý z nich má rodinu – vyšetrovatelia oznámili, že ich zoberú späť do väzenia, ak nebudú svedčiť proti mne. Endréovi Csukásovi sa vyhrážali tým, že jeho brata dajú vyhodiť z univerzity, ak nepovie, čo treba. Manželke Károlya Háberlanda sľúbili, že urovnajú jej problémy so zákonom pre kšefty s bytmi, ak podpíše usvedčujúce priznanie proti mojej osobe.
Dve voľby v Maďarsku. Ten si zvolil to a ten zas tamto. Tretej cesty nebolo.
.hlavou múr neprerazíš
Ferenc Cselik. Už 23. októbra bojoval pri Rozhlase, potom v kine Vörösmarty na rohu Kálvinovho námestia, potom organizoval ľavé krídlo Revolučnej mládežníckej strany, potom bojoval na Ferencovej okružnej triede, potom sa snažil organizovať podzemný odpor. Nejako sa mu ušlo len doživotie, v roku 1963 sa však dostal na slobodu. Pracoval ako robotník, neskôr sa stal malým úradníkom. V roku 1984 plánoval, že pôjde pracovať do zahraničia, legálne, a dá dokopy nejaké peniaze pre svoju rodinu. Dobre! – hovorili mu –, môžete ísť. Ale iba ak podpíše, že podá nejaké správy o svojich známych. Dňa 11. júna 1984 v predpoludňajších hodinách odišiel z práce, odcestoval na vidiek a v nejakej prázdnej izbe sa predávkoval uspávacími práškami. ,,Ešte aj túto špinavú robotu som musel urobiť ja," – písal vo svojom rozlúčkovom liste. Jeho vdova na odporučenie polície zatajila samovraždu a jej dôvod. Nech chlapec môže ďalej študovať.
Január 1982. Pohreb Sándora Báliho, počas revolúcie predsedu Robotníckeho výboru v XI. obvode, jedného z vodcov budapeštianskeho ústredia Robotníckeho výboru. Bol to muž práce, nástrojár, jeden z najlepších ľudí, akého som v živote poznal. Text smútočnej reči sme mali dobre schovaný vo vreckách štyria: keď jedného rečníka zoberú, tak ďalší pokračuje.
Počas obradu som stál pri hrobe vedľa manželky Sándora Báliho. Nariekala. ,,S ostatnými som už hovorila. Gyuri, veľmi vás prosím, ani vy nehovorte nič!" No, ale prečo nie? ,,Syn je smrteľne chorý, má rakovinu kostí,” šepkala. ,,V jednej parížskej nemocnici ho možno vedia vyliečiť. Z Vnútra odkázali, že nedostane cestovný pas, ak tu bude nejaká reč. Pochopte, v stávke je život môjho syna.” Nebola pohrebná reč. Chlapec sa nedostal von do Paríža, zomrel onedlho po svojom otcovi v Budapešti.
Aká je tá spoločnosť, aký je ten svet, ktorý takéto možnosti voľby ponúka svojim občanom? Kde sa už malé dieťa musí učiť dvojtvárnosti a klamstvám; kde každému tlačia do hlavy, že ,,povedz pravdu a rozbijú ti hlavu”, že ,,od veľa rečí hlava bolí”, a že ,,hlavou múr neprerazíš”? Aký je to štát, ktorého milovaný a veľavážený vodca oklamal, zradil a pomohol zabiť svojich najlepších priateľov a súdruhov – Lászlóa Rajka, Imreho Nagya – popri ďalších tisícoch, ktorých jediným zločinom bolo len to, že milovali svoju vlasť a bojovali za ňu?
Áno, dá sa odísť. Ale nie každému sadne ten odchod. Môj priateľ a bývalý spolužiak István Zádor – spolupracovník Attilu Szigethyho v 1956. – vydržal len dva roky. Spáchal samovraždu v Londýne v roku 1958.
.revolúcie bývajú krvavé
Nech nik nehovorí, že všetko je preto, lebo taký je maďarský národ! Nech nik nehovorí, že tu už v 44. roku bolo niekoľkonásobne viac udaní Gestapu ako v iných okupovaných krajinách. Nech nik nehovorí – najmä nie pán Kádár, tak ako vo svojom vyjadrení pre časopis Time –, že Maďarsko nemá demokratické tradície, a preto komunisti musia učiť ľud ,,demokratizmu”. Radšej nech hovorí o tom, čo s nami urobili – on a jeho spolupáchatelia – počnúc krvavým potlačením revolúcie. Ako nás sotili späť do žumpy, do ponižovania, do vzájomnej či vlastnej neúcty a zrady, do národnej neznášanlivosti, do sveta ,,každej ruky k sebe nakrivenej”, do bezmocnej pasivity múdrosti ,,proti vetru sa šťať nedá”. Nech hovorí o zavraždených, o zmrzačených, dodnes zastrašovaných, vyhnaných do emigrácie.
A nech povie, čo majú v úmysle urobiť s dnešnými mladými, ktorí túžia po inom živote takisto ako ich predkovia pred 30 rokmi.
Revolúcie bývajú krvavé a je nás málo? Áno, bývajú krvavé. Áno, je nás málo. Ale čo je cenou za dnešný stav, nehanebne označovaný ako mier? Kto zrátal všetkých tých samovrahov, alkoholikov, psychicky týraných a zlomených, obete nehôd zo spustošených pracovísk, pozostatky ľudských trosiek a embryí z márnic zle vybavených a preplnených nemocníc, všetkých tých, ktorí by mohli žiť medzi nami, ale márne a biedne hynú. A tých, ktorí žijú? Tých, ktorí ešte drú, unavene a beznádejne, čoraz hlbšie klesajúc v močiari? Pred 30 rokmi cítili, že stačilo, cítili, že existuje niečo, čo je dôležitejšie ako holý život. Revolucionári preto podstúpili aj smrť, len aby sa svet zmenil a ten starý – a ten dnešný – sa už nemohol vrátiť nikdy.
Mladí nech myslia na to, že príde ich čas. Určite príde. Keď nie po tridsiatich, tak tridsiatich piatich alebo po štyridsiatich, päťdesiatich rokoch. A nech sa učia z toho, čo sa stalo pred 30 rokmi. Keď sa z toho naučia to, čo naša generácia, že všetko je márne a ľud nemôže urobiť nič, iba tí pri moci môžu – malé mocnosti a veľmoci –, tak sa ich osud ani nezmení. Ale aj to sa môžu naučiť, že komunistov držia pri moci len zahraničné tanky, oni nie sú vôbec múdri a silní, ale zbabelí, hlúpi a krutí, a sú poraziteľní múdrosťou, šikovnosťou, odhodlanosťou a jednotou, keď príde ten čas. Veď revolúcia aj v 56. roku vyhrala – aj keď stonásobná početná prevaha ju potom udupala –, ale iba preto vedela vyhrať, lebo mládež nepočúvla ,,realistov”. Nepočúvla, lebo bola oveľa realistickejšia od nich: vedela, cítila, že je tu príležitosť, je šanca na víťazstvo. Príde ešte chvíľa, keď sa samotný ruský národ vzbúri proti svojim utlačovateľom, a nebude, kto by tým katom poskytol ,,bratskú pomoc”. Alebo tá chvíľa, keď Veľký brat nebude v takej situácii, aby ďalšiu vojnu rozpútal v strednej Európe, zvlášť nie vo viacerých krajinách naraz. A túto chvíľu nemožno prepásť.
Dnes ešte mnohí stoja v rade na stranícky preukaz prostitúta. Ale už sa za to hanbia, a to je znamenie doby. Prví predstavitelia novej októbrovej mládeže už sú tu medzi nami, oni určite v tento deň vedia a cítia, že slová sa zmenia v činy, a keď vzdávajú hold maďarskému Októbru, tak neoslavujú minulosť, ale budúcnosť.
Z maďarského originálu Két választás Magyarországon, napísaného 23. októbra 1986 a šíreného ako samizdat, preložil a redakčne upravil Róbert Csere. György Krassó/
Narodil sa v roku 1932 v Budapešti. Ako 14-ročný vstúpil do komunistickej strany, z ktorej ho onedlho za svoje názory vylúčili. Gymnázium nedokončil, vyučil sa za sústružníka. Pred štátnicami ho vyhodili z ekonomickej univerzity, diplom získal až ako štyridsiatnik. Počas povstania bojoval, bol pri obliehaní budovy rozhlasu. Po revolúcii za zapojil do podzemného odporu. V roku 1957 ho za šírenie letákov odsúdili na desať rokov väzenia. Samotku považoval za dobrú odtučňovaciu kúru. Z väzenia bol prepustený po šiestich rokoch v rámci amnestie. Takmer do konca života bol radikálnym odporcom režimu a žil pod neustálym policajným dozorom spojeným s rôznymi formami perzekúcie. V 70-tych rokoch neúspešne stávkoval na konských dostihoch, v roku 1981 založil samizdatové vydavateľstvo. Neskôr emigroval a pracoval pre rádiá Slobodná Európa a BBC. Do Maďarska sa vrátil po štyroch rokoch v roku 1989. Na okrúhly stôl opozície a komunistov mal vlastný názor: ,,Mafia. Toľko stačí." Založil protestnú stranu Magyar Október Párt. Zomrel o dva roky neskôr na srdcový infarkt. Pamätné sú slová demokratického prezidenta Árpáda Göncza z jeho pohrebu: ,,Jeho pravdu v podstate nikto nespochybňoval, ale takisto sa nikto k nemu nepridal.” Dnes sa k nemu už hlásia tak liberáli ako aj jobbikovci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.