Zaradenie Dušekovej najnovšej knihy do shortlistu Anasoft litery viacerých z nás prekvapilo, a hneď povedzme prečo: kniha Melón sa vždy smeje je totiž takmer zo štyroch pätín výberom z doterajšej autorovej tvorby. Len posledných 74 strán obsahuje nové texty. To bolo aj dôvodom, prečo sme sa nehrnuli do čítania s takou vervou, ako keď vychádzali nové Dušanove texty. Zozbierané príbehy Adama a Škorice sme si jednoducho odkladali na pokojnejšie dni, keď by sme si túto aktualizovanú retrospektívu v pokoji vychutnali. Jednoducho povedané: zdalo sa nám, že už to poznáme, že sme to už čítali.
Po prečítaní knihy však radi dávame porotcom Anasoft litery za pravdu: hoci jednotlivé texty v knihe vznikali v priebehu štyroch desaťročí, ide o svojský, dušekovský, z malých viet a presných pozorovaní vystavaný román.
.láskavý detailista
V lete to bude päťdesiat rokov, odkedy v dvojčísle 8-9 z roku 1964 časopisu Mladá tvorba vyšiel prvý literárny text Dušana Dušeka. Ide o poviedku s názvom Nuda a opisuje letnú brigádu dvoch študentov v partii lesníkov. Už v nej cítiť zárodky všetkého toho, čo budeme mať neskôr na Dušekovej tvorbe tak radi: opisy prostredia s citom pre detail, vystihujúci atmosféru, veľká miera autobiografickosti (jeden zo študentov je rozprávačom príbehu), živé, lebo v skutočnom živote odpočuté dialógy a šetrenie slovami.
Dušan Dušek bol vtedy 18-ročný študent chemickej priemyslovky, Mladá tvorba bola v tom čase životodarným inkubátorom všetkého zaujímavého, čo v slovenskej literatúre vznikalo. Osamelí bežci, Dušan Mitana, Ján Štrasser či Dušan Dušek ako začínajúci autori, Ján Buzássy, Peter Hrivnák, Felix Uváček či Ľubomír Feldek (zo začiatku aj Miroslav Válek) ako vnímaví, žičliví a konštruktívne kritickí redaktori. Pár rokov predtým, ako sa tínedžer Dušan osmelil a do redakcie zaniesol svoje texty, objavil doma v knižnici Hemmingwayovu zbierku 49 poviedok. „Prečítal som si poviedku o rybačke na Hornom jazere, potom všetky ostatné – a čítal som ich v akomsi ohúrení, že aj takto sa dá písať, presne a jasne oznamovať, čo človek urobil a povedal, zachytávať svet, vidieť ho a byť v ňom,” hovorí Dušan Dušek v rozhovore s Petrom Darovcom a Vladimírom Barboríkom o viac než štyridsať rokov neskôr.
Tento rozhovor je jedným z viacerých, ktoré sú spolu s autorovými príležitostnými textami a niekoľkými pozoruhodnými básňami súčasťou knižky Počúvať je zadarmo. Vyšla minulý rok vo vydavateľstve F. R. & G., zostavil ju Oleg Pastier a Ján Púček. Vďaka tejto knihe spoznávame Dušana Dušeka zvnútra, z jeho civilnej, „nespisovateľskej” strany. Teda nie, že by medzi tým, o čom píše a ako žije (a ako o tom rozpráva a píše), bol nejaký dramatický rozdiel. On je totiž autorom načúvajúcim životu, vnímajúcim svoje okolie, autorom pravdivým. “A ak chceš písať pravdivo, musíš (nepravdivo: pridávajúc alebo odoberajúc) písať o tom, čo dobre poznáš, čo si už pred písaním skúsil, zažil – o tom, na čo si spomenieš,” napísal v roku 1969 v Mladej tvorbe. Keď sa ho v roku 1990 pýtajú na „tvorivé krédo”, odpovedá, že žiadne nemá. „Opravujem vety, hľadám do nich slová a slovíčka, ale tak to asi robí väčšina spisovateľov. Málokedy sa mi podarí napísať vetu tak, že som s ňou hneď spokojný, oveľa častejšie mi v hlave bzučí nespokojnosť, neistota, márne hľadanie a skúšanie,” hovorí skromne o svojom písaní.
Hoci je Dušan Dušek spisovateľom presných a krásnych viet, z ktorých skladá väčšinou pomerne krátke literárne útvary, je autorom pätnástich kníh pre dospelých a siedmich kníh pre deti. Okrem toho napísal scenár niekoľkých filmov (Ružové sny, Ja milujem ty miluješ s Dušanom Hanákom, Sojky v hlave, Vlakári a Krajinka s Martinom Šulíkom), rozhlasových hier a televíznych inscenácií. Vo všetkom, čo doteraz napísal, nie je spisovateľom-vymýšľačom, ale spisovateľom-pozorovateľom. A ešte na dôvažok pozorovateľom empatickým a láskavým. „Oplatí sa počúvať vždy a všade, možno to znie hlúpo a didakticky, ale kto chce písať, musí čítať a počúvať,” hovorí Dušan Dušek a v príbehu Adama a Škorice, ktorý je jadrom knihy Melón sa vždy smeje, ukazuje, ako sa to robí.
.zápalky sa tešia na tmu
Prvá kniha Dušana Dušeka – Strecha domu – vyšla v roku 1972. O štyri roky neskôr vychádza ďalšia. Má názov Oči a zrak a podnadpis Príbehy so Škoricou. Škorica (ako ženská podoba škorca) je Adamova žena Zuza. Je lekárka. Adam je spisovateľ. Adam a Škorica sa majú radi. Veľmi radi. Keby to neznelo príliš romanticky, povedali by sme, že sa milujú. Celý život. Žijú v celkom obyčajnom svete, v Prievoze, bratislavskom panelákovom sídlisku, ktoré si ešte miestami (niektorými ulicami, záhradami, kostolom a cintorínom) pamätá na to, že voľakedy bolo dedinou. Škorica pracuje v nemocnici, kde sa stará o starých ľudí, Adam píše. Obidvaja citlivo vnímajú svet okolo seba, svojich priateľov, susedov a hlavne jeden druhého. Majú radi vtákov, psov, sršňov, stromy, sneh, slnko, more. Adam aj pavúkov, ktorých rád pozoruje a nosí im muchy. V prvých textoch (Prášky na spanie, Oči a zrak, Teplomer) ich vidíme ako mladých ľudí. „Z milovania milo vanie zmilovanie.” V poviedkovom „leporele” Vták na jednej nohe ich vidíme stále ako nežných, milujúcich manželov v strednom veku, ktorý sa láme k sivovlasej zrelosti. “Aj pri najpomalšom stmievaní je akási jedna chvíľa, keď sa súmrak zmení na tmu, akoby odrazu, akoby náhle, akoby predtým nijaké stmievanie nebolo, iba tá tma. Pri brieždení je to ináč.”
Doteraz nepublikovaná Voda prítomnosti je „dvojhlasom pre dva barytóny”. Prvým barytonistom je Iwan Plavčík (vlastným menom Osamelý bežec Ivan Laučík), druhým je Adam. Miestom deja je slovinské pobrežie v okolí Portorože, kde Adam so Škoricou trávia letnú dovolenku („Moru stačí jedna farba navyše, aby pôsobilo hýrivo, lebo radosť z prelínania farieb ponúka vždy – a vždy štedro.”), Iwan Plavčík im posiela správy z Liptovskej kotliny: „A teraz – november všade naokolo, hory sú tiché, zem zamŕza. Prichádza nejaká básnička. Zdá sa, že konečne zaspím, zobudím sa – a bude tu. Toľko je slov.”
Záverečná próza Melón sa vždy smeje už naznačuje motív starnutia, dokonca sa – silnejšie než v ktoromkoľvek inom Dušekovom texte – objavuje tieň smrti, nad pozorovaním nenápadne víťazia spomienky. „Zo staroby vidieť do detstva; opačne to neplatí.”
Hoci sa v príbehoch Adama a Škorice nedeje veľa dramatického, v skutočnosti tvoria veľký a pomerne košatý román o láske a o zázračných stránkach života. Pozostáva z malých príbehov, z pekných a presných viet. Je v ňom mesto, v ktorom fúka, padá v ňom sneh, svieti v ňom slnko, je v ňom zima aj nepríjemne horúco. Lietajú v ňom vtáci, ktorých zvyky Adam dôverne pozná. Sú v ňom priatelia, ktorých aj my spoznávame: od Juraja Špitzera cez Ruda Slobodu (Ado Bols), až po Juraja Nvotu (Juraj Nápev), Martina Šulíka (Maco Kiluško), Fera Liptáka (Fero Fly Pták) či Laca Terena (maliar Tery). Osou, okolo ktorej sa to všetko točí, je krásny a nežný, často nežne erotický vzťah dvoch ľudí, pre ktorých láska nie je krátky a intenzívny zážitok, ale dlhá, fascinujúca a vždy znovu, vždy ináč vzrušujúca a prekvapujúca cesta.
Dušanovi Dušekovi sa dlhodobo v jeho textoch darí niečo celkom neuveriteľné: jeho láskavé slová nie su sladké, jeho nežné písanie o láske je o nekonečne vzdialené od romantického gýča, jeho krásne vety sú uveriteľné a skutočné. Svet, o ktorom píše, je ten istý, v ktorom my žijeme. Lenže on vidí a my sa iba dívame. Dušan Dušek je detailista. Všíma si malé a prehliadané a v jeho rukách sa to mení na úžasné a pozornosti hodné. Čítanie jeho textov tak má výrazne terapeutický účinok: prečisťuje zrak, zbystruje myseľ. A upokojuje.
Je tu tak veľa spisovateľov, ktorí sa snažia písať civilne a zo všetkých síl sa vyhýbajú „láskavosti”, no ich texty sú napriek tomu vzdialené a neskutočné. V Dušekových vetách však dýcha život. Možno, že to je tým jeho pozorovaním a pozorným počúvaním. Ale nielen tým. Dušan Dušek svoje slová dlho a pozorne vyberá, svoje texty hemmingwayovsky prečisťuje. Vie, čo má napísať a čo nechať nenapísané. „Varením vždy niečo pribúda. Písaním skôr ubúda. Adam sa dočítal, že z fosforu, ktorý obsahuje ľudské telo, by sa dalo vyrobiť dvetisíc zápalkových hlavičiek, čo bolo dosť, lenže nijako nevedel, ako by vynechal zvyšok – okrem fosforu. Podobne to bolo s písaním. Aj tam išlo o vynechávanie. Prišiel na to, keď mu jeho žena plietla sveter, robila očká na vlne: jedno hladké, druhé obrátené – a potom dve vynechať, aby vznikol vzor. A tak písal a zároveň vynechával, ako len vedel, niekedy aj to, čo nechcel, lebo veril, že práve týmto akurátnym vynechávaním sa v príbehu niečo naplní. Adamovi by stačilo, keby zo seba získal fosfor aspoň na jednu zápalku: aj tá stačí na požiar.”
Na uvedení knihy v decembri v kníhkupectve Artforum (aj to sa v Adamových a Škoriciných príbehoch viackrát spomína) Dušan Dušek naznačoval, že týmto „súborným vydaním” je tento výrazne autobiografický príbeh viac-menej uzavretý. Ak by to hneď aj bola pravda, hrubá kniha Melón sa vždy smeje patrí medzi to najlepšie, čo v slovenskej literatúre minulý rok vyšlo. Presnejšie povedané: patrí to k tomu najlepšiemu a najčistejšiemu, čo v nej (v tej slovenskej literatúre) bolo v posledných desťročiach napísané. Melóny sa smejú (stále). Zápalky sa tešia na tmu.
Dušan Dušek: Počúvať je zadarmo, F. R. & G., 2013.
Dušan Dušek: Melón sa vždy smeje, Slovart, 2013.
Po prečítaní knihy však radi dávame porotcom Anasoft litery za pravdu: hoci jednotlivé texty v knihe vznikali v priebehu štyroch desaťročí, ide o svojský, dušekovský, z malých viet a presných pozorovaní vystavaný román.
.láskavý detailista
V lete to bude päťdesiat rokov, odkedy v dvojčísle 8-9 z roku 1964 časopisu Mladá tvorba vyšiel prvý literárny text Dušana Dušeka. Ide o poviedku s názvom Nuda a opisuje letnú brigádu dvoch študentov v partii lesníkov. Už v nej cítiť zárodky všetkého toho, čo budeme mať neskôr na Dušekovej tvorbe tak radi: opisy prostredia s citom pre detail, vystihujúci atmosféru, veľká miera autobiografickosti (jeden zo študentov je rozprávačom príbehu), živé, lebo v skutočnom živote odpočuté dialógy a šetrenie slovami.
Dušan Dušek bol vtedy 18-ročný študent chemickej priemyslovky, Mladá tvorba bola v tom čase životodarným inkubátorom všetkého zaujímavého, čo v slovenskej literatúre vznikalo. Osamelí bežci, Dušan Mitana, Ján Štrasser či Dušan Dušek ako začínajúci autori, Ján Buzássy, Peter Hrivnák, Felix Uváček či Ľubomír Feldek (zo začiatku aj Miroslav Válek) ako vnímaví, žičliví a konštruktívne kritickí redaktori. Pár rokov predtým, ako sa tínedžer Dušan osmelil a do redakcie zaniesol svoje texty, objavil doma v knižnici Hemmingwayovu zbierku 49 poviedok. „Prečítal som si poviedku o rybačke na Hornom jazere, potom všetky ostatné – a čítal som ich v akomsi ohúrení, že aj takto sa dá písať, presne a jasne oznamovať, čo človek urobil a povedal, zachytávať svet, vidieť ho a byť v ňom,” hovorí Dušan Dušek v rozhovore s Petrom Darovcom a Vladimírom Barboríkom o viac než štyridsať rokov neskôr.
Tento rozhovor je jedným z viacerých, ktoré sú spolu s autorovými príležitostnými textami a niekoľkými pozoruhodnými básňami súčasťou knižky Počúvať je zadarmo. Vyšla minulý rok vo vydavateľstve F. R. & G., zostavil ju Oleg Pastier a Ján Púček. Vďaka tejto knihe spoznávame Dušana Dušeka zvnútra, z jeho civilnej, „nespisovateľskej” strany. Teda nie, že by medzi tým, o čom píše a ako žije (a ako o tom rozpráva a píše), bol nejaký dramatický rozdiel. On je totiž autorom načúvajúcim životu, vnímajúcim svoje okolie, autorom pravdivým. “A ak chceš písať pravdivo, musíš (nepravdivo: pridávajúc alebo odoberajúc) písať o tom, čo dobre poznáš, čo si už pred písaním skúsil, zažil – o tom, na čo si spomenieš,” napísal v roku 1969 v Mladej tvorbe. Keď sa ho v roku 1990 pýtajú na „tvorivé krédo”, odpovedá, že žiadne nemá. „Opravujem vety, hľadám do nich slová a slovíčka, ale tak to asi robí väčšina spisovateľov. Málokedy sa mi podarí napísať vetu tak, že som s ňou hneď spokojný, oveľa častejšie mi v hlave bzučí nespokojnosť, neistota, márne hľadanie a skúšanie,” hovorí skromne o svojom písaní.
Hoci je Dušan Dušek spisovateľom presných a krásnych viet, z ktorých skladá väčšinou pomerne krátke literárne útvary, je autorom pätnástich kníh pre dospelých a siedmich kníh pre deti. Okrem toho napísal scenár niekoľkých filmov (Ružové sny, Ja milujem ty miluješ s Dušanom Hanákom, Sojky v hlave, Vlakári a Krajinka s Martinom Šulíkom), rozhlasových hier a televíznych inscenácií. Vo všetkom, čo doteraz napísal, nie je spisovateľom-vymýšľačom, ale spisovateľom-pozorovateľom. A ešte na dôvažok pozorovateľom empatickým a láskavým. „Oplatí sa počúvať vždy a všade, možno to znie hlúpo a didakticky, ale kto chce písať, musí čítať a počúvať,” hovorí Dušan Dušek a v príbehu Adama a Škorice, ktorý je jadrom knihy Melón sa vždy smeje, ukazuje, ako sa to robí.
.zápalky sa tešia na tmu
Prvá kniha Dušana Dušeka – Strecha domu – vyšla v roku 1972. O štyri roky neskôr vychádza ďalšia. Má názov Oči a zrak a podnadpis Príbehy so Škoricou. Škorica (ako ženská podoba škorca) je Adamova žena Zuza. Je lekárka. Adam je spisovateľ. Adam a Škorica sa majú radi. Veľmi radi. Keby to neznelo príliš romanticky, povedali by sme, že sa milujú. Celý život. Žijú v celkom obyčajnom svete, v Prievoze, bratislavskom panelákovom sídlisku, ktoré si ešte miestami (niektorými ulicami, záhradami, kostolom a cintorínom) pamätá na to, že voľakedy bolo dedinou. Škorica pracuje v nemocnici, kde sa stará o starých ľudí, Adam píše. Obidvaja citlivo vnímajú svet okolo seba, svojich priateľov, susedov a hlavne jeden druhého. Majú radi vtákov, psov, sršňov, stromy, sneh, slnko, more. Adam aj pavúkov, ktorých rád pozoruje a nosí im muchy. V prvých textoch (Prášky na spanie, Oči a zrak, Teplomer) ich vidíme ako mladých ľudí. „Z milovania milo vanie zmilovanie.” V poviedkovom „leporele” Vták na jednej nohe ich vidíme stále ako nežných, milujúcich manželov v strednom veku, ktorý sa láme k sivovlasej zrelosti. “Aj pri najpomalšom stmievaní je akási jedna chvíľa, keď sa súmrak zmení na tmu, akoby odrazu, akoby náhle, akoby predtým nijaké stmievanie nebolo, iba tá tma. Pri brieždení je to ináč.”
Doteraz nepublikovaná Voda prítomnosti je „dvojhlasom pre dva barytóny”. Prvým barytonistom je Iwan Plavčík (vlastným menom Osamelý bežec Ivan Laučík), druhým je Adam. Miestom deja je slovinské pobrežie v okolí Portorože, kde Adam so Škoricou trávia letnú dovolenku („Moru stačí jedna farba navyše, aby pôsobilo hýrivo, lebo radosť z prelínania farieb ponúka vždy – a vždy štedro.”), Iwan Plavčík im posiela správy z Liptovskej kotliny: „A teraz – november všade naokolo, hory sú tiché, zem zamŕza. Prichádza nejaká básnička. Zdá sa, že konečne zaspím, zobudím sa – a bude tu. Toľko je slov.”
Záverečná próza Melón sa vždy smeje už naznačuje motív starnutia, dokonca sa – silnejšie než v ktoromkoľvek inom Dušekovom texte – objavuje tieň smrti, nad pozorovaním nenápadne víťazia spomienky. „Zo staroby vidieť do detstva; opačne to neplatí.”
Hoci sa v príbehoch Adama a Škorice nedeje veľa dramatického, v skutočnosti tvoria veľký a pomerne košatý román o láske a o zázračných stránkach života. Pozostáva z malých príbehov, z pekných a presných viet. Je v ňom mesto, v ktorom fúka, padá v ňom sneh, svieti v ňom slnko, je v ňom zima aj nepríjemne horúco. Lietajú v ňom vtáci, ktorých zvyky Adam dôverne pozná. Sú v ňom priatelia, ktorých aj my spoznávame: od Juraja Špitzera cez Ruda Slobodu (Ado Bols), až po Juraja Nvotu (Juraj Nápev), Martina Šulíka (Maco Kiluško), Fera Liptáka (Fero Fly Pták) či Laca Terena (maliar Tery). Osou, okolo ktorej sa to všetko točí, je krásny a nežný, často nežne erotický vzťah dvoch ľudí, pre ktorých láska nie je krátky a intenzívny zážitok, ale dlhá, fascinujúca a vždy znovu, vždy ináč vzrušujúca a prekvapujúca cesta.
Dušanovi Dušekovi sa dlhodobo v jeho textoch darí niečo celkom neuveriteľné: jeho láskavé slová nie su sladké, jeho nežné písanie o láske je o nekonečne vzdialené od romantického gýča, jeho krásne vety sú uveriteľné a skutočné. Svet, o ktorom píše, je ten istý, v ktorom my žijeme. Lenže on vidí a my sa iba dívame. Dušan Dušek je detailista. Všíma si malé a prehliadané a v jeho rukách sa to mení na úžasné a pozornosti hodné. Čítanie jeho textov tak má výrazne terapeutický účinok: prečisťuje zrak, zbystruje myseľ. A upokojuje.
Je tu tak veľa spisovateľov, ktorí sa snažia písať civilne a zo všetkých síl sa vyhýbajú „láskavosti”, no ich texty sú napriek tomu vzdialené a neskutočné. V Dušekových vetách však dýcha život. Možno, že to je tým jeho pozorovaním a pozorným počúvaním. Ale nielen tým. Dušan Dušek svoje slová dlho a pozorne vyberá, svoje texty hemmingwayovsky prečisťuje. Vie, čo má napísať a čo nechať nenapísané. „Varením vždy niečo pribúda. Písaním skôr ubúda. Adam sa dočítal, že z fosforu, ktorý obsahuje ľudské telo, by sa dalo vyrobiť dvetisíc zápalkových hlavičiek, čo bolo dosť, lenže nijako nevedel, ako by vynechal zvyšok – okrem fosforu. Podobne to bolo s písaním. Aj tam išlo o vynechávanie. Prišiel na to, keď mu jeho žena plietla sveter, robila očká na vlne: jedno hladké, druhé obrátené – a potom dve vynechať, aby vznikol vzor. A tak písal a zároveň vynechával, ako len vedel, niekedy aj to, čo nechcel, lebo veril, že práve týmto akurátnym vynechávaním sa v príbehu niečo naplní. Adamovi by stačilo, keby zo seba získal fosfor aspoň na jednu zápalku: aj tá stačí na požiar.”
Na uvedení knihy v decembri v kníhkupectve Artforum (aj to sa v Adamových a Škoriciných príbehoch viackrát spomína) Dušan Dušek naznačoval, že týmto „súborným vydaním” je tento výrazne autobiografický príbeh viac-menej uzavretý. Ak by to hneď aj bola pravda, hrubá kniha Melón sa vždy smeje patrí medzi to najlepšie, čo v slovenskej literatúre minulý rok vyšlo. Presnejšie povedané: patrí to k tomu najlepšiemu a najčistejšiemu, čo v nej (v tej slovenskej literatúre) bolo v posledných desťročiach napísané. Melóny sa smejú (stále). Zápalky sa tešia na tmu.
Dušan Dušek: Počúvať je zadarmo, F. R. & G., 2013.
Dušan Dušek: Melón sa vždy smeje, Slovart, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.