Čítam si po rokoch Vaše riadky a s hrôzou prijímam ich tragickú a... bojím sa: nadčasovú a večnú aktuálnosť, Kórejské koledy („Povedz mi, kde si bol, keď živých zabíjali. / Kde v prítmie večnosti si noril múdru tvár? / Mlčanie svietnikov, prach padá na misály.“), Monológ v lazarete („No dokončím už, nebojte sa. / Vás čaká senát a mne sa nohy trasú. / Nie, nebudem vás zdržiavať. / Pre bolesť ľudí vždy máte málo času. / Ste, koniec, koncov, iba človek. / A človek predsa slabý je. / Nevládze uniesť všetky rany zeme / i miliardové akcie.“) Verše ako šľahy do ľahostajnosti mysle, ako šrapnely pod stoličkami v kanceláriách... A rakiev z Vietnamov aj vojnových kolied aj monológov v lazaretoch pribúda a pribúda... Kto bude môcť kedy nad Vašimi veršami o hrôzach ľudskej zloby povedať: toto bolo a už nie je a už nebude...? Zaiste, ponúkate pútnikovi touto prvou zbierkou aj city celkom iné, vďaka za ne z úprimnosti duše. Ja Vás však dnes prosím, Majstre, aby ste mi na okamih požičali dve slovká, len na chvíľku a len dve. Viete, milý Majstre, rád by som ich použil v poslednej vete tohto trpkého zamyslenia. Blížia sa totiž voľby, vravia tí, ktorým váš protivojnový krik nedáva zabudnúť. Blížia sa akési voľby, vravia tí, ktorí zrejme zabudli. Zmenšuje sa v zosieťovanom svete priestor, kde večerná kanonáda rovná sa oslavný ohňostroj a sirény sa ozývajú len v piatok napoludnie, myslím, raz za mesiac. My veľkí to vnímame ako naše malé deti. Mnohí z nás aj veci vážnejšie vnímajú ako naše malé deti: niečo máme a sme presvedčení, že to tak má byť. Ale až dozrieme, príde nás k európskej urne oveľa, oveľa viac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.