Keď v októbri minulého roku hosťovalo v Bratislave pražské Národní divadlo s Havlovou upravenou hrou Zahradní slavnost (réžia Dušan Pařízek), bol to rozpačitý zážitok. Na jednej strane úctyhodný pokus ukázať skorého Havla, na strane druhej chaotický dojem z predstavenia, pokazený zásahmi do hry, aj pokusom priblížiť absurdnú komédiu dnešku. Nepodarilo sa vlastne nič: ani ukázať mladého Havla, ani starú hru priblížiť našej dobe. Rozmýšľam odvtedy, ako možno v tomto výročnom roku pripomenúť dedičstvo antikomunizmu. Samozrejme, že má (a stále bude mať) význam vracať sa k starým textom, ale po toľkých rokoch to už nestačí. Rovnako ako nestačí vracať sa k spomienkam iných pozorovateľov. Osobitné postavenie má medzi nimi Timothy Garton Ash, najmä vďaka knihe Rok zázraků (Lidové noviny, 1991), ale ani jej reprint nestačí. Na to, aby sme poukázali na historický význam veľkých postáv antikomunistického disentu, podzemnej Cirkvi a vôbec, doby pred rokom 1989, nestačí čítať Tatarku, Havla či Hamadu, nestačí opakovať slová aktérov. Treba ich nanovo oživiť. Ak má Krčméry a Jukl zostať v našej pamäti, nová generácia nemôže iba opakovať, čo o nich už povedal Mikloško a Čarnogurský, musí ich odkaz vyjadriť nanovo, vlastnými slovami. Príkladom môže byť symfonická skladba mladého slovenského skladateľa Lukáša Borzíka, inšpirovaná Krčméryho slávnou obhajobou pred trenčianskym súdom („Vy máte moc, my máme pravdu“), ktorej 60. výročie si pripomenieme v júni tohto roku. Nemenej inšpiratívnym príkladom je román Rogera Scrutona Notes from Underground (Poznámky z podzemia, Beaufort Books, 2014), ktorý vyšiel v marci tohto roku.
Britský filozof a estetik Roger Scruton je čitateľovi tohto časopisu dobre známy. Jeho texty boli čitateľom v našej časti Európy vždy blízke, po prečítaní jeho románu možno pochopiť, prečo je to tak. Platí totiž aj opak a Scrutonovi je naša kultúra blízka. Román, ktorý názvom odkazuje na Dostojevského, má viacero predností. Je v ňom láska aj sklamanie, autenticky zachytený príbeh Jana Reichla (alias súdruha Androša), jeho rodiny a najmä jeho lásky Betky (Alžbety Palkovej), ožíva v ňom Praha 80. rokov, jej uličky a námestia, medziľudská pohostinnosť aj odcudzenosť, časť mesta postavená pre Habsburgovcov, aj tá postavená pre proletariát a ich prepojenie ruským metrom. Dej spoluvytvára citlivo používaná čeština aj propaganda. Nezastupiteľný význam má architektúra a aj neznalý čitateľ musí pochopiť význam tradície (osobitne prvej Československej republiky) pred rokom 1989. Ale to najlepšie je predsa len niečo iné. Scruton do románu prirodzene a nenútene vložil všetky určujúce koncepty antikomunistického disentu, od solženicynovského života v pravde, Bendovej paralelnej polis, Havlovej moci bezmocných či Patočkovej solidarity otrasených. Ale autorovi nejde len o poukázenie na to, aký význam mal samizdat, bytové semináre či výsluchy ŠtB. Scruton je podstatne ambicióznejší. Tunajší disent kladie do rámca vysokej európskej kultúry, naši disidenti vedú ponad hranice doby a režimov dialóg s Dostojevským a Kafkom, Camusom a Rothom, Rilkem či Zweigom, nadväzujú na nich a sú ich dedičmi. Mefistofeles je večný, rovnako ako zápas s ním.
Ďalšia vec, ktorá sa Scrutonovi podarila, je ešte delikátnejšia. Jan Reichl, postava z undergroundu, trpí zásahom komunistickej moci, osobitne po zatknutí jeho matky, ktorá prepisovala a vydávala samizdat. Jej uväznenie sa však premení z tragédie na obetu, ktorá prináša ovocie. Honza vďaka tomu spozná Betku a jeho život naberie úplne inú kvalitu. Vyslobodí sa z podzemia (obraz metra, kde sú ľudia vedľa seba, ale nekomunikujú) a vyjde von. Až teraz v skutočnosti začína žiť slobodne. Je to azda najlepší Scrutonov obraz. Patočkovi žiaci pestovali platónsku predstavu svedomia a žiadna totalita nemohla byť úplnou totalitou, kým neovládla ich svedomie. „Môj život v undergrounde bol len inou formou sebeckosti,“ uvedomí si mladý spisovateľ, píšuci pod pseudonymom súdruh Androš. „Vyhýbal som sa dokonca aj strachu, ktorý som cítil a videl všade okolo seba. Keby som mu bol otvoril srdce, mohol som zachrániť pred osudom aj moju matku. Ten strach bol reálny. (...) A predsa som sa mu vyhýbal až do tohto momentu, keď som sa zamiloval do dievčaťa vedľa mňa práve preto, že žiadny strach na nej nebolo znať.“ Scrutonov román tým získava hlbšiu duchovnú rovinu, nielenže čitateľovi priblíži moc literatúry v neslobodnom režime, ale najmä zrekonštruuje, kde sa rodí prevaha tých, ktorí síce nemajú moc, ale majú niečo dôležitejšie.
Britský filozof a estetik Roger Scruton je čitateľovi tohto časopisu dobre známy. Jeho texty boli čitateľom v našej časti Európy vždy blízke, po prečítaní jeho románu možno pochopiť, prečo je to tak. Platí totiž aj opak a Scrutonovi je naša kultúra blízka. Román, ktorý názvom odkazuje na Dostojevského, má viacero predností. Je v ňom láska aj sklamanie, autenticky zachytený príbeh Jana Reichla (alias súdruha Androša), jeho rodiny a najmä jeho lásky Betky (Alžbety Palkovej), ožíva v ňom Praha 80. rokov, jej uličky a námestia, medziľudská pohostinnosť aj odcudzenosť, časť mesta postavená pre Habsburgovcov, aj tá postavená pre proletariát a ich prepojenie ruským metrom. Dej spoluvytvára citlivo používaná čeština aj propaganda. Nezastupiteľný význam má architektúra a aj neznalý čitateľ musí pochopiť význam tradície (osobitne prvej Československej republiky) pred rokom 1989. Ale to najlepšie je predsa len niečo iné. Scruton do románu prirodzene a nenútene vložil všetky určujúce koncepty antikomunistického disentu, od solženicynovského života v pravde, Bendovej paralelnej polis, Havlovej moci bezmocných či Patočkovej solidarity otrasených. Ale autorovi nejde len o poukázenie na to, aký význam mal samizdat, bytové semináre či výsluchy ŠtB. Scruton je podstatne ambicióznejší. Tunajší disent kladie do rámca vysokej európskej kultúry, naši disidenti vedú ponad hranice doby a režimov dialóg s Dostojevským a Kafkom, Camusom a Rothom, Rilkem či Zweigom, nadväzujú na nich a sú ich dedičmi. Mefistofeles je večný, rovnako ako zápas s ním.
Ďalšia vec, ktorá sa Scrutonovi podarila, je ešte delikátnejšia. Jan Reichl, postava z undergroundu, trpí zásahom komunistickej moci, osobitne po zatknutí jeho matky, ktorá prepisovala a vydávala samizdat. Jej uväznenie sa však premení z tragédie na obetu, ktorá prináša ovocie. Honza vďaka tomu spozná Betku a jeho život naberie úplne inú kvalitu. Vyslobodí sa z podzemia (obraz metra, kde sú ľudia vedľa seba, ale nekomunikujú) a vyjde von. Až teraz v skutočnosti začína žiť slobodne. Je to azda najlepší Scrutonov obraz. Patočkovi žiaci pestovali platónsku predstavu svedomia a žiadna totalita nemohla byť úplnou totalitou, kým neovládla ich svedomie. „Môj život v undergrounde bol len inou formou sebeckosti,“ uvedomí si mladý spisovateľ, píšuci pod pseudonymom súdruh Androš. „Vyhýbal som sa dokonca aj strachu, ktorý som cítil a videl všade okolo seba. Keby som mu bol otvoril srdce, mohol som zachrániť pred osudom aj moju matku. Ten strach bol reálny. (...) A predsa som sa mu vyhýbal až do tohto momentu, keď som sa zamiloval do dievčaťa vedľa mňa práve preto, že žiadny strach na nej nebolo znať.“ Scrutonov román tým získava hlbšiu duchovnú rovinu, nielenže čitateľovi priblíži moc literatúry v neslobodnom režime, ale najmä zrekonštruuje, kde sa rodí prevaha tých, ktorí síce nemajú moc, ale majú niečo dôležitejšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.