Palestínčanka

Cosite dali miesto v sesternicinej izbe, začala zberať plastové fľaše a nylonové kúsky z odpadu.  Robila z nich umelé napodobeniny kvetov, ktoré sa snažila predávať, aby mala čo jesť a mohla prispieť príbuzným na domácnosť. V okolí sa začala pýtať na osamelých starších mužov, ktorým by mohla upratovať domácnosť a „urobiť všetko, čo treba“. Nikto neprejavil záujem. Cítila, že jej dni v Havane sú spočítané, pretože polícia ju jedného dňa na ulici zastaví a zistí, že je tu ilegálne. Ďalšia „Palestínčanka“, ako s pohŕdaním hovoria ľuďom z východu ostrova obyvatelia Havany.
Chytili ju v jedno upršané šedivé popoludnie, keď predávala kvety pred farmárskym trhom. Dostala pokutu za nezákonnú ekonomickú aktivitu a varovali ju, že má 72 hodín na to, aby opustila mesto. Ale Cosita ešte nemohla odísť. Podarilo sa jej získať polovicu práčky značky Aurika a nevedela, ako ju odniesť so sebou. Jeden sused jej venoval aj starú skrinku pre deti, bez dvierok a šuplíkov, a to bol všetok majetok, ktorý dokázala počas dobrodružstva v Havane získať. Nemohla sa ho vzdať.
Šoféri kamiónov chceli za prepravu majlant. Nemohla už predávať svoje umelé kvety a príbuzní sa začali obávať, že keď ju objavia ešte raz, čaká ich trest za ubytovanie nelegálnej osoby v ich byte.  Cosita odišla, bol studený decembrový večer a niesla si kus starej práčky a inak nič. Skrinku musela nechať vo vstupnej hale a niekto použil dosku na prekrytie diery, cez ktorú pršalo.
Doma v Banes sníva Cosita o návrate do Havany. Svojim priateľom rozpráva o dňoch, ktoré strávila v „hlavnom meste všetkých Kubáncov“ a detskom nábytku z kvalitného dreva, po ktorý sa jedného dňa musí vrátiť.