.v piesni RnB soul hovoríš na jednom mieste o triednom učiteľovi „našťastie, tá jeho tesla žula pásky emgeton“. Generácii dnešných dvadsiatnikov či tridsiatnikov to už asi nič nehovorí, ale keď to počujú štyridsiatnici, v tom momente ich to vráti do doby ich mladosti. Ako si ty vnímal dobu pásiek emgeton?
My sme naozaj z tej páskovo-magnetofónovej doby. Nahrávali sme po pivniciach, všetko sme robili na pásky. Na škole sme na internátoch bubnovali na matrace. Keď si buchol po nožničkách, znelo to ako hajtka. Keď si buchol do knihy, bol to rytmičák a keď po matraci, bol kopák. Takto sme nahrávali. (Smiech.) A, samozrejme, mali sme dvojkazeťáky a pomocou nich sme vrstvili. Najprv sme niečo nahrali na jeden kazeťák, potom sme to z neho pustili a mikrofónom nahrávali na druhý kazeťák a do toho hrali ďalšiu stopu.
.horkýže Slíže vznikli z tej školskej kapely?
Nie, Slíže už nebola školská kapela. Vznikli, keď sme mali okolo 18 rokov. Bol som vtedy na vojne, ale prevelili ma domov do Nitry. Vždy, keď som mal voľno, dobehol som na kúpalisko, kde sme mali skúšobňu a tam sme dali prvé veci dohromady. Ale je pravda, že z predchádzajúcich školských kapiel sme si takých päť-šesť vecí zobrali. Len sa prerobili texty, dali sme im lepší zmysel, pričom chalani z bývalej kapely mi na to dali súhlas.
.vy ste boli jednou z mnohých nitrianskych kapiel...
Vtedy ich nebolo toľko, ako dnes – až dnes je prekapelované. Ale nebolo ich ani málo. Po roku 1989 prišla sloboda a bolo také heslo, že hrať môže každý. A aj každý hral. Boli kapely, ktoré tvorili páni muzikanti, ale boli aj kapely ako Horkýže slíže, ktoré mali niečo do seba, ale nevedeli poriadne hrať. Napriek tomu to bolo zaujímavé, aj keď koncertov bolo veľmi málo. V Bratislave s tým nebol až taký problém, ale v Nitre sa mestské kulturáky a festivaly vyhýbali hlučným divokým kapelám. V roku 1993, keď sme mali mať koncert v Ivanke pri Nitre, tak sme to rozoberali mesiac dopredu. Spolu s ďalšími kapelami sme riešili, kto požičia kombo, kto gitaru, kto auto. Vtedy dalo aparatúru dohromady päť-šesť kapiel a na tom sa hralo. A po koncerte, kde bolo takých 30 až 50 ľudí, sa znova podrobne riešilo, čo všetko sa tam prihodilo. Že sa v sále niekto opil, niekto nadával, niekto niekoho oblial a že panie upratovačky tam museli byť o hodinu dlhšie. Potom sme o tri mesiace vybavili ďalší koncert, kde sa tento scenár opäť zopakoval.
.čo sa stalo, že sa Slíže dostali, na rozdiel iných lokálnych kapiel, ďalej?
Išlo to postupne. Začali na nás chodiť ľudia a my sme zistili, že sa musíme zdokonaliť, a nie to len tak odohrať. Začali sme si dávať pri hraní pozor, napríklad na alkohol, pretože je dobré si koncert aj pamätať. (Smiech.) Už to nebolo ako na začiatku, keď sa nad všetkým mávlo rukou, že Kurt Cobain to tiež takto robil. A začali sme stúpať. Niektoré kapely hrali len za pivo, my sme už hrali za cesťák a pivo. Potom sme začali hrať na kasu, čo sme si vyzbierali, bolo naše. A už ani neviem ako, odrazu sme vyšli z regiónu, zavolali nás do Bratislavy, do Trnavy a inde, kde sme naberali nových ľudí. Myslím, že toto sa nezmenilo, že takto fungujú kapely dodnes.
.ako sa vám podarilo v čase, keď vládlo Slovensku disko, presvedčiť veľkú firmu, aby vám vydala CD?
Pomohlo nám regionálne rádio, ktoré hralo občas aj rockovú muziku. Okrem iných aj naše pesničky, napríklad Maštaľ z kazety, ktorá vyšla v náklade 600 kusov. V tom rádiu ju náhodou počul Julo Viršík, ktorý šiel autom cez Nitru. A ten ju cez dnes už neexistujúce štúdio Ebony ponúkol do hitparády dnes už neexistujúcej televízie VTV. Tam boli kapely z garáží, ktorým sa urobil lacný klip, a tak sa dostali von. Na nás zareagoval vtedajší šéf BMG pán Viktor Kučaj, ktorý s nami podpísal zmluvu na tri albumy.
.to bola zrejme veľká vec.
Ako sa to vezme. Podpísali sme zmluvu, z ktorej sme nič nemali, bolo to vlastne za korunu. Dnes sa dá jednoducho spraviť 300 kusov CD, ale vtedy to bol veľký problém. Takže sme boli strašne radi, že sme ju podpísali. Pamätám sa, že sme potom išli aj s vydavateľom do reštaurácie, a že čo si dáme, a jeden z nás, že rizoto, a druhý, že aj on asi rizoto, takže štyrikrát rizoto. A náš vydaveľ hovorí, že si môžeme dať čo chceme! Tak my hneď, že šampanské a aj to rizoto sme rýchlo zmenili na niečo iné. Nič sme na tom nezarobili, ale aspoň sme sa poriadne nažrali! (Smiech.) A keď vyšlo prvé cédečko, chodili sme si ho do výkladu pozerať, a tešili sme sa, že ho máme.
.ako sa na tie prvé albumy pozeráš dnes?
Dnes sa hudbou živíme, ale keď sme podpisovali prvú zmluvu, v kapele bol cukrár, skladník, učiteľ a nezamestnaný. Juro bol cukrár, Mário nezamestnaný, ja skladník a obaja bubeníci – ten predošlý aj ten súčasný – učitelia. Však to boli večné problémy, kto dá na benzín, kto zoberie auto. Ja som bral minule, teraz zober ty. Ja nemôžem, ja nemám estékačku. Tak si požičaj od fotra. A takto dokola. Aj na tej hudbe sa to prejavovalo. Vtedy sme to hádzali na platne také surové. Dnes, keď sa pozeráme na naše staré skladby, asi by sme ich robili inak. Ale možno by to už nebolo také dobré, keby to bolo vyšperkované. Veď ja, keď na starých nahrávkach The Beatles zahrá George Harrison na skreslenú gitaru, tak aj vysávač má lepší zvuk, ale na tú dobu je to dobré. A čo sa textov týka, tak Maštaľ, Kožky perie, Onania, dnes by som už také texty nevymyslel. Predstav si štyridsaťročného debila, ktorý spieva o onanii.
.o onanii spieva aj Karel Kryl. V pesničke Lásko!
Áno, ale aj Kryl to vymyslel ako mladý človek. A okrem toho, v Krylových protestsongoch to bolo v celkom inej polohe. My sme prišli v roku 1993, bola sloboda, mali sme síce nejaké protestsongy, ale aj tie boli veselé. Skôr sme si brali veľa od punkových kapiel, ktoré pôsobili pred nami. A inšpirovali sme sa hlavne tými veselými vecami. Každá kapela, ktorá vo svojich textoch niečo riešila, mala v repertoári aj zopár veselých uvoľnených pesničiek, ktoré sa mi strašne ľúbili, ale väčšinou išlo o také bonusy. Horkýže slíže sú vlastne kapelou, vyskladanou z týchto bonusov. Od skupiny Hrdinové fronty som mal rád ich punkové protestsongy, ale najviac sa mi páčila ich Jen počkej, zajíci!
.ešte sa na moment vráťme k slovu onania. To nie je ani zďaleka najtvrdšie slovo, ktoré sa vo vašich textoch vyskytuje.
Ľudia majú Slíže zafixované ako skupinu, ktorá má v textoch nadávky. Asi je to preto, že sme s tým začali medzi prvými. Neskôr to robili raperi, ale pred nami mali vulgarizmy v textoch len niektoré punkové kapely. Ak, samozrejme, nerátam tú nahrávku zo šesťdesiateho deviateho, kde Hlaváček s Krajíčkom a s ďalšími spievali o kokotovi kominárovi a podobne.
.vraj vás v niektorých slovenských mestách za vulgarizmy v textoch zakázali. Je to pravda?
To bolo skôr o sviatkoch. Zabudli sme, že Veľký piatok je na Slovensku veľkým sviatkom. Nemalo to s nadávkami nič spoločné. V tých mestách, kysuckých a oravských, sa mohlo hrať, ale nie počas týchto sviatkov. Inak si na Slovensku môžeme spievať, o čom chceme. Nie sme v Rusku, kde nemôžeš povedať niečo na prezidenta, lebo hneď idú po tebe. Tam dostaneš pokutu alebo basu, prestanú ťa hrávať a zakopú ťa pod zem.
.vráťme sa k albumom. Čo bolo po prvých troch?
Po troch punkových albumoch sme zistili, že je to pekné a dalo by sa takto pokračovať ďalších sedem albumov. Čiže nikam sa neposunúť, ale ani neklesnúť. Ale my sme chceli ísť ďalej a začali sme rozmýšľať, že sem-tam do toho šplechneme aj nejaký heavy metal, disko, ale opatrne. Základ bol stále punkový, ale pridali sme dve-tri veci ako napríklad HolandSKA, čo je paródia na hit dvojice Real 2 Real I Like To Move it Move It – dnes to ľudia poznajú ako pesničku z filmu Madagascar. Naši hardcoroví fanúšikovia nám to, na naše prekvapenie, odpustili. Nevadilo im, že sme takto uleteli a čoraz viac sa na tom začali zabávať. Prichádzali iní fanúšikovia, nielen punkeri, ale aj rockeri, metalisti alebo aj hip-hoperi, pre ktorých sme spravili pesničku RnB Soul. Tá pesnička fungovala najmä preto, že prišla v čase, keď bola táto hudba v móde a keď sa všade hosťovalo. Oni doniesli do hudby hosťovanie. (Smiech).
.dopadlo to tak, že Horkýže Slíže boli jeden čas najpopulárnejšou kapelou na Slovensku. Ako sa to stalo?
Prišlo to s albumom Kýže sliz. Tam do doslova vybuchlo, ale my sme na tento veľký tresk neboli vôbec pripravení. Našim skalným nevadilo, že sme hrávali s jeden a pol promile, ale Kýže sliz a kauza Pročko nás tak zviditeľnili, že o nás zrazu vedeli všade. Ľudia prišli na naše koncerty, a skalní sa síce tešili, ale ostatní krútili hlavami, že „To čo bolo?“ Vtedy sme zistili, že keď chceme ísť ďalej, musíme pre to niečo urobiť. Potom už bolo viac lepších ako horších koncertov. Chceli sme, aby ľudia odchádzali z našich koncertov spokojní. Aj preto sme začali vymýšľať vtipné kostýmy a rôzne koncepty, ktoré by ľudí bavili a prekvapovali.
.a potom sa to s tou popularitou otočilo. Aké je to ísť zhora nadol?
Bolo to obdobie, keď sme hrali veľa, hrali sme sa všade, ale postupne na nás ľudia prestali chodiť. Vtedy šiel hore Desmod, a my sme šli opačným smerom. Tak sme sa vrátili do klubov, spravili sme turné s Chiki Lili-Tu-a. Niekedy na nás prišlo len dvesto ľudí, ale spomínam si, že jednému prevádzkarovi to vôbec nevadilo. Bol úplne spokojný, pretože tých dvesto ľudí mu vypilo celý bar. Pre klub je totiž rozdiel, či tam prídu len minerálkari, alebo aj iní ľudia.
.vtedy zrejme pomohlo, že vás objavili v Česku.
Šli sme tam s tým, že dostaneme málo peňazí, maximálne tak na cestu. Povedali sme si: zatnime zuby a poďme to skúsiť. A prevalilo sa to tam práve vtedy, keď sme zažívali útlm na Slovensku. Česko bolo niečo ako prestupná stanica, dnes sú to dve stanice, kde pravidelne hrávame. A to je dôležité, pretože kapela so slovenskými textami môže ísť maximálne do Česka.
.v tom čase vás prestali vás hrať slovenské rádiá, ktoré vôbec prestali hrať tvrdšiu gitarovú hudbu.
Áno, boli sme pre ne príliš rušiví. Ale nevzdávali sme to. Bolo nám jasné, že kapela potrebuje okolo seba akýsi pozitívny smrad a snažili sa ho robiť. Spravili sme knihu, mali sme aj iné plány, napríklad film. Z toho nakoniec nič nebolo, ale chceme to teraz urobiť ako divadlo. Jednoducho sme nechceli sme zísť z očí, chceli sme, aby sa o našej kapele stále rozprávalo. Z desiatich vecí osem nevyjde, ale dve áno. Treba stále skúšať.
.z tohto dôvodu začali byť vaše koncerty čoraz väčšou šou?
Už predtým sme sa stali akousi multižánrovou kapelou, ktorá to má postavené aj na vizuále, nielen na pesničkách. Zistili sme, že pesničky si ľudia môžu púšťať aj doma, ale na koncertoch treba robiť niečo navyše, o čom si ľudia budú doma rozprávať. Tak sme začali robiť teátro. Nemali sme veľa možností, veď každý má v rukách gitaru, ktorá sa dá použiť maximálne na veslovanie, ale našli sme spôsob ako na to. Aj svetové kapely to majú tak postavené. Nevykrádame ich, ale inšpirujeme sa nimi a prispôsobujeme to našim možnostiam. Strašne máme radi Tenacious D, kde hrá herec Jack Black, oni majú medzi pesničkami rôzne scény. Aby bola zábava aj pre ucho, aj pre oko. Robí to aj Rammstein.
.keď už sme pri Rammsteine, vaša pieseň Bernardín je dokonalou paródiou na túto skupinu. Podobné je to s piesňou Vójak, ktorá je zas paródiou na sentimentálne piesne. Zdá sa, že táto poloha vám mimoriadne sedí.
Tie pesničky majú niečo spoločné. V oboch sa spieva po slovensky a zároveň sa napodobňuje iný jazyk. Raz nemčina a raz ruština. Sú to celkom iné veci, ale v niečom sú naozaj podobné.
.podobnosť je aj v tom, že k obidvom existujú videoklipy, ktoré sú úplne kongeniálne piesňam. Aj bez klipov sú to výborné veci, ale s nimi to dostáva ešte ďalší rozmer. A pointy klipov k pesničkám Nazdar!! alebo v Mám v P... na lehátku sú naozaj silné. Kto tie klipy vymýšľa?
Na začiatku sme to boli my. Aj sme si ich režírovali, ale potom sme oslovili začínajúcich režisérov, strihačov a kameramanov. Dnes to už robia len oni, my im do toho nerýpeme. Napríklad klip k piesni V P... na lehátku robil Heňo Varga a jeho tím. Podľa skladby si vymyslel vlastný scenár. V klipe vystupuje rodina, a ked Heňo klip dorobil, povedal nám, že by si vedel predstaviť seriál o dvoch takých rodinách, ktoré by sa na smrť nenávideli a robili si zle. Napríklad, že jedna druhej opije kocúra. Keď sme písali scenár, tak sme do pôvodnej rodiny z klipu pridali dcéru punkerku, speváčku vlastnej kapely. Spravili sme štyri pilotné ukážky, ale Markíza, Jojka ani Huste sa toho vôbec nechytili, len niečo povykrádali. Projekt sa skončil, ale kapela nám zostala.
.to je Bijouterier?
Áno. Zobrali sme si ich pod náš manažment, dnes majú za sebou druhé CD a tretiu šnúru. Sú šiesti, traja sú speváci, ktorí nehrajú na nástroje, takže majú priestor na bavenie publika.
.na Bijouterierovi sa podieľajú celé Slíže?
Nie, len ja. Píšem im texty.
.tvoj text je aj Babka Nadtatrouská a dedo Momuj?
Áno, ten som vymyslel na Silvestra. O pol noci sme búchali šampanské, v telke išla hymna a nejakého recesistu napadlo, že bude spievať českú: Kde domov můj. A druhý ho niekam poslal, aj s dedom Momujom. A ja jak som to počul, tak som v opitom stave zobral mobil, zapísal si to do poznámok a na druhý deň som to po sebe, chvalabohu, aj prečítal. A potom sme na tom spravili celú pesničku.
.kuko, ty žiješ v Nitre. Ako ty vnímač kauzu okolo baru Mariachi?
Ja som v tom klube nikdy nebol, ale chodia tam moji kamaráti. Do niektorých klubov nechodím, lebo tam už nikoho nepoznám. Ale je to dôležité, že sa to začalo medializovať, lebo vysvitlo, že medzi tými útočníkmi a políciou sú rodinné vzťahy, vďaka čomu to polícia vždy zamietla pod koberec.
.nitra je spojená aj s kauzou Cervanová, so zbitou Hedvigou či s kardinálom Korcom, ktorý nedávno podporil Fica. Z diaľky to vyzerá ako trochu zakliate mesto. Je to tak?
Je to 90-tisícové mesto a ľudia sú rôzni. Ale sú tam nejaké vetry, ktoré ovplyvňujú celkovú atmosféru. Niečo ide od politikov – od mestského zastupiteľstva a podobne. Ale aj od športu, napríklad od futbalu, z ktorým je niekedy spojený vandalizmus. Najprv sa začnú prepichovať pneumatiky, potom jednému napadne, že niekomu dajú do držky, a už to ide. Ale nemyslím, že by v tom Nitra bola nejaká špecifická. Napríklad taká Trnava je s Nitrou dosť porovnateľná.
Peter Hrivňák - Kuko/
Narodil sa 14. decembra 1973. Je spevákom a basgitaristom nitrianskej skupiny Horkýže slíže. Kapela debutovala v roku 1997 albumom Vo štvorici po opici (dva albumy predtým vydala len na kazetách). Doteraz nahrala deväť radových albumov, z ktorých Kýže sliz (2002) z nej spravil v prvej polovici minulej dekády najznámejšiu kapelu na Slovensku. Zatiaľ posledným albumom kapely je St. Mary Huana Ganja. Kuko je hlavným textárom Slížov, pričom sa podieľa aj na textoch pre skupinu Bijouterier. Horkýže slíže sú autormi hitov ako L.A.G. Song, Maštaľ, Brďokoky, Mám v P…na lehátku, Nazdar!! alebo R n' B soul. Je spoluautorom satirickej knihy Smaragdové oči. Kuko vyštudoval Stredné poľnohospodárske učilište v Zlatých Moravciach. Pôvodne sa živil ako skladník. Jeho manželka Katarína je zároveň aj manažérkou Slížov. Majú dvoch synov.
My sme naozaj z tej páskovo-magnetofónovej doby. Nahrávali sme po pivniciach, všetko sme robili na pásky. Na škole sme na internátoch bubnovali na matrace. Keď si buchol po nožničkách, znelo to ako hajtka. Keď si buchol do knihy, bol to rytmičák a keď po matraci, bol kopák. Takto sme nahrávali. (Smiech.) A, samozrejme, mali sme dvojkazeťáky a pomocou nich sme vrstvili. Najprv sme niečo nahrali na jeden kazeťák, potom sme to z neho pustili a mikrofónom nahrávali na druhý kazeťák a do toho hrali ďalšiu stopu.
.horkýže Slíže vznikli z tej školskej kapely?
Nie, Slíže už nebola školská kapela. Vznikli, keď sme mali okolo 18 rokov. Bol som vtedy na vojne, ale prevelili ma domov do Nitry. Vždy, keď som mal voľno, dobehol som na kúpalisko, kde sme mali skúšobňu a tam sme dali prvé veci dohromady. Ale je pravda, že z predchádzajúcich školských kapiel sme si takých päť-šesť vecí zobrali. Len sa prerobili texty, dali sme im lepší zmysel, pričom chalani z bývalej kapely mi na to dali súhlas.
.vy ste boli jednou z mnohých nitrianskych kapiel...
Vtedy ich nebolo toľko, ako dnes – až dnes je prekapelované. Ale nebolo ich ani málo. Po roku 1989 prišla sloboda a bolo také heslo, že hrať môže každý. A aj každý hral. Boli kapely, ktoré tvorili páni muzikanti, ale boli aj kapely ako Horkýže slíže, ktoré mali niečo do seba, ale nevedeli poriadne hrať. Napriek tomu to bolo zaujímavé, aj keď koncertov bolo veľmi málo. V Bratislave s tým nebol až taký problém, ale v Nitre sa mestské kulturáky a festivaly vyhýbali hlučným divokým kapelám. V roku 1993, keď sme mali mať koncert v Ivanke pri Nitre, tak sme to rozoberali mesiac dopredu. Spolu s ďalšími kapelami sme riešili, kto požičia kombo, kto gitaru, kto auto. Vtedy dalo aparatúru dohromady päť-šesť kapiel a na tom sa hralo. A po koncerte, kde bolo takých 30 až 50 ľudí, sa znova podrobne riešilo, čo všetko sa tam prihodilo. Že sa v sále niekto opil, niekto nadával, niekto niekoho oblial a že panie upratovačky tam museli byť o hodinu dlhšie. Potom sme o tri mesiace vybavili ďalší koncert, kde sa tento scenár opäť zopakoval.
.čo sa stalo, že sa Slíže dostali, na rozdiel iných lokálnych kapiel, ďalej?
Išlo to postupne. Začali na nás chodiť ľudia a my sme zistili, že sa musíme zdokonaliť, a nie to len tak odohrať. Začali sme si dávať pri hraní pozor, napríklad na alkohol, pretože je dobré si koncert aj pamätať. (Smiech.) Už to nebolo ako na začiatku, keď sa nad všetkým mávlo rukou, že Kurt Cobain to tiež takto robil. A začali sme stúpať. Niektoré kapely hrali len za pivo, my sme už hrali za cesťák a pivo. Potom sme začali hrať na kasu, čo sme si vyzbierali, bolo naše. A už ani neviem ako, odrazu sme vyšli z regiónu, zavolali nás do Bratislavy, do Trnavy a inde, kde sme naberali nových ľudí. Myslím, že toto sa nezmenilo, že takto fungujú kapely dodnes.
.ako sa vám podarilo v čase, keď vládlo Slovensku disko, presvedčiť veľkú firmu, aby vám vydala CD?
Pomohlo nám regionálne rádio, ktoré hralo občas aj rockovú muziku. Okrem iných aj naše pesničky, napríklad Maštaľ z kazety, ktorá vyšla v náklade 600 kusov. V tom rádiu ju náhodou počul Julo Viršík, ktorý šiel autom cez Nitru. A ten ju cez dnes už neexistujúce štúdio Ebony ponúkol do hitparády dnes už neexistujúcej televízie VTV. Tam boli kapely z garáží, ktorým sa urobil lacný klip, a tak sa dostali von. Na nás zareagoval vtedajší šéf BMG pán Viktor Kučaj, ktorý s nami podpísal zmluvu na tri albumy.
.to bola zrejme veľká vec.
Ako sa to vezme. Podpísali sme zmluvu, z ktorej sme nič nemali, bolo to vlastne za korunu. Dnes sa dá jednoducho spraviť 300 kusov CD, ale vtedy to bol veľký problém. Takže sme boli strašne radi, že sme ju podpísali. Pamätám sa, že sme potom išli aj s vydavateľom do reštaurácie, a že čo si dáme, a jeden z nás, že rizoto, a druhý, že aj on asi rizoto, takže štyrikrát rizoto. A náš vydaveľ hovorí, že si môžeme dať čo chceme! Tak my hneď, že šampanské a aj to rizoto sme rýchlo zmenili na niečo iné. Nič sme na tom nezarobili, ale aspoň sme sa poriadne nažrali! (Smiech.) A keď vyšlo prvé cédečko, chodili sme si ho do výkladu pozerať, a tešili sme sa, že ho máme.
.ako sa na tie prvé albumy pozeráš dnes?
Dnes sa hudbou živíme, ale keď sme podpisovali prvú zmluvu, v kapele bol cukrár, skladník, učiteľ a nezamestnaný. Juro bol cukrár, Mário nezamestnaný, ja skladník a obaja bubeníci – ten predošlý aj ten súčasný – učitelia. Však to boli večné problémy, kto dá na benzín, kto zoberie auto. Ja som bral minule, teraz zober ty. Ja nemôžem, ja nemám estékačku. Tak si požičaj od fotra. A takto dokola. Aj na tej hudbe sa to prejavovalo. Vtedy sme to hádzali na platne také surové. Dnes, keď sa pozeráme na naše staré skladby, asi by sme ich robili inak. Ale možno by to už nebolo také dobré, keby to bolo vyšperkované. Veď ja, keď na starých nahrávkach The Beatles zahrá George Harrison na skreslenú gitaru, tak aj vysávač má lepší zvuk, ale na tú dobu je to dobré. A čo sa textov týka, tak Maštaľ, Kožky perie, Onania, dnes by som už také texty nevymyslel. Predstav si štyridsaťročného debila, ktorý spieva o onanii.
.o onanii spieva aj Karel Kryl. V pesničke Lásko!
Áno, ale aj Kryl to vymyslel ako mladý človek. A okrem toho, v Krylových protestsongoch to bolo v celkom inej polohe. My sme prišli v roku 1993, bola sloboda, mali sme síce nejaké protestsongy, ale aj tie boli veselé. Skôr sme si brali veľa od punkových kapiel, ktoré pôsobili pred nami. A inšpirovali sme sa hlavne tými veselými vecami. Každá kapela, ktorá vo svojich textoch niečo riešila, mala v repertoári aj zopár veselých uvoľnených pesničiek, ktoré sa mi strašne ľúbili, ale väčšinou išlo o také bonusy. Horkýže slíže sú vlastne kapelou, vyskladanou z týchto bonusov. Od skupiny Hrdinové fronty som mal rád ich punkové protestsongy, ale najviac sa mi páčila ich Jen počkej, zajíci!
.ešte sa na moment vráťme k slovu onania. To nie je ani zďaleka najtvrdšie slovo, ktoré sa vo vašich textoch vyskytuje.
Ľudia majú Slíže zafixované ako skupinu, ktorá má v textoch nadávky. Asi je to preto, že sme s tým začali medzi prvými. Neskôr to robili raperi, ale pred nami mali vulgarizmy v textoch len niektoré punkové kapely. Ak, samozrejme, nerátam tú nahrávku zo šesťdesiateho deviateho, kde Hlaváček s Krajíčkom a s ďalšími spievali o kokotovi kominárovi a podobne.
.vraj vás v niektorých slovenských mestách za vulgarizmy v textoch zakázali. Je to pravda?
To bolo skôr o sviatkoch. Zabudli sme, že Veľký piatok je na Slovensku veľkým sviatkom. Nemalo to s nadávkami nič spoločné. V tých mestách, kysuckých a oravských, sa mohlo hrať, ale nie počas týchto sviatkov. Inak si na Slovensku môžeme spievať, o čom chceme. Nie sme v Rusku, kde nemôžeš povedať niečo na prezidenta, lebo hneď idú po tebe. Tam dostaneš pokutu alebo basu, prestanú ťa hrávať a zakopú ťa pod zem.
.vráťme sa k albumom. Čo bolo po prvých troch?
Po troch punkových albumoch sme zistili, že je to pekné a dalo by sa takto pokračovať ďalších sedem albumov. Čiže nikam sa neposunúť, ale ani neklesnúť. Ale my sme chceli ísť ďalej a začali sme rozmýšľať, že sem-tam do toho šplechneme aj nejaký heavy metal, disko, ale opatrne. Základ bol stále punkový, ale pridali sme dve-tri veci ako napríklad HolandSKA, čo je paródia na hit dvojice Real 2 Real I Like To Move it Move It – dnes to ľudia poznajú ako pesničku z filmu Madagascar. Naši hardcoroví fanúšikovia nám to, na naše prekvapenie, odpustili. Nevadilo im, že sme takto uleteli a čoraz viac sa na tom začali zabávať. Prichádzali iní fanúšikovia, nielen punkeri, ale aj rockeri, metalisti alebo aj hip-hoperi, pre ktorých sme spravili pesničku RnB Soul. Tá pesnička fungovala najmä preto, že prišla v čase, keď bola táto hudba v móde a keď sa všade hosťovalo. Oni doniesli do hudby hosťovanie. (Smiech).
.dopadlo to tak, že Horkýže Slíže boli jeden čas najpopulárnejšou kapelou na Slovensku. Ako sa to stalo?
Prišlo to s albumom Kýže sliz. Tam do doslova vybuchlo, ale my sme na tento veľký tresk neboli vôbec pripravení. Našim skalným nevadilo, že sme hrávali s jeden a pol promile, ale Kýže sliz a kauza Pročko nás tak zviditeľnili, že o nás zrazu vedeli všade. Ľudia prišli na naše koncerty, a skalní sa síce tešili, ale ostatní krútili hlavami, že „To čo bolo?“ Vtedy sme zistili, že keď chceme ísť ďalej, musíme pre to niečo urobiť. Potom už bolo viac lepších ako horších koncertov. Chceli sme, aby ľudia odchádzali z našich koncertov spokojní. Aj preto sme začali vymýšľať vtipné kostýmy a rôzne koncepty, ktoré by ľudí bavili a prekvapovali.
.a potom sa to s tou popularitou otočilo. Aké je to ísť zhora nadol?
Bolo to obdobie, keď sme hrali veľa, hrali sme sa všade, ale postupne na nás ľudia prestali chodiť. Vtedy šiel hore Desmod, a my sme šli opačným smerom. Tak sme sa vrátili do klubov, spravili sme turné s Chiki Lili-Tu-a. Niekedy na nás prišlo len dvesto ľudí, ale spomínam si, že jednému prevádzkarovi to vôbec nevadilo. Bol úplne spokojný, pretože tých dvesto ľudí mu vypilo celý bar. Pre klub je totiž rozdiel, či tam prídu len minerálkari, alebo aj iní ľudia.
.vtedy zrejme pomohlo, že vás objavili v Česku.
Šli sme tam s tým, že dostaneme málo peňazí, maximálne tak na cestu. Povedali sme si: zatnime zuby a poďme to skúsiť. A prevalilo sa to tam práve vtedy, keď sme zažívali útlm na Slovensku. Česko bolo niečo ako prestupná stanica, dnes sú to dve stanice, kde pravidelne hrávame. A to je dôležité, pretože kapela so slovenskými textami môže ísť maximálne do Česka.
.v tom čase vás prestali vás hrať slovenské rádiá, ktoré vôbec prestali hrať tvrdšiu gitarovú hudbu.
Áno, boli sme pre ne príliš rušiví. Ale nevzdávali sme to. Bolo nám jasné, že kapela potrebuje okolo seba akýsi pozitívny smrad a snažili sa ho robiť. Spravili sme knihu, mali sme aj iné plány, napríklad film. Z toho nakoniec nič nebolo, ale chceme to teraz urobiť ako divadlo. Jednoducho sme nechceli sme zísť z očí, chceli sme, aby sa o našej kapele stále rozprávalo. Z desiatich vecí osem nevyjde, ale dve áno. Treba stále skúšať.
.z tohto dôvodu začali byť vaše koncerty čoraz väčšou šou?
Už predtým sme sa stali akousi multižánrovou kapelou, ktorá to má postavené aj na vizuále, nielen na pesničkách. Zistili sme, že pesničky si ľudia môžu púšťať aj doma, ale na koncertoch treba robiť niečo navyše, o čom si ľudia budú doma rozprávať. Tak sme začali robiť teátro. Nemali sme veľa možností, veď každý má v rukách gitaru, ktorá sa dá použiť maximálne na veslovanie, ale našli sme spôsob ako na to. Aj svetové kapely to majú tak postavené. Nevykrádame ich, ale inšpirujeme sa nimi a prispôsobujeme to našim možnostiam. Strašne máme radi Tenacious D, kde hrá herec Jack Black, oni majú medzi pesničkami rôzne scény. Aby bola zábava aj pre ucho, aj pre oko. Robí to aj Rammstein.
.keď už sme pri Rammsteine, vaša pieseň Bernardín je dokonalou paródiou na túto skupinu. Podobné je to s piesňou Vójak, ktorá je zas paródiou na sentimentálne piesne. Zdá sa, že táto poloha vám mimoriadne sedí.
Tie pesničky majú niečo spoločné. V oboch sa spieva po slovensky a zároveň sa napodobňuje iný jazyk. Raz nemčina a raz ruština. Sú to celkom iné veci, ale v niečom sú naozaj podobné.
.podobnosť je aj v tom, že k obidvom existujú videoklipy, ktoré sú úplne kongeniálne piesňam. Aj bez klipov sú to výborné veci, ale s nimi to dostáva ešte ďalší rozmer. A pointy klipov k pesničkám Nazdar!! alebo v Mám v P... na lehátku sú naozaj silné. Kto tie klipy vymýšľa?
Na začiatku sme to boli my. Aj sme si ich režírovali, ale potom sme oslovili začínajúcich režisérov, strihačov a kameramanov. Dnes to už robia len oni, my im do toho nerýpeme. Napríklad klip k piesni V P... na lehátku robil Heňo Varga a jeho tím. Podľa skladby si vymyslel vlastný scenár. V klipe vystupuje rodina, a ked Heňo klip dorobil, povedal nám, že by si vedel predstaviť seriál o dvoch takých rodinách, ktoré by sa na smrť nenávideli a robili si zle. Napríklad, že jedna druhej opije kocúra. Keď sme písali scenár, tak sme do pôvodnej rodiny z klipu pridali dcéru punkerku, speváčku vlastnej kapely. Spravili sme štyri pilotné ukážky, ale Markíza, Jojka ani Huste sa toho vôbec nechytili, len niečo povykrádali. Projekt sa skončil, ale kapela nám zostala.
.to je Bijouterier?
Áno. Zobrali sme si ich pod náš manažment, dnes majú za sebou druhé CD a tretiu šnúru. Sú šiesti, traja sú speváci, ktorí nehrajú na nástroje, takže majú priestor na bavenie publika.
.na Bijouterierovi sa podieľajú celé Slíže?
Nie, len ja. Píšem im texty.
.tvoj text je aj Babka Nadtatrouská a dedo Momuj?
Áno, ten som vymyslel na Silvestra. O pol noci sme búchali šampanské, v telke išla hymna a nejakého recesistu napadlo, že bude spievať českú: Kde domov můj. A druhý ho niekam poslal, aj s dedom Momujom. A ja jak som to počul, tak som v opitom stave zobral mobil, zapísal si to do poznámok a na druhý deň som to po sebe, chvalabohu, aj prečítal. A potom sme na tom spravili celú pesničku.
.kuko, ty žiješ v Nitre. Ako ty vnímač kauzu okolo baru Mariachi?
Ja som v tom klube nikdy nebol, ale chodia tam moji kamaráti. Do niektorých klubov nechodím, lebo tam už nikoho nepoznám. Ale je to dôležité, že sa to začalo medializovať, lebo vysvitlo, že medzi tými útočníkmi a políciou sú rodinné vzťahy, vďaka čomu to polícia vždy zamietla pod koberec.
.nitra je spojená aj s kauzou Cervanová, so zbitou Hedvigou či s kardinálom Korcom, ktorý nedávno podporil Fica. Z diaľky to vyzerá ako trochu zakliate mesto. Je to tak?
Je to 90-tisícové mesto a ľudia sú rôzni. Ale sú tam nejaké vetry, ktoré ovplyvňujú celkovú atmosféru. Niečo ide od politikov – od mestského zastupiteľstva a podobne. Ale aj od športu, napríklad od futbalu, z ktorým je niekedy spojený vandalizmus. Najprv sa začnú prepichovať pneumatiky, potom jednému napadne, že niekomu dajú do držky, a už to ide. Ale nemyslím, že by v tom Nitra bola nejaká špecifická. Napríklad taká Trnava je s Nitrou dosť porovnateľná.
Peter Hrivňák - Kuko/
Narodil sa 14. decembra 1973. Je spevákom a basgitaristom nitrianskej skupiny Horkýže slíže. Kapela debutovala v roku 1997 albumom Vo štvorici po opici (dva albumy predtým vydala len na kazetách). Doteraz nahrala deväť radových albumov, z ktorých Kýže sliz (2002) z nej spravil v prvej polovici minulej dekády najznámejšiu kapelu na Slovensku. Zatiaľ posledným albumom kapely je St. Mary Huana Ganja. Kuko je hlavným textárom Slížov, pričom sa podieľa aj na textoch pre skupinu Bijouterier. Horkýže slíže sú autormi hitov ako L.A.G. Song, Maštaľ, Brďokoky, Mám v P…na lehátku, Nazdar!! alebo R n' B soul. Je spoluautorom satirickej knihy Smaragdové oči. Kuko vyštudoval Stredné poľnohospodárske učilište v Zlatých Moravciach. Pôvodne sa živil ako skladník. Jeho manželka Katarína je zároveň aj manažérkou Slížov. Majú dvoch synov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.