Projekt otvára dôležitú tému národnej identity a sebareflexie, pričom ponúka na vec kritický pohľad z viacerých uhlov. Výstava je vynikajúco vystavaná a pracuje s naozaj relevantnou témou, ktorá sa momentálne nesie celou Európou. Každá krajina, podieľajúca sa na projekte, má vlastného kurátora, ktorý výber diel prispôsobuje kontextu daného regiónu. V každom meste sa tak vytvorí nová zostava diel, prioritne reflektujúca miestne pomery.
V košickej Kunsthalle, kam sa výstava presunula z Prahy, boli kurátormi Ilona Németh, József R. Juhász a Michal Štofa. Tí vybrali 60 diel, ktoré sa téme súkromného nacionalizmu venujú.
Výstava je, prirodzene, rozdelená na menšie celky: od Geopolitiky cez Mocenské pozície v politike až k samotnému Privátnemu nacionalizmu. Ešte pred vstupom do Kunsthalle našu pozornosť upúta dielo Michala Moravčíka Möbiova páska (zobrazuje čiastočne povalené a deravé oplotenie z vlnitého plechu) a kváziportréty Martina Piačeka Otcovia národa, ktoré visia na fasáde budovy. Piaček, ktorý má národnú pamäť a identitu vo svojom umeleckom programe, týmto dielom navodzuje atmosféru výstavy, ktorá sa nevyhýba kritike toho, čo je inak považované za nedotknuteľné. Po vstupe do budovy bývalej mestskej plavárne sa pred nami otvorí obrovský priestor, kde sa vystavuje na troch poschodiach (v samotnom bazéne sú rozostavané malé drevené plastiky už spomínaného Piačeka, zobrazujúce výjavy zo slovenskej histórie).
Slovné spojenie privátny nacionalizmus, ktorý zastrešuje celý projekt, je pomerne nový pojem. Nezaoberá sa zaužívaným vnímaním nacionalizmu ako politickej drámy, skôr označuje prirodzený proces presakovania nacionalistických tendencií do každodenného života bez toho, aby sme si to uvedomovali. Nacionalizmus teda nie je len Kotleba s buldozérom, ale aj klišé, stereotypy a ustálené pomenovania, ktoré sú už súčasťou našich životov. Zdanlivo nevinné a bežné poznámky ako „Hovoríš ako Maďar,“ „Si lakomý ako Žid,“ či „Špinavý jak Cigáň“ sú prejavom latentnej, naturalizovanej formy vymedzovania sa voči istej skupine, delenia na „my“ a „oni“. Prítomný je aj v rituáloch a zvykoch, ktoré sa učíme v škole už od detstva, v prezentácií historických „faktov“, aj v spektakulárnej vizualite štátnosti. Jedným z cieľov tohto projektu je poukázať na znepokojujúci fakt, že nacionalizmus je niečo, čo sa dokáže rafinovane infiltrovať do našich domácností, nielen politická ideológia, zdanlivo vzdialená demokratickej spoločnosti.
Súčasťou vernisáže výstavy boli živé performancie, z ktorých by som vyzdvihla skvelé dielo od dua Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa Nepohodlné dedičstvo. Kassa boys, András Csefálvay, Dalibor Bača, Jaroslav Varga či Tomáš Rafa sú ďalší, nie jediní zástupcovia slovenskej scény. Vystavujúci sú však nielen zo Slovenska, ale zo všetkých zúčastnených krajín, takže v Košiciach uvidíme diela od známych mien ako Dan Perjovschi, Ciprian Muresan alebo Marek Ther a mnohých ďalších.
Privátny nacionalizmus naozaj stojí za návštevu, špeciálne dnes, keď je táto téma pretriasaná z každej strany. Odporúčam si na ňu vyhradiť dostatok času, je skutočne obsiahla, 60 diel je 60 diel. Možno práve umelecké diela od týchto spoločensky uvedomených a k vlastnej krajine kritických umelcov nám môžu pomôcť uvedomiť si prehliadané detaily a ilúziu „normálnosti“ či prirodzenosti národnej identity.
„Národné dedičstvo nie je to isté ako národná identita,“ napísal na stenu župného domu v Komárne Jaroslav Varga. Jeden z kurátorov výstavy, Róbert R. Juhász, si v rámci svojej performancie zahrabal hlavu do nádoby s pieskom. Zo zápästia, narezaného žiletkou, na kresbe Cipriana Muresana tečie krv vo farbách rumunskej trikolóry.
Výstava Privátny nacionalizmus patrí medzi tie, ktoré znepokojujú, kladú otázky, provokujú.
.autorka je študentka Mediálnej školy .týždňa.
Výstavu Privátny nacionalizmus možno v košickej Kunsthalle vidieť do 30. apríla 2014.
V košickej Kunsthalle, kam sa výstava presunula z Prahy, boli kurátormi Ilona Németh, József R. Juhász a Michal Štofa. Tí vybrali 60 diel, ktoré sa téme súkromného nacionalizmu venujú.
Výstava je, prirodzene, rozdelená na menšie celky: od Geopolitiky cez Mocenské pozície v politike až k samotnému Privátnemu nacionalizmu. Ešte pred vstupom do Kunsthalle našu pozornosť upúta dielo Michala Moravčíka Möbiova páska (zobrazuje čiastočne povalené a deravé oplotenie z vlnitého plechu) a kváziportréty Martina Piačeka Otcovia národa, ktoré visia na fasáde budovy. Piaček, ktorý má národnú pamäť a identitu vo svojom umeleckom programe, týmto dielom navodzuje atmosféru výstavy, ktorá sa nevyhýba kritike toho, čo je inak považované za nedotknuteľné. Po vstupe do budovy bývalej mestskej plavárne sa pred nami otvorí obrovský priestor, kde sa vystavuje na troch poschodiach (v samotnom bazéne sú rozostavané malé drevené plastiky už spomínaného Piačeka, zobrazujúce výjavy zo slovenskej histórie).
Slovné spojenie privátny nacionalizmus, ktorý zastrešuje celý projekt, je pomerne nový pojem. Nezaoberá sa zaužívaným vnímaním nacionalizmu ako politickej drámy, skôr označuje prirodzený proces presakovania nacionalistických tendencií do každodenného života bez toho, aby sme si to uvedomovali. Nacionalizmus teda nie je len Kotleba s buldozérom, ale aj klišé, stereotypy a ustálené pomenovania, ktoré sú už súčasťou našich životov. Zdanlivo nevinné a bežné poznámky ako „Hovoríš ako Maďar,“ „Si lakomý ako Žid,“ či „Špinavý jak Cigáň“ sú prejavom latentnej, naturalizovanej formy vymedzovania sa voči istej skupine, delenia na „my“ a „oni“. Prítomný je aj v rituáloch a zvykoch, ktoré sa učíme v škole už od detstva, v prezentácií historických „faktov“, aj v spektakulárnej vizualite štátnosti. Jedným z cieľov tohto projektu je poukázať na znepokojujúci fakt, že nacionalizmus je niečo, čo sa dokáže rafinovane infiltrovať do našich domácností, nielen politická ideológia, zdanlivo vzdialená demokratickej spoločnosti.
Súčasťou vernisáže výstavy boli živé performancie, z ktorých by som vyzdvihla skvelé dielo od dua Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa Nepohodlné dedičstvo. Kassa boys, András Csefálvay, Dalibor Bača, Jaroslav Varga či Tomáš Rafa sú ďalší, nie jediní zástupcovia slovenskej scény. Vystavujúci sú však nielen zo Slovenska, ale zo všetkých zúčastnených krajín, takže v Košiciach uvidíme diela od známych mien ako Dan Perjovschi, Ciprian Muresan alebo Marek Ther a mnohých ďalších.
Privátny nacionalizmus naozaj stojí za návštevu, špeciálne dnes, keď je táto téma pretriasaná z každej strany. Odporúčam si na ňu vyhradiť dostatok času, je skutočne obsiahla, 60 diel je 60 diel. Možno práve umelecké diela od týchto spoločensky uvedomených a k vlastnej krajine kritických umelcov nám môžu pomôcť uvedomiť si prehliadané detaily a ilúziu „normálnosti“ či prirodzenosti národnej identity.
„Národné dedičstvo nie je to isté ako národná identita,“ napísal na stenu župného domu v Komárne Jaroslav Varga. Jeden z kurátorov výstavy, Róbert R. Juhász, si v rámci svojej performancie zahrabal hlavu do nádoby s pieskom. Zo zápästia, narezaného žiletkou, na kresbe Cipriana Muresana tečie krv vo farbách rumunskej trikolóry.
Výstava Privátny nacionalizmus patrí medzi tie, ktoré znepokojujú, kladú otázky, provokujú.
.autorka je študentka Mediálnej školy .týždňa.
Výstavu Privátny nacionalizmus možno v košickej Kunsthalle vidieť do 30. apríla 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.