V hľadisku sa ešte svieti, keď na scénu príde aristokraticky pôsobiaci mladý muž v bielej vojenskej uniforme. Sadne si na jednu z bielych stoličiek, aké poznáme zo záhradných reštaurácií a niečo si zapisuje do notesa. Po chvíli sa postaví, príde k zábradliu na prednom okraji javiska a pozerá sa kamsi do diaľky. Ako svetlo v sále zhasína, zďaleka (teda z uličky na kraji hľadiska) na neho volá mladá dáma v bielych šatách a s bielym klobúčikom na hlave. Prichádza na javisko, v ruke má pomaranč a snaží sa fešáckeho dôstojníka zaujať. Ten sa tomu bráni a hovorí čosi o logike a o tom, ako sa snaží rozmýšľať poctivo. Scéna ako z Čechova...
V skutočnosti je to scéna z Mrożeka, hoci vskutku ruská. Vojak je poručík cárskej armády Peter Sejkin (Juraj Kemka), mladá dáma je Tatiana Borodinová (Zuzana Porubjaková). Hru Láska na Kryme napísal poľský majster absurdného divadla v roku 1993, teda dva roky po rozpade Sovietskeho zväzu. Rozdelil ju do troch častí, pričom každá z nich sa odohráva v inej dobe. Cársky poručík Sejkin sa stretne so slečnou Tatianou v roku 1910 v penzióne Nice. V druhej časti sa ocitáme v rekreačnom stredisku Červenogvardejec v roku 1928, záverečná časť sa odohráva v súčasnosti. Všetky tri časti spája Krym, téma lásky a postavy, ktoré v hre vystupujú. V prvej, čechovovskej (a Čechova hojne citujúcej) časti ich spoznávame: k Sejkinovi a Tatiane pribudne básnik Zachendrijskij (Peter Šimun), kupec Čelcov (Matej Landl) a jeho manželka Matriona (v predstavení, ktoré sme videli, Anna Šičková, alternuje s Martou Sládečkovou), nemecký inžinier Wolf (Marián Miezga), herečka Liliana (Zuzana Konečná) a celú spoločnosť obsluhujúca slúžka Anastázia Baťuškovová (Zuzana Kronerová). V druhej časti pribudne básnik Zubatyj (Marián Labuda, ml.), v tretej mafián-podnikateľ Péťa (Richard Autner alternujúci s Lukášom Latinákom).
Vymenovanie hercov a herečiek nie je len spravodajskou povinnosťou. Hrali totiž veľmi dobre. Peter Šimun, ktorý bol najprv sebavedomý bohém, neskôr ženy zvádzajúci komunistický kultúrny referent a nakoniec chudobný bezdomovec bol v každej polohe presvedčivý a uveriteľný, podobne Juraj Kemka, Zuzana Kronerová a všetci ostatní, azda s výnimkou slabšieho Richarda Autnera, ktorý rolu „obchodníka s bielym mäsom” uchopil dosť prvoplánovo.
Napriek zaujímavému Mrożekovmu textu hra pôsobila rozpačito. Najvyššie kritérium zniesla len prvá časť. Komicky, či priam groteskovo zdôrazňovaná čechovovská štylizácia fungovala veľmi dobre, herci boli vo svojej koži, dianie na javisku malo spád a vnútornú logiku. Proletárska druhá časť už bola slabšia. Tempo sa spomalilo, divadlo sa zmenilo na sériu (výborne zahraných) gagov. Malo to prvky absurdnej komédie, no chýbala presvedčivosť. Tretia časť už bola vyslovene rozpadnutá. Až tak, že chvíľami nebolo celkom jasné, o čo ide. Niektoré postavy totiž výrazne zostarli, iné zostarli len trochu, objavila sa postava mafiána Péťu. Rozpad „istôt” cárskeho aj boľševického Ruska, neschopnosť privyknúť si na život v slobode a z toho vyplývajúce tápanie v hmle na divadelnú katarziu nestačilo.
Za rozpačitý výsledný tvar môže do istej miery samotný autor, ktorý z textu zakázal čokoľvek škrtať (a škrtať veru bolo čo), čo režisér akceptoval. Autor však podobne autoritatívne prikázal napríklad dve prestávky, oponou oddelené dejstvá a zakázal zmenu scén pred očami divákov. Nič z toho Marián Amsler neakceptoval (a dobre spravil). Prečo teda neskrátil druhú a nevyčistil tretiu časť?
Mrożekova Láska na Kryme je v každom prípade zaujímavým obohatením repertoára Astorky. Po záverečnom potlesku sú jasné dve veci: Astorka stále stojí na silných hereckých osobnostiach hlavne komického typu, no stále čaká na presvedčivú inscenáciu, ktorá by divákov zatiahla na hlbiny.
Slawomir Mrożek: Láska na Kryme. Divadlo Astorka. Réžia Marián Amsler Scéna: Pavel Borák Kostými Marija Havran Hudba Slávo Solovic Hrajú: Peter Šimun, Juraj Kemka, Zuzana Porubjaková, Matej Landl, Anna Šišková, Zuzana Kronerová, Marián Labuda ml., Richar Autner. Premiéra 15. a 16. apríla.
V skutočnosti je to scéna z Mrożeka, hoci vskutku ruská. Vojak je poručík cárskej armády Peter Sejkin (Juraj Kemka), mladá dáma je Tatiana Borodinová (Zuzana Porubjaková). Hru Láska na Kryme napísal poľský majster absurdného divadla v roku 1993, teda dva roky po rozpade Sovietskeho zväzu. Rozdelil ju do troch častí, pričom každá z nich sa odohráva v inej dobe. Cársky poručík Sejkin sa stretne so slečnou Tatianou v roku 1910 v penzióne Nice. V druhej časti sa ocitáme v rekreačnom stredisku Červenogvardejec v roku 1928, záverečná časť sa odohráva v súčasnosti. Všetky tri časti spája Krym, téma lásky a postavy, ktoré v hre vystupujú. V prvej, čechovovskej (a Čechova hojne citujúcej) časti ich spoznávame: k Sejkinovi a Tatiane pribudne básnik Zachendrijskij (Peter Šimun), kupec Čelcov (Matej Landl) a jeho manželka Matriona (v predstavení, ktoré sme videli, Anna Šičková, alternuje s Martou Sládečkovou), nemecký inžinier Wolf (Marián Miezga), herečka Liliana (Zuzana Konečná) a celú spoločnosť obsluhujúca slúžka Anastázia Baťuškovová (Zuzana Kronerová). V druhej časti pribudne básnik Zubatyj (Marián Labuda, ml.), v tretej mafián-podnikateľ Péťa (Richard Autner alternujúci s Lukášom Latinákom).
Vymenovanie hercov a herečiek nie je len spravodajskou povinnosťou. Hrali totiž veľmi dobre. Peter Šimun, ktorý bol najprv sebavedomý bohém, neskôr ženy zvádzajúci komunistický kultúrny referent a nakoniec chudobný bezdomovec bol v každej polohe presvedčivý a uveriteľný, podobne Juraj Kemka, Zuzana Kronerová a všetci ostatní, azda s výnimkou slabšieho Richarda Autnera, ktorý rolu „obchodníka s bielym mäsom” uchopil dosť prvoplánovo.
Napriek zaujímavému Mrożekovmu textu hra pôsobila rozpačito. Najvyššie kritérium zniesla len prvá časť. Komicky, či priam groteskovo zdôrazňovaná čechovovská štylizácia fungovala veľmi dobre, herci boli vo svojej koži, dianie na javisku malo spád a vnútornú logiku. Proletárska druhá časť už bola slabšia. Tempo sa spomalilo, divadlo sa zmenilo na sériu (výborne zahraných) gagov. Malo to prvky absurdnej komédie, no chýbala presvedčivosť. Tretia časť už bola vyslovene rozpadnutá. Až tak, že chvíľami nebolo celkom jasné, o čo ide. Niektoré postavy totiž výrazne zostarli, iné zostarli len trochu, objavila sa postava mafiána Péťu. Rozpad „istôt” cárskeho aj boľševického Ruska, neschopnosť privyknúť si na život v slobode a z toho vyplývajúce tápanie v hmle na divadelnú katarziu nestačilo.
Za rozpačitý výsledný tvar môže do istej miery samotný autor, ktorý z textu zakázal čokoľvek škrtať (a škrtať veru bolo čo), čo režisér akceptoval. Autor však podobne autoritatívne prikázal napríklad dve prestávky, oponou oddelené dejstvá a zakázal zmenu scén pred očami divákov. Nič z toho Marián Amsler neakceptoval (a dobre spravil). Prečo teda neskrátil druhú a nevyčistil tretiu časť?
Mrożekova Láska na Kryme je v každom prípade zaujímavým obohatením repertoára Astorky. Po záverečnom potlesku sú jasné dve veci: Astorka stále stojí na silných hereckých osobnostiach hlavne komického typu, no stále čaká na presvedčivú inscenáciu, ktorá by divákov zatiahla na hlbiny.
Slawomir Mrożek: Láska na Kryme. Divadlo Astorka. Réžia Marián Amsler Scéna: Pavel Borák Kostými Marija Havran Hudba Slávo Solovic Hrajú: Peter Šimun, Juraj Kemka, Zuzana Porubjaková, Matej Landl, Anna Šišková, Zuzana Kronerová, Marián Labuda ml., Richar Autner. Premiéra 15. a 16. apríla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.