Pracujem kontinuálne.
Len počas dňa mením tri počítače. Popri SĽUK-u, škole a výskume píšem scenáre, režírujem, tvorím choreografie a nestíham žiť. Strašne rád leňoším, keď sa dá, preflákam celých dvadsať minút, čo mám za deň voľných. Každý ma ľutuje, že toho mám veľa, ale keby som mal len polovicu, tak ma zožerie lenivosť. Bojím sa dvoch vecí, psov a toho, že nechávam vyhnívať termíny a raz mi to nevyjde.
Najlepší liek na stres je pre mňa varenie.
Keď môžem variť, všetko zlé ide preč. Dlho som bol starý mládenec, varil som tak, ako väčšina slovenských mužov, čo jedlo, to špecialita. Potom som vďaka mame a svokre, veľmi dobrým kuchárkam, a tiež bratovi, ktorý robil profesionálne v gastronómii, pochopil, že treba ovládať aj základné technológie a suroviny. Syn sa ma občas spýta, prečo nemáme reštauráciu, ale do biznisu by som sa nikdy nepustil.
Hrám maňuškové divadlo.
Začínal som ako asistent a muzikant s marionetárom Tónom Anderlem, ale nikdy som netúžil hrať takéto zložité divadlo. Zapáčila sa mi anglická komédia Punch and Judy show, alebo taliansky Pulcinella, bol to typ pouličného improvizovaného divadla, ktoré bolo kedysi rozšírené aj u nás, ale táto tradícia zanikla. Marionetári sa považovali za umelcov a maňuškárov mali za komediantov. Začal som zbierať materiály, vyrezal som si prvú súpravu bábok a začal hrať. Fascinoval ma tento druh divadelnej komiky. Chcel by som sa k tomu raz vrátiť, moja dcéra hovorí, že aj tak sú tie prvé bábky, čo si si vyrezal, najkrajšie.
Som muzikant,
hrám na pastierske hudobné nástroje, píšťalky, gajdy... okrem huslí a cimbalu hrám vlastne na všetky ľudové nástroje. Kedy som hral naposledy? Na heligónke v Artfóre, keď sme prezentovali výstavu obrázkov Ďura Balogha k detskému predstaveniu SĽUK-u Zvuky nie sú muky. Nehrám často, ale bicyklovanie, korčuľovanie a hra na heligónke sa nezabúda.
Nerestí mám z každého rožku trošku.
Každý deň si hovorím, že by som si mal ísť zabehať alebo zabicyklovať, ale ráno nestíham a poobede už nevládzem. Každý spája moju postavu s veľkými porciami jedla, nikto mi neverí, keď protestujem, aby mi toľko nenaberali. Nejem veľa, ja len nezdravo žijem. Som už mierne opotrebovaný, nebudem si do seba dávať to, čo mi robí zle. Väčšinou si viem povedať dosť.
Som až nezdravo štedrý.
Neviem nič ušetriť, keď mám, všetko miniem. Ako hovorí kolega, zato, že sme chudobní, ešte neprestaneme piť whisky. Moji blízki mi vyčítajú, že štedro rozdávam nápady a rady aj ľuďom, ktorí ma sklamali. Kedysi ma zamrzelo, keď som videl svoje veci a ich „autor“ sa k mojej práci na nich neprihlásil. Ale dnes ma to netrápi, hovorím si, že buď som taký dobrý a mám toľko nápadov, že ten jeden-dva, ktoré dám druhému, mi nebudú chýbať. Alebo, ak by mi to chýbalo, asi by som nemal robiť to, čo robím. To už ma nezachráni.
Veľmi som chcel študovať národopis.
Keď ma na štvrtýkrát konečne zobrali na školu, v tom roku ho neotvorili. Ale otvorili estetiku a literárnu vedu. Vybral som si túto kombináciu a bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života, stretol som tam tých pár ľudí, čo som mal stretnúť. Keď sedávam s intelektuálmi, hovoria, čo ty, folklorista, čo ty s nami chceš debatovať? A folkloristi zas, čo chceš, ty intelektuál! Celý život nič nerobím, len tie dva stoly zbližujem a ukazujem im, akí sú blbci, lebo jedno bez druhého nejde. To sa snažím robiť aj vo všetkých mojich projektoch.
Len počas dňa mením tri počítače. Popri SĽUK-u, škole a výskume píšem scenáre, režírujem, tvorím choreografie a nestíham žiť. Strašne rád leňoším, keď sa dá, preflákam celých dvadsať minút, čo mám za deň voľných. Každý ma ľutuje, že toho mám veľa, ale keby som mal len polovicu, tak ma zožerie lenivosť. Bojím sa dvoch vecí, psov a toho, že nechávam vyhnívať termíny a raz mi to nevyjde.
Najlepší liek na stres je pre mňa varenie.
Keď môžem variť, všetko zlé ide preč. Dlho som bol starý mládenec, varil som tak, ako väčšina slovenských mužov, čo jedlo, to špecialita. Potom som vďaka mame a svokre, veľmi dobrým kuchárkam, a tiež bratovi, ktorý robil profesionálne v gastronómii, pochopil, že treba ovládať aj základné technológie a suroviny. Syn sa ma občas spýta, prečo nemáme reštauráciu, ale do biznisu by som sa nikdy nepustil.
Hrám maňuškové divadlo.
Začínal som ako asistent a muzikant s marionetárom Tónom Anderlem, ale nikdy som netúžil hrať takéto zložité divadlo. Zapáčila sa mi anglická komédia Punch and Judy show, alebo taliansky Pulcinella, bol to typ pouličného improvizovaného divadla, ktoré bolo kedysi rozšírené aj u nás, ale táto tradícia zanikla. Marionetári sa považovali za umelcov a maňuškárov mali za komediantov. Začal som zbierať materiály, vyrezal som si prvú súpravu bábok a začal hrať. Fascinoval ma tento druh divadelnej komiky. Chcel by som sa k tomu raz vrátiť, moja dcéra hovorí, že aj tak sú tie prvé bábky, čo si si vyrezal, najkrajšie.
Som muzikant,
hrám na pastierske hudobné nástroje, píšťalky, gajdy... okrem huslí a cimbalu hrám vlastne na všetky ľudové nástroje. Kedy som hral naposledy? Na heligónke v Artfóre, keď sme prezentovali výstavu obrázkov Ďura Balogha k detskému predstaveniu SĽUK-u Zvuky nie sú muky. Nehrám často, ale bicyklovanie, korčuľovanie a hra na heligónke sa nezabúda.
Nerestí mám z každého rožku trošku.
Každý deň si hovorím, že by som si mal ísť zabehať alebo zabicyklovať, ale ráno nestíham a poobede už nevládzem. Každý spája moju postavu s veľkými porciami jedla, nikto mi neverí, keď protestujem, aby mi toľko nenaberali. Nejem veľa, ja len nezdravo žijem. Som už mierne opotrebovaný, nebudem si do seba dávať to, čo mi robí zle. Väčšinou si viem povedať dosť.
Som až nezdravo štedrý.
Neviem nič ušetriť, keď mám, všetko miniem. Ako hovorí kolega, zato, že sme chudobní, ešte neprestaneme piť whisky. Moji blízki mi vyčítajú, že štedro rozdávam nápady a rady aj ľuďom, ktorí ma sklamali. Kedysi ma zamrzelo, keď som videl svoje veci a ich „autor“ sa k mojej práci na nich neprihlásil. Ale dnes ma to netrápi, hovorím si, že buď som taký dobrý a mám toľko nápadov, že ten jeden-dva, ktoré dám druhému, mi nebudú chýbať. Alebo, ak by mi to chýbalo, asi by som nemal robiť to, čo robím. To už ma nezachráni.
Veľmi som chcel študovať národopis.
Keď ma na štvrtýkrát konečne zobrali na školu, v tom roku ho neotvorili. Ale otvorili estetiku a literárnu vedu. Vybral som si túto kombináciu a bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života, stretol som tam tých pár ľudí, čo som mal stretnúť. Keď sedávam s intelektuálmi, hovoria, čo ty, folklorista, čo ty s nami chceš debatovať? A folkloristi zas, čo chceš, ty intelektuál! Celý život nič nerobím, len tie dva stoly zbližujem a ukazujem im, akí sú blbci, lebo jedno bez druhého nejde. To sa snažím robiť aj vo všetkých mojich projektoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.