Jean-Paul Sartre ukázal človeka ako bytosť beznádejne uväznenú. Svoj smutný obraz človeka zhrnul výrokom: Peklo, to sú tí druhí. Keďže je človek pre človeka peklom, peklo je všade, neexistuje východ, dvere sú zavreté.
Kristus vraví niečo iné. Poď von! Nebo sú tí druhí! Odkazom na Kristove slová uzatvára Joseph Ratzinger, dnes pápež Benedikt XVI., súbor svojich úvah z roku 1981. Vtedy bol prefektom Kongregácie pre náuku viery, ústrednej inštancie Katolíckej cirkvi pre interpretáciu a obhajobu cirkevného učenia. Táto kniha, v Česku pod názvom Hledět na probodeného, patrila medzi prvé z jeho tvorby, ktoré sa po roku 1989 dostali k českému aj slovenskému čitateľovi legálne, v prístupnom preklade.
Od tých čias vyšiel v češtine aj v slovenčine Ratzingerov Úvod do kresťanstva. Ratzingerov ľudský, teologický a filozofický profil okrem pôvodných diel asi najväčšmi osvetlili dve knihy rozhovorov s nemeckým novinárom Petrom Seewaldom, preložené do devätnástich jazykov, aj do češtiny. Seewald, ktorý z Katolíckej cirkvi vystúpil (a neskôr sa potichu odhodlával na návrat), sa zaručil, že Ratzingerovi nepredloží vopred pripravované otázky – a Ratzinger mu text dodatočne nekorigoval. V trnavskom vydavateľstve Dobrá kniha vyšli aj iné Ratzingerove diela: už spomínaný Úvod do kresťanstva, ďalej Duch liturgie, úvahy Zasiahnutí neviditeľným a autobiografia Z môjho života. Knihy súčasného pápeža sú tak trochu nepravdepodobnými bestsellermi – ich autor totiž hovorí veci, ktoré sú väčšinovej mienke často nepríjemné.
V ovzduší po nietzscheovskej smrti boha, v atmosfére dekonštrukcie tradičných hodnôt, uprostred ohlasovanej smrti metafyziky a ontológie vedie pápež neoficiálny dialóg s predstaviteľmi postmoderného myslenia. Na ich tvrdenie, že kresťanstvo v doterajšej inštitucionálnej podobe už nemá šancu zaujať svet a jediné, čo z neho stojí za záchranu, je kresťanská láska, odpovedal encyklikou Deus caritas est (2005). Vyhlásil v nej, že postmoderná predstava o kresťanskej láske ako o abstraktnej ideológii alebo nejakej zvyškovej hodnote kresťanstva je nereálna. Pretože, podľa listu apoštola Jána, „Boh je láska. Kto zostáva v láske, ten zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.“ Dar lásky dostávame od Boha, preto sa nemôže stať prenosnou ideológiou.
.ratzinger a Slovensko
Keď kardinál Ratzinger navštívil na jar 1992 Slovensko, v Bratislave mal prednášku a stretol sa s novinármi. Na svojom bratislavskom vystúpení si dal osobitne záležať. Ako uvádza v knihe Pravda, hodnoty a moc (vyšla v češtine), bratislavská reč sa stala základom pre vystúpenie v Paríži, kde hovoril o osobnosti Andreja Sacharova a o budovaní spravodlivého demokratického štátu.
Štát nie je sám prameňom pravdy a morálky, tvrdí Ratzinger. Nemôže priniesť sám zo seba pravdu – ani pomocou žiadnej vlastnej ideológie, ktorá sa buduje na rase, triede alebo čomkoľvek inom, ani prostredníctvom väčšiny. Štát nie je absolútny. Cieľ štátu nemôže spočívať len v bezobsažnej slobode. Aby štát založil zmysluplný a životaschopný poriadok ľudského spolunažívania, potrebuje minimálnu mieru pravdy, poznania dobrého, ktorá nie je zmanipulovateľná. Inak klesne, ako hovorí Augustín, na úroveň dobre fungujúcej bandy lupičov, pretože, podobne ako takáto banda, spočíva iba na funkčnosti, a nie na spravodlivosti, ktorá je dobrá pre všetkých. Štát musí preto prijať nevyhnutnú mieru poznania pravdy a dobra zvonka.
Môže mu toto poznanie zabezpečiť názor rozumu, pestovaný a chránený nejakou nezávislou filozofiou? Sotva, pretože prakticky taká čistá, od dejín nezávislá rozumová nepochybnosť nejestvuje. Metafyzický a morálny rozum pôsobí len v historických súvislostiach, od ktorých závisí a ktoré súčasne prekračuje. Všetky štáty fakticky poznali a použili morálny rozum z predchádzajúceho morálneho podania, ktoré bolo súčasne aj morálnym poučením.
Ako najuniverzálnejšiu a najracionálnejšiu náboženskú kultúru uvádza Ratzinger kresťanskú vieru. Táto viera ponúka rozumu základnú mieru morálneho názoru, bez ktorej nemôže spoločnosť prežiť. Cirkev však nesmie zo seba robiť štát a nesmie chcieť pôsobiť ako mocenský orgán v rámci štátu alebo nad ním. Splynutím so štátom by cirkev zničila podstatu štátu aj svoju vlastnú. Tak ako štát musí aj cirkev zostať na svojom mieste a vo svojich hraniciach. Musí rešpektovať svoju vlastnú podstatu a svoju vlastnú slobodu.
.ježiš evanjelií
Je to prosté. A istú jednoduchosť naznačuje aj názov pápežovej knihy Ježiš Nazaretský, skoro štyristostranového zväzku, ktorý vyšiel tohto roku v nemčine a taliančine a teraz ho v kvalitnom preklade vydáva trnavské vydavateľstvo Dobrá kniha. Názov poukazuje na Ježišov aramejský pôvod a zarážajúcu skutočnosť, že sa stal rabínom v hebrejskom národe so starobylou kultúrou hovoreného i písaného slova. No čitateľ sa môže opýtať, či sa dá ešte niečo dodať k dvojtisícročnému učeniu, ktoré sprostredkúva Biblia?
Dá, ak znovu prehovoria staré texty. Kristologická hermeneutika, ktorá vidí kľúč k textom Starého i Nového zákona v Ježišovi Kristovi, predpokladá stále opakované čítanie starých textov, tichý rozhovor s nimi. Napokon, aj Písmo ako teologický pojem vznikalo ako proces práce so slovom, takže aj po vekoch odhaľuje svoje vnútorné možnosti. Tie v ňom boli od začiatku, no otvárajú sa pri výzve nových situácií, skúseností, utrpení. Každé slovo, ktoré má nejakú váhu, nesie v sebe viac, ako si v istom okamihu mohol autor bezprostredne uvedomovať. Táto vnútorná hodnota slova, ktorá prekračuje svoj okamih, je známa u prorokov i básnikov. Ešte väčšmi však stúpa u slov, ktoré dozrievajú v dejinách viery.
U Ratzingera nachádzame slovné spojenie „Ježiš evanjelií“ a myslí sa tým evanjelium ako konkrétny záznam skutočnosti, ako ich nájdeme u Ježišových súčasníkov – Marka, Matúša, Lukáša, Jána, v listoch a v Skutkoch apoštolov u Pavla.
Títo ľudia počuli, videli a zaznamenali, keď Ježiš povedal, že je Synom živého Boha. Videli, že sa utiahol na vrch, aby sa modlil po celú noc. Z ich stručných svedectiev čítame, že Ježiš hovoril veci, ktoré nikto pred ním nepočul, a jeho učenie nemôže pochádzať z ľudského zdroja, iba z dialógu s Otcom. Tajomstvo Syna ako zjavovateľa Otca , čiže „kristológia“, je prítomná vo všetkých Ježišových rečiach a skutkoch. „Kto vidí Ježiša, vidí Otca“ – píše sa v evanjeliu podľa Jána. Učeník, ktorý kráča s Ježišom, sa preto spolu s ním ocitá v spoločenstve s Bohom. Toto je, hovorí Ratzinger, „prekročenie obmedzení ľudského bytia, ktoré je ako očakávanie a ako možnosť už od stvorenia vložené do človeka v podobe Božieho obrazu“.
.slobodne oponujte
O knihu Ježiš Nazaretský je záujem a, súdiac podľa slovenského prekladu, je to aj preto, že súčasný pápež oslovuje ľudí zrozumiteľným jazykom. Vo svete sa doteraz predali dva milióny výtlačkov a zrejme je tu ďalší „nepravdepodobný bestseller“: príťažlivé teologické a filozofické dielo, prekladané do mnohých jazykov. Upozornenie v jej predslove poteší: „Táto kniha v žiadnom prípade nie je aktom učiteľského úradu,“ napísal Benedikt XVI., „ale iba výrazom môjho osobného hľadania Pánovej tváre. Preto mi každý môže slobodne oponovať. Čitateľky a čitateľov prosím len o tú dávku sympatie, bez ktorej niet nijakého porozumenia.“
Autorka je publicistka
Joseph Ratzinger, Benedikt XVI. – Ježiš Nazaretský. Preložil Jaroslav Cepko. Dobrá kniha, Trnava 2007.
Kristus vraví niečo iné. Poď von! Nebo sú tí druhí! Odkazom na Kristove slová uzatvára Joseph Ratzinger, dnes pápež Benedikt XVI., súbor svojich úvah z roku 1981. Vtedy bol prefektom Kongregácie pre náuku viery, ústrednej inštancie Katolíckej cirkvi pre interpretáciu a obhajobu cirkevného učenia. Táto kniha, v Česku pod názvom Hledět na probodeného, patrila medzi prvé z jeho tvorby, ktoré sa po roku 1989 dostali k českému aj slovenskému čitateľovi legálne, v prístupnom preklade.
Od tých čias vyšiel v češtine aj v slovenčine Ratzingerov Úvod do kresťanstva. Ratzingerov ľudský, teologický a filozofický profil okrem pôvodných diel asi najväčšmi osvetlili dve knihy rozhovorov s nemeckým novinárom Petrom Seewaldom, preložené do devätnástich jazykov, aj do češtiny. Seewald, ktorý z Katolíckej cirkvi vystúpil (a neskôr sa potichu odhodlával na návrat), sa zaručil, že Ratzingerovi nepredloží vopred pripravované otázky – a Ratzinger mu text dodatočne nekorigoval. V trnavskom vydavateľstve Dobrá kniha vyšli aj iné Ratzingerove diela: už spomínaný Úvod do kresťanstva, ďalej Duch liturgie, úvahy Zasiahnutí neviditeľným a autobiografia Z môjho života. Knihy súčasného pápeža sú tak trochu nepravdepodobnými bestsellermi – ich autor totiž hovorí veci, ktoré sú väčšinovej mienke často nepríjemné.
V ovzduší po nietzscheovskej smrti boha, v atmosfére dekonštrukcie tradičných hodnôt, uprostred ohlasovanej smrti metafyziky a ontológie vedie pápež neoficiálny dialóg s predstaviteľmi postmoderného myslenia. Na ich tvrdenie, že kresťanstvo v doterajšej inštitucionálnej podobe už nemá šancu zaujať svet a jediné, čo z neho stojí za záchranu, je kresťanská láska, odpovedal encyklikou Deus caritas est (2005). Vyhlásil v nej, že postmoderná predstava o kresťanskej láske ako o abstraktnej ideológii alebo nejakej zvyškovej hodnote kresťanstva je nereálna. Pretože, podľa listu apoštola Jána, „Boh je láska. Kto zostáva v láske, ten zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.“ Dar lásky dostávame od Boha, preto sa nemôže stať prenosnou ideológiou.
.ratzinger a Slovensko
Keď kardinál Ratzinger navštívil na jar 1992 Slovensko, v Bratislave mal prednášku a stretol sa s novinármi. Na svojom bratislavskom vystúpení si dal osobitne záležať. Ako uvádza v knihe Pravda, hodnoty a moc (vyšla v češtine), bratislavská reč sa stala základom pre vystúpenie v Paríži, kde hovoril o osobnosti Andreja Sacharova a o budovaní spravodlivého demokratického štátu.
Štát nie je sám prameňom pravdy a morálky, tvrdí Ratzinger. Nemôže priniesť sám zo seba pravdu – ani pomocou žiadnej vlastnej ideológie, ktorá sa buduje na rase, triede alebo čomkoľvek inom, ani prostredníctvom väčšiny. Štát nie je absolútny. Cieľ štátu nemôže spočívať len v bezobsažnej slobode. Aby štát založil zmysluplný a životaschopný poriadok ľudského spolunažívania, potrebuje minimálnu mieru pravdy, poznania dobrého, ktorá nie je zmanipulovateľná. Inak klesne, ako hovorí Augustín, na úroveň dobre fungujúcej bandy lupičov, pretože, podobne ako takáto banda, spočíva iba na funkčnosti, a nie na spravodlivosti, ktorá je dobrá pre všetkých. Štát musí preto prijať nevyhnutnú mieru poznania pravdy a dobra zvonka.
Môže mu toto poznanie zabezpečiť názor rozumu, pestovaný a chránený nejakou nezávislou filozofiou? Sotva, pretože prakticky taká čistá, od dejín nezávislá rozumová nepochybnosť nejestvuje. Metafyzický a morálny rozum pôsobí len v historických súvislostiach, od ktorých závisí a ktoré súčasne prekračuje. Všetky štáty fakticky poznali a použili morálny rozum z predchádzajúceho morálneho podania, ktoré bolo súčasne aj morálnym poučením.
Ako najuniverzálnejšiu a najracionálnejšiu náboženskú kultúru uvádza Ratzinger kresťanskú vieru. Táto viera ponúka rozumu základnú mieru morálneho názoru, bez ktorej nemôže spoločnosť prežiť. Cirkev však nesmie zo seba robiť štát a nesmie chcieť pôsobiť ako mocenský orgán v rámci štátu alebo nad ním. Splynutím so štátom by cirkev zničila podstatu štátu aj svoju vlastnú. Tak ako štát musí aj cirkev zostať na svojom mieste a vo svojich hraniciach. Musí rešpektovať svoju vlastnú podstatu a svoju vlastnú slobodu.
.ježiš evanjelií
Je to prosté. A istú jednoduchosť naznačuje aj názov pápežovej knihy Ježiš Nazaretský, skoro štyristostranového zväzku, ktorý vyšiel tohto roku v nemčine a taliančine a teraz ho v kvalitnom preklade vydáva trnavské vydavateľstvo Dobrá kniha. Názov poukazuje na Ježišov aramejský pôvod a zarážajúcu skutočnosť, že sa stal rabínom v hebrejskom národe so starobylou kultúrou hovoreného i písaného slova. No čitateľ sa môže opýtať, či sa dá ešte niečo dodať k dvojtisícročnému učeniu, ktoré sprostredkúva Biblia?
Dá, ak znovu prehovoria staré texty. Kristologická hermeneutika, ktorá vidí kľúč k textom Starého i Nového zákona v Ježišovi Kristovi, predpokladá stále opakované čítanie starých textov, tichý rozhovor s nimi. Napokon, aj Písmo ako teologický pojem vznikalo ako proces práce so slovom, takže aj po vekoch odhaľuje svoje vnútorné možnosti. Tie v ňom boli od začiatku, no otvárajú sa pri výzve nových situácií, skúseností, utrpení. Každé slovo, ktoré má nejakú váhu, nesie v sebe viac, ako si v istom okamihu mohol autor bezprostredne uvedomovať. Táto vnútorná hodnota slova, ktorá prekračuje svoj okamih, je známa u prorokov i básnikov. Ešte väčšmi však stúpa u slov, ktoré dozrievajú v dejinách viery.
U Ratzingera nachádzame slovné spojenie „Ježiš evanjelií“ a myslí sa tým evanjelium ako konkrétny záznam skutočnosti, ako ich nájdeme u Ježišových súčasníkov – Marka, Matúša, Lukáša, Jána, v listoch a v Skutkoch apoštolov u Pavla.
Títo ľudia počuli, videli a zaznamenali, keď Ježiš povedal, že je Synom živého Boha. Videli, že sa utiahol na vrch, aby sa modlil po celú noc. Z ich stručných svedectiev čítame, že Ježiš hovoril veci, ktoré nikto pred ním nepočul, a jeho učenie nemôže pochádzať z ľudského zdroja, iba z dialógu s Otcom. Tajomstvo Syna ako zjavovateľa Otca , čiže „kristológia“, je prítomná vo všetkých Ježišových rečiach a skutkoch. „Kto vidí Ježiša, vidí Otca“ – píše sa v evanjeliu podľa Jána. Učeník, ktorý kráča s Ježišom, sa preto spolu s ním ocitá v spoločenstve s Bohom. Toto je, hovorí Ratzinger, „prekročenie obmedzení ľudského bytia, ktoré je ako očakávanie a ako možnosť už od stvorenia vložené do človeka v podobe Božieho obrazu“.
.slobodne oponujte
O knihu Ježiš Nazaretský je záujem a, súdiac podľa slovenského prekladu, je to aj preto, že súčasný pápež oslovuje ľudí zrozumiteľným jazykom. Vo svete sa doteraz predali dva milióny výtlačkov a zrejme je tu ďalší „nepravdepodobný bestseller“: príťažlivé teologické a filozofické dielo, prekladané do mnohých jazykov. Upozornenie v jej predslove poteší: „Táto kniha v žiadnom prípade nie je aktom učiteľského úradu,“ napísal Benedikt XVI., „ale iba výrazom môjho osobného hľadania Pánovej tváre. Preto mi každý môže slobodne oponovať. Čitateľky a čitateľov prosím len o tú dávku sympatie, bez ktorej niet nijakého porozumenia.“
Autorka je publicistka
Joseph Ratzinger, Benedikt XVI. – Ježiš Nazaretský. Preložil Jaroslav Cepko. Dobrá kniha, Trnava 2007.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.