Ukrajina trvá na kapušianskej trase, my ponúkame rúru Vojany-Užhorod. Je pravda, že aj menší prietok z Vojan by bol pre Kyjev, cenovo vydieraný Gazpromom, veľkou úľavou. Komplikácie s reverzom však ilustrujú predovšetkým slovenskú dezorientáciu v geopoliticky magmatickej dobe, keď sa v rámci narušeného bezpečnostného statu quo otriasa aj ten energetický.
Odkedy je evidentné – a to už je poriadne dlho – že plyn je nástrojom Kremľa na destabilizáciu Ukrajiny, evidentné je aj to, že reverz nie je otázka obchodno-ekonomická, ale bezpečnostno-strategická. Inak povedané, je v najvlastnejšom záujme Slovenska (aj celej EÚ), aby ukrajinský štát – už i tak na prahu bankrotu – nerozkladali ceny, ktoré sú po poslednom zvýšení Gazpromu na 485 dolárov najvyššie v Európe. (Na porovnanie – Slovensku účtuje Gazprom cca o 100 dolárov za tisíc kubíkov menej). Až do telefonátu viceprezidenta USA Ficovi sa však Slovensko správalo, akoby reverz bol bežnou obchodnou záležitosťou. Opakované žiadosti premiéra o garancie EK, aby sme neprerobili, sú príznačné prepozíciu, ktorej hlbším pozadím sú sympatie a tiché nadržiavanie Rusku v ukrajinskej kríze.
Iste, Eustreamu s manažérskou kontrolou EPH sa dá rozumieť, že nechce vyrábať stratu. Pozícia Slovenska vo firme je však viac než dostatočná, aby vyšší strategický záujem o nezávislú Ukrajinu, slobodne rozhodujúcu o svojej budúcnosti, dostal prednosť. To by však museli existovať vôľa a presvedčenie štátu, že tak je to správne. Problém je, že politické vedenie to nereflektuje, keďže, ako si všimol aj bývalý štátny tajomník Ondrejcsák, „slovenské elity si v plnej miere neuvedomili, aká veľká zmena sa udiala zásahom Moskvy na Ukrajine“.
Vyjadrenie pritom nie je najpresnejšie. Namiesto „v plnej miere“ sa skôr vnucuje výraz „vôbec“. Svedčí o tom aj hlavná prekážka, ktorá vraj bráni sprevádzkovaniu kapušianskej trasy – porušenie zmluvy s Gazpromom. Sme, samozrejme, poslední, kto by volal po nedodržiavaní zmlúv. Ale to, čo si Fico a spol. nevšimli, alebo – alternatívne – všimnúť nechcú, je obchodná vojna, v ktorej Rusko s EÚ už dnes je. Akokoľvek sa to skončí s Ukrajinou, vzťahy Európa – Rusko prejdú zásadnou revíziou. A predstava, že Slovensko by prehralo nezávislú arbitráž s tým Gazpromom, ktorý chce svojou „obchodnou politikou" dohnať susedný štát do chaosu a bankrotu, je dosť nereálna. Ešte nereálnejšie je, že ako odvetné opatrenie by Gazprom zavrel kohútiky. Omnoho citeľnejší, než výpadok plynu pre Európu, by totiž bol výpadok platieb do ruského rozpočtu.
Trvanie na zmluvách s Gazpromom, ktoré sú symbolom slovenskej energetickej neslobody, je tragické nepochopenie reality. A predlžovanie ich platnosti do roku 2028 (!), na čom si Fico a spol. tak zakladajú, je nepochopenie budúcnosti, ktorou je – práve ako reakcia na Ukrajinu – reštrukturalizácia trhu s plynom s novými prepojeniami, terminálmi, tankermi a bridlicou z USA.
Odkedy je evidentné – a to už je poriadne dlho – že plyn je nástrojom Kremľa na destabilizáciu Ukrajiny, evidentné je aj to, že reverz nie je otázka obchodno-ekonomická, ale bezpečnostno-strategická. Inak povedané, je v najvlastnejšom záujme Slovenska (aj celej EÚ), aby ukrajinský štát – už i tak na prahu bankrotu – nerozkladali ceny, ktoré sú po poslednom zvýšení Gazpromu na 485 dolárov najvyššie v Európe. (Na porovnanie – Slovensku účtuje Gazprom cca o 100 dolárov za tisíc kubíkov menej). Až do telefonátu viceprezidenta USA Ficovi sa však Slovensko správalo, akoby reverz bol bežnou obchodnou záležitosťou. Opakované žiadosti premiéra o garancie EK, aby sme neprerobili, sú príznačné prepozíciu, ktorej hlbším pozadím sú sympatie a tiché nadržiavanie Rusku v ukrajinskej kríze.
Iste, Eustreamu s manažérskou kontrolou EPH sa dá rozumieť, že nechce vyrábať stratu. Pozícia Slovenska vo firme je však viac než dostatočná, aby vyšší strategický záujem o nezávislú Ukrajinu, slobodne rozhodujúcu o svojej budúcnosti, dostal prednosť. To by však museli existovať vôľa a presvedčenie štátu, že tak je to správne. Problém je, že politické vedenie to nereflektuje, keďže, ako si všimol aj bývalý štátny tajomník Ondrejcsák, „slovenské elity si v plnej miere neuvedomili, aká veľká zmena sa udiala zásahom Moskvy na Ukrajine“.
Vyjadrenie pritom nie je najpresnejšie. Namiesto „v plnej miere“ sa skôr vnucuje výraz „vôbec“. Svedčí o tom aj hlavná prekážka, ktorá vraj bráni sprevádzkovaniu kapušianskej trasy – porušenie zmluvy s Gazpromom. Sme, samozrejme, poslední, kto by volal po nedodržiavaní zmlúv. Ale to, čo si Fico a spol. nevšimli, alebo – alternatívne – všimnúť nechcú, je obchodná vojna, v ktorej Rusko s EÚ už dnes je. Akokoľvek sa to skončí s Ukrajinou, vzťahy Európa – Rusko prejdú zásadnou revíziou. A predstava, že Slovensko by prehralo nezávislú arbitráž s tým Gazpromom, ktorý chce svojou „obchodnou politikou" dohnať susedný štát do chaosu a bankrotu, je dosť nereálna. Ešte nereálnejšie je, že ako odvetné opatrenie by Gazprom zavrel kohútiky. Omnoho citeľnejší, než výpadok plynu pre Európu, by totiž bol výpadok platieb do ruského rozpočtu.
Trvanie na zmluvách s Gazpromom, ktoré sú symbolom slovenskej energetickej neslobody, je tragické nepochopenie reality. A predlžovanie ich platnosti do roku 2028 (!), na čom si Fico a spol. tak zakladajú, je nepochopenie budúcnosti, ktorou je – práve ako reakcia na Ukrajinu – reštrukturalizácia trhu s plynom s novými prepojeniami, terminálmi, tankermi a bridlicou z USA.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.