.september 2013, prezidentská rezidencia Dolgie borody v Novgorodskej oblasti. Reční najvýznamnejší muž Valdajského klubu: „Vidíme, ako sa mnohé euroatlantické krajiny vydali na cestu zriekavania sa svojich koreňov, a aj kresťanských hodnôt, ktoré tvoria základ západnej civilizácie. Odmietajú morálne princípy a všetky tradičné identity: národné, kultúrne, náboženské, ba dokonca aj pohlavné. Presadzujú politiku, ktorá stavia na jednu úroveň mnohodetnú rodinu a homosexuálne partnerstvo, alebo vieru v Boha a vieru v satana. Excesy politickej korektnosti sú už také, že sa vážne hovorí o registrácii strán, ktorých cieľom je propagácia pedofílie. Ľudia v mnohých európskych stranách sa boja hovoriť o svojej príslušnosti k cirkvi.“
Aj tieto slová si vypočuli dve stovky filozofov, politikov, umelcov a duchovných lídrov. Prejav nadchol svojím konzervatívnym postojom mnoho ľudí na celom svete. Teológ Dan Drápal, autor českých Konzervatívnych listov, s obdivom píše, že podobný prejav by si dnes netrúfol predniesť žiadny zo súčasných európskych politikov.
O pár mesiacov ten istý politik hostí novinárov z celého sveta. Pokojne hľadí do očí novinára BBC, ktorý sa ho úporne snaží priviesť k odpovedi na otázku, či sa cíti naozajstným liberálom.
„Akú chcete odo mňa počuť odpoveď?“– pýta sa s miernou iróniou v hlase.
„Ja by som chcel, aby ste povedali: Som naozajstný liberál a vyznávam liberálne názory.“
„Tak to je,“ dodá Vladimír Putin bez mihnutia svojho oka, ktoré výcvik v KGB pripravil na podobné situácie. Pravda v takýchto bezvýznamných súbojoch nie je vôbec dôležitá. Dôležité je víťazstvo v globálnom súboji veľmocí.
.súčasný konzervatívec
Obidve ukážky Putinových vyjadrení jasne ukazujú, s akými problémami sa boria všetci politológovia a analytici, ktorí sa dnes snažia dešifrovať jeho ideológiu a zaradiť ju do klasických politických kategórií. Putin je mimo akejkoľvek kategórie a túto pozíciu si systematicky upevňuje. Aj vo svojom kľúčovom prejave, ktorý vlani predniesol pred elitným Valdajským klubom, sa zadefinoval tak, že jeho osoba spája v záujme Ruska aj neoslovanofilov aj neozápadníkov, aj vyznávačov silného štátu, aj nacionalistov a liberálov. O čom Putinove slová vlastne vypovedajú? Že sa stáva arcikonzervatívcom? Alebo je v skutočnosti mužom, ktorý nemá žiadnu ideológiu a robí iba to, čo je pre neho v daný moment výhodné?
Ruský publicista Petr Akopov tvrdí, že Putin je dnes naslovovzatým konzervatívcom a svojim oponentom v redakcii liberálneho periodika Vedomosti vysvetľuje, ako majú chápať „súčasného konzervatívca“. To už nie je človek, veriaci v osobnú zodpovednosť za svoje činy, ani človek, ktorý uznáva absolútnosť zákona, trhovú ekonomiku či náboženské základy morálky. To už nie sú ani anglickí aristokrati, ani nemeckí mešťania, ale v Rusku sú to skôr penzisti či robotníci Uralvagonzavoda.
„Súčasný konzervatívec môže považovať za dôležitú ochranu tak sovietskej, ako aj predrevolučnej tradície, ale v skutočnosti tu ide o vytvorenie akejsi syntézy konzervatívnych hodnôt, ktorá obsahuje to, čo je národu najcennejšie a najbližšie z celej našej historickej skúsenosti.“
A presne to Vladimír Vladimirovič robí. Ubolená ruská duša vyše dvadsať rokov počúva o neľudskom komunizme, o stalinských popravách, gulagoch, ekonomickej katastrofe a potrebe ekonomicky dobehnúť Západ. Toto už viac počuť nechce. Putin tvrdí, že nová štátna ideológia, ktorá sa v Rusku uchytila po roku 1991, bola chybná, lebo štát, moc a intelektuálna aj politická trieda ju odmietli tvoriť na základe ruskej národnej identity. Národná idea sa podľa neho nerodí a nerozvíja podľa trhových pravidiel a nedá sa ani mechanicky prekopírovať podľa cudzej skúsenosti.
Liberálom Putin odkazuje, že spôsob života sa nedá zo Západu importovať ako počítačový program a nacionalistom zas to, že vysmievaný multikulturalizmus je dnes úspešný jedine v Rusku, pretože každý národ, dokonca aj to najmenšie etnikum, si v Rusku zachovalo svoju identitu, vnútornú samostatnosť i historický priestor.
Základné posolstvo Putinovho programu však je, že už nemá význam bičovať sa za hriechy minulosti, treba sa pozerať hrdo dopredu. Budúcnosť patrí Rusku. Preto má zmysel obetovať sa, trpieť, uskromniť sa, aj bojovať – lebo Rusku opäť raz ide o veľký vizionársky projekt. Západ upadá do nihilizmu, pesimizmu, demografickej krízy a mravnej ničoty. Svetu hrozí aj zničujúca vojna. A len Rusko ju môže zastaviť. Putin pripomína Viedenský kongres (1815) aj jaltské dohody (1945), na ktorých sa Rusko podieľalo a ktoré vďaka tomu priniesli svetu mier na dlhé roky. Naopak, Versaillská zmluva z roku 1919, pri tvorbe ktorej Rusko chýbalo, spôsobila, že prišla rýchlo druhá svetová vojna.
Takémuto jazyku Rusi rozumejú a na takúto víziu sveta, v ktorom Rusko hrá kľúčovú mocenskú rolu, väšina Rusov už dlho čakala. Putin tomu rozumie a naposledy pri Sýrii aj ukázal, že vie aj z minima dosiahnuť maximum.
Ruské výskumné a analytické centrum Levada urobilo v marci 2014 výskum verejnej mienky, v ktorom zisťovalo, ako obyvatelia vnímajú Putinovo vládnutie. Takmer všetky ukazovatele dopadli pre Putina biedne – s jednou významnou výnimkou. Až 51 percent Rusov je presvedčených, že Putinovi sa už podarilo vrátiť Rusku status veľkej a váženej mocnosti (v auguste 2010 si to myslelo iba 36 percent Rusov). Všetky ostatné ukazovatele, najmä tie ekonomické, vyznievajú pre Putina slabšie. Napríklad to, že sa dokázal vyrovnať s následkami finančnej krízy z roku 2008, si myslí iba 19 percent opýtaných. S tvrdením, že Putin zabezpečil zákonnosť a poriadok, súhlasí len 9 percent.
Pre Rusov nie sú zákonnosť, ekonomika či reformy kľúčové parametre. Natalia Naročnickaja, historička a politička, ktorá spoluformuje ideologický názor ruského prezidentského úradu, takto vysvetľuje Rusko: „Bol tu vždy pocit spolunáležitosti s vlasťou, nie so štátom, teda nie s politickou inštitúciou, so všetkými jej nedostatkami a hriechmi. Ide o spolunáležitosť s celou históriou vlasti počas mnohých storočí a s budúcnosťou, ktorá pokračuje aj za hranicami životnej cesty jednotlivcov. (…) Milujeme nie zbožňovaním obostretý konkrétny štát s jeho inštitúciami, ale vlasť s jej chybami a hriechmi.“
.umiernený Putin
Ak sa z európskeho pohľadu zdá Putin ako človek silných slov a tvrdej ruskej línie, tak je to dokonca skreslený pohľad. V súčasnom Rusku, v ktorom silnie nacionalizmus, je Putin stále ešte skôr umierneným ideológom. Ale zároveň vníma vývoj ruskej spoločnosti, a aj preto sa sa čoraz viac posúva k ľuďom, ako je Naročnickaja či filozof Alexander Dugin. Dugin neváha novú vládu v Kyjeve označiť za fašistickú diktatúru a jednoznačne označuje vinníka za udalosti na Ukrajine: USA, ktoré tu bojujú za zachovanie svojej dominancie vo svete.
Dugin tvrdí, že existujú dve Európy: atlantická a kontinentálna. Jedna je len bábkou USA, pokoreným teritóriom, okupovanou zónou, a druhá sa postupne usiluje o nezávislosť. Podľa Dugina byť Rusom automaticky znamená byť proti Amerike. Dugin býva liberálmi označovaný za fašistu, ale už to nie je okrajová figúra. Napokon, je profesorom Moskovskej štátnej univerzity a šéfom jej Centra konzervatívnych výskumov. Sám sa považuje za otca euroázijstva, ku ktorému sa čoraz viac hlási aj Putin. Dugin chváli Vladimíra Vladimíroviča za to, ako „bezchybne“ teraz rieši ukrajinský problém. Spokojne tvrdí, že ani netreba podliehať hystérii, lebo čas hrá teraz pre Rusko – je jasné, že USA ako veľmoc a svetový hegemón definitívne končia, ich pád je vraj už blízko.
Vyhranené nacionalistické názory má aj takzvaný Izborský klub, ktorý si dal za úlohu tvoriť ruskú štátnu doktrínu. Jej predseda spisovateľ Alexander Prochanov tvrdí, že ruská história je predchnutá svätým duchom víťazstva. „Rusko a jeho národ stvoril Pán ako nositeľa svetla, potláčajúceho tmu.“ Rusko preto muselo prejsť aj etapami, ktoré sa javia ako temné, napríklad obdobie stalinizmu, ale aj tieto obdobia sú podfarbené svätosťou a majú silný metafyzický význam pre veľké Víťazstvo.
Nie div, že liberálnejšia časť ruskej elity je vydesená podobnými doktrínami, ku ktorým má Putin čoraz bližšie, hoci ich prednáša kultivovanejším a modernejším jazykom. Významný autor sci-fi literatúry Dmitrij Gluchivskij v jednom rozhovore povedal, že v Rusku dnes niet jasnej ideológie. „Najbližšie je naša spoločnosť teraz k stredoveku, k feudalizmu.“ A celý systém funguje podobne ako v čase feudalizmu, keď feudáli, ktorí mali blízko ku kráľovi, mohli všetko, ale obyvateľstvo trpí nevoľníckym útlakom. „Štát je už len formálnou republikou.“
Je jasné, kto je v tomto systéme kráľom, či skôr cárom. Cár žiadnu jasnú ideológiu nepotrebuje. A cára nikto nebude chytať za slovo.
.slová vs. činy
Lenže s Putinovými slovami, či ak chcete ideológiou, je vždy trochu problém. Vladimír Vladimírovič k nim necíti priveľký záväzok. Nie po tom, ako pominie ich význam. „Ak sa môžeme vyhnúť použitiu sily, zlepší to atmosféru v medzinárodných vzťahoch. Bude to náš spoločný úspech a otvorené dvere ďalšej spolupráci v sporných otázkach,“ napísal ruský prezident pred rokom v septembri pre New York Times. Išlo vtedy o Sýriu a otázku, či Amerika zasiahne proti tamojšiemu režimu Bašára al-Assada. Putinov článok bol propagandistický majsterštik, s frčkou pre amerického prezidenta na záver: „Je mimoriadne nebezpečné povzbudzovať ľudí v tom, aby samých seba videli ako výnimočných, bez ohľadu na motiváciu.“
O pár mesiacov, keď Putin neriešil vzdialenejšiu Sýriu, ale bližší Krym, už nič z toho neplatilo. Pritom je ľahko predstaviteľné, že Rusko by Krym získalo aj úplne pokojnou a mierovou cestou, tamojšia proruská populácia by toho bola dostatočnou zárukou. Niečo sa však zmenilo a Putinovi už neležali na srdci kvalitnejšie medzinárodné vzťahy. Mal na to „dobrý“ dôvod, čisto mocenský: Putinove preferencie v uplynulých rokoch postupne klesali. Ruskí nacionalisti po otáčaní sa Kyjeva na Západ začali besnieť a hromžiť, že Rusko namiesto celej Ukrajiny v Európsko-ázijskej únii, kontrolovanej Moskvou, nezíska nič a Amerika sa dostane až na hranice ruského sveta. Demonštrácia sily na Kryme v rozpore s medzinárodným právom tak Putinovi prišla vhod. A vývoj jeho preferencií to potvrdil – Putin vyskočil na 85 percent, úroveň, akú mal po vyhlásení druhej vojny v Čečensku. Ak by sa prezidentské voľby konali začiatkom apríla, nemal by Putin žiadneho vážneho súpera. Jeho percentá sa zdvojnásobili.
.putinova ideológia
Aká je teda Putinova ideológia? Aj u nás dobre známy ruský spisovateľ Vladimír Sorokin v aktuálnom vydaní časopisu New York Review of Books píše, že problémom Putinovho Ruska je to, že nezničilo idoly svojej minulosti. Ako príklad uvádza monument „železného Felixa“, legendárneho zakladateľa a šéfa Čeky, predchodkyne KGB, pred budovou tejto neslávnej organizácie v Lubljanke. V revolučnom roku 1991 sochu z bezpečnostných dôvodov radšej nezničili, iba technicky odstránili. Železný Felix sa tak vždy môže vrátiť, obáva sa Sorokin.
Porovnávanie dnešného Ruska s tým sovietskym je – po obsadení Krymu a nepokojoch na východe Ukrajiny – opäť v móde. Lenže môže Európe a Rusku hroziť návrat niečoho takého obludného, ako bolo sovietske Rusko? Putin na túto tému pred pár rokmi povedal dve vety: „Tí, čo neľutujú pád Sovietskeho zväzu, nemajú srdce. Tí, ktorí ho chcú obnoviť, nemajú rozum.“
O rok neskôr, v septembri 2011, napísal iný ruský spisovateľ Viktor Jerofejev v New York Times: „Putin na seba dokáže zobrať rôzne podoby. Svojím životným štýlom je úplne európsky. To znie povzbudzujúco. Rovnako ako to, že Putin rehabilitoval hnutie Bielogvardejcov a odsúdil stalinistické represie. (...) Pokiaľ viem, Putin je vo svojich názoroch liberálnejší ako 80 percent ruskej populácie, ktorá je podstatne nacionalistickejšia a xenofóbnejšia ako on.“ Možno predpokladať, že na tom sa nič zásadné nezmenilo. Zmenilo sa však niečo iné, podstatnejšie – mení sa samotné Rusko, čomu sa Putin prispôsobuje.
Keď sa v roku 2000 stal prvýkrát ruským prezidentom, šéf Medzinárodného fondu prirovnával Rusko k Burkine Faso. Krajina bola na kolenách. Mala za sebou najväčší zaznamenaný prepad HDP v dejinách industriálnej krajiny, 150-tisíc vrážd za deväť rokov v uliciach miest a ďalší brutálny nárast kriminality a korupcie. V Rusku nefungovalo takmer nič. Zákon džungle viedol k tomu, že sa presadili ľudia, ktorí boli schopní kradnúť bez akýchkoľvek škrupúľ a bývalí agenti KGB. Tí prví, pri troche zjednodušenia, reprezentovali svet ruského biznisu, tí druhí zase zvyšky ruského štátu. Ruská oligarchia snívala o stabilite a hľadala „ruského Pinocheta“, ktorý nastolí poriadok. Stal sa ním Vladimír Putin, ktorý ochotne uzatvoril pakt s ruskými liberálmi a oligarchami.
Najmocnejším oligarchom okamžite po voľbách vyhlásil vojnu – a vyhral. Tým si ešte viac posilnil svoje postavenie. Pakt s ruskými liberálmi, ktorí chceli krajinu liberalizovať, sa rozpadal postupne a jeho poslednou fázou bolo obdobie prezidenta Dmitrija Medvedeva, ktorý hovoril o niektorých liberálnych hodnotách, vláde práva a modernizácii krajiny. Putinovi na niečom takom nikdy príliš nezáležalo. Veľkosť Ruska videl skôr v hľadaní akejsi tretej cesty medzi Západom a Čínou.
Putinovej generácii, ako píše v brilantnej knihe o Putinovom Rusku britský novinár Ben Judah (Fragile Empire, 2013), sa hovorilo „prázdna generácia“. Lenže po tejto generácii prišla iná, ktorej sa podľa vplyvnej knihy Viktora Pelevina hovorí „Generácia P“ a toto písmeno v názve odkazuje na vulgárne slovo známe aj v slovenčine. Putinovo Rusko hrubne a je čoraz vulgárnejšie.
Putinovou reakciou na takúto premenu Ruska je pakt s pravoslávnou cirkvou a viac moralizovania a nacionalizmu. Putin, ako upozornil americký novinár David Brooks, v poslednom období čoraz viac cituje troch ruských filozofov z 19. a 20. storočia. Sú nimi Nikolaj Berďajev (1874 – 1948), Vladimír Solovjov (1853 – 1900) a Ivan Iljin (1883 – 1954). Propaguje aj ich diela. Iljina, ktorý podobne ako Berďajev zomrel v exile, dal premiestniť a slávnostne opäť pochovať v Rusku. „Zločinom je už to, keď niekto začne hovoriť o oddelení Ruska a Ukrajiny,“ povedal počas jeho druhého pohrebu Putin.
Ak by však niekto Berďajeva či Solovjeva pre vyššie povedané zavrhol ako nehodných pozornosti, bol by to omyl. Berďajev aj Solovjov sú napokon v kresťanských kruhoch čítaní aj na Slovensku, druhý z menovaných ovplyvnil československého prezidenta Masaryka. Berďajev ostro odsúdil marxizmus, Solovjov mal vlastnú osudovú skúsenosť s nihilizmom a Iljin, ktorý tiež rozumel kríze európskeho 19. storočia, bol priamym potomkom cára Alexandra III. A práve to je kľúč k Putinovej ideológii dneška: Ruskému prezidentovi nejde o obnovenie sovietskeho Ruska (na to má dosť rozumu), ale o obnovenie myšlienky cárskeho Ruska. To vníma ako obkolesenú pevnosť, ktorá má svoju misiu a ktorá Rusko presahuje. Tak o sebe napokon impériá vždy premýšľali.
Z dnešného pohľadu sa zdajú nebezpečné najmä dve veci. Po prvé to, že Putin nedokáže kontrolovať vývoj ruského nacionalizmu, džina, ktorého vypustil z fľaše. Už dnes platí, že politiku mu často diktuje práve vášeň a radikalizmus domácich nacionalistov. Mocnejúci nacionalizmus spôsobuje, že Rusko si zo svojich susedov robí najväčších nepriateľov. Napokon už dnes existuje len jeden európsky sused Ruska, ktorý udržiava s Moskvou priateľské vzťahy – a to Bielorusko. (Aj Lukašenko si pritom zakladá na dobrých vzťahoch s novou ukrajinskou vládou.) Všetky ostatné európske krajiny susediace s Ruskom – od Pobaltia po Gruzínsko – sa menia na ruských nepriateľov.
Takéto Rusko sa vydáva na nebezpečnú cestu: čím menej bude európske, tým viac sa obráti na východ. A napokon skončí nahé a porazené, ako všetky nacionalistické režimy.
Aj tieto slová si vypočuli dve stovky filozofov, politikov, umelcov a duchovných lídrov. Prejav nadchol svojím konzervatívnym postojom mnoho ľudí na celom svete. Teológ Dan Drápal, autor českých Konzervatívnych listov, s obdivom píše, že podobný prejav by si dnes netrúfol predniesť žiadny zo súčasných európskych politikov.
O pár mesiacov ten istý politik hostí novinárov z celého sveta. Pokojne hľadí do očí novinára BBC, ktorý sa ho úporne snaží priviesť k odpovedi na otázku, či sa cíti naozajstným liberálom.
„Akú chcete odo mňa počuť odpoveď?“– pýta sa s miernou iróniou v hlase.
„Ja by som chcel, aby ste povedali: Som naozajstný liberál a vyznávam liberálne názory.“
„Tak to je,“ dodá Vladimír Putin bez mihnutia svojho oka, ktoré výcvik v KGB pripravil na podobné situácie. Pravda v takýchto bezvýznamných súbojoch nie je vôbec dôležitá. Dôležité je víťazstvo v globálnom súboji veľmocí.
.súčasný konzervatívec
Obidve ukážky Putinových vyjadrení jasne ukazujú, s akými problémami sa boria všetci politológovia a analytici, ktorí sa dnes snažia dešifrovať jeho ideológiu a zaradiť ju do klasických politických kategórií. Putin je mimo akejkoľvek kategórie a túto pozíciu si systematicky upevňuje. Aj vo svojom kľúčovom prejave, ktorý vlani predniesol pred elitným Valdajským klubom, sa zadefinoval tak, že jeho osoba spája v záujme Ruska aj neoslovanofilov aj neozápadníkov, aj vyznávačov silného štátu, aj nacionalistov a liberálov. O čom Putinove slová vlastne vypovedajú? Že sa stáva arcikonzervatívcom? Alebo je v skutočnosti mužom, ktorý nemá žiadnu ideológiu a robí iba to, čo je pre neho v daný moment výhodné?
Ruský publicista Petr Akopov tvrdí, že Putin je dnes naslovovzatým konzervatívcom a svojim oponentom v redakcii liberálneho periodika Vedomosti vysvetľuje, ako majú chápať „súčasného konzervatívca“. To už nie je človek, veriaci v osobnú zodpovednosť za svoje činy, ani človek, ktorý uznáva absolútnosť zákona, trhovú ekonomiku či náboženské základy morálky. To už nie sú ani anglickí aristokrati, ani nemeckí mešťania, ale v Rusku sú to skôr penzisti či robotníci Uralvagonzavoda.
„Súčasný konzervatívec môže považovať za dôležitú ochranu tak sovietskej, ako aj predrevolučnej tradície, ale v skutočnosti tu ide o vytvorenie akejsi syntézy konzervatívnych hodnôt, ktorá obsahuje to, čo je národu najcennejšie a najbližšie z celej našej historickej skúsenosti.“
A presne to Vladimír Vladimirovič robí. Ubolená ruská duša vyše dvadsať rokov počúva o neľudskom komunizme, o stalinských popravách, gulagoch, ekonomickej katastrofe a potrebe ekonomicky dobehnúť Západ. Toto už viac počuť nechce. Putin tvrdí, že nová štátna ideológia, ktorá sa v Rusku uchytila po roku 1991, bola chybná, lebo štát, moc a intelektuálna aj politická trieda ju odmietli tvoriť na základe ruskej národnej identity. Národná idea sa podľa neho nerodí a nerozvíja podľa trhových pravidiel a nedá sa ani mechanicky prekopírovať podľa cudzej skúsenosti.
Liberálom Putin odkazuje, že spôsob života sa nedá zo Západu importovať ako počítačový program a nacionalistom zas to, že vysmievaný multikulturalizmus je dnes úspešný jedine v Rusku, pretože každý národ, dokonca aj to najmenšie etnikum, si v Rusku zachovalo svoju identitu, vnútornú samostatnosť i historický priestor.
Základné posolstvo Putinovho programu však je, že už nemá význam bičovať sa za hriechy minulosti, treba sa pozerať hrdo dopredu. Budúcnosť patrí Rusku. Preto má zmysel obetovať sa, trpieť, uskromniť sa, aj bojovať – lebo Rusku opäť raz ide o veľký vizionársky projekt. Západ upadá do nihilizmu, pesimizmu, demografickej krízy a mravnej ničoty. Svetu hrozí aj zničujúca vojna. A len Rusko ju môže zastaviť. Putin pripomína Viedenský kongres (1815) aj jaltské dohody (1945), na ktorých sa Rusko podieľalo a ktoré vďaka tomu priniesli svetu mier na dlhé roky. Naopak, Versaillská zmluva z roku 1919, pri tvorbe ktorej Rusko chýbalo, spôsobila, že prišla rýchlo druhá svetová vojna.
Takémuto jazyku Rusi rozumejú a na takúto víziu sveta, v ktorom Rusko hrá kľúčovú mocenskú rolu, väšina Rusov už dlho čakala. Putin tomu rozumie a naposledy pri Sýrii aj ukázal, že vie aj z minima dosiahnuť maximum.
Ruské výskumné a analytické centrum Levada urobilo v marci 2014 výskum verejnej mienky, v ktorom zisťovalo, ako obyvatelia vnímajú Putinovo vládnutie. Takmer všetky ukazovatele dopadli pre Putina biedne – s jednou významnou výnimkou. Až 51 percent Rusov je presvedčených, že Putinovi sa už podarilo vrátiť Rusku status veľkej a váženej mocnosti (v auguste 2010 si to myslelo iba 36 percent Rusov). Všetky ostatné ukazovatele, najmä tie ekonomické, vyznievajú pre Putina slabšie. Napríklad to, že sa dokázal vyrovnať s následkami finančnej krízy z roku 2008, si myslí iba 19 percent opýtaných. S tvrdením, že Putin zabezpečil zákonnosť a poriadok, súhlasí len 9 percent.
Pre Rusov nie sú zákonnosť, ekonomika či reformy kľúčové parametre. Natalia Naročnickaja, historička a politička, ktorá spoluformuje ideologický názor ruského prezidentského úradu, takto vysvetľuje Rusko: „Bol tu vždy pocit spolunáležitosti s vlasťou, nie so štátom, teda nie s politickou inštitúciou, so všetkými jej nedostatkami a hriechmi. Ide o spolunáležitosť s celou históriou vlasti počas mnohých storočí a s budúcnosťou, ktorá pokračuje aj za hranicami životnej cesty jednotlivcov. (…) Milujeme nie zbožňovaním obostretý konkrétny štát s jeho inštitúciami, ale vlasť s jej chybami a hriechmi.“
.umiernený Putin
Ak sa z európskeho pohľadu zdá Putin ako človek silných slov a tvrdej ruskej línie, tak je to dokonca skreslený pohľad. V súčasnom Rusku, v ktorom silnie nacionalizmus, je Putin stále ešte skôr umierneným ideológom. Ale zároveň vníma vývoj ruskej spoločnosti, a aj preto sa sa čoraz viac posúva k ľuďom, ako je Naročnickaja či filozof Alexander Dugin. Dugin neváha novú vládu v Kyjeve označiť za fašistickú diktatúru a jednoznačne označuje vinníka za udalosti na Ukrajine: USA, ktoré tu bojujú za zachovanie svojej dominancie vo svete.
Dugin tvrdí, že existujú dve Európy: atlantická a kontinentálna. Jedna je len bábkou USA, pokoreným teritóriom, okupovanou zónou, a druhá sa postupne usiluje o nezávislosť. Podľa Dugina byť Rusom automaticky znamená byť proti Amerike. Dugin býva liberálmi označovaný za fašistu, ale už to nie je okrajová figúra. Napokon, je profesorom Moskovskej štátnej univerzity a šéfom jej Centra konzervatívnych výskumov. Sám sa považuje za otca euroázijstva, ku ktorému sa čoraz viac hlási aj Putin. Dugin chváli Vladimíra Vladimíroviča za to, ako „bezchybne“ teraz rieši ukrajinský problém. Spokojne tvrdí, že ani netreba podliehať hystérii, lebo čas hrá teraz pre Rusko – je jasné, že USA ako veľmoc a svetový hegemón definitívne končia, ich pád je vraj už blízko.
Vyhranené nacionalistické názory má aj takzvaný Izborský klub, ktorý si dal za úlohu tvoriť ruskú štátnu doktrínu. Jej predseda spisovateľ Alexander Prochanov tvrdí, že ruská história je predchnutá svätým duchom víťazstva. „Rusko a jeho národ stvoril Pán ako nositeľa svetla, potláčajúceho tmu.“ Rusko preto muselo prejsť aj etapami, ktoré sa javia ako temné, napríklad obdobie stalinizmu, ale aj tieto obdobia sú podfarbené svätosťou a majú silný metafyzický význam pre veľké Víťazstvo.
Nie div, že liberálnejšia časť ruskej elity je vydesená podobnými doktrínami, ku ktorým má Putin čoraz bližšie, hoci ich prednáša kultivovanejším a modernejším jazykom. Významný autor sci-fi literatúry Dmitrij Gluchivskij v jednom rozhovore povedal, že v Rusku dnes niet jasnej ideológie. „Najbližšie je naša spoločnosť teraz k stredoveku, k feudalizmu.“ A celý systém funguje podobne ako v čase feudalizmu, keď feudáli, ktorí mali blízko ku kráľovi, mohli všetko, ale obyvateľstvo trpí nevoľníckym útlakom. „Štát je už len formálnou republikou.“
Je jasné, kto je v tomto systéme kráľom, či skôr cárom. Cár žiadnu jasnú ideológiu nepotrebuje. A cára nikto nebude chytať za slovo.
.slová vs. činy
Lenže s Putinovými slovami, či ak chcete ideológiou, je vždy trochu problém. Vladimír Vladimírovič k nim necíti priveľký záväzok. Nie po tom, ako pominie ich význam. „Ak sa môžeme vyhnúť použitiu sily, zlepší to atmosféru v medzinárodných vzťahoch. Bude to náš spoločný úspech a otvorené dvere ďalšej spolupráci v sporných otázkach,“ napísal ruský prezident pred rokom v septembri pre New York Times. Išlo vtedy o Sýriu a otázku, či Amerika zasiahne proti tamojšiemu režimu Bašára al-Assada. Putinov článok bol propagandistický majsterštik, s frčkou pre amerického prezidenta na záver: „Je mimoriadne nebezpečné povzbudzovať ľudí v tom, aby samých seba videli ako výnimočných, bez ohľadu na motiváciu.“
O pár mesiacov, keď Putin neriešil vzdialenejšiu Sýriu, ale bližší Krym, už nič z toho neplatilo. Pritom je ľahko predstaviteľné, že Rusko by Krym získalo aj úplne pokojnou a mierovou cestou, tamojšia proruská populácia by toho bola dostatočnou zárukou. Niečo sa však zmenilo a Putinovi už neležali na srdci kvalitnejšie medzinárodné vzťahy. Mal na to „dobrý“ dôvod, čisto mocenský: Putinove preferencie v uplynulých rokoch postupne klesali. Ruskí nacionalisti po otáčaní sa Kyjeva na Západ začali besnieť a hromžiť, že Rusko namiesto celej Ukrajiny v Európsko-ázijskej únii, kontrolovanej Moskvou, nezíska nič a Amerika sa dostane až na hranice ruského sveta. Demonštrácia sily na Kryme v rozpore s medzinárodným právom tak Putinovi prišla vhod. A vývoj jeho preferencií to potvrdil – Putin vyskočil na 85 percent, úroveň, akú mal po vyhlásení druhej vojny v Čečensku. Ak by sa prezidentské voľby konali začiatkom apríla, nemal by Putin žiadneho vážneho súpera. Jeho percentá sa zdvojnásobili.
.putinova ideológia
Aká je teda Putinova ideológia? Aj u nás dobre známy ruský spisovateľ Vladimír Sorokin v aktuálnom vydaní časopisu New York Review of Books píše, že problémom Putinovho Ruska je to, že nezničilo idoly svojej minulosti. Ako príklad uvádza monument „železného Felixa“, legendárneho zakladateľa a šéfa Čeky, predchodkyne KGB, pred budovou tejto neslávnej organizácie v Lubljanke. V revolučnom roku 1991 sochu z bezpečnostných dôvodov radšej nezničili, iba technicky odstránili. Železný Felix sa tak vždy môže vrátiť, obáva sa Sorokin.
Porovnávanie dnešného Ruska s tým sovietskym je – po obsadení Krymu a nepokojoch na východe Ukrajiny – opäť v móde. Lenže môže Európe a Rusku hroziť návrat niečoho takého obludného, ako bolo sovietske Rusko? Putin na túto tému pred pár rokmi povedal dve vety: „Tí, čo neľutujú pád Sovietskeho zväzu, nemajú srdce. Tí, ktorí ho chcú obnoviť, nemajú rozum.“
O rok neskôr, v septembri 2011, napísal iný ruský spisovateľ Viktor Jerofejev v New York Times: „Putin na seba dokáže zobrať rôzne podoby. Svojím životným štýlom je úplne európsky. To znie povzbudzujúco. Rovnako ako to, že Putin rehabilitoval hnutie Bielogvardejcov a odsúdil stalinistické represie. (...) Pokiaľ viem, Putin je vo svojich názoroch liberálnejší ako 80 percent ruskej populácie, ktorá je podstatne nacionalistickejšia a xenofóbnejšia ako on.“ Možno predpokladať, že na tom sa nič zásadné nezmenilo. Zmenilo sa však niečo iné, podstatnejšie – mení sa samotné Rusko, čomu sa Putin prispôsobuje.
Keď sa v roku 2000 stal prvýkrát ruským prezidentom, šéf Medzinárodného fondu prirovnával Rusko k Burkine Faso. Krajina bola na kolenách. Mala za sebou najväčší zaznamenaný prepad HDP v dejinách industriálnej krajiny, 150-tisíc vrážd za deväť rokov v uliciach miest a ďalší brutálny nárast kriminality a korupcie. V Rusku nefungovalo takmer nič. Zákon džungle viedol k tomu, že sa presadili ľudia, ktorí boli schopní kradnúť bez akýchkoľvek škrupúľ a bývalí agenti KGB. Tí prví, pri troche zjednodušenia, reprezentovali svet ruského biznisu, tí druhí zase zvyšky ruského štátu. Ruská oligarchia snívala o stabilite a hľadala „ruského Pinocheta“, ktorý nastolí poriadok. Stal sa ním Vladimír Putin, ktorý ochotne uzatvoril pakt s ruskými liberálmi a oligarchami.
Najmocnejším oligarchom okamžite po voľbách vyhlásil vojnu – a vyhral. Tým si ešte viac posilnil svoje postavenie. Pakt s ruskými liberálmi, ktorí chceli krajinu liberalizovať, sa rozpadal postupne a jeho poslednou fázou bolo obdobie prezidenta Dmitrija Medvedeva, ktorý hovoril o niektorých liberálnych hodnotách, vláde práva a modernizácii krajiny. Putinovi na niečom takom nikdy príliš nezáležalo. Veľkosť Ruska videl skôr v hľadaní akejsi tretej cesty medzi Západom a Čínou.
Putinovej generácii, ako píše v brilantnej knihe o Putinovom Rusku britský novinár Ben Judah (Fragile Empire, 2013), sa hovorilo „prázdna generácia“. Lenže po tejto generácii prišla iná, ktorej sa podľa vplyvnej knihy Viktora Pelevina hovorí „Generácia P“ a toto písmeno v názve odkazuje na vulgárne slovo známe aj v slovenčine. Putinovo Rusko hrubne a je čoraz vulgárnejšie.
Putinovou reakciou na takúto premenu Ruska je pakt s pravoslávnou cirkvou a viac moralizovania a nacionalizmu. Putin, ako upozornil americký novinár David Brooks, v poslednom období čoraz viac cituje troch ruských filozofov z 19. a 20. storočia. Sú nimi Nikolaj Berďajev (1874 – 1948), Vladimír Solovjov (1853 – 1900) a Ivan Iljin (1883 – 1954). Propaguje aj ich diela. Iljina, ktorý podobne ako Berďajev zomrel v exile, dal premiestniť a slávnostne opäť pochovať v Rusku. „Zločinom je už to, keď niekto začne hovoriť o oddelení Ruska a Ukrajiny,“ povedal počas jeho druhého pohrebu Putin.
Ak by však niekto Berďajeva či Solovjeva pre vyššie povedané zavrhol ako nehodných pozornosti, bol by to omyl. Berďajev aj Solovjov sú napokon v kresťanských kruhoch čítaní aj na Slovensku, druhý z menovaných ovplyvnil československého prezidenta Masaryka. Berďajev ostro odsúdil marxizmus, Solovjov mal vlastnú osudovú skúsenosť s nihilizmom a Iljin, ktorý tiež rozumel kríze európskeho 19. storočia, bol priamym potomkom cára Alexandra III. A práve to je kľúč k Putinovej ideológii dneška: Ruskému prezidentovi nejde o obnovenie sovietskeho Ruska (na to má dosť rozumu), ale o obnovenie myšlienky cárskeho Ruska. To vníma ako obkolesenú pevnosť, ktorá má svoju misiu a ktorá Rusko presahuje. Tak o sebe napokon impériá vždy premýšľali.
Z dnešného pohľadu sa zdajú nebezpečné najmä dve veci. Po prvé to, že Putin nedokáže kontrolovať vývoj ruského nacionalizmu, džina, ktorého vypustil z fľaše. Už dnes platí, že politiku mu často diktuje práve vášeň a radikalizmus domácich nacionalistov. Mocnejúci nacionalizmus spôsobuje, že Rusko si zo svojich susedov robí najväčších nepriateľov. Napokon už dnes existuje len jeden európsky sused Ruska, ktorý udržiava s Moskvou priateľské vzťahy – a to Bielorusko. (Aj Lukašenko si pritom zakladá na dobrých vzťahoch s novou ukrajinskou vládou.) Všetky ostatné európske krajiny susediace s Ruskom – od Pobaltia po Gruzínsko – sa menia na ruských nepriateľov.
Takéto Rusko sa vydáva na nebezpečnú cestu: čím menej bude európske, tým viac sa obráti na východ. A napokon skončí nahé a porazené, ako všetky nacionalistické režimy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.