Cez víkend 24. a 25. novembra 2007 sa konal v bratislavskom A4 – nultom priestore NEXT LIFE VISUAL (ako predvoj medzinárodného hudobného festivalu NEXT 2007), aby uviedol na slovenskú scénu VJ-ing ako súčasť hudobno-vizuálnej performancie.
Vizualizácia hudby známa ako súčasť playerov to nebola. Nešlo ani o prezentáciu štýlového softvéru, ktorý hnieti obrazový či filmový súbor do rotujúcich kociek, čo je akože halucinogénne a na pódiu to zaberá. V nultom priestore bolo všetko ináč. Vizualizácia tu pracovala ako samostatný umelecký prejav, väčšinou v spolupráci s hudobníkmi, ktorí radi dodali zvyšné tri hlukové steny k plátnu.
Sobotu načal stručný rez dejinami filmu z pohľadu filmového vizuálu, aby sa neskôr dalo jednoduchšie naladiť na vlnu hlavného programu. Filmová avantgarda 20. – 70. rokov bola po krátkej prestávke konfrontovaná so súčasnými slovenskými, českými a poľskými VJ-mi, ktorí do Bratislavy so sebou priniesli originálne prúdy fotónov s chuťou sa vrhajúcich na plátno.
S hudobnou zložkou to býva vždy jednoduchšie. Na hudobníka sa väčšinou počas hrania pozerá. V tomto prípade sa síce nosná časť odohrávala na plátne, občas bolo zložité sledovať aj plátno aj VJ-ov. O čo živšie bolo stvárnenie, o to zaujímavejšia bola performancia.
Hneď na začiatku dala 2M meotarom jasne najavo, že vizuál môže byť technicky nenáročný, no o to živší. Pri podmaze Kapely Snů vrstvila siluety, rastre a farebné fóliové masky, aby vytvorila a zachytila sugestívne nálady prostredníctvom obrysov a farieb.
Zvyšok večera patril netradičnému využitiu počítačovej grafiky. Trojprojekcia Anymade prinútila vnímať viacero vecí naraz. Každá časť mala svoju vlastnú dynamiku a nepravidelné zmeny vytvárajúce iba zlomok mozaiky, ktorej zvyšok visel niekde vo vzduchu a menil sa vždy podľa novej kombinácie troch okien na plátne.
Ak Anymade spôsoboval chaos, tak pomalé plynutie obrazu a jeho opatrná deformácia Věrou Lukášovou dali všetko do poriadku. Mozog našponovaný predošlým preskakovaním úplne vypol. Priestorom a plátnom tiekli detaily, zvýraznené a znásobené, až kým nezanikli v úplnom tichu a pokoji. Posledná Opuka bola pravým opakom. Ťažká, rytmická a nasýtená všetkým, čo do nej stihli jej tvorcovia natlačiť. Predstavenie bola jazda pulzujúcimi tvarmi v neustálom pohybe a napätí. Na zakončenie prvého večera NEXT LIVE VISUAL to úplne stačilo.
Nedeľa sa začala podobne, meotarom. Tentoraz v réžii poľskej dvojice Zazerka a Buschmann. Priame pretváranie obyčajnej fólie do nového celku bolo sprevádzané postupným zjavovaním (a občasným miznutím) samotného výsledku. Na vyváženie opäť prišlo na dáta. Gnd s Michalom Cabowitzom ich krotili svojimi pure data programami, aby na plátne vytvorili nádherne surové, stroboskopické prostredie. Blikanie vektorov sprevádzalo pípanie a šum, pričom zvuk s obrazom sa podávali asi v najobnaženejšej forme.
Festival sa skončil projekciou Mikroloops. Martin Blažíček postupne nakopol štyri 16-mm projektory, premietal jednotlivé filmové slučky cez seba, deformoval prúdiace svetlo šošovkami, sklom, trblietaním, zastavovaním, spomaľovaním a škvarením samotného filmu. Odrážané svetlo kmitalo aj mimo projekčnej plochy, všetko sprevádzalo hučanie rozbehnutých projektorov a nenásilná hudba.
Aj keď bol NEXT LIVE VISUAL jedným z prvých festivalov VJ-ingu na Slovensku, uplynulý víkend dokázal, že v našom kúte Európy to s vizuálom nie je vôbec žalostné. Ak vyzeralo zahrievanie na decembrový NEXT takto, potom je dilema ísť/nejsť asi vyriešená.
Autor je študent scenáristiky.
Vizualizácia hudby známa ako súčasť playerov to nebola. Nešlo ani o prezentáciu štýlového softvéru, ktorý hnieti obrazový či filmový súbor do rotujúcich kociek, čo je akože halucinogénne a na pódiu to zaberá. V nultom priestore bolo všetko ináč. Vizualizácia tu pracovala ako samostatný umelecký prejav, väčšinou v spolupráci s hudobníkmi, ktorí radi dodali zvyšné tri hlukové steny k plátnu.
Sobotu načal stručný rez dejinami filmu z pohľadu filmového vizuálu, aby sa neskôr dalo jednoduchšie naladiť na vlnu hlavného programu. Filmová avantgarda 20. – 70. rokov bola po krátkej prestávke konfrontovaná so súčasnými slovenskými, českými a poľskými VJ-mi, ktorí do Bratislavy so sebou priniesli originálne prúdy fotónov s chuťou sa vrhajúcich na plátno.
S hudobnou zložkou to býva vždy jednoduchšie. Na hudobníka sa väčšinou počas hrania pozerá. V tomto prípade sa síce nosná časť odohrávala na plátne, občas bolo zložité sledovať aj plátno aj VJ-ov. O čo živšie bolo stvárnenie, o to zaujímavejšia bola performancia.
Hneď na začiatku dala 2M meotarom jasne najavo, že vizuál môže byť technicky nenáročný, no o to živší. Pri podmaze Kapely Snů vrstvila siluety, rastre a farebné fóliové masky, aby vytvorila a zachytila sugestívne nálady prostredníctvom obrysov a farieb.
Zvyšok večera patril netradičnému využitiu počítačovej grafiky. Trojprojekcia Anymade prinútila vnímať viacero vecí naraz. Každá časť mala svoju vlastnú dynamiku a nepravidelné zmeny vytvárajúce iba zlomok mozaiky, ktorej zvyšok visel niekde vo vzduchu a menil sa vždy podľa novej kombinácie troch okien na plátne.
Ak Anymade spôsoboval chaos, tak pomalé plynutie obrazu a jeho opatrná deformácia Věrou Lukášovou dali všetko do poriadku. Mozog našponovaný predošlým preskakovaním úplne vypol. Priestorom a plátnom tiekli detaily, zvýraznené a znásobené, až kým nezanikli v úplnom tichu a pokoji. Posledná Opuka bola pravým opakom. Ťažká, rytmická a nasýtená všetkým, čo do nej stihli jej tvorcovia natlačiť. Predstavenie bola jazda pulzujúcimi tvarmi v neustálom pohybe a napätí. Na zakončenie prvého večera NEXT LIVE VISUAL to úplne stačilo.
Nedeľa sa začala podobne, meotarom. Tentoraz v réžii poľskej dvojice Zazerka a Buschmann. Priame pretváranie obyčajnej fólie do nového celku bolo sprevádzané postupným zjavovaním (a občasným miznutím) samotného výsledku. Na vyváženie opäť prišlo na dáta. Gnd s Michalom Cabowitzom ich krotili svojimi pure data programami, aby na plátne vytvorili nádherne surové, stroboskopické prostredie. Blikanie vektorov sprevádzalo pípanie a šum, pričom zvuk s obrazom sa podávali asi v najobnaženejšej forme.
Festival sa skončil projekciou Mikroloops. Martin Blažíček postupne nakopol štyri 16-mm projektory, premietal jednotlivé filmové slučky cez seba, deformoval prúdiace svetlo šošovkami, sklom, trblietaním, zastavovaním, spomaľovaním a škvarením samotného filmu. Odrážané svetlo kmitalo aj mimo projekčnej plochy, všetko sprevádzalo hučanie rozbehnutých projektorov a nenásilná hudba.
Aj keď bol NEXT LIVE VISUAL jedným z prvých festivalov VJ-ingu na Slovensku, uplynulý víkend dokázal, že v našom kúte Európy to s vizuálom nie je vôbec žalostné. Ak vyzeralo zahrievanie na decembrový NEXT takto, potom je dilema ísť/nejsť asi vyriešená.
Autor je študent scenáristiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.