S istotou možno povedať, že Rusko sa vrátilo k doktríne obmedzenej suverenity. Fakticky dnes pokladá Ukrajinu za svoj protektorát, o ktorom má právo rozhodovať podľa svojho želania. Rusko vedie propagandistickú vojnu, založenú na zásade, že dohody majú platnosť len ako účelový nástroj vlastných mocenských záujmov. Zvolilo si stratégiu vnútorného rozkladania Ukrajiny podvratnými akciami záškodníkov, ktorých vydáva za ruských aktivistov. V Ženeve súhlasilo s ich odzbrojením a zbavením nelegálnej moci, ale nič pre to nerobí, naopak, podporuje ich s odôvodnením, že obhajuje záujmy ruských občanov.
Rusko dnes sleduje na Ukrajine viacero cieľov. Minimálny je destabilizovať súčasnú ukrajinskú štátnu moc, spochybniť jej legitimitu, schopnosť zabezpečiť v krajine poriadok a zabrániť banditizmu. Stredný je znemožniť májové prezidentské voľby, ktoré by zbavili Ukrajinu nálepky prechodnosti. Maximálny cieľ je vytvoriť predpolie pre vojenskú inváziu. Vo viac-menej otvorenej vojne proti ukrajinskej územnej celistvosti apeluje na ideu slovanskej vzájomnosti, pričom práve pri Ukrajincoch je nepochybné, že jeho riadiacim princípom nie sú slovanské, ale mocenské záujmy Ruska.
Rusko zosilnilo stratégiu ekonomického vydierania Ukrajiny a západnej Európy energetickými zdrojmi. Na rozdiel od štátov Európskej únie a Spojených štátov významne zvyšuje vojenský rozpočet, vyzbrojuje a modernizuje armádu, niekedy priamo za pomoci zbrojného priemyslu západných štátov. Rozvíja účinné pôsobenie vlastných tajných služieb a opiera sa pritom aj o Snowdenovo rozkrývanie štruktúr a stratégií amerických tajných služieb. Využíva na svoje účely piate kolóny západných a stredoeurópskych extrémistických politických strán lepenovského typu.
Putin sa pre tento radikálny, dlhodobo pripravovaný obrat rozhodol v čase, keď Rusko vo svete razantne zvyšovalo svoju autoritu, medzinárodné postavenie a prítomnosť, čo súviselo aj so západnou ekonomickou krízou, americkou váhavosťou v Sýrii či falošným apelovaním na ľudské práva v Snowdenovom prípade. Nikdy za posledné štvrťstoročie nemalo taký kredit.
Je zrozumiteľné, že Rusko si uvedomuje cenu Ukrajiny pre svoju politiku. Nezrozumiteľné je len to, či si uvedomuje cenu, ktorú platí za jej znásilnenie namiesto toho, aby si ju získalo.
Rusko dnes sleduje na Ukrajine viacero cieľov. Minimálny je destabilizovať súčasnú ukrajinskú štátnu moc, spochybniť jej legitimitu, schopnosť zabezpečiť v krajine poriadok a zabrániť banditizmu. Stredný je znemožniť májové prezidentské voľby, ktoré by zbavili Ukrajinu nálepky prechodnosti. Maximálny cieľ je vytvoriť predpolie pre vojenskú inváziu. Vo viac-menej otvorenej vojne proti ukrajinskej územnej celistvosti apeluje na ideu slovanskej vzájomnosti, pričom práve pri Ukrajincoch je nepochybné, že jeho riadiacim princípom nie sú slovanské, ale mocenské záujmy Ruska.
Rusko zosilnilo stratégiu ekonomického vydierania Ukrajiny a západnej Európy energetickými zdrojmi. Na rozdiel od štátov Európskej únie a Spojených štátov významne zvyšuje vojenský rozpočet, vyzbrojuje a modernizuje armádu, niekedy priamo za pomoci zbrojného priemyslu západných štátov. Rozvíja účinné pôsobenie vlastných tajných služieb a opiera sa pritom aj o Snowdenovo rozkrývanie štruktúr a stratégií amerických tajných služieb. Využíva na svoje účely piate kolóny západných a stredoeurópskych extrémistických politických strán lepenovského typu.
Putin sa pre tento radikálny, dlhodobo pripravovaný obrat rozhodol v čase, keď Rusko vo svete razantne zvyšovalo svoju autoritu, medzinárodné postavenie a prítomnosť, čo súviselo aj so západnou ekonomickou krízou, americkou váhavosťou v Sýrii či falošným apelovaním na ľudské práva v Snowdenovom prípade. Nikdy za posledné štvrťstoročie nemalo taký kredit.
Je zrozumiteľné, že Rusko si uvedomuje cenu Ukrajiny pre svoju politiku. Nezrozumiteľné je len to, či si uvedomuje cenu, ktorú platí za jej znásilnenie namiesto toho, aby si ju získalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.