Je len tuto kúsok za Bratislavou. V ponuke majú viacero tradičných ťažko stráviteľných slovenských pochutín. Odpálili sme to kapustnicou s hutným domácim chlebom. Vzápätí nám v žalúdku zmizli halušky, postrašené opečenou slaninou. V nostalgickom omámení sme sa vydali tackavým krokom na zdravotné „kolečko“. Prelietali okolo nás ovečky, strieľali po nás bobkami, prasa na nás zakvíkalo, kôň zaerdžal a gunár zagágal. Zajace strihali ušami, krčili ňufákmi, drozdy vyspevovali. Raj na Zemi – Liptov na Záhorí! Potom to prišlo! Sivý oslík v ohrade! Kamarát sa mu začal bodro prihovárať a čechrať ho za ušami: „Ty si to bájne zviera, na ktorom sa náš Pán viezol do Jeruzalema...“ A oslík „chňáp“, zahryzol sa mu do ruky. „Ideš, ty sviňa!“ rozčúlil sa kamarát, tresol osla aktovkou po hlave a snažil sa vymaniť uhryznutú ruku z vražedného žltozubého zovretia. „Asi ste si ma s niekým pomýlili,“ prehovoril oslík ľudským hlasom. Vyvalili sme naňho oči a nezmohli sa na slovo. Potom sme videli pohádaný manželský pár. On dvojmetrový vyschnutý neurotik. Ona rezignovaná päťdesiatnička so slzami na krajíčku. Hanbila sa pred ľuďmi, že je na ňu zlý. Vtedy sa spoza plota rozštekal veľký pes. A vyschnutý jedovitý pánko sa tak zľakol, že vyskočil meter nad zem. Plný zloby sa oboril na psa: „Šadap in d nejm of džízs!“ (Zavri hubu v mene Ježiša!) A pes štekal ďalej, vyplazoval jazyk a vyzeral, že sa smeje. Milí priatelia, o zvieracej duši nevieme nič. Zvieracia prirodzenosť však apeluje na zdravý rozum človeka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.