Otázkou, ktorá sa veľmi nerieši, je, do akej miery vzostup Slovenska súvisí so samotným členstvom v Únii, a do akej s úsilím na národnej úrovni alebo aj globálnymi trendmi, ktoré ovplyvňujú životy čoraz viac nezávisle od politických rozhodnutí i úrovní, na ktorých sa tvoria.
Zo skutočnosti, že podľa parity kúpnej sily sme sa posunuli z polovice na tri štvrtiny životnej úrovne Únie – čo je najvýpovednejší makroukazovateľ – nič neuberajú ani temné škvrny, o ktorých hovoria parciálne štatistiky (vracajúce sa zhoršenie podnikateľského prostredia, stagnujúci index korupcie či opakované znižovanie kvality demokracie). Rozsúdiť, koľko z kladov či záporov takýchto oblastí, ktoré sú nesmierne komplexné, ide na konto integrácie, je nemožné.
Ako plus členstva sa často uvádza, že Únii a jej tlaku vďačíme za dobudovanie systému demokratických inštitúcií. To je skvelé, len škoda, že na tých inštitúciách to nie je vidieť. Ak si vezmeme trebárs NBÚ, tak oproti roku 2004 je tu jasný regres. Argument, že za stav súdov, prokuratúry, NBÚ, tajných služieb, NKÚ a tak ďalej si môžeme len sami, je korektný, ale zabúda na jedno: Nielenže stavia pod otáznik toľko zdôrazňovaný „výchovný“ prínos členstva, ale ešte aj navádza na domnienku, či by domáca politika nechala inštitúcie takto spustnúť aj bez ilúzie, že sme predsa v EÚ, takže demokracia „sa bude diať“ sama od seba...
Ešte vypuklejší príklad sú eurofondy, okolo ktorých vyrástla celá paralelná ekonomika, kde zárukou zisku nie sú znalosti a usilovnosť, ale provízie a konexie. Aj tu sa dá povedať, že korupcia a klientelizmus sú predsa najmä naše, slovenské. To by ich však samotný systém nesmel podporovať tým, že zvyšovaním príležitostí na prerozdeľovanie si kupuje lojalitu politikov a úradníkov.
Hospodársky vzostup prvých piatich rokov (2004 až 2008) je tiež nepresné adresne pripísať nášmu členstvu v Únii. Bonusy vstupu, reformy vtedajšej vlády a dlhové financovanie, ktoré sa dialo globálne (a viedlo k zničujúcemu „praskaniu bublín“) tvoria spleť faktorov, z ktorých postaviť na piedestál integráciu je skreslenie. Už len preto, lebo na opačnej miske váh ako prínosy integrácie (zvýšenie kredibility, investície, voľný obchod) stojí integračné stupňovanie všemožných regulácií. Pripísať ich škodlivé účinky iba na konto Bruselu sa však opäť nedá, keďže prehnane horliví a lobistom podliehajúci slovenskí politici a úradníci implementujú európske smernice a nariadenia ďaleko nad rámec toho, čo v nich je.
Zatiaľ čo Lisabonská zmluva mienila viesť Úniu k tesnejšej integrácii, kríza zámer prebila a zvýraznila, že dominantné je a ešte dlho zostane rozhodovanie na medzivládnej úrovni. Inak povedané, i v nasledujúcich 10 rokoch budú európske osudy Slovenska ovplyvňovať najviac anonymní úradníci, po nich naši premiéri a ministri, potom dlho nič, a za tým napríklad poslanci Európskeho parlamentu, ktorých ideme teraz voliť.
Zo skutočnosti, že podľa parity kúpnej sily sme sa posunuli z polovice na tri štvrtiny životnej úrovne Únie – čo je najvýpovednejší makroukazovateľ – nič neuberajú ani temné škvrny, o ktorých hovoria parciálne štatistiky (vracajúce sa zhoršenie podnikateľského prostredia, stagnujúci index korupcie či opakované znižovanie kvality demokracie). Rozsúdiť, koľko z kladov či záporov takýchto oblastí, ktoré sú nesmierne komplexné, ide na konto integrácie, je nemožné.
Ako plus členstva sa často uvádza, že Únii a jej tlaku vďačíme za dobudovanie systému demokratických inštitúcií. To je skvelé, len škoda, že na tých inštitúciách to nie je vidieť. Ak si vezmeme trebárs NBÚ, tak oproti roku 2004 je tu jasný regres. Argument, že za stav súdov, prokuratúry, NBÚ, tajných služieb, NKÚ a tak ďalej si môžeme len sami, je korektný, ale zabúda na jedno: Nielenže stavia pod otáznik toľko zdôrazňovaný „výchovný“ prínos členstva, ale ešte aj navádza na domnienku, či by domáca politika nechala inštitúcie takto spustnúť aj bez ilúzie, že sme predsa v EÚ, takže demokracia „sa bude diať“ sama od seba...
Ešte vypuklejší príklad sú eurofondy, okolo ktorých vyrástla celá paralelná ekonomika, kde zárukou zisku nie sú znalosti a usilovnosť, ale provízie a konexie. Aj tu sa dá povedať, že korupcia a klientelizmus sú predsa najmä naše, slovenské. To by ich však samotný systém nesmel podporovať tým, že zvyšovaním príležitostí na prerozdeľovanie si kupuje lojalitu politikov a úradníkov.
Hospodársky vzostup prvých piatich rokov (2004 až 2008) je tiež nepresné adresne pripísať nášmu členstvu v Únii. Bonusy vstupu, reformy vtedajšej vlády a dlhové financovanie, ktoré sa dialo globálne (a viedlo k zničujúcemu „praskaniu bublín“) tvoria spleť faktorov, z ktorých postaviť na piedestál integráciu je skreslenie. Už len preto, lebo na opačnej miske váh ako prínosy integrácie (zvýšenie kredibility, investície, voľný obchod) stojí integračné stupňovanie všemožných regulácií. Pripísať ich škodlivé účinky iba na konto Bruselu sa však opäť nedá, keďže prehnane horliví a lobistom podliehajúci slovenskí politici a úradníci implementujú európske smernice a nariadenia ďaleko nad rámec toho, čo v nich je.
Zatiaľ čo Lisabonská zmluva mienila viesť Úniu k tesnejšej integrácii, kríza zámer prebila a zvýraznila, že dominantné je a ešte dlho zostane rozhodovanie na medzivládnej úrovni. Inak povedané, i v nasledujúcich 10 rokoch budú európske osudy Slovenska ovplyvňovať najviac anonymní úradníci, po nich naši premiéri a ministri, potom dlho nič, a za tým napríklad poslanci Európskeho parlamentu, ktorých ideme teraz voliť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.