Výnimočný bol aj priebeh samotných procesov svätorečenia. V oboch prípadoch boli totiž udelené špeciálne výnimky. Začatie procesu blahorečenia Jána Pavla II., ktoré je predstupňom svätorečenia, oznámil Benedikt XVI. 13. mája 2005. Stalo sa tak len mesiac a niekoľko dní po jeho smrti, aj keď podľa platných pravidiel sa má so začatím procesu počkať päť rokov. Tento prípad však nie je precedensom. Vytvoril ho ešte samotný Ján Pavol II. v prípade Matky Terezy z Kalkaty, ktorej proces blahorečenia sa začal dva roky po jej smrti. Podľa vatikanistu Andreu Tornielliho musel pritom Benedikt XVI. takpovediac čeliť aj petícii kardinálov, aby blahorečenie prebehlo aklamačne, teda bez riadneho procesu.
.svätorečenie bez zázraku
K podobnej situácii došlo aj v prípade Jána XXIII. Giuseppe Alberigo – cirkevný historik, priamy účastník Druhého vatikánskeho koncilu a autor životopisu Jána XXIII. – vo svojej knihe Stručné dejiny II. vatikánskeho koncilu napísal, že niektorí účastníci koncilu žiadali, aby Jána XXIII., ktorý koncil zvolal, ten istý koncil po jeho smrti vyhlásil za svätého. A to bez riadneho procesu a bez predchádzajúceho blahorečenia. Pápež Pavol VI., ktorý v roku 1963 prebral rozbehnutý koncil, nebol tejto myšlienke naklonený. Hneď po skončení koncilu v roku 1965 však otvoril proces jeho blahorečenia. Jána XXIII. napokon beatifikoval až Ján Pavol II. 3. septembra 2000.
Súčasný pápež sa na rozdiel od Pavla VI. rozhodol urobiť závažnú výnimku, aby proces svätorečenia Jána XXIII. urýchlil. Povolil vyhlásenie za svätého bez toho, aby Kongregácia pre kauzy svätých schválila zázrak vykonaný na jeho príhovor. „Pápež má moc dišpenzovať od druhého zázraku, čo v tomto prípade využil,“ vysvetlil hovorca Svätej stolice Federico Lombardi, podľa ktorého mnohí teológovia diskutujú, či je okrem zázraku nevyhnutného na blahorečenie potrebný ešte ďalší na svätorečenie.
František však v prípade Jána XXIII. nerozhodol úplne svojvoľne. Svätá stolica uviedla, že svojím rozhodnutím potvrdil predchádzajúce hlasovanie členov Kongregácie pre kauzy svätých, ktorí podporili takýto postup. Napriek preverovaniu mnohých informácií o možných zázrakoch na príhovor Jána XXIII. tak ostalo jediným potvrdeným uzdravenie rehoľníčky Cateriny Capitani v roku 1966.
.protekcia u Boha
Prečo vlastne cirkev vyhlasuje niektorých ľudí za svätých? Podľa verbistu Milana Bubáka chce takýmto spôsobom predložiť vzory hodné nasledovania a ponúknuť orodovníkov u Boha. „Z každodennej skúsenosti vieme, že keď chceme niečo dosiahnuť od nejakého významného človeka, obyčajne sa obrátime na človeka, ktorý je mu blízky a toho prosíme o príhovor. Túto skúsenosť prenášame aj do svojho vzťahu s Bohom,“ povedal Bubák pre portál Svet kresťanstva.
Oficiálne vyhlásení svätí sú pritom len špičkou ľadovca. „Ich množstvo je obrovské a sú medzi nimi aj tí, o ktorých by sme to možno ani nepredpokladali. O niektorých z nich cirkev verejne vyhlasuje, že sú blahoslavení a svätí, lebo pre ich mimoriadny život, ktorý sa podrobne skúma, má istotu, že sú určite v nebi,“ hovorí Bubák. Kým v prípade blahoslavených ide o povolenie ich verejného kultu, ktorý však ostáva skôr na lokálnej úrovni, napríklad v nejakej diecéze alebo v reholi, v prípade svätých je ich uctievanie záväzné pre celú cirkev.
Vyhlasovanie niektorých ľudí za svätých vychádza z prvokresťanskej úcty k mučeníkom, ktorí boli zabití pre svoju vieru počas prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Postupne vznikali zoznamy týchto mučeníkov, takzvané martyrológiá. Neskôr túto úctu potvrdzovali miestni biskupi. V roku 1588 vytvoril pápež Sixtus V. Posvätnú kongregáciu pre liturgiu, a do jej kompetencie spadalo aj posudzovanie svätosti života zomrelých kresťanov. Z tohto úradu sa postupne vyvinula dnešná Kongregácia pre kauzy svätých.
Nevyhnutnou podmienkou na začatie procesu blahorečenia je povesť svätosti daného kandidáta. Proces iniciuje takzvaný aktor, teda fyzická alebo právnická cirkevná osoba. Zvyčajne to býva biskup nejakej diecézy alebo predstavení rehole. Iniciátor procesu následne menuje postulátora, ktorý je motorom celého procesu a jeho hlavnou úlohou je predkladať fakty, ktoré potvrdzujú svätosť života kandidáta blahorečenia. Opozíciou mu je „diablov advokát“, oficiálne promótor spravodlivosti, ktorý na kandidáta „vyťahuje“ jeho chyby a slabé stránky. Od Kongregácie pre kauzy svätých sa následne žiada súhlas, takzvaný nihil obstat, podľa ktorého nič neprekáža začatiu procesu. Kandidátovi následne prináleží titul Boží služobník.
.krv alebo zázrak
Proces blahorečenia môže prebiehať dvoma spôsobmi – cestou martýria alebo cestou hrdinských cností. Prvá cesta, teda cesta mučeníctva, sa vyberá v prípade veriacich, ktorí svoju vieru dosvedčili priamo smrťou alebo obzvlášť závažným fyzickým utrpením, ktorého dôsledkom bola nakoniec smrť. V tomto prípade nie je potrebné vykonanie zázraku na príhovor kandidáta blahorečenia, keďže dôkazom jeho viery a svätosti života je vyliata krv.
Po uzavretí prvej, diecéznej fázy procesu, je prípad s celou dokumentáciou posunutý do Ríma, kde sa začína druhá, rímska fáza. Kongregácia pre kauzy svätých musí najprv potvrdiť platnosť diecéznej fázy a hodnovernosť zozbieraných dokumentov a svedectiev. Postulátorom a relátorom, ktorého menuje Kongregácia pre kauzy svätých, je následne vypracované takzvané positio – súhrn zistených skutočností. Preveriť ho najprv musí teologická komisia menovaná prefektom kongregácie, ktorá potvrdzuje martýrium kandidáta blahorečenia. Ak svoj súhlas následne priložia aj kardináli a biskupi z kongregácie, pápež môže podpísať záverečný dekrét a kandidát môže byť vyhlásený za blahoslaveného.
V prípade, že je zvolená cesta hrdinských cností, je nevyhnutnou podmienkou vykonanie zázraku na príhovor kandidáta blahorečenia. Zázrak musí mať fyzický charakter, napríklad uzdravenie, a musí ho potvrdiť nielen komisia teológov a kardináli a biskupi z kongregácie, ale ešte predtým aj lekárska komisia.
Po tom, ako je niekto vyhlásený za blahoslaveného, sa môže začať s procesom jeho svätorečenia. Na to je potrebný ďalší zázrak, vykonaný na jeho príhovor.
.dočká sa aj Pavol VI.?
Nie každý začatý proces sa pritom dočká úspešného konca. Niektoré procesy trvajú aj desiatky rokov, iné sú natrvalo odložené. O tom, že ani zosnulí pápeži nemajú bezproblémovú cestu, sa mohol „presvedčiť“ aj Ján Pavol II. Podľa vatikanistu Andreu Tornielliho jeho positio teologická komisia neschválila jednohlasne (pomer hlasov bol údajne šesť „za“ a dva „proti“) a zázračné uzdravenie francúzskej rehoľnice Marie Simone-Pierre Normandovej muselo byť pre pochybnosti jedného z členov lekárskej komisie nanovo preverované. V prípade zázračného uzdravenia Kostaričanky Floribeth Mora Dìaz, ktoré viedlo k svätorečeniu Jána Pavla II., sa už žiadne pochybnosti neobjavili.
Je možné, že veriaci sa ešte v tomto roku dočkajú ďalšieho blahoslaveného pápeža. Proces blahorečenia Pavla VI. je totiž vo finále a už v týchto dňoch by členovia Kongregácie pre kauzy svätých mali potvrdiť zázrak vykonaný na jeho príhovor. Navyše, rozbehnuté sú aj procesy blahorečenia Pia XII. a Jána Pavla I.
Článok vychádza z materiálov, ktoré autor publikoval na portáloch Svet kresťanstva a Postoy.sk.
.svätorečenie bez zázraku
K podobnej situácii došlo aj v prípade Jána XXIII. Giuseppe Alberigo – cirkevný historik, priamy účastník Druhého vatikánskeho koncilu a autor životopisu Jána XXIII. – vo svojej knihe Stručné dejiny II. vatikánskeho koncilu napísal, že niektorí účastníci koncilu žiadali, aby Jána XXIII., ktorý koncil zvolal, ten istý koncil po jeho smrti vyhlásil za svätého. A to bez riadneho procesu a bez predchádzajúceho blahorečenia. Pápež Pavol VI., ktorý v roku 1963 prebral rozbehnutý koncil, nebol tejto myšlienke naklonený. Hneď po skončení koncilu v roku 1965 však otvoril proces jeho blahorečenia. Jána XXIII. napokon beatifikoval až Ján Pavol II. 3. septembra 2000.
Súčasný pápež sa na rozdiel od Pavla VI. rozhodol urobiť závažnú výnimku, aby proces svätorečenia Jána XXIII. urýchlil. Povolil vyhlásenie za svätého bez toho, aby Kongregácia pre kauzy svätých schválila zázrak vykonaný na jeho príhovor. „Pápež má moc dišpenzovať od druhého zázraku, čo v tomto prípade využil,“ vysvetlil hovorca Svätej stolice Federico Lombardi, podľa ktorého mnohí teológovia diskutujú, či je okrem zázraku nevyhnutného na blahorečenie potrebný ešte ďalší na svätorečenie.
František však v prípade Jána XXIII. nerozhodol úplne svojvoľne. Svätá stolica uviedla, že svojím rozhodnutím potvrdil predchádzajúce hlasovanie členov Kongregácie pre kauzy svätých, ktorí podporili takýto postup. Napriek preverovaniu mnohých informácií o možných zázrakoch na príhovor Jána XXIII. tak ostalo jediným potvrdeným uzdravenie rehoľníčky Cateriny Capitani v roku 1966.
.protekcia u Boha
Prečo vlastne cirkev vyhlasuje niektorých ľudí za svätých? Podľa verbistu Milana Bubáka chce takýmto spôsobom predložiť vzory hodné nasledovania a ponúknuť orodovníkov u Boha. „Z každodennej skúsenosti vieme, že keď chceme niečo dosiahnuť od nejakého významného človeka, obyčajne sa obrátime na človeka, ktorý je mu blízky a toho prosíme o príhovor. Túto skúsenosť prenášame aj do svojho vzťahu s Bohom,“ povedal Bubák pre portál Svet kresťanstva.
Oficiálne vyhlásení svätí sú pritom len špičkou ľadovca. „Ich množstvo je obrovské a sú medzi nimi aj tí, o ktorých by sme to možno ani nepredpokladali. O niektorých z nich cirkev verejne vyhlasuje, že sú blahoslavení a svätí, lebo pre ich mimoriadny život, ktorý sa podrobne skúma, má istotu, že sú určite v nebi,“ hovorí Bubák. Kým v prípade blahoslavených ide o povolenie ich verejného kultu, ktorý však ostáva skôr na lokálnej úrovni, napríklad v nejakej diecéze alebo v reholi, v prípade svätých je ich uctievanie záväzné pre celú cirkev.
Vyhlasovanie niektorých ľudí za svätých vychádza z prvokresťanskej úcty k mučeníkom, ktorí boli zabití pre svoju vieru počas prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Postupne vznikali zoznamy týchto mučeníkov, takzvané martyrológiá. Neskôr túto úctu potvrdzovali miestni biskupi. V roku 1588 vytvoril pápež Sixtus V. Posvätnú kongregáciu pre liturgiu, a do jej kompetencie spadalo aj posudzovanie svätosti života zomrelých kresťanov. Z tohto úradu sa postupne vyvinula dnešná Kongregácia pre kauzy svätých.
Nevyhnutnou podmienkou na začatie procesu blahorečenia je povesť svätosti daného kandidáta. Proces iniciuje takzvaný aktor, teda fyzická alebo právnická cirkevná osoba. Zvyčajne to býva biskup nejakej diecézy alebo predstavení rehole. Iniciátor procesu následne menuje postulátora, ktorý je motorom celého procesu a jeho hlavnou úlohou je predkladať fakty, ktoré potvrdzujú svätosť života kandidáta blahorečenia. Opozíciou mu je „diablov advokát“, oficiálne promótor spravodlivosti, ktorý na kandidáta „vyťahuje“ jeho chyby a slabé stránky. Od Kongregácie pre kauzy svätých sa následne žiada súhlas, takzvaný nihil obstat, podľa ktorého nič neprekáža začatiu procesu. Kandidátovi následne prináleží titul Boží služobník.
.krv alebo zázrak
Proces blahorečenia môže prebiehať dvoma spôsobmi – cestou martýria alebo cestou hrdinských cností. Prvá cesta, teda cesta mučeníctva, sa vyberá v prípade veriacich, ktorí svoju vieru dosvedčili priamo smrťou alebo obzvlášť závažným fyzickým utrpením, ktorého dôsledkom bola nakoniec smrť. V tomto prípade nie je potrebné vykonanie zázraku na príhovor kandidáta blahorečenia, keďže dôkazom jeho viery a svätosti života je vyliata krv.
Po uzavretí prvej, diecéznej fázy procesu, je prípad s celou dokumentáciou posunutý do Ríma, kde sa začína druhá, rímska fáza. Kongregácia pre kauzy svätých musí najprv potvrdiť platnosť diecéznej fázy a hodnovernosť zozbieraných dokumentov a svedectiev. Postulátorom a relátorom, ktorého menuje Kongregácia pre kauzy svätých, je následne vypracované takzvané positio – súhrn zistených skutočností. Preveriť ho najprv musí teologická komisia menovaná prefektom kongregácie, ktorá potvrdzuje martýrium kandidáta blahorečenia. Ak svoj súhlas následne priložia aj kardináli a biskupi z kongregácie, pápež môže podpísať záverečný dekrét a kandidát môže byť vyhlásený za blahoslaveného.
V prípade, že je zvolená cesta hrdinských cností, je nevyhnutnou podmienkou vykonanie zázraku na príhovor kandidáta blahorečenia. Zázrak musí mať fyzický charakter, napríklad uzdravenie, a musí ho potvrdiť nielen komisia teológov a kardináli a biskupi z kongregácie, ale ešte predtým aj lekárska komisia.
Po tom, ako je niekto vyhlásený za blahoslaveného, sa môže začať s procesom jeho svätorečenia. Na to je potrebný ďalší zázrak, vykonaný na jeho príhovor.
.dočká sa aj Pavol VI.?
Nie každý začatý proces sa pritom dočká úspešného konca. Niektoré procesy trvajú aj desiatky rokov, iné sú natrvalo odložené. O tom, že ani zosnulí pápeži nemajú bezproblémovú cestu, sa mohol „presvedčiť“ aj Ján Pavol II. Podľa vatikanistu Andreu Tornielliho jeho positio teologická komisia neschválila jednohlasne (pomer hlasov bol údajne šesť „za“ a dva „proti“) a zázračné uzdravenie francúzskej rehoľnice Marie Simone-Pierre Normandovej muselo byť pre pochybnosti jedného z členov lekárskej komisie nanovo preverované. V prípade zázračného uzdravenia Kostaričanky Floribeth Mora Dìaz, ktoré viedlo k svätorečeniu Jána Pavla II., sa už žiadne pochybnosti neobjavili.
Je možné, že veriaci sa ešte v tomto roku dočkajú ďalšieho blahoslaveného pápeža. Proces blahorečenia Pavla VI. je totiž vo finále a už v týchto dňoch by členovia Kongregácie pre kauzy svätých mali potvrdiť zázrak vykonaný na jeho príhovor. Navyše, rozbehnuté sú aj procesy blahorečenia Pia XII. a Jána Pavla I.
Článok vychádza z materiálov, ktoré autor publikoval na portáloch Svet kresťanstva a Postoy.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.