Je situácia na Slovensku nenormálna, keď ľudia ako Radoslav Procházka nie sú ústavnými sudcami? Alebo je nenormálna situácia v Česku, keď najlepšie talenty svojej generácie, ako Vojtěch Šimíček, nie sú v politike? Na Slovensku je nenormálne zlá povesť justície. Šimíček pracuje od roku 2003 na Najvyššom správnom súde (na Slovensku hrá túto úlohu správne kolégium Najvyššieho súdu). Predsedal napríklad senátu, ktorý rozpustil neonacistickú Dělnickú stranu (náprotivok Kotlebu a spol.). Aj vďaka nemu je súd obdivovanou inštitúciou – pretože to tam intelektuálne žije. V Česku je však nenormálne zlá povesť politiky. Strany sa prestali správať ako nástroje na vyhľadávanie ľudí pre verejnú službu, a veľká časť justície si aj preto chce držať politiku od tela. Vojtěch Šimíček odmietol v roku 2011 prevziať cenu Právnik roka, nad ktorou mal záštitu minister spravodlivosti: „Sudcovia by nikdy nemali mať dojem, že sú niekomu za čokoľvek vďační. Tento dojem nutne vyvoláva pocit závislosti."
Želal by som si Procházku za ústavného sudcu. V politike človek pracuje s „prsteňom Nibelungov", ktorý spôsobuje aj pri najlepších úmysloch hŕbu neplánovaných dôsledkov. Na to, aby strana Sieť presadila Procházkove predstavy, potrebovala by päťtisíc Radoslavov Procházkov; lenže ich nemá ani päť. Ale páči sa mi to odhodlanie: keď zistil, že sa cesta otvorila tadiaľto, vydal sa ňou a zvyšok skúsi presekať. Taký život má zmysel.
Želal by som si Procházku za ústavného sudcu. V politike človek pracuje s „prsteňom Nibelungov", ktorý spôsobuje aj pri najlepších úmysloch hŕbu neplánovaných dôsledkov. Na to, aby strana Sieť presadila Procházkove predstavy, potrebovala by päťtisíc Radoslavov Procházkov; lenže ich nemá ani päť. Ale páči sa mi to odhodlanie: keď zistil, že sa cesta otvorila tadiaľto, vydal sa ňou a zvyšok skúsi presekať. Taký život má zmysel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.