.slovensko ste navštívili s prednáškou o podnikateľských cnostiach. No u nás si mnohí ľudia podnikateľov spájajú skôr s neresťami.
Myslím, že v Spojených štátoch je to s tými neresťami vnímané veľmi podobne. A môžem ich pokojne vymenovať: chamtivosť, nepoctivosť, klamanie... Vzniká dojem, ako keby každý, kto dosahuje zisk, konal nejakým spôsobom podvodne. Ja som si položil otázku, či je vôbec možné byť úspešným podnikateľom a súčasne cnostným človekom.
.a odpoveď?
Hľadal som príklady v dejinách. V USA sme mali veľa hrdinov, ktorí boli súčasne veľkými podnikateľmi. Henry Ford síce nevymyslel automobil, ale sprístupnil ho širokým vrstvám obyvateľstva. A popri tom ešte strojnásobil mzdy svojich zamestnancov. Podobne mal Steve Jobs veľký dopad na to, ako vnímame výpočtovú techniku. Uznávam, že mnohé veci, ktoré podnikatelia robia, nie sú cnostné. No iné, vrátane dosahovania zisku, sú.
.podobenstvo Adama Smitha o neviditeľnej ruke hovorí, že podnikateľ na trhu sledovaním zištných osobných cieľov vytvára spoločenské dobrá. No nevymklo sa to sledovanie vlastného záujmu v posledných rokoch akejkoľvek kontrole? Hovorí sa, že napríklad pracovná atmosféra v investičných bankách je predchnutá duchom chamtivosti.
Adam Smith by možno povedal, že podnikatelia nie sú cnostní, no do určitej miery to akceptujeme, pretože ich činnosť má mnohé pozitívne dôsledky. Lenže v prípade finančnej krízy sme nevideli pozitívne dôsledky, ale práve naopak, katastrofálne. Finančné odvetvie je komplikovanejšie, než iné. Malo by slúžiť ako maklér, ktorý zabezpečuje financovanie ostatným odvetviam. Americké, v menšej miere aj britské finančné inštitúcie v skutočnosti vytvárali nové exotické finančné nástroje, s ktorými potom obchodovali. V tom nebolo veľa podnikateľstva. Skôr išlo o pokus podvádzať v rámci systému spôsobom, ktorý len nie je nelegálny.
.ale pred krízou, povedzme pred desiatimi rokmi, boli zato finančné inštitúcie oslavované a ekonómovia sebavedome tvrdili, že tie exotické finančné nástroje pomáhajú rozkladať riziko na kapitálových trhoch. Čo sa pokazilo?
Svoju úlohu tu zohrali aj vlády, keď začali podporovať vo veľkom vlastníctvo nehnuteľností aj pre vrstvy ľudí, ktoré si ich nemohli dovoliť. Vlády teda povzbudzovali finančné inštitúcie, aby nachádzali spôsoby, prostredníctvom ktorých by bolo možné úverovať aj ľudí, ktorí by za normálnych okolností pôžičku nedostali. Mnohé z následných ziskov finančného sektora pochádzali napokon z číreho faktu, že tieto finančné nástroje sú príliš zložité a neprehľadné. Ľudia investovali do vecí, ktorým nerozumeli. A to neumenšovalo riziko, ale zväčšovalo ho.
.čo je zlé na tom, že vláda podporuje vlastníctvo nehnuteľností pre široké vrstvy obyvateľstva? Pred chvíľou ste vyzdvihli Henryho Forda, ktorý urobil niečo podobné v oblasti automobilov.
Problém bol v tom, že vláda ani tak nepodporovala vlastníctvo nehnuteľností, ale iba kúpu nehnuteľností. A to zo strany ľudí, u ktorých nikdy nebola nádej, že by raz úvery splatili. Od konca druhej svetovej vojny bola miera vlastníctva domov v USA dosť rovnomerná. Pohybovala sa na približne 60 percentách obyvateľstva. Samozrejme, populácia rástla, a tak sa predávalo viac a viac domov. Koncom 90. rokov miera vlastníctva domov narástla na približne 70 percent. Ľudia, ktorí predstavovali ten nárast, nemali nádej na splatenie svojich hypoték. Hneď ako ekonomický cyklus priniesol hospodárske spomalenie, sa ocitli vo veľmi vážnych ekonomických problémoch.
.je vo finančnom biznise a politike príliš veľa krátkozrakosti?
Ľudia, podnikajúci vo finančníctve, sa tradične na veci pozerali z veľmi dlhodobej perspektívy. V súčasnosti ich môžete viniť z krátkozrakosti, no v poslednej dobe na ňu oni sami doplácajú. Čo sa týka politikov, o nich je známe, že výhľad im obmedzuje dĺžka volebného obdobia. No napríklad Bill Clinton sa stal prezidentom v roku 1992 a v roku 1994 nastalo hospodárske spomalenie. Začal teda robiť niečo s výdavkami, aj keď vedel, že účinok sa dostaví najskôr za tri roky – teda po ďalších voľbách. Clinton vtedy odvážne urobil veci, ktoré z krátkodobého hľadiska boleli, no z dlhodobého priniesli výhody. Veľa politikov by však takéto riziko nebolo ochotných podstúpiť.
.kde sa berie táto krátkozrakosť v ekonomike? Na prelome 19. a 20. storočia sa zdalo, že kapitalizmus je o dlhodobom sporení a kumulovaní kapitálu. Spomenuli ste dlhodobý horizont vtedajších finančníkov. Dnes akoby bol kapitalizmus viac o okamžitom konzume, žití nad pomery a zadlžovaní sa. Čím to je?
Vidím predovšetkým dva dôvody. Prvým je korporátna forma vlastníctva s oddelením vlastníctva podniku od jeho riadenia. Predtým mnohí veľkí priemyselníci vlastnili svoje firmy a sami ich aj riadili. Dnes riadia veľké korporácie profesionálni manažéri, ktorých akcionári tlačia v štvrťročných intervaloch často bezohľadne k dosahovaniu čoraz lepších výsledkov.
.čo je ten druhý dôvod?
V 19. storočí a po väčšinu 20. storočia existoval vo svete nedostatok kapitálu. Európa, Rusko a Japonsko zdevastovali počas svetových vojen svoj naakumulovaný kapitál a množstvo produkčných kapacít. Na území Ameriky sa nebojovalo, takže my sme mali nadbytok kapitálu. V každom prípade, vo svete sa sporilo. Dnes sa priam kúpeme v hotovosti. Navyše, kapitál je extrémne mobilný. Ak niektorá krajina ponúka o niečo vyššiu mieru zhodnotenia, časť kapitálu sa tam ihneď preleje, čo vedie k rozkolísaným menovým kurzom. Korporátna forma vlastníctva a relatívne veľké množstvo nahromadeného kapitálu urobili kapitalizmus veľmi labilným.
.mali by sme sa teda snažiť mobilitu kapitálu obmedzovať?
Dôležité je povedať, že medzinárodná mobilita kapitálu nie je nevyhnutne zlá vec. Niektoré krajiny majú nadbytok úspor, kým iné ponúkajú dobré investičné príležitosti. Medzinárodná mobilita kapitálu umožňuje, že sa investor a investičná príležitosť stretnú. Problém je, že niektoré z tých veľkých transakcií pôsobia destabilizujúco.
.v Amerike sa veľa diskutuje o rastúcej nerovnosti. Niektorí tvrdia, že je to ekonomickou globalizáciou a presúvaním pracovných miest do iných krajín. Ďalší vinia automatizáciu. Iní monetárnu politiku centrálnych bánk. Prečo podľa vás sociálne rozdiely narastajú?
Tie vysvetlenia sa navzájom nevylučujú. Na každom bude istý kus pravdy. Často napríklad ľuďom zvyknem klásť otázku, nech si tipnú, v ktorej krajine zaniklo medzi rokmi 1995 až 2005 najviac pracovných miest. Sú prekvapení, keď im prezradím, že v Číne. Je to preto, lebo Čína sa presúva od výroby, kde tisíc žien sedí za šijacími strojmi, k výrobe, kde sedem chlapíkov dohliada na vysoko automatizovanú produkciu. Čiže celý svet stráca pracovné miesta pre zvyšovanie produktivity. Na druhej strane to umožňuje, že napríklad aj relatívne chudobní ľudia dnes majú televízor s plazmovou obrazovkou a DVD prehrávač.
.napriek tomu sa vedie vo vyspelom svete diskusia o rastúcej nerovnosti.
Ľuďom neprekáža ani tak existencia veľmi bohatých ľudí, ako skôr pocit, že americký sen sa rozplýva. Inými slovami, ľudia prestávajú mať pocit, aspoň u nás, že Amerika je krajina, kde sa dá vypracovať hoci aj zo skromných pomerov, ak dostatočne tvrdo na sebe pracujete. Hovorí sa tomu vertikálna mobilita. Spojené štáty prestávajú byť schopné poskytovať chudobným ľuďom nástroje, aby mohli rásť. Nástroje napríklad v podobe kvalitného vzdelania. A v tom vidím problém.
.liberalizácia ekonomík na začiatku 90. rokov minulého storočia viedla k zvýšeniu životnej úrovne v mnohých častiach sveta. No od Latinskej Ameriky až po východnú Európu viedla tiež k vzniku oligarchických režimov, kde hŕstka ľudí, ktorí počas transformácie rozprávkovo zbohatli, v podstate vlastní politické strany. Kde sme urobili chybu?
Osobne viním najmä Spojené štáty z toho, ako týmto krajinám prezentovali alternatívu. Národom, ktoré sa práve vymanili spod diktátorských vlád, sme povedali, že ak chcú budovať kapitalizmus, najhlavnejšie je privatizovať a že ak chcú demokraciu, kľúčové sú slobodné voľby. V skutočnosti kapitalizmus a demokracia potrebujú oveľa viac prvkov, aby dobre fungovali.
.napríklad?
Systém majetkových práv, nezávislá justícia, ktorá ich stráži, dobrý finančný systém a ďalšie veci. Potrebujete rešpektované nezávislé inštitúcie, ktoré zabránia, aby sa kapitalizmus zvrhol na klientelizmus a demokracia na oligarchiu. Rusko bolo zasiahnuté z obidvoch strán. Po páde komunizmu vyhlásili slobodné voľby a privatizovali. No ich nezávislé politické a ekonomické inštitúcie boli len v plienkach alebo ani neexistovali. Výsledok dnes je, že majú oligarchov a vládne im v podstate autokrat. Myslím, že toto je tiež kľúč k pochopeniu diania v Egypte. Amerika im poradila, že prvá vec, ktorú potrebuje demokracia, sú slobodné voľby. Takmer okamžite sa to zvrhlo na vojenskú vládu.
.čo je teda prvý predpoklad demokracie, ak nie slobodné voľby?
Vláda zákona. Ak sa niečo nachádza v jadre všetkých slobodných spoločností, nie je to volebná urna ani továrenská budova, ale nezávislé súdnictvo.
.čo s krajinou, kde si sudcovský stav stráži hlavne vlastné výhody, slušná väčšina mlčí, funguje v ňom rodinkárstvo a rozsudkom často chýba predvídateľnosť?
Keď hovorím o nezávislom súdnictve, mám namysli také, ktoré je oddané vláde zákona, nie človeka. Vo všeobecnosti si myslím, že to potrvá asi 50 rokov. Cieľavedomé budovanie inštitúcií si vyžaduje asi tri generácie.
.ste optimista, pokiaľ ide o budúcnosť slobody vo svete?
Vnímam dva protichodné trendy, z ktorých jeden ma napĺňa pesimizmom, kým druhý optimizmom. Na jednej strane vidím, že štát je čoraz aktívnejší, pokiaľ ide o špehovanie občanov a snahu kontrolovať ich. Rastie aj veľkosť vlády. Na druhej strane vidím, že sociálne médiá uľahčujú sieťovanie a spoluprácu medzi ľuďmi. Štáty sa teda stávajú na jednej strane čoraz mocnejšími, no na druhej strane čoraz menej dôležitými. Uvidíme, v akom bode medzi týmito dvoma trendmi vznikne rovnováha.
Michal C. Munger/
Je profesor ekonómie a politológie na Duke University v Severnej Karolíne. Vo svojej výskumnej a pedagogickej činnosti sa venuje najmä konceptu dobrovoľných výmen, vzťahu morálky a trhu, fungovaniu politických inštitúcií a ekonómii verejnej voľby. V minulosti neúspešne kandidoval na funkciu guvernéra štátu Severná Karolína za Libertariánsku stranu. Slovensko navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika v rámci cyklu prednášok CEQLS.
Myslím, že v Spojených štátoch je to s tými neresťami vnímané veľmi podobne. A môžem ich pokojne vymenovať: chamtivosť, nepoctivosť, klamanie... Vzniká dojem, ako keby každý, kto dosahuje zisk, konal nejakým spôsobom podvodne. Ja som si položil otázku, či je vôbec možné byť úspešným podnikateľom a súčasne cnostným človekom.
.a odpoveď?
Hľadal som príklady v dejinách. V USA sme mali veľa hrdinov, ktorí boli súčasne veľkými podnikateľmi. Henry Ford síce nevymyslel automobil, ale sprístupnil ho širokým vrstvám obyvateľstva. A popri tom ešte strojnásobil mzdy svojich zamestnancov. Podobne mal Steve Jobs veľký dopad na to, ako vnímame výpočtovú techniku. Uznávam, že mnohé veci, ktoré podnikatelia robia, nie sú cnostné. No iné, vrátane dosahovania zisku, sú.
.podobenstvo Adama Smitha o neviditeľnej ruke hovorí, že podnikateľ na trhu sledovaním zištných osobných cieľov vytvára spoločenské dobrá. No nevymklo sa to sledovanie vlastného záujmu v posledných rokoch akejkoľvek kontrole? Hovorí sa, že napríklad pracovná atmosféra v investičných bankách je predchnutá duchom chamtivosti.
Adam Smith by možno povedal, že podnikatelia nie sú cnostní, no do určitej miery to akceptujeme, pretože ich činnosť má mnohé pozitívne dôsledky. Lenže v prípade finančnej krízy sme nevideli pozitívne dôsledky, ale práve naopak, katastrofálne. Finančné odvetvie je komplikovanejšie, než iné. Malo by slúžiť ako maklér, ktorý zabezpečuje financovanie ostatným odvetviam. Americké, v menšej miere aj britské finančné inštitúcie v skutočnosti vytvárali nové exotické finančné nástroje, s ktorými potom obchodovali. V tom nebolo veľa podnikateľstva. Skôr išlo o pokus podvádzať v rámci systému spôsobom, ktorý len nie je nelegálny.
.ale pred krízou, povedzme pred desiatimi rokmi, boli zato finančné inštitúcie oslavované a ekonómovia sebavedome tvrdili, že tie exotické finančné nástroje pomáhajú rozkladať riziko na kapitálových trhoch. Čo sa pokazilo?
Svoju úlohu tu zohrali aj vlády, keď začali podporovať vo veľkom vlastníctvo nehnuteľností aj pre vrstvy ľudí, ktoré si ich nemohli dovoliť. Vlády teda povzbudzovali finančné inštitúcie, aby nachádzali spôsoby, prostredníctvom ktorých by bolo možné úverovať aj ľudí, ktorí by za normálnych okolností pôžičku nedostali. Mnohé z následných ziskov finančného sektora pochádzali napokon z číreho faktu, že tieto finančné nástroje sú príliš zložité a neprehľadné. Ľudia investovali do vecí, ktorým nerozumeli. A to neumenšovalo riziko, ale zväčšovalo ho.
.čo je zlé na tom, že vláda podporuje vlastníctvo nehnuteľností pre široké vrstvy obyvateľstva? Pred chvíľou ste vyzdvihli Henryho Forda, ktorý urobil niečo podobné v oblasti automobilov.
Problém bol v tom, že vláda ani tak nepodporovala vlastníctvo nehnuteľností, ale iba kúpu nehnuteľností. A to zo strany ľudí, u ktorých nikdy nebola nádej, že by raz úvery splatili. Od konca druhej svetovej vojny bola miera vlastníctva domov v USA dosť rovnomerná. Pohybovala sa na približne 60 percentách obyvateľstva. Samozrejme, populácia rástla, a tak sa predávalo viac a viac domov. Koncom 90. rokov miera vlastníctva domov narástla na približne 70 percent. Ľudia, ktorí predstavovali ten nárast, nemali nádej na splatenie svojich hypoték. Hneď ako ekonomický cyklus priniesol hospodárske spomalenie, sa ocitli vo veľmi vážnych ekonomických problémoch.
.je vo finančnom biznise a politike príliš veľa krátkozrakosti?
Ľudia, podnikajúci vo finančníctve, sa tradične na veci pozerali z veľmi dlhodobej perspektívy. V súčasnosti ich môžete viniť z krátkozrakosti, no v poslednej dobe na ňu oni sami doplácajú. Čo sa týka politikov, o nich je známe, že výhľad im obmedzuje dĺžka volebného obdobia. No napríklad Bill Clinton sa stal prezidentom v roku 1992 a v roku 1994 nastalo hospodárske spomalenie. Začal teda robiť niečo s výdavkami, aj keď vedel, že účinok sa dostaví najskôr za tri roky – teda po ďalších voľbách. Clinton vtedy odvážne urobil veci, ktoré z krátkodobého hľadiska boleli, no z dlhodobého priniesli výhody. Veľa politikov by však takéto riziko nebolo ochotných podstúpiť.
.kde sa berie táto krátkozrakosť v ekonomike? Na prelome 19. a 20. storočia sa zdalo, že kapitalizmus je o dlhodobom sporení a kumulovaní kapitálu. Spomenuli ste dlhodobý horizont vtedajších finančníkov. Dnes akoby bol kapitalizmus viac o okamžitom konzume, žití nad pomery a zadlžovaní sa. Čím to je?
Vidím predovšetkým dva dôvody. Prvým je korporátna forma vlastníctva s oddelením vlastníctva podniku od jeho riadenia. Predtým mnohí veľkí priemyselníci vlastnili svoje firmy a sami ich aj riadili. Dnes riadia veľké korporácie profesionálni manažéri, ktorých akcionári tlačia v štvrťročných intervaloch často bezohľadne k dosahovaniu čoraz lepších výsledkov.
.čo je ten druhý dôvod?
V 19. storočí a po väčšinu 20. storočia existoval vo svete nedostatok kapitálu. Európa, Rusko a Japonsko zdevastovali počas svetových vojen svoj naakumulovaný kapitál a množstvo produkčných kapacít. Na území Ameriky sa nebojovalo, takže my sme mali nadbytok kapitálu. V každom prípade, vo svete sa sporilo. Dnes sa priam kúpeme v hotovosti. Navyše, kapitál je extrémne mobilný. Ak niektorá krajina ponúka o niečo vyššiu mieru zhodnotenia, časť kapitálu sa tam ihneď preleje, čo vedie k rozkolísaným menovým kurzom. Korporátna forma vlastníctva a relatívne veľké množstvo nahromadeného kapitálu urobili kapitalizmus veľmi labilným.
.mali by sme sa teda snažiť mobilitu kapitálu obmedzovať?
Dôležité je povedať, že medzinárodná mobilita kapitálu nie je nevyhnutne zlá vec. Niektoré krajiny majú nadbytok úspor, kým iné ponúkajú dobré investičné príležitosti. Medzinárodná mobilita kapitálu umožňuje, že sa investor a investičná príležitosť stretnú. Problém je, že niektoré z tých veľkých transakcií pôsobia destabilizujúco.
.v Amerike sa veľa diskutuje o rastúcej nerovnosti. Niektorí tvrdia, že je to ekonomickou globalizáciou a presúvaním pracovných miest do iných krajín. Ďalší vinia automatizáciu. Iní monetárnu politiku centrálnych bánk. Prečo podľa vás sociálne rozdiely narastajú?
Tie vysvetlenia sa navzájom nevylučujú. Na každom bude istý kus pravdy. Často napríklad ľuďom zvyknem klásť otázku, nech si tipnú, v ktorej krajine zaniklo medzi rokmi 1995 až 2005 najviac pracovných miest. Sú prekvapení, keď im prezradím, že v Číne. Je to preto, lebo Čína sa presúva od výroby, kde tisíc žien sedí za šijacími strojmi, k výrobe, kde sedem chlapíkov dohliada na vysoko automatizovanú produkciu. Čiže celý svet stráca pracovné miesta pre zvyšovanie produktivity. Na druhej strane to umožňuje, že napríklad aj relatívne chudobní ľudia dnes majú televízor s plazmovou obrazovkou a DVD prehrávač.
.napriek tomu sa vedie vo vyspelom svete diskusia o rastúcej nerovnosti.
Ľuďom neprekáža ani tak existencia veľmi bohatých ľudí, ako skôr pocit, že americký sen sa rozplýva. Inými slovami, ľudia prestávajú mať pocit, aspoň u nás, že Amerika je krajina, kde sa dá vypracovať hoci aj zo skromných pomerov, ak dostatočne tvrdo na sebe pracujete. Hovorí sa tomu vertikálna mobilita. Spojené štáty prestávajú byť schopné poskytovať chudobným ľuďom nástroje, aby mohli rásť. Nástroje napríklad v podobe kvalitného vzdelania. A v tom vidím problém.
.liberalizácia ekonomík na začiatku 90. rokov minulého storočia viedla k zvýšeniu životnej úrovne v mnohých častiach sveta. No od Latinskej Ameriky až po východnú Európu viedla tiež k vzniku oligarchických režimov, kde hŕstka ľudí, ktorí počas transformácie rozprávkovo zbohatli, v podstate vlastní politické strany. Kde sme urobili chybu?
Osobne viním najmä Spojené štáty z toho, ako týmto krajinám prezentovali alternatívu. Národom, ktoré sa práve vymanili spod diktátorských vlád, sme povedali, že ak chcú budovať kapitalizmus, najhlavnejšie je privatizovať a že ak chcú demokraciu, kľúčové sú slobodné voľby. V skutočnosti kapitalizmus a demokracia potrebujú oveľa viac prvkov, aby dobre fungovali.
.napríklad?
Systém majetkových práv, nezávislá justícia, ktorá ich stráži, dobrý finančný systém a ďalšie veci. Potrebujete rešpektované nezávislé inštitúcie, ktoré zabránia, aby sa kapitalizmus zvrhol na klientelizmus a demokracia na oligarchiu. Rusko bolo zasiahnuté z obidvoch strán. Po páde komunizmu vyhlásili slobodné voľby a privatizovali. No ich nezávislé politické a ekonomické inštitúcie boli len v plienkach alebo ani neexistovali. Výsledok dnes je, že majú oligarchov a vládne im v podstate autokrat. Myslím, že toto je tiež kľúč k pochopeniu diania v Egypte. Amerika im poradila, že prvá vec, ktorú potrebuje demokracia, sú slobodné voľby. Takmer okamžite sa to zvrhlo na vojenskú vládu.
.čo je teda prvý predpoklad demokracie, ak nie slobodné voľby?
Vláda zákona. Ak sa niečo nachádza v jadre všetkých slobodných spoločností, nie je to volebná urna ani továrenská budova, ale nezávislé súdnictvo.
.čo s krajinou, kde si sudcovský stav stráži hlavne vlastné výhody, slušná väčšina mlčí, funguje v ňom rodinkárstvo a rozsudkom často chýba predvídateľnosť?
Keď hovorím o nezávislom súdnictve, mám namysli také, ktoré je oddané vláde zákona, nie človeka. Vo všeobecnosti si myslím, že to potrvá asi 50 rokov. Cieľavedomé budovanie inštitúcií si vyžaduje asi tri generácie.
.ste optimista, pokiaľ ide o budúcnosť slobody vo svete?
Vnímam dva protichodné trendy, z ktorých jeden ma napĺňa pesimizmom, kým druhý optimizmom. Na jednej strane vidím, že štát je čoraz aktívnejší, pokiaľ ide o špehovanie občanov a snahu kontrolovať ich. Rastie aj veľkosť vlády. Na druhej strane vidím, že sociálne médiá uľahčujú sieťovanie a spoluprácu medzi ľuďmi. Štáty sa teda stávajú na jednej strane čoraz mocnejšími, no na druhej strane čoraz menej dôležitými. Uvidíme, v akom bode medzi týmito dvoma trendmi vznikne rovnováha.
Michal C. Munger/
Je profesor ekonómie a politológie na Duke University v Severnej Karolíne. Vo svojej výskumnej a pedagogickej činnosti sa venuje najmä konceptu dobrovoľných výmen, vzťahu morálky a trhu, fungovaniu politických inštitúcií a ekonómii verejnej voľby. V minulosti neúspešne kandidoval na funkciu guvernéra štátu Severná Karolína za Libertariánsku stranu. Slovensko navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika v rámci cyklu prednášok CEQLS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.