Hľadala som kontakt síce na veľmi provládneho novinára, ale len preto, že bol autorom starého filmového dokumentu, nešlo o nič z aktuálnej politiky. Janin tón bol však zhnusený. Pritom si neviem predstaviť štátnejšiu, proputinovskejšiu inštitúciu ako tú, v ktorej Jana pracuje. Ak to tak vyzerá vo vládnom tábore, čo potom opozícia?
.keď Rusko kajfuje
Práve antiputinovská opozícia sa stala jednou z hlavných obetí mediálnej nevšímavosti, akoby bola pre svoj bezvýznamný mocenský vplyv hodená cez palubu. Takto pôsobí navonok ruská opozícia, ešte nedávno masovo odmietajúca voľby, po ktorých nastúpil Putin po tretí raz do Kremľa.
Autor historických seriálov v štátnej televízii Nikolaj Svanidze, ktorého osobne poznám z pohrebu Anny Politkovskej, konštatuje: „Podpora terajších ruských zahraničnopolitických aktivít vo verejnosti je skutočne masová, ľudia chcú pokračovanie banketu, teda to, aby sa na Ukrajine postupovalo tak ako na Kryme. Rusko „kajfuje“ – je v ošiali. VVP, Vladimír Vladimírovič Putin, musí teraz urobiť všetko, aby tlmil nerealistické očakávania, ktoré vyvolal. Len v pozadí cítiť, že to je iba imitácia veľmocenskej politiky, len imitácia impéria. Ľudia ako keby zabudli, ako skončil, ako sa rozpadol Sovietsky zväz. Dokonca vznikol úplný paradox: ZSSR sa dnes bežne prijíma ako vzor globálneho úspechu Ruska.“
Po rokovaní štvorky USA, EÚ, Ukrajina, Rusko v Ženeve prvá veta ruskej televízie znela: Všetky dohody sa týkajú Ukrajiny – mínus Krym. Ukrajina mínus Krym. Znelo to ako víťazné fanfáry.
V tejto situácii v posledný aprílový štvrtok predstupujú pred moskovský súd dvadsiati ôsmi účastníci najmasovejších protestov proti Putinovi. Tie sa konali deň pred jeho nastúpením do úradu, v máji 2012. Hlavná postava demonštrácií, šéf Strany pokroku a najnovšie vyzývateľ hnutia Nie vojne! Alexander Navaľnyj má domáce väzenie predĺžené do októbra. Dostal zákaz politickej činnosti a používania internetu. Iný ostrý kritik Gari Kasparov vlani opustil Rusko s tým, že „vedie protiputinovský boj v medzinárodnej aréne“ a presťahoval sa na chorvátske pobrežie.
.je to kapitulácia?
Sú to dva paralelné ruské svety. Výnimkou – na chvíľu – bol 17. apríla projekt štvorhodinovej televíznej megabesedy prezidenta s verejnosťou, prvej po pripojení Krymu. Bývalá opozičná poslankyňa Irina Chakamada, pred časom neodmysliteľne spätá s aktívnymi odporcami putinovského systému, bola v štúdiu a dostala mikrofón: „Ste víťaz, zvíťazili ste,“ povedala zoči-voči Putinovi „a ako víťaz môžete a máte práve vy teraz urobiť rozhodný krok ku zlepšeniu situácie, k skoncovaniu s napätím.“
Neveriacky som ju počúvala, veď som bola svedkom jej sporov, aj v rámci opozície o svoje miesto, o autoritu v permanentne rozhádaných protikremeľských opozičných ťaženiach. Sledovala som boje tejto ojedinelej ruskej opozičnej političky s japonským pôvodom. Čo to bolo teraz, v priamom prenose?
Myslím si – a dúfam, že to nebola kapitulácia inteligentnej, no aj ťažko skúšanej poslankyne pred Putinom, za prítomnosti kamier štátnej propagandy. Bola v tom skôr otázka, čo urobiť s víťazstvom na Kryme. Irina Chakamada mala na mysli nielen to, že víťaz by sa mal správať k protivníkom inak, ale by mal aj vedieť, čo si s víťazstvom počne. Bolo cítiť otázku, či pre Rusko nie sú Krym a ukrajinské udalosti a sankcie predsa len priveľké bremeno.
Hneď po nej mala slovo Irina Prochorovová, šéfka Občianskej platformy, sestra muža, ktorý bol neúspešným protikandidátom Vladimíra Putina v prezidentských voľbách. Vynútila si od Putina prísľub, že osobne dohliadne, aby sa v ošiali ruskej verejnosti nerozmnožilo obviňovanie z vlastizrady a šikanovanie inak zmýšľajúcich. Putin nepoprel, že sa tak deje, veď inak by nemusel verejne sľubovať, že tomu zabráni... Na koho sa však bude vzťahovať tento sľub?
.nacionalisti, boľševici, maoisti...
Vystúpenia týchto dvoch žien a to, že vôbec šli do štúdia, sú obrazom mocenskej reality. Ale iba zdanlivo to hovorí za všetko o stave ruskej opozície či o stave ruskej verejnej mienky. Je pravda, že nateraz je koniec masovým pokojným demonštráciám za ústavnosť a právny štát. Aj pozornosť médií je inde. Ruský disent od čias Sacharova či Solženicyna bol prvoradou správou pre „západné médiá“. Dnes ho vytisli nie vždy jednoznační – a neporovnateľní – aktéri ukrajinských udalostí.
Ruský protest, plný slávnych a dôstojných mien, je vo svete – po prvý raz – zabudnutý. A v Rusku je aj mimo ulíc a námestí, mimo parlamentu. Najviditeľnejší liberáli a pravica, predstavitelia bývalých ruských vlád, združení v hnutí Parnas, stratili svojho „zástavníka”, bývalého poslanca, ostrojazyčného Vladimíra Ryžkova. Desaťročie je mimo parlamentu strana Jabloko Grigorija Javlinského, kritika ruského rastu bez rozvoja. Mimo parlamentu sú ešte nedávno stíhaní „nacboli“ – národní boľševici spisovateľa Eduarda Limonova. Ten je dnes v hnutí Iné Rusko, no píše do provládnych novín. Kedysi boli jeho ľudia radikálnymi odporcami Kremľa, dnes sú z nich horliví stúpenci „návratu Krymu do ruskej vlasti“. Podobne dopadol Ľavý front Sergeja Udaľcova, mediálnej hviezdy masových demonštrácií, združenie, ktoré spája stalinistov aj maoistov.
V roku 2006 nechal Kremeľ vytvoriť na čele so „svojím“ Sergejom Mironovom „opozičnú“ stranu Spravodlivé Rusko, sústredenú na sociálne otázky, a tá je tam doteraz. Kedysi silná komunistická strana Genadija Zjuganova už opozíciou nie je. Putinovská politika ju obrala o všetko okrem kosáka a kladiva: rozbila červený pás ľudnatých oblastí, ktoré volili komunistov, obrala ich o masové pochody sociálneho protestu, urobila z nich stúpencov olympiády, zásahu na Kryme, z červených bezbožníkov vyrobila ešte aj podporovateľov terajšej podoby ruskej pravoslávnej cirkvi. Všetci už boli v Sevastopole na Kryme.
.prežije v Rusku sloboda?
Moja priateľka, matka a odborná zdravotníčka, štyridsiatnička Alla, vzdáva hold pri pamätníku bojovníkom a obetiam druhej svetovej na Poklonnej hore v Moskve. Vďaka tete, vojnovej veteránke, sa mohla repatriovať do Moskvy z uzbeckej Fergany, zachránila sa odtiaľ v čase krvavých etnických zrážok. Priateľ Igor, vysokoškolský učiteľ, odeský rodák, dnes autor Novoj gazety a Echa Moskvy, volá: „Sláva ozajstnej ruskej histórii! Všetko sovietske postaviť pred norimberský súd!“
Druhá svetová vojna je najväčším a najmasovejším, ale aj najrôznorodejším medzigeneračným putom pamäti a meradlom vlastenectva ruskojazyčného sveta. Pri tlaku zvonka to len silnie. Lenže iba pred dvadsaťročím Rusko zaviedlo slobodu slova a samo zvrhlo sovietsky režim. Najväčšmi vidieť životaschopnosť tohto Ruska v Novoj gazete: takmer deväťdesiat jej redaktorov ju vydáva dvakrát týždenne. A Chodorkovskij medzitým zakladá ruskú univerzitu v Kyjeve – v nádeji, že je to na polceste do Moskvy.
.autorka je šéfdramaturgička Rádia Slovakia International.
.keď Rusko kajfuje
Práve antiputinovská opozícia sa stala jednou z hlavných obetí mediálnej nevšímavosti, akoby bola pre svoj bezvýznamný mocenský vplyv hodená cez palubu. Takto pôsobí navonok ruská opozícia, ešte nedávno masovo odmietajúca voľby, po ktorých nastúpil Putin po tretí raz do Kremľa.
Autor historických seriálov v štátnej televízii Nikolaj Svanidze, ktorého osobne poznám z pohrebu Anny Politkovskej, konštatuje: „Podpora terajších ruských zahraničnopolitických aktivít vo verejnosti je skutočne masová, ľudia chcú pokračovanie banketu, teda to, aby sa na Ukrajine postupovalo tak ako na Kryme. Rusko „kajfuje“ – je v ošiali. VVP, Vladimír Vladimírovič Putin, musí teraz urobiť všetko, aby tlmil nerealistické očakávania, ktoré vyvolal. Len v pozadí cítiť, že to je iba imitácia veľmocenskej politiky, len imitácia impéria. Ľudia ako keby zabudli, ako skončil, ako sa rozpadol Sovietsky zväz. Dokonca vznikol úplný paradox: ZSSR sa dnes bežne prijíma ako vzor globálneho úspechu Ruska.“
Po rokovaní štvorky USA, EÚ, Ukrajina, Rusko v Ženeve prvá veta ruskej televízie znela: Všetky dohody sa týkajú Ukrajiny – mínus Krym. Ukrajina mínus Krym. Znelo to ako víťazné fanfáry.
V tejto situácii v posledný aprílový štvrtok predstupujú pred moskovský súd dvadsiati ôsmi účastníci najmasovejších protestov proti Putinovi. Tie sa konali deň pred jeho nastúpením do úradu, v máji 2012. Hlavná postava demonštrácií, šéf Strany pokroku a najnovšie vyzývateľ hnutia Nie vojne! Alexander Navaľnyj má domáce väzenie predĺžené do októbra. Dostal zákaz politickej činnosti a používania internetu. Iný ostrý kritik Gari Kasparov vlani opustil Rusko s tým, že „vedie protiputinovský boj v medzinárodnej aréne“ a presťahoval sa na chorvátske pobrežie.
.je to kapitulácia?
Sú to dva paralelné ruské svety. Výnimkou – na chvíľu – bol 17. apríla projekt štvorhodinovej televíznej megabesedy prezidenta s verejnosťou, prvej po pripojení Krymu. Bývalá opozičná poslankyňa Irina Chakamada, pred časom neodmysliteľne spätá s aktívnymi odporcami putinovského systému, bola v štúdiu a dostala mikrofón: „Ste víťaz, zvíťazili ste,“ povedala zoči-voči Putinovi „a ako víťaz môžete a máte práve vy teraz urobiť rozhodný krok ku zlepšeniu situácie, k skoncovaniu s napätím.“
Neveriacky som ju počúvala, veď som bola svedkom jej sporov, aj v rámci opozície o svoje miesto, o autoritu v permanentne rozhádaných protikremeľských opozičných ťaženiach. Sledovala som boje tejto ojedinelej ruskej opozičnej političky s japonským pôvodom. Čo to bolo teraz, v priamom prenose?
Myslím si – a dúfam, že to nebola kapitulácia inteligentnej, no aj ťažko skúšanej poslankyne pred Putinom, za prítomnosti kamier štátnej propagandy. Bola v tom skôr otázka, čo urobiť s víťazstvom na Kryme. Irina Chakamada mala na mysli nielen to, že víťaz by sa mal správať k protivníkom inak, ale by mal aj vedieť, čo si s víťazstvom počne. Bolo cítiť otázku, či pre Rusko nie sú Krym a ukrajinské udalosti a sankcie predsa len priveľké bremeno.
Hneď po nej mala slovo Irina Prochorovová, šéfka Občianskej platformy, sestra muža, ktorý bol neúspešným protikandidátom Vladimíra Putina v prezidentských voľbách. Vynútila si od Putina prísľub, že osobne dohliadne, aby sa v ošiali ruskej verejnosti nerozmnožilo obviňovanie z vlastizrady a šikanovanie inak zmýšľajúcich. Putin nepoprel, že sa tak deje, veď inak by nemusel verejne sľubovať, že tomu zabráni... Na koho sa však bude vzťahovať tento sľub?
.nacionalisti, boľševici, maoisti...
Vystúpenia týchto dvoch žien a to, že vôbec šli do štúdia, sú obrazom mocenskej reality. Ale iba zdanlivo to hovorí za všetko o stave ruskej opozície či o stave ruskej verejnej mienky. Je pravda, že nateraz je koniec masovým pokojným demonštráciám za ústavnosť a právny štát. Aj pozornosť médií je inde. Ruský disent od čias Sacharova či Solženicyna bol prvoradou správou pre „západné médiá“. Dnes ho vytisli nie vždy jednoznační – a neporovnateľní – aktéri ukrajinských udalostí.
Ruský protest, plný slávnych a dôstojných mien, je vo svete – po prvý raz – zabudnutý. A v Rusku je aj mimo ulíc a námestí, mimo parlamentu. Najviditeľnejší liberáli a pravica, predstavitelia bývalých ruských vlád, združení v hnutí Parnas, stratili svojho „zástavníka”, bývalého poslanca, ostrojazyčného Vladimíra Ryžkova. Desaťročie je mimo parlamentu strana Jabloko Grigorija Javlinského, kritika ruského rastu bez rozvoja. Mimo parlamentu sú ešte nedávno stíhaní „nacboli“ – národní boľševici spisovateľa Eduarda Limonova. Ten je dnes v hnutí Iné Rusko, no píše do provládnych novín. Kedysi boli jeho ľudia radikálnymi odporcami Kremľa, dnes sú z nich horliví stúpenci „návratu Krymu do ruskej vlasti“. Podobne dopadol Ľavý front Sergeja Udaľcova, mediálnej hviezdy masových demonštrácií, združenie, ktoré spája stalinistov aj maoistov.
V roku 2006 nechal Kremeľ vytvoriť na čele so „svojím“ Sergejom Mironovom „opozičnú“ stranu Spravodlivé Rusko, sústredenú na sociálne otázky, a tá je tam doteraz. Kedysi silná komunistická strana Genadija Zjuganova už opozíciou nie je. Putinovská politika ju obrala o všetko okrem kosáka a kladiva: rozbila červený pás ľudnatých oblastí, ktoré volili komunistov, obrala ich o masové pochody sociálneho protestu, urobila z nich stúpencov olympiády, zásahu na Kryme, z červených bezbožníkov vyrobila ešte aj podporovateľov terajšej podoby ruskej pravoslávnej cirkvi. Všetci už boli v Sevastopole na Kryme.
.prežije v Rusku sloboda?
Moja priateľka, matka a odborná zdravotníčka, štyridsiatnička Alla, vzdáva hold pri pamätníku bojovníkom a obetiam druhej svetovej na Poklonnej hore v Moskve. Vďaka tete, vojnovej veteránke, sa mohla repatriovať do Moskvy z uzbeckej Fergany, zachránila sa odtiaľ v čase krvavých etnických zrážok. Priateľ Igor, vysokoškolský učiteľ, odeský rodák, dnes autor Novoj gazety a Echa Moskvy, volá: „Sláva ozajstnej ruskej histórii! Všetko sovietske postaviť pred norimberský súd!“
Druhá svetová vojna je najväčším a najmasovejším, ale aj najrôznorodejším medzigeneračným putom pamäti a meradlom vlastenectva ruskojazyčného sveta. Pri tlaku zvonka to len silnie. Lenže iba pred dvadsaťročím Rusko zaviedlo slobodu slova a samo zvrhlo sovietsky režim. Najväčšmi vidieť životaschopnosť tohto Ruska v Novoj gazete: takmer deväťdesiat jej redaktorov ju vydáva dvakrát týždenne. A Chodorkovskij medzitým zakladá ruskú univerzitu v Kyjeve – v nádeji, že je to na polceste do Moskvy.
.autorka je šéfdramaturgička Rádia Slovakia International.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.