Vierka M. (išla do Terezína v rovnakom transporte ako naši) mi vyrozprávala príbeh svojho syna, ktorého vraj pripravila o zamestnanie lesbická kolegyňa a pomyselné „kvóty“ pre menšiny. Žeby? To Vierkina dcéra žije už dvadsať rokov v partnerskom vzťahu. Inštitút manželstva v dnešnom Tel Avive nefičí.
Najradšej som chodil na telavivskú prímorskú promenádu (permanentne ju zametajú hlavne čierni židia z Etiópie). Od božieho rána do noci tu joggujú, plávajú, debatujú, pojedajú a popíjajú mladí, starí… so slúchadlami na ušiach a s mobilmi v rukách. V reštaurácii pri pláži som poobedoval s Andreou Haas (podávali iba jedlá povolené na sviatky pesach). Hovorí, že ľudia tu žijú každú sekundu naplno a každý po svojom. Na sude s pušným prachom – dodávam ja, nedávno napríklad zadržali loď pod panamskou zástavou, naloženú modernými raketami z Iránu s dostrelom na ktorékoľvek miesto v Izraeli. Tlačovku o tejto udalosti v krajinách EÚ ignorovali, namiesto toho sa písalo o niekoľkých domoch, ktoré Izrael plánuje na sporných územiach.
Jeden večer sme sa s vnúčatami vybrali na večeru do arabskej reštaurácie v starobylom prístave Jaffo. Za jednotnú cenu nám zavalili stôl mištičkami s kadečím. Polovica z tých dobrôt ostala na stole a neuveriteľne rýchly a príjemný arabský personál ich zmietol do odpadkových kanistrov. Neďaleko je stanové mestečko, kde mladé rodiny protestujú proti drahému bývaniu. Proti vláde?!
Nositelia tradičných hodnôt judaizmu tu chodia v čiernych kaftanoch, s pajesami… a heterogénna väčšina (zložená z rôznych menšín) ich nemá v láske – nechodia na vojnu, dráždia svojou ortodoxnosťou a odčerpávajú, vraj neprimerane, z verejných rozpočtov.
Počas svojho pobytu som tiež premietal film Krátka dlhá cesta (www.kratkadlouhacesta.cz) na českej ambasáde. Jedna pani počas premietania odišla znechutená so slovami, že toto ona nemusí počúvať. Inú to zase úplne vzalo a celá roztrasená mi povedala: „Aj môj otec kráčal na pochode smrti.“
Mumraj je môj základný pocit z Izraela. Dojmy a zase dojmy, rozum na ich spracovanie, ak sa to vôbec dá, potrebuje čas. Akurát dúfam, že až moje vnúčatá (Sofinka sa už dnes, ako šesťročná, dohovorí v niekoľkých jazykoch) nebudú mať problém s pestrofarebnosťou. Naopak, bude im pripadať normálna.
Keď som o svojej ceste po návrate do Prahy referoval kamarátovi, ktorý už roky nevytiahol päty z Prahy a okolia, povedal: Toto všetko ja viem zo Starého zákona.
Najradšej som chodil na telavivskú prímorskú promenádu (permanentne ju zametajú hlavne čierni židia z Etiópie). Od božieho rána do noci tu joggujú, plávajú, debatujú, pojedajú a popíjajú mladí, starí… so slúchadlami na ušiach a s mobilmi v rukách. V reštaurácii pri pláži som poobedoval s Andreou Haas (podávali iba jedlá povolené na sviatky pesach). Hovorí, že ľudia tu žijú každú sekundu naplno a každý po svojom. Na sude s pušným prachom – dodávam ja, nedávno napríklad zadržali loď pod panamskou zástavou, naloženú modernými raketami z Iránu s dostrelom na ktorékoľvek miesto v Izraeli. Tlačovku o tejto udalosti v krajinách EÚ ignorovali, namiesto toho sa písalo o niekoľkých domoch, ktoré Izrael plánuje na sporných územiach.
Jeden večer sme sa s vnúčatami vybrali na večeru do arabskej reštaurácie v starobylom prístave Jaffo. Za jednotnú cenu nám zavalili stôl mištičkami s kadečím. Polovica z tých dobrôt ostala na stole a neuveriteľne rýchly a príjemný arabský personál ich zmietol do odpadkových kanistrov. Neďaleko je stanové mestečko, kde mladé rodiny protestujú proti drahému bývaniu. Proti vláde?!
Nositelia tradičných hodnôt judaizmu tu chodia v čiernych kaftanoch, s pajesami… a heterogénna väčšina (zložená z rôznych menšín) ich nemá v láske – nechodia na vojnu, dráždia svojou ortodoxnosťou a odčerpávajú, vraj neprimerane, z verejných rozpočtov.
Počas svojho pobytu som tiež premietal film Krátka dlhá cesta (www.kratkadlouhacesta.cz) na českej ambasáde. Jedna pani počas premietania odišla znechutená so slovami, že toto ona nemusí počúvať. Inú to zase úplne vzalo a celá roztrasená mi povedala: „Aj môj otec kráčal na pochode smrti.“
Mumraj je môj základný pocit z Izraela. Dojmy a zase dojmy, rozum na ich spracovanie, ak sa to vôbec dá, potrebuje čas. Akurát dúfam, že až moje vnúčatá (Sofinka sa už dnes, ako šesťročná, dohovorí v niekoľkých jazykoch) nebudú mať problém s pestrofarebnosťou. Naopak, bude im pripadať normálna.
Keď som o svojej ceste po návrate do Prahy referoval kamarátovi, ktorý už roky nevytiahol päty z Prahy a okolia, povedal: Toto všetko ja viem zo Starého zákona.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.