Róbert Botoš, korpulentný košický podnikateľ, vstúpil do Košickej filharmónie (do roku 1968 synagógy) celý v bielom. Maloleté rómske tanečníčky mrzli v šatách s holým chrbtom. Pri veľkých stoloch sedeli „vajdovia“, niektorí v bielych klobúkoch. Jedna zo zástupu slovenských novinárov, ktorá bez prestania nakrúcala a fotila, no vyhýbala sa každému rozhovoru s niektorým z 500 významných Rómov, nazvala korunováciu „zvrátenou“. Moderátor vykrikoval: „Už 700 rokov hľadáme tu v Európe náš domov.“
Korunovácia prebehla so zádrhmi, prísaha však bola emocionálna. „Prisahám sa svoju česť,“ prekladal hlásateľ z rómčiny do slovenčiny, vzývanie Boha a Panny Márie vynechala. Na kráľovu matku apelovali, aby stála pri svojom synovi. Vedľa kráľovho brušiska stál jeho štvorročný synček Tito, občas zívol. Kráľovská vreckovka na utieranie potu sa zišla, koruna zo zlata a diamantov vážila štyri kilá. „Prosím Vás, povstaňte,“ zaznelo, „kráľ Róbert Prvý odchádza.“ Za pochodu vyprázdnil podaný plný pohár vody. Keď sa tvorila tlačenica, jeden dvoran zakričal: „Do p…, pustite kráľa!“ Vonku čakali rómske babky a fajčili. Biele kone sa začali vzpínať, kráľovská rodina znova zliezla z koča. Róbert I., ktorý všetko vrátane nákladov za hotel sám platil, zasyčal na paholkov pri koňoch: „Choďte už preč!“
V Dóme svätej Alžbety farár zle naladeného kľačiaceho kráľa naštval: „Róbert, viacerí sú skeptickí a nechcú veriť, že by ste vy mohli byť Božím nástrojom.“ V bočnej lodi som zazrel stáť jeho družku. Bola pekná, mala barokový účes zo zlatých kučier. Prihovoril som sa jej: „Ste predsa kráľovná. Prečo stojíte naboku?“ Prezradila mi časť pravdy: „Chcem, aby to všetko bolo o ňom.“
Na kráľovskej hostine bolo to najlepšie – viedenské rezne, švédska vodka, francúzske koňaky, tanec a hudba do zbláznenia. Hovoril som s hosťami z Košíc, Šurian, Lučenca, Nových Zámkov. Väčšina patrila k rovnakému kmeňovému združeniu ako kráľ, k olaským Rómom, ktorí zachovávajú tradície, a ktorí sa prisťahovali až po tom, čo v starom Rumunsku zrušili nevoľníctvo. Všetci ohŕňali nos nad kráľovnou – patrí k inému kmeňu. Olasi bez zábran nadávali na starousadlíckych Romungrov, sú vraj povolični, „hovoria krčma ako bieli a nie kiričma.“ Jeden z Romungrov však – mimochodom, homosexuál a položidovský Róm, „pre Hitlera by som bol pochúťka“ – za „normálnych“ považuje len Romungrov. Niektorí Olasi zapierali svoje rumunské, daktorí indické dejiny. „Sme egyptský kráľovský rod,“ vysvetľoval mi jeden, „u nás sa berú bratranci a sesternice, to je zvykom len v kráľovských rodinách. Prečo nosí vajda klobúk a palicu? To nosili len faraóni! Mojžiš nevyviedol z Egypta len Židov, ale aj nás. Židia dostali zasľúbenú zem, my sme sa roztrúsili.“
Noc bola dlhá, tanečný parket sa otriasal, sediac za vrchstolom spievali vajdovia do mikrofónu pôsobivé balady. Vyslanci kráľa priviezli v čiernej limuzíne nové zásoby Hennesa. A niekoľko týždňov po tom, čo sa inému Róbertovi nepodarilo dostať do paláca v hlavnom meste, sa stalo, že dvaja podgurážení slovenskí šuhaji prišli k bráne Košickej filharmónie a pýtali sa: „Môžeme vidieť toho kráľa?“ Už takmer desať rokov žijem v krajine, ktorú odteraz nežne nazývam Slovačiko. Lepšiu párty som zatiaľ nezažil.
Korunovácia prebehla so zádrhmi, prísaha však bola emocionálna. „Prisahám sa svoju česť,“ prekladal hlásateľ z rómčiny do slovenčiny, vzývanie Boha a Panny Márie vynechala. Na kráľovu matku apelovali, aby stála pri svojom synovi. Vedľa kráľovho brušiska stál jeho štvorročný synček Tito, občas zívol. Kráľovská vreckovka na utieranie potu sa zišla, koruna zo zlata a diamantov vážila štyri kilá. „Prosím Vás, povstaňte,“ zaznelo, „kráľ Róbert Prvý odchádza.“ Za pochodu vyprázdnil podaný plný pohár vody. Keď sa tvorila tlačenica, jeden dvoran zakričal: „Do p…, pustite kráľa!“ Vonku čakali rómske babky a fajčili. Biele kone sa začali vzpínať, kráľovská rodina znova zliezla z koča. Róbert I., ktorý všetko vrátane nákladov za hotel sám platil, zasyčal na paholkov pri koňoch: „Choďte už preč!“
V Dóme svätej Alžbety farár zle naladeného kľačiaceho kráľa naštval: „Róbert, viacerí sú skeptickí a nechcú veriť, že by ste vy mohli byť Božím nástrojom.“ V bočnej lodi som zazrel stáť jeho družku. Bola pekná, mala barokový účes zo zlatých kučier. Prihovoril som sa jej: „Ste predsa kráľovná. Prečo stojíte naboku?“ Prezradila mi časť pravdy: „Chcem, aby to všetko bolo o ňom.“
Na kráľovskej hostine bolo to najlepšie – viedenské rezne, švédska vodka, francúzske koňaky, tanec a hudba do zbláznenia. Hovoril som s hosťami z Košíc, Šurian, Lučenca, Nových Zámkov. Väčšina patrila k rovnakému kmeňovému združeniu ako kráľ, k olaským Rómom, ktorí zachovávajú tradície, a ktorí sa prisťahovali až po tom, čo v starom Rumunsku zrušili nevoľníctvo. Všetci ohŕňali nos nad kráľovnou – patrí k inému kmeňu. Olasi bez zábran nadávali na starousadlíckych Romungrov, sú vraj povolični, „hovoria krčma ako bieli a nie kiričma.“ Jeden z Romungrov však – mimochodom, homosexuál a položidovský Róm, „pre Hitlera by som bol pochúťka“ – za „normálnych“ považuje len Romungrov. Niektorí Olasi zapierali svoje rumunské, daktorí indické dejiny. „Sme egyptský kráľovský rod,“ vysvetľoval mi jeden, „u nás sa berú bratranci a sesternice, to je zvykom len v kráľovských rodinách. Prečo nosí vajda klobúk a palicu? To nosili len faraóni! Mojžiš nevyviedol z Egypta len Židov, ale aj nás. Židia dostali zasľúbenú zem, my sme sa roztrúsili.“
Noc bola dlhá, tanečný parket sa otriasal, sediac za vrchstolom spievali vajdovia do mikrofónu pôsobivé balady. Vyslanci kráľa priviezli v čiernej limuzíne nové zásoby Hennesa. A niekoľko týždňov po tom, čo sa inému Róbertovi nepodarilo dostať do paláca v hlavnom meste, sa stalo, že dvaja podgurážení slovenskí šuhaji prišli k bráne Košickej filharmónie a pýtali sa: „Môžeme vidieť toho kráľa?“ Už takmer desať rokov žijem v krajine, ktorú odteraz nežne nazývam Slovačiko. Lepšiu párty som zatiaľ nezažil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.