Werfel ju písal v Beverly Hills, kde emigroval utekajúc cez Švajčiarsko, Francúzko a Iberský polostrov do Štátov. Oproti jemnej melanchólii a nostalgickému svetlu Bledomodrého ženského písma je Hviezda nenarodených pre mňa určite najzaujímavejšou knihou vyrovnávajúcou sa so svetom, ktorý zanikol a bol definitívne zničený v druhej svetovej vojne. Werfel vie, že už ho nikdy neuvidí, sníva o ňom v minulosti aj budúcnosti, prechádza sa uhlopriečnou osou ako povrazolezec v cirkuse, ktorého trosky odvial čas. Vidím ho, ako ju píše v noci, keď v LA fúka chladný vietor od Tichého oceánu, sedí sám, fajčí a píše, klepanie písacieho stroja prerušuje nočné ticho, také magické na západnom pobreží. Je to jeho posledná kniha, jej vydania sa nedožil, vychádza rok po jeho smrti v roku 1946. V povojnovej eufórii a zmätku si ju nikdo veľmi nevšimne. Á, nesú nám vyprážaného zubáča s domácim zemiakovým šalátom. V rozhovore sa dostávame k biografiám, ktoré napísali manželky, konkrétne k tej o Luisovi Buñuelovi od Jeanne Rucar de Buñuel a Marisol Martin de Campo Vzpomínky ženy bez piana. Vít hodnotí peknú grafickú úpravu, ale vplyv pani de Campo na Jeanne Rucar je jasný už v názve a viedol k tomu, že ani jeden z nás knihu, aj keď útlu, nedočítal. Napadá mi Alma Mahler, kde asi bola, keď Werfel písal svoju Hviezdu, asi nesedela pri ňom. Naše dni sú spočítané, ženy už vedia, že nás nepotrebujú, skoncujú s nami. Jediné, čo by nás mohlo zachrániť, je ich láska. A samozrejme, tá naša k nim. l
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.