Slovensko zažíva prebudenie záujmu o verejný priestor a skrýva sa v tom obrovský potenciál. Dovolím si uviesť tri príklady: kultúru, politiku a verejné inštitúcie. Uvedomil som si to počas aktuálnej výstavy v Slovenskej národnej galérii. Lístok bol zdarma, všetky výstavy až do konca roka detto. Predavačka záhadne (až zahanbene) mlčala, vysvetlenie vraj nájdem na lístku. Sponzorom každého jedného návštevníka SNG v roku 2014 je J&T. Môj priateľ z Múzea varšavského povstania, s ktorým som si bol pozrieť výstavu, trval na tom, že lístok musí zobrať domov a ukázať ho kolegom. J&T má podobných aktivít viac, od financovania Bratislavského okrášľovacieho spolku po opravu fontány a chodníkov v Ružinove. Názor na neetické formy podnikania to nemôže zmeniť, o niečom to však vypovedá.
Príkladov je viac. Peter Paško z Esetu založil dnes už rešpektovanú galériu Nedbalka (poľský kolega opäť uznanlivo pokrútil hlavou), novozvolený prezident Andrej Kiska dlhodobo viedol charitu Dobrý anjel, ktorá medzi chudobných prerozdelila stovky miliónov korún, vedenie firmy Anasoft už deviaty rok financuje literárnu cenu Anasoft litera. Občianske združenie Oživenie Kapitulskej primalo minulý týždeň majiteľov viacerých budov na Kapitulskej ulici v Bratislave, aby otvorili dvory a ukázali krásu tejto staručkej ulice. Jednotlivci, ktorí stoja za rekonštrukciou jedinečného Albrechtovho domu na tejto ulici, chcú robiť viac a vrátiť život do celej ulice. A darí sa im to.
Vzťah k verejnému však nemožno obmedziť iba na kultiváciu miest či kultúry. Dôkazom je napríklad mesto Trenčín. Keď som nedávno navštívil toto mesto, bol to na prvý pohľad šok. Na železničnej stanici síce prebieha masívna rekonštrukcia, ale už blízky park bol nepokosený, mesto pôsobilo zanedbane. Dôvod? Primátor mesta šetrí – a to neskutočným tempom. Na konci roka 2010 malo mesto dlh vo výške 39,7 milióna eur (výsledok práce pravicového primátora z SDKÚ), k dnešnému dňu je dlh nižší o polovicu – 21,1 milióna eur. Zo 714 eur na obyvateľa sa znížil na 379 eur na obyvateľa, to všetko pri rozpočtových príjmoch mesta niekde okolo 28 miliónov eur ročne. Pri takomto pohľade vyzerá „nepokosený“ Trenčín úplne inak: toto mesto nezaostáva, naopak, odrazilo sa od dna, a to najhoršie má za sebou. Toľko k práci primátora Richarda Rybníčka.
Pri politike však ešte ostaneme. Nová strana Radoslava Procházku vyvolala mnoho posmeškov a ironických poznámok, málokto však docenil, že Procházka je schopný osloviť nových ľudí, ktorí chcú vstúpiť do politickej strany. Takýto potenciál dnes už nemá takmer nikto. Ak by mal niekto pocit, že ide o maličkosť, treba sa pozrieť na iné strany, alebo hoc aj za hranice. V Maďarsku sa nové tváre v politike spájajú s extrémistickým Jobbikom, v Poľsku s excentrickým Januszom Palikotom, v Česku s Andrejom Babišom. Slovenská politika je v porovnaní s maďarskou či poľskou podstatne otvorenejšia (v Poľsku sa už celé roky nedarí založiť stranu medzi Tuskom a Kaczynským), v porovnaní s tou českou láka zaujímavejšie osobnosti. Pred poslednými parlamentnými voľbami mi o tomto probléme hovoril poradca Miroslava Kalouska: Takmer všetci, ktorých Kalousek oslovil s ponukou, ho odmietli a uprednostnili kariéru v biznise. Verejná sféra ich nelákala. Kým je teda slovenská politika zaujímavá pre ľudí ako Procházka, Rybníček, ale aj Lipšic či Sulík, je to dobré znamenie.
A napokon tretí príklad, verejné inštitúcie. Nemocnica v Čadci bola dlho považovaná za beznádejný prípad, ktorý produkuje iba rastúce dlhy. Pred pár rokmi sa však vymenil riaditeľ, zmenilo sa riadenie a dnes je župná nemocnica zisková.
Podobný príklad je RTVS. Pred pár rokmi sa aj na stránkach tohto časopisu viedli vášnivé spory o zmysle verejnoprávnej televízie, dnes o jej prínose nemôže byť pochýb. RTVS ponúka solídny program, Dvojka je najlepším kanálom v svojich dejinách a jej ambície ďalej rastú. O rozhlase ani nehovoriac. Ak existuje nejaký záväzok chrániť spoločenský vkus, žiadne súkromné elektronické médium sa mu nevenuje tak ako RTVS. Realita prekonala všetky liberálne poučky.
Zhrnuté a podčiarknuté: najzaujímavejšia transformácia slovenskej spoločnosti sa dnes odohráva vo vzťahu k verejnému priestoru. Existuje väčšia reforma ako len zmena zákonov. Je to zmena myslenia. Aj keď sociológovia o tom zatiaľ nepíšu, niečo dôležité sa mení. A čo je najdôležitejšie, hoci sme sa v posledných rokoch prestali porovnávať s Prahou či Budapešťou a prestali sme náš vývoj chápať ako ustavičné dobiehanie, nijako sme tým nestratili potenciál zlepšovať stav krajiny.
Príkladov je viac. Peter Paško z Esetu založil dnes už rešpektovanú galériu Nedbalka (poľský kolega opäť uznanlivo pokrútil hlavou), novozvolený prezident Andrej Kiska dlhodobo viedol charitu Dobrý anjel, ktorá medzi chudobných prerozdelila stovky miliónov korún, vedenie firmy Anasoft už deviaty rok financuje literárnu cenu Anasoft litera. Občianske združenie Oživenie Kapitulskej primalo minulý týždeň majiteľov viacerých budov na Kapitulskej ulici v Bratislave, aby otvorili dvory a ukázali krásu tejto staručkej ulice. Jednotlivci, ktorí stoja za rekonštrukciou jedinečného Albrechtovho domu na tejto ulici, chcú robiť viac a vrátiť život do celej ulice. A darí sa im to.
Vzťah k verejnému však nemožno obmedziť iba na kultiváciu miest či kultúry. Dôkazom je napríklad mesto Trenčín. Keď som nedávno navštívil toto mesto, bol to na prvý pohľad šok. Na železničnej stanici síce prebieha masívna rekonštrukcia, ale už blízky park bol nepokosený, mesto pôsobilo zanedbane. Dôvod? Primátor mesta šetrí – a to neskutočným tempom. Na konci roka 2010 malo mesto dlh vo výške 39,7 milióna eur (výsledok práce pravicového primátora z SDKÚ), k dnešnému dňu je dlh nižší o polovicu – 21,1 milióna eur. Zo 714 eur na obyvateľa sa znížil na 379 eur na obyvateľa, to všetko pri rozpočtových príjmoch mesta niekde okolo 28 miliónov eur ročne. Pri takomto pohľade vyzerá „nepokosený“ Trenčín úplne inak: toto mesto nezaostáva, naopak, odrazilo sa od dna, a to najhoršie má za sebou. Toľko k práci primátora Richarda Rybníčka.
Pri politike však ešte ostaneme. Nová strana Radoslava Procházku vyvolala mnoho posmeškov a ironických poznámok, málokto však docenil, že Procházka je schopný osloviť nových ľudí, ktorí chcú vstúpiť do politickej strany. Takýto potenciál dnes už nemá takmer nikto. Ak by mal niekto pocit, že ide o maličkosť, treba sa pozrieť na iné strany, alebo hoc aj za hranice. V Maďarsku sa nové tváre v politike spájajú s extrémistickým Jobbikom, v Poľsku s excentrickým Januszom Palikotom, v Česku s Andrejom Babišom. Slovenská politika je v porovnaní s maďarskou či poľskou podstatne otvorenejšia (v Poľsku sa už celé roky nedarí založiť stranu medzi Tuskom a Kaczynským), v porovnaní s tou českou láka zaujímavejšie osobnosti. Pred poslednými parlamentnými voľbami mi o tomto probléme hovoril poradca Miroslava Kalouska: Takmer všetci, ktorých Kalousek oslovil s ponukou, ho odmietli a uprednostnili kariéru v biznise. Verejná sféra ich nelákala. Kým je teda slovenská politika zaujímavá pre ľudí ako Procházka, Rybníček, ale aj Lipšic či Sulík, je to dobré znamenie.
A napokon tretí príklad, verejné inštitúcie. Nemocnica v Čadci bola dlho považovaná za beznádejný prípad, ktorý produkuje iba rastúce dlhy. Pred pár rokmi sa však vymenil riaditeľ, zmenilo sa riadenie a dnes je župná nemocnica zisková.
Podobný príklad je RTVS. Pred pár rokmi sa aj na stránkach tohto časopisu viedli vášnivé spory o zmysle verejnoprávnej televízie, dnes o jej prínose nemôže byť pochýb. RTVS ponúka solídny program, Dvojka je najlepším kanálom v svojich dejinách a jej ambície ďalej rastú. O rozhlase ani nehovoriac. Ak existuje nejaký záväzok chrániť spoločenský vkus, žiadne súkromné elektronické médium sa mu nevenuje tak ako RTVS. Realita prekonala všetky liberálne poučky.
Zhrnuté a podčiarknuté: najzaujímavejšia transformácia slovenskej spoločnosti sa dnes odohráva vo vzťahu k verejnému priestoru. Existuje väčšia reforma ako len zmena zákonov. Je to zmena myslenia. Aj keď sociológovia o tom zatiaľ nepíšu, niečo dôležité sa mení. A čo je najdôležitejšie, hoci sme sa v posledných rokoch prestali porovnávať s Prahou či Budapešťou a prestali sme náš vývoj chápať ako ustavičné dobiehanie, nijako sme tým nestratili potenciál zlepšovať stav krajiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.