Bratislavská Zóna A toho za tridsať rokov prežila dosť. V začiatkoch musela čeliť ako jedná z mála slovenských skupín silnému tlaku zo strany režimu, neskôr prekonala aj poslabší záujem, odchody dôležitých členov kapely, ale aj problémové postoje speváka Koňýka, ktorý v poslednom čase vyjadruje sympatie k extrémistom. Napriek všetkému Zóna A zostáva jednou z najlepších a najdôležitejších rockových kapiel na Slovensku.
.chcem si žiť po svojom!
Na začiatku boli dvaja chalani, spevák Koňýk a gitarista Jaroslav „Leďo“ Lederleitner, ktorí bývali v jednom dome v bratislavskej Karlovke. Oboch oslovil punkrock a zmenil im život. V roku 1982 dvojica založila skupinu Paradox, ktorá sa po dvoch rokoch rozpadla, no Koňýk s Leďom pokračovali ďalej. V máji 1984 prizvali gitaristu Sveťa Korbeľa, bubeníka Oziho a basgitaristu Braňa Alexa a založili Zónu A. „Mali sme chuť hrať punkrockovú muziku, ktorá nás veľmi bavila,” hovorí pre .týždeň Koňýk. „No a keďže nám to hranie komunistický systém veľmi znepríjemňoval, miestami až znemožňoval, tak sme proti nemu, v rámci možností, protestovali.”
Skupine sa podarilo vystúpiť až na tretí pokus, predošlé dva koncerty predtým organizátori zatrhli. V roku 1984 sa kapela pokúsila absolvovať „prehrávky“, ktoré potreboval na to, aby mohli oficiálne vystupovať. Neúspešne. Problémom boli texty. „Schvaľoval ich národný výbor. Dnes sa tomu hovorí miestny úrad. Prekážalo im, že tie texty boli, aj keď len mierne, kritické k vtedajším pomerom,” spomína Koňýk.
Zaujímavosťou je, že členom prehrávkovej komisie bol aj Pavol Hammel. Za krátky čas už fanúšikovia označovali Zónu A za „legendárnu“ kapelu, dôvodom veľkého záujmu boli hravé punkové pesničky, ktoré boli opakom všetkého, čo vtedy stelesňoval vtedajší zväzácky pop. V roku 1985 vznikol o kapele krátky dokumentárny film, ktorý bol pre svoju „závadovosť“ odložený na dlhý čas do trezoru, no kapela vďaka nemu mohla ísť do štúdia nahrať svoje štvorpesničkové demo.
„V každej fáze môjho pôsobenia v Zóne A sa vyskytli pekné ale aj škaredé dni. Začiatky boli famózne, plné entuziazmu a chuti robiť boľševikom zle. Bohužiaľ, príležitostí na koncerty bolo veľmi málo. O to viac sme však skúšali, aby sme mali materiál, ktorý by sa dal nahrať a šíriť,“ spomína na toto obdobie Leďo. V tom čase bola Zóna A doslova strojom na hity. Je to zlé, Nezmením sa, Útok na špicu hitparády, Záverečná, Chceš si žiť po svojom, Pivo, Dievča zo Šanghaja, to je len časť z ich vtedajšieho repertoára, ktorý sa medzi ľuďmi šíril prostredníctovm obohraných magnetofónových pások. Na jednej strane bol často Kryl, na druhej Zóna A.
.kde ste boli, keď tu hrmelo?
V čase perestrojky sa spoločenská situácia uvoľňovala, no punkeri, ktorých režim označil za „závadovú mládež“, boli terčmi šikanovania zo strany policajtov a eštebákov. V roku 1986 mala Zóna A len dva koncerty, jeden z toho pod pseudonymom. Ten druhý sa konal na Mladej garde a Koňýk vystupoval v tričku s nápisom „Slobodu pre Jazzovú sekciu!“ čo bolo v tom čase prejavom pomerne veľkej občianskej odvahy. „To tričko som si spravil sám. Vtedy totiž zavreli vedenie Jazzovej sekcie,“ vraví Koňýk. Hoci sám členom Jazzovej sekcie nebol, cítil potrebu podporiť ju. „Oni vydávali časopis Jazz Bulletin, kde sa venovali aj punku. Chodil som do Prahy na burzu. Tam bola punková scéna širšia aj vzdelanejšia. V Česku sa punkerom venovali starí undergrounďáci a disidenti, robili spolu akcie. Ľudia ako Čuňas (František Stárek, od roku 1990 pracoval vo vedení československej, neskôr českej kontrarozviedky) alebo Ivan Jirous. Na Slovensku sa nám v začiatkoch nevenoval nikto, teda, bolo pár výnimiek: Ján Budaj nám v roku 1985 vybavil náš prvý koncert v Prahe a neskôr nám veľmi pomohol Agnes Snopko a Paľo Maruščák z Mladej Gardy.“
V roku 1987 sa kapele konečne podarilo urobiť prehrávky, no koncerty sa dohadovali stále ťažko. Tento problém sa snažili vyriešiť tak, že v Horskom parku zorganizovali „verejnú skúšku“, ktorú polícia rozprášila. Zatkla 30 ľudí vrátane Koňýka, ktorého ŠtB sledovala už od polovice osemdesiatych rokov.
Keď si na neskoršom koncerte obliekol na začiatku vystúpenia policajnú uniformu (mal ju z televízneho fundusu), čím podľa tajných znesvätil symbol štátnej moci, eštebáci sa jemu a kapele vyhrážali všetkým možným, od kriminálu až po vyhodenie z práce a škôl. Situácia sa vyriešila tak, že Koňyk bol nútený podpísať spoluprácu s ŠtB, aj keď v konečnom dôsledkou na nikoho nedonášal, ani z toho nijako neprofitoval.
Dnes, keď ho z toho obviňujú, treba povedať, že je to úplne nefér. Koňýk a Zóna A patrili k jednoznačným odporcom režimu, stáli na predných líniách, čím zákonite utŕžili aj najviac rán. Bol to však život, ktorý stál za to. „Koncom 80. rokov sme sa dokonca dostali hrať do Prahy, a to bolo vždy „niečo". Spomínam si na takú undergroundovú svadbu, kde sme hrali a počas hry sme behali po stoloch. Všetci sa bavili ako o život, nedá sa to opísať. Toto prvé obdobie považujem za najvzrušujúcejšie. S odchodom boľševika sa skončila aj prvá éra kapely a rozchod bol, samozrejme, škaredý. Vzájomná nevraživosť až nenávisť a boj o meno kapely,“ hovorí Leďo.
.my sme tá šanca budúcej éry
Po revolúcii sa Zóna A ocitla na vrchole popularity, vypredávala kluby a haly po celom Československu, no fungovala už v pozmenenom zložení. Sveťo, Ozi a Braňo Alex si spolu so spevákom Whiskym založili Slobodnú Európu, Koňýk s Leďom museli plátať zostavu, na krátky čas im vypomohli členovia Ex-tipu Miki Mikuška a Tibor Čech. S nimi nahrala pre Opus debutový album Potopa. Bol to vlastne výber ich najlepších pesničiek, ale vyšiel neskoro, pretože fanúšikovia poznali ich najlepšie veci z demonahrávok, ktoré mali lepšiu atmosféru.
Zostava Zóny A sa nakoniec ustálila v zložení, kde okrem Koňýka a Leďa fungoval aj gitaristov brat Lump, prezývaný aj „malý Leďo“ a bubeník Mikko, ktorí predtým hrali v punkovom Lordovi Alexovi.
V tom čase Zóna začala opäť od nuly, punk ustúpil do pozadia a vystriedala ho generácia grunge na čele s Nirvanou. Kapele ani veľmi nepomohol jej druhý štúdiový album Nie je to tak zlé, ktorý skutočne dostál svojmu názvu – nebol zlý, ale treba dodať, že s výnimkou zopár pesničiek vrátane hymnického ska Kde ste boli?, nebol ani dobrý.
Kapela sa vrátila späť do malých klubov. Zmena prišla s novými pesničkami. Leďo a Koňýk v tom čase napísali dostatok dobrých vecí (Ľudia v pohybe, Chlapi, Ypsilon), z ktorých väčšina skončila na treťom albume V životnej forme. Napriek tomu, že titulná pesnička bola myslená ironicky („Sála praská, dvadsať ľudí/Desať pije, desať sa nudí“), v skutočnosti sa stal pravý opak. Kapela síce neútočila na špicu hitparády, ale opäť stúpala hore. V druhej polovici 90. rokov sa do módy vďaka úspechu neopunkových kapiel vrátil aj klasický punk 77, ku ktorému sa Koňýk a spol. dodnes hlásia.
Po vyrovnanom albume Nikto nevie, ako to dopadne bolo už opäť všetko inak. Do hry vstúpili osobné spory medzi členmi kapely. „Koncom dekády nastal obrat. Miko začal mať problémy so mnou, nastali ohováračky, neúprimnosť a ponorka. Keďže v kapele nebol žiadny záujem o novú tvorbu, prijal som ponuku kapely Brickfield, aby som mohol tvoriť, a nie hrať dokola ten istý playlist. Udržať zostavu to však nepomohlo a vyvrcholilo to mojím odchodom,“ spomína Leďo, ktorý si s kamarátom Martinom „Revom“ Revickým založili veľmi sľubnú skupinu Princovia. Paradoxme, po zopár mesiacoch Revo prijal pozvanie od Koňýka na miesto, ktoré zostalo voľné práve po Leďovi a Zóna pokračovala ďalej. „Nebyť Reva, asi by som to zabalil,“ povedal nám Koňýk v roku 2004, keď vyšiel nový album Na predaj. Spolu s Revom, ktorý predtým hral v formácii Morbid Pig a ktorého vtipné demonahrávky sa v Bratislave stali kultovou záležitosťou, napísali väčšinu pesničiek na album Na predaj, ktorý sa síce nevyrovnal najlepším albumom od Zóny, no ponúkol hity ako Chleba, Bratislavské dievčatá či Nebuď hlúpa.
Zvyšok desaťročia prebehol v znamení vypredaných koncertov, na kapela postupne úplne rezignovala na svoju vlastnú tvorbu. V roku 2009 nám Koňýk hovoril, že už majú šesť-sedem nových vecí a že na budúci rok to vyzerá na nový album. Je jar 2014 a ak nerátame výberovku Všetko najlepšie, kde boli tri nové pesničky, nový album Zóny A je stále v nedohľadne, a to aj napriek tomu, že Revo má vlastné profesionálne nahrávacie štúdio.
.cigánsky problém
Zóna A bola desaťročia punkovou ikonou, ktorá sa postavila komunistickému režimu a ktorá vždy razila svoju punkovú estetiku aj v slobodnom svete.
V poslednom čase sa obraz Zóny začal meniť. Najprv Koňýk začal vyjadrovať sympatie ku konzervatívnym politikom – Mikloškovi, Palkovi alebo Čarnogurskému. To bolo, samozrejme, v poriadku – veď aj Johnny Ramone, gitarista punkových Ramones, bol tradičným podporovateľom konzervatívcov. Neskôr začal hovoriť o kultúrnych a kresťanských hodnotách, o tradičnej rodine, o škodlivosti multikulturalizmu a zlých homosexuáloch, čo z úst známeho punkera, ktorého život sa točil okolo „punku, sexu a piva“, vyznelo viac ako zvláštne.
Jeho názory sa dnes pohybujú na niekde na hrane. Nemožno ho označiť za neonacistu, problém mnohých slušných ľudí voči Koňýkovi spočíva v tom, že sa proti extrémizmu nikdy nevymedzil. V posledných voľbách do VÚC nepriamo podporil Kotlebu tým, že je presvedčený, že v druhom kole treba vo všetkých krajoch voliť oponentov Smeru. Na blogu Blackblog.sk vyšiel článok s názvom Trójsky Koňýk xenofóbie v punku, kde uverejnili viacero fotografií, na ktorých je spevák odfotený v spoločnosti známych neonacistov. Koňýk sa na stránke Kids and Heroes nepochopiteľne bránil tým, že je za tým štvavá kampaň Smeru (!) a že väčšinu tých ľudí ani nepozná.
Nemôže však poprieť fakt, že na jeho koncertoch pribudlo priaznivcov krajnej pravice, pričom sa nikdy netajil tým, že kamarátov má aj medzi neonacistami, aj keď si od nich udržial vždy istý odstup. Veľa o jeho uvažovaní napovie aj pieseň Cigánsky problém, ktorú mala Zóna v repertoári ešte v polovici 80. rokov a ktorú neskôr prestala na koncertoch hrávať – a Cigánsky problém je znovu v živom repertoári kapely.
„Na problém s neprispôsobivými občanmi, (ktorí sú v drvivej väčšine rómskeho pôvodu), sme upozorňovali v našich pesničkách už za komunistov a rovnaký názor ako ja má na neprispôsobivých občanov, myslím, aj väčšina obyvateľov Slovenska, len to nehovoria verejne,” bráni sa naznámejší slovenský punker, z ktorého úst znie podpora vlastného názoru presvedčením „väčšiny” predsa len trošku zvláštne. „Ak sa to bude riešiť ako doteraz, tak o 15 rokov na Slovensku nebudeme voliť prezidenta, ale vajdu,” dodáva, pričom nie je jasné, či mu vadia Rómovia ako takí, a nie ich „neprispôsobivosť”. Vyjadruje sa aj k otázke podpory Kotlebu: „Na Facebooku som podporil Mariána Kotlebu v druhom kole župných volieb. V prvom kole som aktívne podporoval Ľuda Kaníka, ktorý je jediným vrcholovým politikom, čo sa riešeniu problémov neprispôsobivých občanov neustále systematicky venuje.”
.nezmením sa!
Keď sa dnes pozeráme na Zónu A, nemôžeme na ňu hladieť len cez nedávnu minulosť. Zóna A má za sebou tridsať rokov existencie, počas ktorej toho preskákala veľmi veľa. Od ťažkých začiatkov cez nezáujem a plné festivaly. Aj keď sa móda niekoľkokrát zmenila, stále si razí svoju cestu. Koňýk a Leďo, ktorý hrá vo svojej kapele Princovia, predstavujú dva rozdielne pohľady na Zónu A. Pýtame sa Koňýka, čo dnes preňho znamená punk. „Stále to isté. Silná melodická hudba s dobrými textami, oboje však musí ísť z presvedčenia a nejako od srdca, nesmie to byť vykalkulované,” hovorí punkový spevák s neopakovateľným vokálnym prejavom.
No jeho bývalý skladateľský partner Leďo, ktorý s ním spravil tie najlepšie songy Zóny A, tvrdí, že kapela je vzdialená od svojich punkových ideálov. „Je to už pekných pár rokov, čo som odišiel a úprimne – nezaujíma ma to. Pripomenie sa mi vždy na výročia a občas, keď si nejaký filmár zmyslí, že použije moju pesničku z tej doby. S členmi kapely sa inak nestretávam, s bratom tiež málo a o kapelách sa spolu takmer nebavíme. Viem, že Koňýka to živí, a tak vymetajú všetko, čo sa dá, rôzne obskúrne akcie, aby boli prachy – je to ich pivo, ale myslím, že s punkovými ideálmi ako takými to nemá nič spoločné. A tie zrejme odvial čas ďaleko preč,“ dodáva Leďo.
.chcem si žiť po svojom!
Na začiatku boli dvaja chalani, spevák Koňýk a gitarista Jaroslav „Leďo“ Lederleitner, ktorí bývali v jednom dome v bratislavskej Karlovke. Oboch oslovil punkrock a zmenil im život. V roku 1982 dvojica založila skupinu Paradox, ktorá sa po dvoch rokoch rozpadla, no Koňýk s Leďom pokračovali ďalej. V máji 1984 prizvali gitaristu Sveťa Korbeľa, bubeníka Oziho a basgitaristu Braňa Alexa a založili Zónu A. „Mali sme chuť hrať punkrockovú muziku, ktorá nás veľmi bavila,” hovorí pre .týždeň Koňýk. „No a keďže nám to hranie komunistický systém veľmi znepríjemňoval, miestami až znemožňoval, tak sme proti nemu, v rámci možností, protestovali.”
Skupine sa podarilo vystúpiť až na tretí pokus, predošlé dva koncerty predtým organizátori zatrhli. V roku 1984 sa kapela pokúsila absolvovať „prehrávky“, ktoré potreboval na to, aby mohli oficiálne vystupovať. Neúspešne. Problémom boli texty. „Schvaľoval ich národný výbor. Dnes sa tomu hovorí miestny úrad. Prekážalo im, že tie texty boli, aj keď len mierne, kritické k vtedajším pomerom,” spomína Koňýk.
Zaujímavosťou je, že členom prehrávkovej komisie bol aj Pavol Hammel. Za krátky čas už fanúšikovia označovali Zónu A za „legendárnu“ kapelu, dôvodom veľkého záujmu boli hravé punkové pesničky, ktoré boli opakom všetkého, čo vtedy stelesňoval vtedajší zväzácky pop. V roku 1985 vznikol o kapele krátky dokumentárny film, ktorý bol pre svoju „závadovosť“ odložený na dlhý čas do trezoru, no kapela vďaka nemu mohla ísť do štúdia nahrať svoje štvorpesničkové demo.
„V každej fáze môjho pôsobenia v Zóne A sa vyskytli pekné ale aj škaredé dni. Začiatky boli famózne, plné entuziazmu a chuti robiť boľševikom zle. Bohužiaľ, príležitostí na koncerty bolo veľmi málo. O to viac sme však skúšali, aby sme mali materiál, ktorý by sa dal nahrať a šíriť,“ spomína na toto obdobie Leďo. V tom čase bola Zóna A doslova strojom na hity. Je to zlé, Nezmením sa, Útok na špicu hitparády, Záverečná, Chceš si žiť po svojom, Pivo, Dievča zo Šanghaja, to je len časť z ich vtedajšieho repertoára, ktorý sa medzi ľuďmi šíril prostredníctovm obohraných magnetofónových pások. Na jednej strane bol často Kryl, na druhej Zóna A.
.kde ste boli, keď tu hrmelo?
V čase perestrojky sa spoločenská situácia uvoľňovala, no punkeri, ktorých režim označil za „závadovú mládež“, boli terčmi šikanovania zo strany policajtov a eštebákov. V roku 1986 mala Zóna A len dva koncerty, jeden z toho pod pseudonymom. Ten druhý sa konal na Mladej garde a Koňýk vystupoval v tričku s nápisom „Slobodu pre Jazzovú sekciu!“ čo bolo v tom čase prejavom pomerne veľkej občianskej odvahy. „To tričko som si spravil sám. Vtedy totiž zavreli vedenie Jazzovej sekcie,“ vraví Koňýk. Hoci sám členom Jazzovej sekcie nebol, cítil potrebu podporiť ju. „Oni vydávali časopis Jazz Bulletin, kde sa venovali aj punku. Chodil som do Prahy na burzu. Tam bola punková scéna širšia aj vzdelanejšia. V Česku sa punkerom venovali starí undergrounďáci a disidenti, robili spolu akcie. Ľudia ako Čuňas (František Stárek, od roku 1990 pracoval vo vedení československej, neskôr českej kontrarozviedky) alebo Ivan Jirous. Na Slovensku sa nám v začiatkoch nevenoval nikto, teda, bolo pár výnimiek: Ján Budaj nám v roku 1985 vybavil náš prvý koncert v Prahe a neskôr nám veľmi pomohol Agnes Snopko a Paľo Maruščák z Mladej Gardy.“
V roku 1987 sa kapele konečne podarilo urobiť prehrávky, no koncerty sa dohadovali stále ťažko. Tento problém sa snažili vyriešiť tak, že v Horskom parku zorganizovali „verejnú skúšku“, ktorú polícia rozprášila. Zatkla 30 ľudí vrátane Koňýka, ktorého ŠtB sledovala už od polovice osemdesiatych rokov.
Keď si na neskoršom koncerte obliekol na začiatku vystúpenia policajnú uniformu (mal ju z televízneho fundusu), čím podľa tajných znesvätil symbol štátnej moci, eštebáci sa jemu a kapele vyhrážali všetkým možným, od kriminálu až po vyhodenie z práce a škôl. Situácia sa vyriešila tak, že Koňyk bol nútený podpísať spoluprácu s ŠtB, aj keď v konečnom dôsledkou na nikoho nedonášal, ani z toho nijako neprofitoval.
Dnes, keď ho z toho obviňujú, treba povedať, že je to úplne nefér. Koňýk a Zóna A patrili k jednoznačným odporcom režimu, stáli na predných líniách, čím zákonite utŕžili aj najviac rán. Bol to však život, ktorý stál za to. „Koncom 80. rokov sme sa dokonca dostali hrať do Prahy, a to bolo vždy „niečo". Spomínam si na takú undergroundovú svadbu, kde sme hrali a počas hry sme behali po stoloch. Všetci sa bavili ako o život, nedá sa to opísať. Toto prvé obdobie považujem za najvzrušujúcejšie. S odchodom boľševika sa skončila aj prvá éra kapely a rozchod bol, samozrejme, škaredý. Vzájomná nevraživosť až nenávisť a boj o meno kapely,“ hovorí Leďo.
.my sme tá šanca budúcej éry
Po revolúcii sa Zóna A ocitla na vrchole popularity, vypredávala kluby a haly po celom Československu, no fungovala už v pozmenenom zložení. Sveťo, Ozi a Braňo Alex si spolu so spevákom Whiskym založili Slobodnú Európu, Koňýk s Leďom museli plátať zostavu, na krátky čas im vypomohli členovia Ex-tipu Miki Mikuška a Tibor Čech. S nimi nahrala pre Opus debutový album Potopa. Bol to vlastne výber ich najlepších pesničiek, ale vyšiel neskoro, pretože fanúšikovia poznali ich najlepšie veci z demonahrávok, ktoré mali lepšiu atmosféru.
Zostava Zóny A sa nakoniec ustálila v zložení, kde okrem Koňýka a Leďa fungoval aj gitaristov brat Lump, prezývaný aj „malý Leďo“ a bubeník Mikko, ktorí predtým hrali v punkovom Lordovi Alexovi.
V tom čase Zóna začala opäť od nuly, punk ustúpil do pozadia a vystriedala ho generácia grunge na čele s Nirvanou. Kapele ani veľmi nepomohol jej druhý štúdiový album Nie je to tak zlé, ktorý skutočne dostál svojmu názvu – nebol zlý, ale treba dodať, že s výnimkou zopár pesničiek vrátane hymnického ska Kde ste boli?, nebol ani dobrý.
Kapela sa vrátila späť do malých klubov. Zmena prišla s novými pesničkami. Leďo a Koňýk v tom čase napísali dostatok dobrých vecí (Ľudia v pohybe, Chlapi, Ypsilon), z ktorých väčšina skončila na treťom albume V životnej forme. Napriek tomu, že titulná pesnička bola myslená ironicky („Sála praská, dvadsať ľudí/Desať pije, desať sa nudí“), v skutočnosti sa stal pravý opak. Kapela síce neútočila na špicu hitparády, ale opäť stúpala hore. V druhej polovici 90. rokov sa do módy vďaka úspechu neopunkových kapiel vrátil aj klasický punk 77, ku ktorému sa Koňýk a spol. dodnes hlásia.
Po vyrovnanom albume Nikto nevie, ako to dopadne bolo už opäť všetko inak. Do hry vstúpili osobné spory medzi členmi kapely. „Koncom dekády nastal obrat. Miko začal mať problémy so mnou, nastali ohováračky, neúprimnosť a ponorka. Keďže v kapele nebol žiadny záujem o novú tvorbu, prijal som ponuku kapely Brickfield, aby som mohol tvoriť, a nie hrať dokola ten istý playlist. Udržať zostavu to však nepomohlo a vyvrcholilo to mojím odchodom,“ spomína Leďo, ktorý si s kamarátom Martinom „Revom“ Revickým založili veľmi sľubnú skupinu Princovia. Paradoxme, po zopár mesiacoch Revo prijal pozvanie od Koňýka na miesto, ktoré zostalo voľné práve po Leďovi a Zóna pokračovala ďalej. „Nebyť Reva, asi by som to zabalil,“ povedal nám Koňýk v roku 2004, keď vyšiel nový album Na predaj. Spolu s Revom, ktorý predtým hral v formácii Morbid Pig a ktorého vtipné demonahrávky sa v Bratislave stali kultovou záležitosťou, napísali väčšinu pesničiek na album Na predaj, ktorý sa síce nevyrovnal najlepším albumom od Zóny, no ponúkol hity ako Chleba, Bratislavské dievčatá či Nebuď hlúpa.
Zvyšok desaťročia prebehol v znamení vypredaných koncertov, na kapela postupne úplne rezignovala na svoju vlastnú tvorbu. V roku 2009 nám Koňýk hovoril, že už majú šesť-sedem nových vecí a že na budúci rok to vyzerá na nový album. Je jar 2014 a ak nerátame výberovku Všetko najlepšie, kde boli tri nové pesničky, nový album Zóny A je stále v nedohľadne, a to aj napriek tomu, že Revo má vlastné profesionálne nahrávacie štúdio.
.cigánsky problém
Zóna A bola desaťročia punkovou ikonou, ktorá sa postavila komunistickému režimu a ktorá vždy razila svoju punkovú estetiku aj v slobodnom svete.
V poslednom čase sa obraz Zóny začal meniť. Najprv Koňýk začal vyjadrovať sympatie ku konzervatívnym politikom – Mikloškovi, Palkovi alebo Čarnogurskému. To bolo, samozrejme, v poriadku – veď aj Johnny Ramone, gitarista punkových Ramones, bol tradičným podporovateľom konzervatívcov. Neskôr začal hovoriť o kultúrnych a kresťanských hodnotách, o tradičnej rodine, o škodlivosti multikulturalizmu a zlých homosexuáloch, čo z úst známeho punkera, ktorého život sa točil okolo „punku, sexu a piva“, vyznelo viac ako zvláštne.
Jeho názory sa dnes pohybujú na niekde na hrane. Nemožno ho označiť za neonacistu, problém mnohých slušných ľudí voči Koňýkovi spočíva v tom, že sa proti extrémizmu nikdy nevymedzil. V posledných voľbách do VÚC nepriamo podporil Kotlebu tým, že je presvedčený, že v druhom kole treba vo všetkých krajoch voliť oponentov Smeru. Na blogu Blackblog.sk vyšiel článok s názvom Trójsky Koňýk xenofóbie v punku, kde uverejnili viacero fotografií, na ktorých je spevák odfotený v spoločnosti známych neonacistov. Koňýk sa na stránke Kids and Heroes nepochopiteľne bránil tým, že je za tým štvavá kampaň Smeru (!) a že väčšinu tých ľudí ani nepozná.
Nemôže však poprieť fakt, že na jeho koncertoch pribudlo priaznivcov krajnej pravice, pričom sa nikdy netajil tým, že kamarátov má aj medzi neonacistami, aj keď si od nich udržial vždy istý odstup. Veľa o jeho uvažovaní napovie aj pieseň Cigánsky problém, ktorú mala Zóna v repertoári ešte v polovici 80. rokov a ktorú neskôr prestala na koncertoch hrávať – a Cigánsky problém je znovu v živom repertoári kapely.
„Na problém s neprispôsobivými občanmi, (ktorí sú v drvivej väčšine rómskeho pôvodu), sme upozorňovali v našich pesničkách už za komunistov a rovnaký názor ako ja má na neprispôsobivých občanov, myslím, aj väčšina obyvateľov Slovenska, len to nehovoria verejne,” bráni sa naznámejší slovenský punker, z ktorého úst znie podpora vlastného názoru presvedčením „väčšiny” predsa len trošku zvláštne. „Ak sa to bude riešiť ako doteraz, tak o 15 rokov na Slovensku nebudeme voliť prezidenta, ale vajdu,” dodáva, pričom nie je jasné, či mu vadia Rómovia ako takí, a nie ich „neprispôsobivosť”. Vyjadruje sa aj k otázke podpory Kotlebu: „Na Facebooku som podporil Mariána Kotlebu v druhom kole župných volieb. V prvom kole som aktívne podporoval Ľuda Kaníka, ktorý je jediným vrcholovým politikom, čo sa riešeniu problémov neprispôsobivých občanov neustále systematicky venuje.”
.nezmením sa!
Keď sa dnes pozeráme na Zónu A, nemôžeme na ňu hladieť len cez nedávnu minulosť. Zóna A má za sebou tridsať rokov existencie, počas ktorej toho preskákala veľmi veľa. Od ťažkých začiatkov cez nezáujem a plné festivaly. Aj keď sa móda niekoľkokrát zmenila, stále si razí svoju cestu. Koňýk a Leďo, ktorý hrá vo svojej kapele Princovia, predstavujú dva rozdielne pohľady na Zónu A. Pýtame sa Koňýka, čo dnes preňho znamená punk. „Stále to isté. Silná melodická hudba s dobrými textami, oboje však musí ísť z presvedčenia a nejako od srdca, nesmie to byť vykalkulované,” hovorí punkový spevák s neopakovateľným vokálnym prejavom.
No jeho bývalý skladateľský partner Leďo, ktorý s ním spravil tie najlepšie songy Zóny A, tvrdí, že kapela je vzdialená od svojich punkových ideálov. „Je to už pekných pár rokov, čo som odišiel a úprimne – nezaujíma ma to. Pripomenie sa mi vždy na výročia a občas, keď si nejaký filmár zmyslí, že použije moju pesničku z tej doby. S členmi kapely sa inak nestretávam, s bratom tiež málo a o kapelách sa spolu takmer nebavíme. Viem, že Koňýka to živí, a tak vymetajú všetko, čo sa dá, rôzne obskúrne akcie, aby boli prachy – je to ich pivo, ale myslím, že s punkovými ideálmi ako takými to nemá nič spoločné. A tie zrejme odvial čas ďaleko preč,“ dodáva Leďo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.