August 2006. Sedím v salzburskom festivalom dome, na dosť nevydarenom predstavení Dona Giovanniho (ani v operných mekkách nie je každý deň nedeľa). Z toho večera mi utkvie v pamäti jediné: mladý Poliak s výrazným výzorom, hlasom i menom. Piotr Beczała. Ufňukanej postave nemilovaného snúbenca Ottavia dáva mužné dimenzie, namiesto „bieleho“ tenoru ju napĺňa kovovo prierazný lyrický materiál so zreteľným prísľubom dramatickejších dimenzií. Je zrejmé, že talentovaného speváka, ktorý už v januári debutoval ako Verdiho Vojvoda v milánskej La Scale, čaká veľká kariéra.
Aj keď jeho úvod nebol „raketový“: rodák z poľského Sliezska si poctivo odkrútil učňovské roky v divadle v Linzi, študujúc desiatku rol za sezónu. Nasledovalo angažmán v Zürichu a od roku 2004 postupné debuty na najdôležitejších operných adresách. V decembri 2009 ho spoznali milióny operných fanúšikov, keď zaskakujúc za chorého Rolanda Villazóna spieval po boku Anny Netrebko v Donizettiho Lucii di Lammermoor, prenášanej z newyorskej Metropolitnej opery do kinosál a rozhlasových prijímačov na celom svete. Odvtedy asi málokto pochybuje o Beczałovej pozícii v aktuálnej tenorovej „top desiatke“. Do európskeho koncertného turné, s programom inšpirovaným slávnym rakúskym tenoristom Richardom Tauberom (1891–1948), zaradil popri Vroclave, Prahe, Grazi, Viedni a Londýne i slovenskú metropolu. Bratislavský večer zorganizovala agentúra KAPOS concerts, vložiac tak ďalší jagavý kamienok do svojej exkluzívnej koncertnej kolekcie Svetových operných hviezd – hneď vedľa Juana Diega Flóreza, Cecilie Bartoli, Lawrenca Brownleeho, Oľgy Pereťaťko, Mariusza Kwieczena či Joyce DiDonato.
Prvá časť koncertu patrila postavám talianskej, českej a francúzskej opernej literatúry. Ako Riccardo z Verdiho Maškarného bálu prezentoval Beczała technickú vyspelosť i farebnú kompaktnosť hlasu, ktorý je najmä vo vyššej strednej polohe farebne sýty a nádherne znelý. Výborne vyšla i milostná ária Romea, adresujúceho sladké slová zbožňovanej Júlii, kým v dramaticky vypätom čísle Vojvodu z druhého dejstva Rigoletta sa dali vycítiť potenciálne limity vysokej polohy. Vrcholom opernej časti večera sa tak stali českí operní hrdinovia.
Ťažko si vysnívať priliehavejšiu dvořákovskú interpretáciu, než predviedol Beczała. Číslu, prežiarenému túžbou, ktorú v očarenom Princovi vyvolala tajomná éterická Rusalka, nechýbalo nič: kov ani zamat, med ani meď, žiadostivosť ani neha. Je jedno, aký kostým si jeden z najvyťaženejších Princov dnešných operných scén oblieka – či moderný v Kušejovej „fritzlovsky incestnej“ (Mníchov) a Wielerovej/Morabitovej „bordelovej“ koncepcii (Salzburg), alebo tradičný v Schenkovej iluzívnej rozprávke (New York). Jeho nástojčivému „Pojeď se mnou!“ nemá šancu odolať žiadna Rusalka. Aj v Jeníkovom vyznaní „predanej neveste“ Mařenke sa Beczałov vrúcny, dychom bezpečne nesený tenor lial ako hustá medová riava. Česká opera je jednoducho oblasť, v ktorej poľský umelec s dokonalým citom pre melódiu bratského jazyka nemá v súčasnosti konkurenciu.
Po prestávke sa Piotr Beczała vrátil na javisko s vymeneným oblekom (operný smoking vystriedal jemne starosvetský „anzug“ z čierneho zamatu) i žánrom. Ľúbivé melódie Franza Lehára, Johanna Straussa mladšieho, Emmericha Kálmána a Richarda Taubera v jeho podaní potvrdili známu skutočnosť, že interpretačné nároky klasickej operety počítajú so spevákmi špičkových kvalít. Beczała ich obdaril sýtou farbou hlasu, mužnou eleganciou i vkusnou dávkou vokálneho sentimentu, zahaliac publikum do jemného oparu nostalgie za dávno zašlými časmi.
Posledný z troch prídavkov venoval manželke Katarzyne, sediacej v hľadisku opernej sály SND, s ktorou dve desaťročia tvoria nerozlučný pár a ktorá sa pre manželovu kariéru vzdala vlastnej speváckej dráhy. V krakovskom domove nestrávia veľa času – o atraktívneho majiteľa krásneho hlasu, povestného skromnosťou, dochvíľnosťou a pracovitosťou, sa operné scény trhajú. Ani Bratislava už nie je provinciou, kam zablúdia iba operní matadori vo výslužbe. Ten pocit nie je na zahodenie.
.autorka je operná kritička. Piotr Beczała, Český národní symfonický orchester, dirigent Łukasz Borowicz, SND, 25. apríl 2014.
Aj keď jeho úvod nebol „raketový“: rodák z poľského Sliezska si poctivo odkrútil učňovské roky v divadle v Linzi, študujúc desiatku rol za sezónu. Nasledovalo angažmán v Zürichu a od roku 2004 postupné debuty na najdôležitejších operných adresách. V decembri 2009 ho spoznali milióny operných fanúšikov, keď zaskakujúc za chorého Rolanda Villazóna spieval po boku Anny Netrebko v Donizettiho Lucii di Lammermoor, prenášanej z newyorskej Metropolitnej opery do kinosál a rozhlasových prijímačov na celom svete. Odvtedy asi málokto pochybuje o Beczałovej pozícii v aktuálnej tenorovej „top desiatke“. Do európskeho koncertného turné, s programom inšpirovaným slávnym rakúskym tenoristom Richardom Tauberom (1891–1948), zaradil popri Vroclave, Prahe, Grazi, Viedni a Londýne i slovenskú metropolu. Bratislavský večer zorganizovala agentúra KAPOS concerts, vložiac tak ďalší jagavý kamienok do svojej exkluzívnej koncertnej kolekcie Svetových operných hviezd – hneď vedľa Juana Diega Flóreza, Cecilie Bartoli, Lawrenca Brownleeho, Oľgy Pereťaťko, Mariusza Kwieczena či Joyce DiDonato.
Prvá časť koncertu patrila postavám talianskej, českej a francúzskej opernej literatúry. Ako Riccardo z Verdiho Maškarného bálu prezentoval Beczała technickú vyspelosť i farebnú kompaktnosť hlasu, ktorý je najmä vo vyššej strednej polohe farebne sýty a nádherne znelý. Výborne vyšla i milostná ária Romea, adresujúceho sladké slová zbožňovanej Júlii, kým v dramaticky vypätom čísle Vojvodu z druhého dejstva Rigoletta sa dali vycítiť potenciálne limity vysokej polohy. Vrcholom opernej časti večera sa tak stali českí operní hrdinovia.
Ťažko si vysnívať priliehavejšiu dvořákovskú interpretáciu, než predviedol Beczała. Číslu, prežiarenému túžbou, ktorú v očarenom Princovi vyvolala tajomná éterická Rusalka, nechýbalo nič: kov ani zamat, med ani meď, žiadostivosť ani neha. Je jedno, aký kostým si jeden z najvyťaženejších Princov dnešných operných scén oblieka – či moderný v Kušejovej „fritzlovsky incestnej“ (Mníchov) a Wielerovej/Morabitovej „bordelovej“ koncepcii (Salzburg), alebo tradičný v Schenkovej iluzívnej rozprávke (New York). Jeho nástojčivému „Pojeď se mnou!“ nemá šancu odolať žiadna Rusalka. Aj v Jeníkovom vyznaní „predanej neveste“ Mařenke sa Beczałov vrúcny, dychom bezpečne nesený tenor lial ako hustá medová riava. Česká opera je jednoducho oblasť, v ktorej poľský umelec s dokonalým citom pre melódiu bratského jazyka nemá v súčasnosti konkurenciu.
Po prestávke sa Piotr Beczała vrátil na javisko s vymeneným oblekom (operný smoking vystriedal jemne starosvetský „anzug“ z čierneho zamatu) i žánrom. Ľúbivé melódie Franza Lehára, Johanna Straussa mladšieho, Emmericha Kálmána a Richarda Taubera v jeho podaní potvrdili známu skutočnosť, že interpretačné nároky klasickej operety počítajú so spevákmi špičkových kvalít. Beczała ich obdaril sýtou farbou hlasu, mužnou eleganciou i vkusnou dávkou vokálneho sentimentu, zahaliac publikum do jemného oparu nostalgie za dávno zašlými časmi.
Posledný z troch prídavkov venoval manželke Katarzyne, sediacej v hľadisku opernej sály SND, s ktorou dve desaťročia tvoria nerozlučný pár a ktorá sa pre manželovu kariéru vzdala vlastnej speváckej dráhy. V krakovskom domove nestrávia veľa času – o atraktívneho majiteľa krásneho hlasu, povestného skromnosťou, dochvíľnosťou a pracovitosťou, sa operné scény trhajú. Ani Bratislava už nie je provinciou, kam zablúdia iba operní matadori vo výslužbe. Ten pocit nie je na zahodenie.
.autorka je operná kritička. Piotr Beczała, Český národní symfonický orchester, dirigent Łukasz Borowicz, SND, 25. apríl 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.