Rím, večné mesto, všetky cesty do neho vedú. Už takmer tritisíc rokov. Po jeho uliciach, dlažbách chodili Julius Ceasar, Brutus, Claudius aj Caligula, apoštol Pavol, pápeži... Rím, mesto dejín. Jeho námestia a budovy navrhovali a zdobili Bernini, Carlo Maderno, Giotto, Michelangelo, Caravaggio... Filmy o Ríme nakrúcali aj Rossellini, De Santis, Federico Fellini, Antonioni, Woody Allen... a najnovší člen tejto grupy zvučných mien – Gianfranco Rosi.
Práve jemu sa podaril nedávno husársky kúsok v kinematografickom svete. Na slávnom filmovom festivale v Benátkach, kde doposiaľ získavali cenu v hlavnej súťaži iba hrané filmy, posledne vyhral Zlatého leva Rosiho celovečerný dokument Sacro GRA. Režisérov komentár: „Niet rozdielu medzi fikciou a dokumentom, vždy je to o dráme, každému príbehu prislúcha spôsob, akým má byť vyrozprávaný.“
GRA – skratka pre Grande raccordo anularu, Veľký kruhový objazd, asi sedemdesiat kilometrov dlhý diaľničný obchvat okolo Ríma. Sacro znamená svätý, posvätný, súvisiaci s krížom, v slovenčine sa pridáva ďalší (relevantný) význam: sakra ako zahrešenie. Lebo bývať na periférii talianskej metropoly v blízkosti hlučnej komunikácie posiatej fujazdiacimi autami – to je teda, sakra, nie bohviečo. Vlčica, ktorá nahradila v dojčení Rheu Silviu, by aj z nôh spadla, keby uvidela, ako sa mesto Romula a Rema zmenilo.
Už predchádzajúce dva Rosiho dlhometrážne filmy vzbudili pozornosť kritikov i divákov. Pod úrovňou mora (2008) zobrazuje príbehy skupiny ľudí, ktorá sa rozhodla žiť bez tečúcej vody v autobusoch, karavanoch či stanoch v kalifornskej púšti. Snímka Nájomný vrah – Izba 164 (2010) vraj nie je pre slabé žalúdky. Jej prostredníctvom sa stávame svedkami autentickej spovede vysokoškolsky vzdelaného nájomného vraha, ktorý za dvadsať rokov v službách mexickej narkomafie zabil stovky ľudí.
Sacro GRA sa pohybuje v kruhu okolo Ríma, ďaleko od jeho centra. Stretávame ľudí; vidíme, ako trávia čas; počujeme, o čom sa zhovárajú; pri ďalšom okruhu sa k nim niekedy vrátime. Niektorých spoznáme bližšie – napríklad záchranára zo sanitky, čo by mohol na počkanie vyrozprávať desiatky pikantných historiek; botanika obávajúceho sa o osud paliem, ohrozovaných nenásytnými škodcami; rybára úhorov; chudobného šľachtica a jeho dcéru; otca a dcéru z paneláka; pri niektorých sa len zastavíme: dievčatá tancujúce na pulte baru, prostitútky pri bufete, hrobári. A neďaleko v nekončiacom zreťazení prúdia autá a kdesi tam ďaleko sú známe rímske pamätihodnosti a nad vežiakom s hukotom nízko prelietavajú lietadlá.
Nijaká veľká dráma sa navidomoči neodohrá. Ale pod povrchom k sebe priraďovaných obrazov cítime napätie, pomalé, určené skôr pre trpezlivého diváka. Smer, ktorým sa výpovede uberajú, odhaľujeme postupne. (Najväčšmi možno v krásnej, do pološera ponorenej scény, keď záchranár navštívi svoju starú matku. Veľa mu toho nepovie, ale aj tak je to sila.)
„Diaľnica, miesto bez identity, kde som našiel ľudské tkanivo. Nechcel som príbeh, nechcel som zápletku. Nechcel som mať začiatok a koniec. Robil som ten film celkom inštinktívne. Až neskôr som pochopil, čo spája všetky tie postavy: naviazanie na minulosť. Všetci sú viazaní na minulosť, aristokrat až na 30. roky minulého storočia, iní na 60. či 70. roky. Vo filme nie sú príbehy mladých ľudí, nemali záujem ocitnúť sa pred kamerou. Kríza tejto krajiny nie je krízou finančnou, ktorá sa cyklicky vracia, ale súvisí s nedostatkom identity. Tá kríza obýva mesto, kde nie je možná budúcnosť. V záujme boja proti kríze identity musíte nakrútiť tých, ktorí svoju identitu majú.“
.autorka je filmová teoretička a spolupracovníčka .týždňa.
Sacro GRA (Taliansko, Francúzsko 2013). Námet a réžia: Gianfranco Rosi. Scenár: Gianfranco Rosi, Niccolo Bassetti. Kamera: Gianfranco Rosi. Strih: Jacopo Quadri.
Práve jemu sa podaril nedávno husársky kúsok v kinematografickom svete. Na slávnom filmovom festivale v Benátkach, kde doposiaľ získavali cenu v hlavnej súťaži iba hrané filmy, posledne vyhral Zlatého leva Rosiho celovečerný dokument Sacro GRA. Režisérov komentár: „Niet rozdielu medzi fikciou a dokumentom, vždy je to o dráme, každému príbehu prislúcha spôsob, akým má byť vyrozprávaný.“
GRA – skratka pre Grande raccordo anularu, Veľký kruhový objazd, asi sedemdesiat kilometrov dlhý diaľničný obchvat okolo Ríma. Sacro znamená svätý, posvätný, súvisiaci s krížom, v slovenčine sa pridáva ďalší (relevantný) význam: sakra ako zahrešenie. Lebo bývať na periférii talianskej metropoly v blízkosti hlučnej komunikácie posiatej fujazdiacimi autami – to je teda, sakra, nie bohviečo. Vlčica, ktorá nahradila v dojčení Rheu Silviu, by aj z nôh spadla, keby uvidela, ako sa mesto Romula a Rema zmenilo.
Už predchádzajúce dva Rosiho dlhometrážne filmy vzbudili pozornosť kritikov i divákov. Pod úrovňou mora (2008) zobrazuje príbehy skupiny ľudí, ktorá sa rozhodla žiť bez tečúcej vody v autobusoch, karavanoch či stanoch v kalifornskej púšti. Snímka Nájomný vrah – Izba 164 (2010) vraj nie je pre slabé žalúdky. Jej prostredníctvom sa stávame svedkami autentickej spovede vysokoškolsky vzdelaného nájomného vraha, ktorý za dvadsať rokov v službách mexickej narkomafie zabil stovky ľudí.
Sacro GRA sa pohybuje v kruhu okolo Ríma, ďaleko od jeho centra. Stretávame ľudí; vidíme, ako trávia čas; počujeme, o čom sa zhovárajú; pri ďalšom okruhu sa k nim niekedy vrátime. Niektorých spoznáme bližšie – napríklad záchranára zo sanitky, čo by mohol na počkanie vyrozprávať desiatky pikantných historiek; botanika obávajúceho sa o osud paliem, ohrozovaných nenásytnými škodcami; rybára úhorov; chudobného šľachtica a jeho dcéru; otca a dcéru z paneláka; pri niektorých sa len zastavíme: dievčatá tancujúce na pulte baru, prostitútky pri bufete, hrobári. A neďaleko v nekončiacom zreťazení prúdia autá a kdesi tam ďaleko sú známe rímske pamätihodnosti a nad vežiakom s hukotom nízko prelietavajú lietadlá.
Nijaká veľká dráma sa navidomoči neodohrá. Ale pod povrchom k sebe priraďovaných obrazov cítime napätie, pomalé, určené skôr pre trpezlivého diváka. Smer, ktorým sa výpovede uberajú, odhaľujeme postupne. (Najväčšmi možno v krásnej, do pološera ponorenej scény, keď záchranár navštívi svoju starú matku. Veľa mu toho nepovie, ale aj tak je to sila.)
„Diaľnica, miesto bez identity, kde som našiel ľudské tkanivo. Nechcel som príbeh, nechcel som zápletku. Nechcel som mať začiatok a koniec. Robil som ten film celkom inštinktívne. Až neskôr som pochopil, čo spája všetky tie postavy: naviazanie na minulosť. Všetci sú viazaní na minulosť, aristokrat až na 30. roky minulého storočia, iní na 60. či 70. roky. Vo filme nie sú príbehy mladých ľudí, nemali záujem ocitnúť sa pred kamerou. Kríza tejto krajiny nie je krízou finančnou, ktorá sa cyklicky vracia, ale súvisí s nedostatkom identity. Tá kríza obýva mesto, kde nie je možná budúcnosť. V záujme boja proti kríze identity musíte nakrútiť tých, ktorí svoju identitu majú.“
.autorka je filmová teoretička a spolupracovníčka .týždňa.
Sacro GRA (Taliansko, Francúzsko 2013). Námet a réžia: Gianfranco Rosi. Scenár: Gianfranco Rosi, Niccolo Bassetti. Kamera: Gianfranco Rosi. Strih: Jacopo Quadri.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.