Obal je len – obal. To podstatné sa skrýva vnútri. Aj pri hudobných albumoch to tak je. Dobrý, teda graficky zaujímavý a s hudbou, ktorú obaľuje harmonizujúci dizajn elpéčka alebo cédečka, je však na nezaplatenie. Nielenže zaujme potenciálneho poslucháča, ale skôr či neskôr sa stane neodmysliteľnou súčasťou hudby, ktorú v sebe skrýva. Tak je to napríklad pri týchto šiestich slovenských albumoch.
Collegium Musicum: Konvergencie Opus, 1971
Konvergencie vyšli v roku 1971 vo vydavateľstve Opus, ktoré svoju činnosť začalo práve týmto albumom. Prvý album vydavateľstva bol pravdepodobne aj jeho najlepším. Autorom obalu je fotograf a výtvarník Tibor Borský. Kvôli cenzorom sa obal niekoľkokrát prerábal. Pôvodne to mala byť fotka kapely na zbúranisku, potom fotografia Mariána Vargu s cigarou a lietajúcimi anjelikmi. Cigara bola vyretušovaná (Varga dodnes tvrdí, že mu po nej zostal na obale herpes) a keďže anjeli symbolizovali kresťanskú vieru, boli z obalu odstránení. Konvergencie sú dvojalbum.V strede je predelený Borského umeleckou fotografiou, do ktorej typografiu navrhol vtedy zakázaný filmár Juraj Jakubisko. Hoci Borský počul hudbu až na vylisovanej platni, Konvergencie sú dokonalým súladom hudby a dizajnu.
Marián Varga a Pavol Hammel: Zelená pošta Opus, 1972
Spolupráca Borského s Vargom pokračovala aj na platni Zelená pošta (Borský pre Vargu navrhoval obaly až po Divergencie z roku 1981), ktorá nadväzuje na pesničkovú tvorbu Prúdov. Na obale, ktorý svojou ľahkosťou a bezstarostnosťou spadá do estetiky 60. rokov, sú Varga s Hammelom, pózujúci pred biliardovým stolom, za nimi stojí kôň. Borský nechal na petržalskú dostihovú dráhu doniesť biliardový stôl, postavil k nemu hudobníkov, kôň však nechcel spolupracovať a čírou náhodou vliezol do výsledného záberu. „Vtedy sa tak fotilo. Fotograf si našiel vyhovujúce prostredie, kam zobral hudobníka. Prostredie hralo vždy rovnocennú úlohu, lebo dotvára atmosféru. Dnes môžete nafotiť Vargu a vsunúť ho v počítači pred newyorské mrakodrapy a nikto si nevšimne, že tam nebol,” povedal nám pred dvoma rokmi Borský.
Lues de Funes: The Great Hard-Core Odrb Zoon Records, 1991
Obal jediného albumu skupiny Lues de Funes je príkladom esteticky príťažlivej „škaredosti”. Album vyšiel v roku 1991 len na vinyle vo vydavateľstve Zoon Records (platňa je dnes vyhľadávanou raritou). Autorom kresleného obalu je umelec s prezývkou Čok, ktorý zvolil ten najpunkovejší model bez fotografie členov kapely, namiesto ktorej sú na prednej strane tri postavičky s krucifixami namiesto penisov. Všetky texty sú napísané rukou na veľkej šedej šmuhe, nad nimi je ironické motto skupiny: „Čo do nás spoločnosť vrazila, to jej teraz musíme vrátiť naspäť.” Lues de Funes fungovali dva roky, potom sa rozpadli, pretože začali byť „príliš komerční”. Istý čas pokračovali v hudobnom združení Kokotor. Jediným dodnes aktívnym hudobníkom je Juraj Plánovský alias DJ Profesor Zaplátaný.
Ivan Csudai: Black and White Dreams Zoon Records, 1993
Ivan Csudai je profesor maľby na VŠVU. V deväťdesiatych rokoch sa však okrem výtvarného umenia venoval aj hudbe – a išlo mu to veľmi dobre. V spolupráci s Martinom Burlasom nahral niekoľko vynikajúcich albumov. Ide o pesničky so zvláštnymi melódiami a silnou atmosférou, ktoré Ivan Csudai spieva ležérnym štýlom nad šikovne produkovanou elektronikou. Je prirodzené, že autor si sám ilustroval aj obaly svojich albumov. Na albume Black and White Dreams (okrem Csudaia a Burlasa na ňom hrá dnešný hudobný šéfredaktor Rádia_FM Daniel Baláž a speváčka Živých kvetov Lucia Piussi) je text každej piesne doplnený Csudaiovými abstraktnými kresbami. Samotný obal s kruhom doplneným o naznačenú vlnovku úst presne naznačuje atmosféru nahrávky: krehkosť, jemná melanchólia, jednoduchosť, ktorá nenápadne hraničí s dokonalosťou.
Para: Menšina Pavian Records, 2012
V septembri 2012 vyšiel vo vydavateľstve Pavian Records dosiaľ posledný album skupiny Para. Vznikla okolo neho zaujímavá polemika – jedným sa zdal hipsterský, preprodukovaný či málo popový, iní ocenili odvahu kapely prizvať k spolupráci producenta Eddieho Stevensa a spolu s ním vykročiť novým smerom, nezaručujúcim komerčný úspech. Nás zaujal album nielen hudbou, ale aj obalom, ktorý vytvorilo grafické štúdio Milk. Leporelo s vystrihnutými písmenami je hravé, pričom čistotou a jednoduchosťou zaujme aj v zloženom tvare. Je to vlastne taký nečakaný, prekvapivý artefakt. V čase, keď albumy vychádzajú najprv na cédečkách, je práve takýto prístup zaujímavý a zmysluplný. Nejde len o to, „zabaliť hudobný nosič”. Obal a booklet sú dôležitou pridanou hodnotou. V prípade Menšiny je to tak.
Modré hory: Big Beat Slnko Records, 2013
Druhý album Lyrika a Beneho patril medzi to najlepšie, čo sa na slovenskej hudobnej scéne minulý rok urodilo. Texty, ktorým nechýba flow, ostrosť, názor ani – s prepáčením – poézia, beaty od Peka, Boy Wondera, Jesus Chryslera či Karaoke Tundru, produkcia Rolanda Kánika, medzi hosťami napríklad Stanka Apfelová, Katarzia či Tomáš Janovic. No a popri tom všetkom aj výborný obal, ktorý s použitím linorytu Ivana Herényho a fotografie Mira Nôtu vytvoril grafik (a muzikant) Palo Čejka. Čiernobiele oči (jedno vraj Beneho, druhé Lyrikovo), jednoduché, pôsobivé, no nie prvoplánové grafické symboly. Netreba rapersky provokovať. „Podľa mňa je dnešnou avangardou byť úplne obyčajný,” povedal nám Lyrik nedávno v rozhovore. Práve tou nevnucujúcou sa obyčajnosťou je obal Big Beatu pôsobivý.
To je šesť slovenských albumov, ktoré možno z grafického hľadiska považovať za reprezentatívne. O tom, ako tvoril obaly albumov Lou Reeda, Rolling Stones či Davida Byrna, ale aj o širších súvislostiach hudby a grafického dizajnu nám na konferencii By Design porozpráva v New Yorku žijúci Viedenčan Stefan Sagmeister, ktorého mnohí považujú za ikonu súčasného dizajnu.
Collegium Musicum: Konvergencie Opus, 1971
Konvergencie vyšli v roku 1971 vo vydavateľstve Opus, ktoré svoju činnosť začalo práve týmto albumom. Prvý album vydavateľstva bol pravdepodobne aj jeho najlepším. Autorom obalu je fotograf a výtvarník Tibor Borský. Kvôli cenzorom sa obal niekoľkokrát prerábal. Pôvodne to mala byť fotka kapely na zbúranisku, potom fotografia Mariána Vargu s cigarou a lietajúcimi anjelikmi. Cigara bola vyretušovaná (Varga dodnes tvrdí, že mu po nej zostal na obale herpes) a keďže anjeli symbolizovali kresťanskú vieru, boli z obalu odstránení. Konvergencie sú dvojalbum.V strede je predelený Borského umeleckou fotografiou, do ktorej typografiu navrhol vtedy zakázaný filmár Juraj Jakubisko. Hoci Borský počul hudbu až na vylisovanej platni, Konvergencie sú dokonalým súladom hudby a dizajnu.
Marián Varga a Pavol Hammel: Zelená pošta Opus, 1972
Spolupráca Borského s Vargom pokračovala aj na platni Zelená pošta (Borský pre Vargu navrhoval obaly až po Divergencie z roku 1981), ktorá nadväzuje na pesničkovú tvorbu Prúdov. Na obale, ktorý svojou ľahkosťou a bezstarostnosťou spadá do estetiky 60. rokov, sú Varga s Hammelom, pózujúci pred biliardovým stolom, za nimi stojí kôň. Borský nechal na petržalskú dostihovú dráhu doniesť biliardový stôl, postavil k nemu hudobníkov, kôň však nechcel spolupracovať a čírou náhodou vliezol do výsledného záberu. „Vtedy sa tak fotilo. Fotograf si našiel vyhovujúce prostredie, kam zobral hudobníka. Prostredie hralo vždy rovnocennú úlohu, lebo dotvára atmosféru. Dnes môžete nafotiť Vargu a vsunúť ho v počítači pred newyorské mrakodrapy a nikto si nevšimne, že tam nebol,” povedal nám pred dvoma rokmi Borský.
Lues de Funes: The Great Hard-Core Odrb Zoon Records, 1991
Obal jediného albumu skupiny Lues de Funes je príkladom esteticky príťažlivej „škaredosti”. Album vyšiel v roku 1991 len na vinyle vo vydavateľstve Zoon Records (platňa je dnes vyhľadávanou raritou). Autorom kresleného obalu je umelec s prezývkou Čok, ktorý zvolil ten najpunkovejší model bez fotografie členov kapely, namiesto ktorej sú na prednej strane tri postavičky s krucifixami namiesto penisov. Všetky texty sú napísané rukou na veľkej šedej šmuhe, nad nimi je ironické motto skupiny: „Čo do nás spoločnosť vrazila, to jej teraz musíme vrátiť naspäť.” Lues de Funes fungovali dva roky, potom sa rozpadli, pretože začali byť „príliš komerční”. Istý čas pokračovali v hudobnom združení Kokotor. Jediným dodnes aktívnym hudobníkom je Juraj Plánovský alias DJ Profesor Zaplátaný.
Ivan Csudai: Black and White Dreams Zoon Records, 1993
Ivan Csudai je profesor maľby na VŠVU. V deväťdesiatych rokoch sa však okrem výtvarného umenia venoval aj hudbe – a išlo mu to veľmi dobre. V spolupráci s Martinom Burlasom nahral niekoľko vynikajúcich albumov. Ide o pesničky so zvláštnymi melódiami a silnou atmosférou, ktoré Ivan Csudai spieva ležérnym štýlom nad šikovne produkovanou elektronikou. Je prirodzené, že autor si sám ilustroval aj obaly svojich albumov. Na albume Black and White Dreams (okrem Csudaia a Burlasa na ňom hrá dnešný hudobný šéfredaktor Rádia_FM Daniel Baláž a speváčka Živých kvetov Lucia Piussi) je text každej piesne doplnený Csudaiovými abstraktnými kresbami. Samotný obal s kruhom doplneným o naznačenú vlnovku úst presne naznačuje atmosféru nahrávky: krehkosť, jemná melanchólia, jednoduchosť, ktorá nenápadne hraničí s dokonalosťou.
Para: Menšina Pavian Records, 2012
V septembri 2012 vyšiel vo vydavateľstve Pavian Records dosiaľ posledný album skupiny Para. Vznikla okolo neho zaujímavá polemika – jedným sa zdal hipsterský, preprodukovaný či málo popový, iní ocenili odvahu kapely prizvať k spolupráci producenta Eddieho Stevensa a spolu s ním vykročiť novým smerom, nezaručujúcim komerčný úspech. Nás zaujal album nielen hudbou, ale aj obalom, ktorý vytvorilo grafické štúdio Milk. Leporelo s vystrihnutými písmenami je hravé, pričom čistotou a jednoduchosťou zaujme aj v zloženom tvare. Je to vlastne taký nečakaný, prekvapivý artefakt. V čase, keď albumy vychádzajú najprv na cédečkách, je práve takýto prístup zaujímavý a zmysluplný. Nejde len o to, „zabaliť hudobný nosič”. Obal a booklet sú dôležitou pridanou hodnotou. V prípade Menšiny je to tak.
Modré hory: Big Beat Slnko Records, 2013
Druhý album Lyrika a Beneho patril medzi to najlepšie, čo sa na slovenskej hudobnej scéne minulý rok urodilo. Texty, ktorým nechýba flow, ostrosť, názor ani – s prepáčením – poézia, beaty od Peka, Boy Wondera, Jesus Chryslera či Karaoke Tundru, produkcia Rolanda Kánika, medzi hosťami napríklad Stanka Apfelová, Katarzia či Tomáš Janovic. No a popri tom všetkom aj výborný obal, ktorý s použitím linorytu Ivana Herényho a fotografie Mira Nôtu vytvoril grafik (a muzikant) Palo Čejka. Čiernobiele oči (jedno vraj Beneho, druhé Lyrikovo), jednoduché, pôsobivé, no nie prvoplánové grafické symboly. Netreba rapersky provokovať. „Podľa mňa je dnešnou avangardou byť úplne obyčajný,” povedal nám Lyrik nedávno v rozhovore. Práve tou nevnucujúcou sa obyčajnosťou je obal Big Beatu pôsobivý.
To je šesť slovenských albumov, ktoré možno z grafického hľadiska považovať za reprezentatívne. O tom, ako tvoril obaly albumov Lou Reeda, Rolling Stones či Davida Byrna, ale aj o širších súvislostiach hudby a grafického dizajnu nám na konferencii By Design porozpráva v New Yorku žijúci Viedenčan Stefan Sagmeister, ktorého mnohí považujú za ikonu súčasného dizajnu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.