Istý analytik adresoval nedávno Pobaltiu tieto kajúcne slová: „Dvadsať rokov sme im hovorili, že sú paranoidní, a teraz sa ukázalo, že mali pravdu.“ Otázka dneška však znie inak: Vezmú si predovšetkým lídri Západu z vývoja na Ukrajine nejaké poučenie? Alebo budú o nejaký čas zase iba konštatovať, že ktosi mal pravdu? Kým presuny stoviek vojakov zo základní v Nemecku do „východnej EÚ“ sa zdajú – zatiaľ – primeranou reakciou NATO na ruské akcie na Ukrajine, nad ekonomickými sankciami pribúdajú nové otázniky. Paradoxne rýchlejším tempom, než pribúda summitov a konzultácií na túto tému.
Ak hovoríme o poučení, tak najmä preto, že tvrdé hospodárske sankcie nemajú žiadnu alternatívu. Nezvratný fakt je, že aj keby Putin obsadil celú Ukrajinu až po Užhorod, USA ani NATO preto do vojny s Ruskom nepôjdu. To je realita, ktorá robí z ekonomických sankcií jediný nástroj, ktorý je v situácii „najhlbšej strategickej zmeny za 25 rokov“ k dispozícii.
Diplomatický dialóg s Kremľom, ktorý sa hojne odporúča, je slepá ulička. Nemôže viesť vôbec nikam, keďže strategické zámery Ruska a Západu s Ukrajinou sú diametrálne odlišné. Medzi tým, nech sa Ukrajina rozhodne o svojej budúcnosti akokoľvek, ale slobodne, a tým, že minimálne jej časť sa smie „rozhodnúť“ iba jedným spôsobom – pre ruskú zónu vplyvu – žiadny prienik, konsenzus ani kompromis neexistujú.
Debata o účinnosti embárg a bojkotov tak všeobecne je v prípade Ruska iste legitímna. Ale nemá veľký zmysel, lebo alternatívou je iba pasívne zmierenie sa s inváziou na Ukrajinu. To by však znamenalo zmierenie sa s takou zmenou bezpečnostného statu quo v Európe, ktorá by hrozila nedoziernymi následkami aj pre Slovensko. Iba si pripomeňme, že dnešný status quo upevňovalo aj Budapeštianske memorandum z roku 1994, kde sú kľúčové americké, britské a ruské garancie územnej celistvosti Ukrajiny výmenou za jej vzdanie sa jadrových zbraní.
Niekomu sa vyššie povedané môže zdať banálne. Perspektíva, že inej možnosti prosto niet, je však kľúčová pre poznanie, že šachovanie okolo sankcií a snaha ujsť im je hrubá chyba západného spoločenstva. Nielenže posilňuje sebavedomie Putina, ale s každým ďalším odkladom rozkladá Ukrajinu, a to nielen politicky, ale aj hospodársky. Jednoducho, ak bude Rusko beztrestne stupňovať a udržiavať chaos na východe, žiadne regulárne voľby, ktoré jediné môžu rozhodnúť o smerovaní štátu, sa už neuskutočnia. Ani 25. mája, na kedy sú vypísané tie prezidentské, ani neskôr. To je prvý strategický cieľ Putina. Druhým je štátny bankrot Ukrajiny s rozšírením nepokojov na ďalšie regióny.
Niet preto väčšej slepoty, než prepočítavanie sankcií cez HDP, rasty či poklesy tých či iných ukazovateľov (na čo sme u nás doma „machri“). Bez bezpečnosti a mieru, ktoré sme doteraz vnímali ako „zhora dané“, totiž nebude žiadne HDP. A lepšie je byť trochu paranoidní, než prísť o slobodu.
Ak hovoríme o poučení, tak najmä preto, že tvrdé hospodárske sankcie nemajú žiadnu alternatívu. Nezvratný fakt je, že aj keby Putin obsadil celú Ukrajinu až po Užhorod, USA ani NATO preto do vojny s Ruskom nepôjdu. To je realita, ktorá robí z ekonomických sankcií jediný nástroj, ktorý je v situácii „najhlbšej strategickej zmeny za 25 rokov“ k dispozícii.
Diplomatický dialóg s Kremľom, ktorý sa hojne odporúča, je slepá ulička. Nemôže viesť vôbec nikam, keďže strategické zámery Ruska a Západu s Ukrajinou sú diametrálne odlišné. Medzi tým, nech sa Ukrajina rozhodne o svojej budúcnosti akokoľvek, ale slobodne, a tým, že minimálne jej časť sa smie „rozhodnúť“ iba jedným spôsobom – pre ruskú zónu vplyvu – žiadny prienik, konsenzus ani kompromis neexistujú.
Debata o účinnosti embárg a bojkotov tak všeobecne je v prípade Ruska iste legitímna. Ale nemá veľký zmysel, lebo alternatívou je iba pasívne zmierenie sa s inváziou na Ukrajinu. To by však znamenalo zmierenie sa s takou zmenou bezpečnostného statu quo v Európe, ktorá by hrozila nedoziernymi následkami aj pre Slovensko. Iba si pripomeňme, že dnešný status quo upevňovalo aj Budapeštianske memorandum z roku 1994, kde sú kľúčové americké, britské a ruské garancie územnej celistvosti Ukrajiny výmenou za jej vzdanie sa jadrových zbraní.
Niekomu sa vyššie povedané môže zdať banálne. Perspektíva, že inej možnosti prosto niet, je však kľúčová pre poznanie, že šachovanie okolo sankcií a snaha ujsť im je hrubá chyba západného spoločenstva. Nielenže posilňuje sebavedomie Putina, ale s každým ďalším odkladom rozkladá Ukrajinu, a to nielen politicky, ale aj hospodársky. Jednoducho, ak bude Rusko beztrestne stupňovať a udržiavať chaos na východe, žiadne regulárne voľby, ktoré jediné môžu rozhodnúť o smerovaní štátu, sa už neuskutočnia. Ani 25. mája, na kedy sú vypísané tie prezidentské, ani neskôr. To je prvý strategický cieľ Putina. Druhým je štátny bankrot Ukrajiny s rozšírením nepokojov na ďalšie regióny.
Niet preto väčšej slepoty, než prepočítavanie sankcií cez HDP, rasty či poklesy tých či iných ukazovateľov (na čo sme u nás doma „machri“). Bez bezpečnosti a mieru, ktoré sme doteraz vnímali ako „zhora dané“, totiž nebude žiadne HDP. A lepšie je byť trochu paranoidní, než prísť o slobodu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.