„Net, net, vy vne očeredi!“ Nestojíte v rade, reve chlap v čiernom na druhého chlapa v čiernom. Zvyšok zástupu si to nevšíma. Porovnáva ceny tovaru na pulte. Zemiakov, kapusty, zeleniny a subtropického ovocia. Vedľa je toho tiež dosť: cestoviny, pohánka, ryža. Som v Moskve, v priestoroch volebnej miestnosti číslo 94.
Predavača neobíde ani jeden volič. Hlasuje sa hore na poschodí. Dolu sa dodržiava stará tradícia, ktorá vznikla ešte v časoch Stalina. Vyťahujem mikrofón a vzápätí po širokom schodišti ku mne schádza zrejme šéfka organizátorov: „ Máte akreditáciu?“
Tu je, hrdo ukazujem preukaz.
„A máte akreditáciu menovite do našej volebnej miestnosti?“
„Mám do všetkých 96 550 miestností po celom Rusku!“ mávam gestom nepripúšťajúcim nijakú diskusiu a pochybnosti. Lebo tak som sa to naučila práve v tomto meste. A zaúčinkovalo to. Hneď nato aj ruskí volební pozorovatelia z troch opozičných strán začali šéfku zvŕtať otázkami.
.volíme s budovateľmi
Veľká sála s vitrážou radostnej dvojice budovateľov v životnej veľkosti s červenými zástavami je umne rozdelená – iba jedna časť je ohradená ako volebný priestor s kabínkami, všetko ostatné je vecou správcu budovy. Bufet a predaj nemajú nič spoločné s voľbami. Hlasujete pri bufete, ale ten je za hranicou pri sebe naukladaných foteliek, takže voľby nie sú pri bufete. Pozorovatelia to chápu, sú to Rusi, a tak sa to tu robí odjakživa, odkedy si to pamätajú oni, ich rodičia a starí rodičia.
Pravdu povediac, zisťovať porušenia volieb vo volebný deň, vo volebných miestnostiach, je nezmysel. Každé ruské voľby sú lepšie technicky pripravené, rozširuje sa hlasovanie v elektronických urnách a nastupuje elektronické hlasovanie, štáby čoraz lepšie vycvičené. A pripravené, aj keď sa to nezdá, aj na médiá či pozorovateľov.
To hlavné v ruských voľbách sa odohráva predtým. Dlho predtým.
Kto príde na ruské voľby len krátko pred termínom, nemôže o tom vydať objektívne svedectvo. Akákoľvek veľká misia zahraničných pozorovateľov, nech je už odkiaľkoľvek, vo volebný deň nezistí nijaké podvody, falšovanie. Nehovoriac už o tom, že nemôže obsiahnuť podstatnú časť volebných miestností. Organizátori ruských volieb, akýchkoľvek, sú technicky zdatní a voľbám predchádza dlhá a premyslená volebná stratégia.
.zaujímavá podoba slobody
„Za sovietskych čias to bolo jednoduché, hovorilo sa iným jazykom, používali sa iné termíny, bola stalinská či sovietska ústava, voľby boli občianskou povinnosťou – všetko sa pomenúvalo inak. Teraz používame všetci rovnaký jazyk, medzi pomenovaním v európskych parlamentných demokraciách a u nás, medzi angličtinou, nemčinou či slovenčinou alebo ruštinou niet rozdielu. Pomenúvame to rovnako. Ale parlamentné voľby v Rusku, to je niečo úplne iné. Nie sú ani parlamentné a ani voľby. To, čo budeme mať, nebude parlament, ako ho chápu inde. My nemáme voľbu v tom zmysle slobodnej voľby, ako to chápu inde. Vyzerá to rovnako, volá sa to rovnako a je to úplne niečo iné,“ hovorí autor štúdie Rozlúštené Rusko Igor Čubajs. „Máme slobodu rozhodnutia pri urnách, to je nespochybniteľné, ale nie je slobodná politická súťaž.“
Podobne ako Igor vysvetľuje situáciu aj politologička Albacová: „Prečo tvrdím, že sú to voľby bez možnosti voľby? Lebo ak sa rozhodnete za stranu, ktorá neprejde, za lúzera, podľa nového volebného zákona pri delení poslaneckých kresiel váš hlas pripadne víťazom, tým stranám, ktoré do parlamentu prešli. A jeho najväčšia časť tomu, kto získal najviac. Vo chvíli, keď sa postavil do čela vládnej strany prezident s jeho popularitou, už muselo byť každému jasné, kto ním bude.“
Čo mal teda volič robiť? „Mohli ste hlasovať rozumom,“ hovorí Albacová, „ale to znamenalo dať hlas komunistom. No a potom zostávala možnosť veriť, že Strana pravicových síl či Jabloko získa tri percentá, a tým si zabezpečí tri percentá a do budúcich volieb štátny príspevok šesť rubľov za hlas alebo dokonca štyri percentná a potom by jej ako mimoparlamentnej strane, ktorá musela zložiť 60-miliónovú zálohu, peniaze vrátili. No aj tak pri delení kresiel pre strany, ktoré prešli do parlamentu, váš hlas prepadne v prospech víťazov.“
Okrem iných noviniek volebného zákona uplatneného v týchto voľbách po prvý raz (zrušenie kolónky označenej Som proti všetkým kandidátom, zarátanie inej podoby protestného hlasovania – napríklad preškrtnutého lístka – len ako neplatného, zvýšenie hranice vstupu do parlamentu na 7 percent a zavedenie kandidatúry výlučne na straníckych kandidátkach, kým doteraz bolo možné kandidovať za poslanca aj bez odobrenia akejkoľvek strany – tzv. jednomandátové obvody) je takto jasné jedno: volič, ktorý nechcel hlasovať za vládnu stranu alebo za komunistov, vlastne nemal nijakú možnosť.
Pritom mal absolútnu slobodu, ako sa pri urne rozhodne.
Aj v prípade, že si niekto zobral voličský preukaz, aby zabránil jeho zneužitiu, ale nešiel hlasovať, jeho hlas sa zarátal do percenta účasti na voľbách.
.odrazu sme antikomunisti
Vysvetľuje to aj postup vládnej strany: to, že do jej čela sa vo voľbách postavil prezident Putin, to, že v predvolebný týždeň tri razy vystúpil so zásadným prejavom a obsadil opakovane kľúčové televízne časy všetkých televíznych staníc. A najmä je jasné, že ide o stratégiu. Zmena volebných pravidiel prišla – v súlade so zákonom – vyše roka pred ich konaním.
Zároveň s tým sa prijali nové pravidlá – je to dlhý príbeh, jeho vône a pachy som sledovala niekoľko rokov. Napríklad nové pravidlá na povoľovanie demonštrácií mestskými orgánmi (na povolenom mieste nesmú byť viac ako dvaja účastníci na štvorcový meter), súdny zákaz protestnej strany združujúcej najmä protestnú mestskú mládež, tzv. limonovcov, organizovanie masového, mnohotisícového proprezidentského hnutia mládeže NAŠI, každoročné letné tábory pre ich vedúcich predstaviteľov – komisárov. Rekonštrukcia vlády – odchod liberálneho predsedu vlády Kasjanova, odchod liberálneho podpredsedu vlády Grefa.
Ale patrí sem aj náhly nárast oficiálneho, formálneho a načisto účelného antikomunizmu: zrušenie štátneho sviatku 7. novembra a pomenovanie vtedajších udalostí „boľševický prevrat“, zákaz tradičného pochodu komunistickej strany po Tverskej hlavnej ulici Moskvy. Zároveň sa s veľkou pompou prenášali zo zahraničia a pochovávali v Moskve urny najchýrnejších bielogvardejských generálov. Obrazovky hlavných staníc ovládlo sfilmovanie diel niekdajších sovietskych disidentov a vyhnancov – románu Alexandra Solženicyna či Vasilija Aksjonova. A pred voľbami s titulkami –„venované obetiam komunistického násilia“ uviedol hlavný štátny TV kanál sfilmovaný kultový román sovietskej minulosti Dom na nábreží Jurija Trifonova. Všetko s jasným cieľom: nie pravdivo sa vyrovnať s minulosťou, len čisto pragmaticky poslúžiť proti jedinej strane, ktorá bola putinovcom vo voľbách súperom.
.koho čo zaujíma
Ruská neparlamentná opozícia – rozdrobená, rozhádaná, organizačne smiešne a hlúpo nejednotná, a najmä bez nových ideí a so starými tvárami – bola vytlačená z elektronických médií. Zmenu však urobili marketingoví stratégovia, nie tupí stranícki cenzori. Publicisticky a spravodajsky najzdatnejšiu NTV a v minulosti skutočne Nezávislú televíziu bez protestov verejnosti vymiškovali, diskusie naživo nahradili kriminálnymi a bojovými reláciami ruskej proveniencie. Bulvár vystriedal publicistiku, ktorá bola na špičkovej európskej úrovni.
Úplnú zmenu atmosféry v štáte nemožno dosiahnuť bez elektronických médií. To pochopili už pred dvoma rokmi mediálni analytici – pre dnešné Rusko príznačne sústredení v „novinárskom centre pre extrémnu žurnalistiku“. Najlepšie slovenské know-how, skúsenosti volebného OKA z pamätného roku 1998, prešli úspešne na novú Ukrajinu. A odtiaľ prišli Ukrajinci do Moskvy. Pred vyše poldruha rokom som sedela na ich úvodnej tlačovej konferencii, kde vysvetľovali, ako budú robiť výskum médií a ako sa určí exaktne pomer výskytu tém a politikov v médiách. Pamätám si tú tlačovú konferenciu veľmi dobre. Nebola na nej ani jedna kamera, takmer ani jedno rozhodujúce printové médium, mikrofón Slovenského rozhlasu trčal osamele vedľa Rádia Echo Moskvy. Takto to vyzerá, kde sa nič nedeje – teda, kde sa nič nedeje pre oficiálne médiá. Dlho dopredu bolo jasné, kto považuje takýto prieskum za dôležitý a kto o ňom nechce ani počuť.
.čo sa stane s Ruskom?
Hoci bolo oddávna jasné, že prezident Vladimír Putin voľby vyhrá, že vyhrá strana, ktorú podporuje alebo, naopak, ktorá podporuje jeho, zmena bola dôležitá – pre nový politický systém, ktorý sa formuje, bolo treba zabezpečiť masovú účasť a masovú podporu. Muselo prísť úsilie o nevyberavé vytlačenie nejednotnej opozície za okraj dôležitosti. Preto sa vlastne zrodili noví disidenti, hnutie odporu na čele s Gari Kasparovom. A proti nim sa postupuje ako kedysi. Do marcových volieb iste možno očakávať, že sa bude formovať aj hnutie občianskeho odporu.
Ako sa ešte bude meniť do marcových prezidentských volieb mimoriadne dôležitý európsky štát, kľúčový dodávateľ pre Európu, štát prakticky v našom bezprostrednom susedstve? Otázok je veľa, odpovedí menej alebo žiadne.
Autorka je reportérka SRo
Predavača neobíde ani jeden volič. Hlasuje sa hore na poschodí. Dolu sa dodržiava stará tradícia, ktorá vznikla ešte v časoch Stalina. Vyťahujem mikrofón a vzápätí po širokom schodišti ku mne schádza zrejme šéfka organizátorov: „ Máte akreditáciu?“
Tu je, hrdo ukazujem preukaz.
„A máte akreditáciu menovite do našej volebnej miestnosti?“
„Mám do všetkých 96 550 miestností po celom Rusku!“ mávam gestom nepripúšťajúcim nijakú diskusiu a pochybnosti. Lebo tak som sa to naučila práve v tomto meste. A zaúčinkovalo to. Hneď nato aj ruskí volební pozorovatelia z troch opozičných strán začali šéfku zvŕtať otázkami.
.volíme s budovateľmi
Veľká sála s vitrážou radostnej dvojice budovateľov v životnej veľkosti s červenými zástavami je umne rozdelená – iba jedna časť je ohradená ako volebný priestor s kabínkami, všetko ostatné je vecou správcu budovy. Bufet a predaj nemajú nič spoločné s voľbami. Hlasujete pri bufete, ale ten je za hranicou pri sebe naukladaných foteliek, takže voľby nie sú pri bufete. Pozorovatelia to chápu, sú to Rusi, a tak sa to tu robí odjakživa, odkedy si to pamätajú oni, ich rodičia a starí rodičia.
Pravdu povediac, zisťovať porušenia volieb vo volebný deň, vo volebných miestnostiach, je nezmysel. Každé ruské voľby sú lepšie technicky pripravené, rozširuje sa hlasovanie v elektronických urnách a nastupuje elektronické hlasovanie, štáby čoraz lepšie vycvičené. A pripravené, aj keď sa to nezdá, aj na médiá či pozorovateľov.
To hlavné v ruských voľbách sa odohráva predtým. Dlho predtým.
Kto príde na ruské voľby len krátko pred termínom, nemôže o tom vydať objektívne svedectvo. Akákoľvek veľká misia zahraničných pozorovateľov, nech je už odkiaľkoľvek, vo volebný deň nezistí nijaké podvody, falšovanie. Nehovoriac už o tom, že nemôže obsiahnuť podstatnú časť volebných miestností. Organizátori ruských volieb, akýchkoľvek, sú technicky zdatní a voľbám predchádza dlhá a premyslená volebná stratégia.
.zaujímavá podoba slobody
„Za sovietskych čias to bolo jednoduché, hovorilo sa iným jazykom, používali sa iné termíny, bola stalinská či sovietska ústava, voľby boli občianskou povinnosťou – všetko sa pomenúvalo inak. Teraz používame všetci rovnaký jazyk, medzi pomenovaním v európskych parlamentných demokraciách a u nás, medzi angličtinou, nemčinou či slovenčinou alebo ruštinou niet rozdielu. Pomenúvame to rovnako. Ale parlamentné voľby v Rusku, to je niečo úplne iné. Nie sú ani parlamentné a ani voľby. To, čo budeme mať, nebude parlament, ako ho chápu inde. My nemáme voľbu v tom zmysle slobodnej voľby, ako to chápu inde. Vyzerá to rovnako, volá sa to rovnako a je to úplne niečo iné,“ hovorí autor štúdie Rozlúštené Rusko Igor Čubajs. „Máme slobodu rozhodnutia pri urnách, to je nespochybniteľné, ale nie je slobodná politická súťaž.“
Podobne ako Igor vysvetľuje situáciu aj politologička Albacová: „Prečo tvrdím, že sú to voľby bez možnosti voľby? Lebo ak sa rozhodnete za stranu, ktorá neprejde, za lúzera, podľa nového volebného zákona pri delení poslaneckých kresiel váš hlas pripadne víťazom, tým stranám, ktoré do parlamentu prešli. A jeho najväčšia časť tomu, kto získal najviac. Vo chvíli, keď sa postavil do čela vládnej strany prezident s jeho popularitou, už muselo byť každému jasné, kto ním bude.“
Čo mal teda volič robiť? „Mohli ste hlasovať rozumom,“ hovorí Albacová, „ale to znamenalo dať hlas komunistom. No a potom zostávala možnosť veriť, že Strana pravicových síl či Jabloko získa tri percentá, a tým si zabezpečí tri percentá a do budúcich volieb štátny príspevok šesť rubľov za hlas alebo dokonca štyri percentná a potom by jej ako mimoparlamentnej strane, ktorá musela zložiť 60-miliónovú zálohu, peniaze vrátili. No aj tak pri delení kresiel pre strany, ktoré prešli do parlamentu, váš hlas prepadne v prospech víťazov.“
Okrem iných noviniek volebného zákona uplatneného v týchto voľbách po prvý raz (zrušenie kolónky označenej Som proti všetkým kandidátom, zarátanie inej podoby protestného hlasovania – napríklad preškrtnutého lístka – len ako neplatného, zvýšenie hranice vstupu do parlamentu na 7 percent a zavedenie kandidatúry výlučne na straníckych kandidátkach, kým doteraz bolo možné kandidovať za poslanca aj bez odobrenia akejkoľvek strany – tzv. jednomandátové obvody) je takto jasné jedno: volič, ktorý nechcel hlasovať za vládnu stranu alebo za komunistov, vlastne nemal nijakú možnosť.
Pritom mal absolútnu slobodu, ako sa pri urne rozhodne.
Aj v prípade, že si niekto zobral voličský preukaz, aby zabránil jeho zneužitiu, ale nešiel hlasovať, jeho hlas sa zarátal do percenta účasti na voľbách.
.odrazu sme antikomunisti
Vysvetľuje to aj postup vládnej strany: to, že do jej čela sa vo voľbách postavil prezident Putin, to, že v predvolebný týždeň tri razy vystúpil so zásadným prejavom a obsadil opakovane kľúčové televízne časy všetkých televíznych staníc. A najmä je jasné, že ide o stratégiu. Zmena volebných pravidiel prišla – v súlade so zákonom – vyše roka pred ich konaním.
Zároveň s tým sa prijali nové pravidlá – je to dlhý príbeh, jeho vône a pachy som sledovala niekoľko rokov. Napríklad nové pravidlá na povoľovanie demonštrácií mestskými orgánmi (na povolenom mieste nesmú byť viac ako dvaja účastníci na štvorcový meter), súdny zákaz protestnej strany združujúcej najmä protestnú mestskú mládež, tzv. limonovcov, organizovanie masového, mnohotisícového proprezidentského hnutia mládeže NAŠI, každoročné letné tábory pre ich vedúcich predstaviteľov – komisárov. Rekonštrukcia vlády – odchod liberálneho predsedu vlády Kasjanova, odchod liberálneho podpredsedu vlády Grefa.
Ale patrí sem aj náhly nárast oficiálneho, formálneho a načisto účelného antikomunizmu: zrušenie štátneho sviatku 7. novembra a pomenovanie vtedajších udalostí „boľševický prevrat“, zákaz tradičného pochodu komunistickej strany po Tverskej hlavnej ulici Moskvy. Zároveň sa s veľkou pompou prenášali zo zahraničia a pochovávali v Moskve urny najchýrnejších bielogvardejských generálov. Obrazovky hlavných staníc ovládlo sfilmovanie diel niekdajších sovietskych disidentov a vyhnancov – románu Alexandra Solženicyna či Vasilija Aksjonova. A pred voľbami s titulkami –„venované obetiam komunistického násilia“ uviedol hlavný štátny TV kanál sfilmovaný kultový román sovietskej minulosti Dom na nábreží Jurija Trifonova. Všetko s jasným cieľom: nie pravdivo sa vyrovnať s minulosťou, len čisto pragmaticky poslúžiť proti jedinej strane, ktorá bola putinovcom vo voľbách súperom.
.koho čo zaujíma
Ruská neparlamentná opozícia – rozdrobená, rozhádaná, organizačne smiešne a hlúpo nejednotná, a najmä bez nových ideí a so starými tvárami – bola vytlačená z elektronických médií. Zmenu však urobili marketingoví stratégovia, nie tupí stranícki cenzori. Publicisticky a spravodajsky najzdatnejšiu NTV a v minulosti skutočne Nezávislú televíziu bez protestov verejnosti vymiškovali, diskusie naživo nahradili kriminálnymi a bojovými reláciami ruskej proveniencie. Bulvár vystriedal publicistiku, ktorá bola na špičkovej európskej úrovni.
Úplnú zmenu atmosféry v štáte nemožno dosiahnuť bez elektronických médií. To pochopili už pred dvoma rokmi mediálni analytici – pre dnešné Rusko príznačne sústredení v „novinárskom centre pre extrémnu žurnalistiku“. Najlepšie slovenské know-how, skúsenosti volebného OKA z pamätného roku 1998, prešli úspešne na novú Ukrajinu. A odtiaľ prišli Ukrajinci do Moskvy. Pred vyše poldruha rokom som sedela na ich úvodnej tlačovej konferencii, kde vysvetľovali, ako budú robiť výskum médií a ako sa určí exaktne pomer výskytu tém a politikov v médiách. Pamätám si tú tlačovú konferenciu veľmi dobre. Nebola na nej ani jedna kamera, takmer ani jedno rozhodujúce printové médium, mikrofón Slovenského rozhlasu trčal osamele vedľa Rádia Echo Moskvy. Takto to vyzerá, kde sa nič nedeje – teda, kde sa nič nedeje pre oficiálne médiá. Dlho dopredu bolo jasné, kto považuje takýto prieskum za dôležitý a kto o ňom nechce ani počuť.
.čo sa stane s Ruskom?
Hoci bolo oddávna jasné, že prezident Vladimír Putin voľby vyhrá, že vyhrá strana, ktorú podporuje alebo, naopak, ktorá podporuje jeho, zmena bola dôležitá – pre nový politický systém, ktorý sa formuje, bolo treba zabezpečiť masovú účasť a masovú podporu. Muselo prísť úsilie o nevyberavé vytlačenie nejednotnej opozície za okraj dôležitosti. Preto sa vlastne zrodili noví disidenti, hnutie odporu na čele s Gari Kasparovom. A proti nim sa postupuje ako kedysi. Do marcových volieb iste možno očakávať, že sa bude formovať aj hnutie občianskeho odporu.
Ako sa ešte bude meniť do marcových prezidentských volieb mimoriadne dôležitý európsky štát, kľúčový dodávateľ pre Európu, štát prakticky v našom bezprostrednom susedstve? Otázok je veľa, odpovedí menej alebo žiadne.
Autorka je reportérka SRo
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.