Narodil sa v roku 1957, pravdepodobne v obci Žehra. K hudbe sa dostal cez mamu a babku, ktoré spievali staré rómske piesne. Mal ženu a deti, ale nakoniec zostal sám. Keď bol mladší, istý čas strávil aj vo väzení za to, že so svojimi kumpánmi vykradol stánok. Po roku 1990 nemal žiadnu stálu robotu a pretĺkal sa životom. Mal problémy s alkoholom, na ktorý si zarábal všelijakými pomocnými prácami.
Bélov život sa zmenil v roku 2001, keď ho etnomuzikologička Jana Belišová objavila v nachudobnejšiej časti Žehry, ktorá sa volá Dreveník. Zaspieval im asi desať piesní, dve z nich – Šilalo paňori a Soven, čhave, soven – sa nakoniec ocitli na prvom cédečku Phurikane giľa z roku 2002. Tam sme prvýkrát počuli smutný hlas Bélu Pokutu. „Tak sme ho celý čas poznali. Bol smutný a veľmi pekne spieval,“ vybavuje si ich prvé stretnutie Jana.
Združenie rómskych hudobníkov, ktoré dala Jana Belišová dohromady v roku 2003 prvýkrát – ešte ako Phurikane giľa – vystúpilo na festivale Pohoda. Medzi nimi bol aj Béla Pokuta, ktorého si diváci hneď obľúbili za jeho skromný a zároveň oduševnený prejav. V roku 2007 založila Jana projekt afterPhurikane, ktorý čarovným spôsobom prepojil rómsky folklór s klasický vzdelanými hudobníkmi, violončelistom Jozefom Luptákom a akordeonistom Borisom Lenkom a africkým perkusionistom Thierrym Ebamom. Jeho pevnou súčasťou bol aj Béla, ktorý svojím zjavom a speváckym výrazom poslucháčom pripomenul legendárneho Toma Waitsa.
.zvláštny smútok, dobré srdce
„Nebol som si istý, či chcem hrať s amatérmi. Prišiel som na skúšku a prvýkrát som počul spievať Bélu. Normálne som sa rozplakal,“ spomína na prvé stretnutie s Bélom Pokutom Boris Lenko a dodáva: „Nebol to žiadny profesionál, ale po hudobnej stránke s ním nebol žiadny problém. Nepamätám si, že by sa nechal akokoľvek počas koncertu vykoľajiť. Aj keď veľa pil, vždy sa vedel koncentrovať na svoj výkon.“ Podľa Borisa mal jeho prejav neuveriteľnú hĺbku. „My profesionáli, ktorí o hudbe rozmýšľame a špekulujeme, to v sebe už nemáme. Béla nemal žiadne hudobné vzdelanie, všetko to z neho prirodzene vychádzalo, ani nad tým nerozmýšľal. A to bolo na ňom krásne.“
Jozef Lupták sa s Bélom stretol prvýkrát na Pohode, ale bližšie sa spoznali až na sústredení afterPhurikane v Slavkove. Béla bol podľa neho nielen skvelým spevákom, ale aj výborným performerom. „Keď mal dobrú náladu, tak sa na pódiu rád aj predvádzal. Najsilnejšie mi však zostali v mysli chvíle, keď sme si hrali sami dvaja. Ja som mu hral na violončele, on mi spieval. Béla bol zložitý človek, mal v sebe zvláštny smútok a mal dobré srdce,“ dodáva Jozef Lupták.
Kapelový život s Bélom nebol bez problémov. Boris Lenko, Jozef Lupták a Thierry Ebam ho museli strážiť, pretože keď si vypil, bol nepredvídateľný: „Raz v Ghente mu dali členovia kapely Gypsy.cz borovičku, stratil sa nám a keď sme ho potom našli, do štvrtej ráno mi každých 20 minút klopal na izbu v hoteli a pýtal pivo a cigarety.“ Bélu vtedy našli pri zadnom vchode do koncertnej sály v spoločnosti éterických belgických hipisáčok. Ony mu dávali fajčivo a pitie, on im spieval.
O súbore afterPhurikane vznikol pozoruhodný dokumentárny fim Cigarety a pesničky režiséra Mareka Šulíka, ktorý počul Bélu Pokutu prvýkrát spievať v Zrkadlovom háji. „Bol som pod pódiom so svojím synom, Béla sa pred nás postavil a spieval. Bolo to dojemné, smutné a zároveň, vďaka jeho oblečeniu a vážnemu výrazu aj trochu komické – obsiahol všetky emócie,“ hovorí Šulík. Počas nakrúcania filmu býval u Bélovej švagrinej v Žehre, zatiaľ čo spevák býval vo vedľajšom dome. „Bol to veľmi milý človek, spriatelili sme sa, veľa sme sa rozprávali. Keď sme išli do Slavkova točiť, obliekol si biele sako a lakovky. Tam však bola zima a on už nemal nič na seba. Tak som mu požičal mikinu, v ktorej potom vystupuje vo filme.“
.kedy bude zastávka?
V posledných dvoch rokoch života už na tom nebol veľmi dobre. Bolel ho žalúdok, keď niečo zjedol, tak hneď zvracal, čo viacerí z jeho okolia dávali do súvisu s pitím a fajčením. Skutočnou príčinou však bola rakovina. Koncom minulého roku mu museli vyoperovať polovicu žalúdka. Keď ho v decembri minulého roka prepustili, ešte stihol koncert afterPhurikane na Levočskom fóre. Bolo to jeho posledné vystúpenie. Po ňom zaľahol do postele a už z nej nevstal. Zomrel vo veku 57 rokov iba niekoľko dní pred svojimi narodeninami.
Jana Belišová sa o jeho smrti dozvedela až neskôr. „Asi mu bolo oveľa horšie, než sme si vedeli predstaviť,“ hovorí o posledných mesiacoch jeho života Jana, podľa ktorej bol tento súbor pre Bélu všetkým: „Lekári ho nútili, aby zostal ležať v nemocnici. On, že v žiadnom prípade, lebo má turné s Janou Kirschner!“ Nevymýšľal si. Turné s Janou Kirschner afterPhurikane skutočne absolvovali. „Bol to človek-zázrak,“ hovorí o Bélovi Jana Kirschner. „Od chvíle, keď sa postavil na pódium a začal spievať, to človeka zasiahlo rovno do srdca. Keď sme ho počuli spievať prvýkrát, Eddie aj ja sme sa spontánne rozplakali. Bolo to na Koncerte pre všímavých, ktorý organizovala Pohoda.“
Po jeho smrti je budúcnosť afterPhurikane neistá. „Poprosil som Janu, aby našla nového Bélu, aby to mohlo pokračovať, ale Jana mi povedala, že taký človek sa nedá nájsť, taký sa dá len stretnúť, ale neviem či sa dá takýto človek nahradiť,“ dodáva smutne Boris Lenko.
Napriek smútku sa v hlavách Bélových priateľov vynárajú rôzne zábavné historky, ktoré vyplývali z toho, že Béla Pokuta prežil skoro celý život v chudobnej rómskej osade, nerozumel zákazom a o živote za hranicami jeho dediny mal len matné potuchy. „Keď sme leteli lietadlom do Švajčiarska, tak sa ma Béla asi v polovici cesty pýtal, kedy bude zastávka, že by si rád zapálil. Predstavila som si, že lietadlo vo vzduchu zastane, Béla si otvorí okienko a pofajčí si.“
Béla Pokuta bol človek skromný a pokorný. „Jeho jednoduchá reč bola priam obradná.“ Spomína Jana Belišová. „Každú prosbu začínal formulkou: ,Janka, prosím ťa, buď taká láskavá, nemohla by si, prosím ťa...‘” Na prvom cédečku Phurikane giľa ukončil Béla pieseň Soven, čhave slovami: „Ďakujem, že ste si ma vypočuli.”
Bélov život sa zmenil v roku 2001, keď ho etnomuzikologička Jana Belišová objavila v nachudobnejšiej časti Žehry, ktorá sa volá Dreveník. Zaspieval im asi desať piesní, dve z nich – Šilalo paňori a Soven, čhave, soven – sa nakoniec ocitli na prvom cédečku Phurikane giľa z roku 2002. Tam sme prvýkrát počuli smutný hlas Bélu Pokutu. „Tak sme ho celý čas poznali. Bol smutný a veľmi pekne spieval,“ vybavuje si ich prvé stretnutie Jana.
Združenie rómskych hudobníkov, ktoré dala Jana Belišová dohromady v roku 2003 prvýkrát – ešte ako Phurikane giľa – vystúpilo na festivale Pohoda. Medzi nimi bol aj Béla Pokuta, ktorého si diváci hneď obľúbili za jeho skromný a zároveň oduševnený prejav. V roku 2007 založila Jana projekt afterPhurikane, ktorý čarovným spôsobom prepojil rómsky folklór s klasický vzdelanými hudobníkmi, violončelistom Jozefom Luptákom a akordeonistom Borisom Lenkom a africkým perkusionistom Thierrym Ebamom. Jeho pevnou súčasťou bol aj Béla, ktorý svojím zjavom a speváckym výrazom poslucháčom pripomenul legendárneho Toma Waitsa.
.zvláštny smútok, dobré srdce
„Nebol som si istý, či chcem hrať s amatérmi. Prišiel som na skúšku a prvýkrát som počul spievať Bélu. Normálne som sa rozplakal,“ spomína na prvé stretnutie s Bélom Pokutom Boris Lenko a dodáva: „Nebol to žiadny profesionál, ale po hudobnej stránke s ním nebol žiadny problém. Nepamätám si, že by sa nechal akokoľvek počas koncertu vykoľajiť. Aj keď veľa pil, vždy sa vedel koncentrovať na svoj výkon.“ Podľa Borisa mal jeho prejav neuveriteľnú hĺbku. „My profesionáli, ktorí o hudbe rozmýšľame a špekulujeme, to v sebe už nemáme. Béla nemal žiadne hudobné vzdelanie, všetko to z neho prirodzene vychádzalo, ani nad tým nerozmýšľal. A to bolo na ňom krásne.“
Jozef Lupták sa s Bélom stretol prvýkrát na Pohode, ale bližšie sa spoznali až na sústredení afterPhurikane v Slavkove. Béla bol podľa neho nielen skvelým spevákom, ale aj výborným performerom. „Keď mal dobrú náladu, tak sa na pódiu rád aj predvádzal. Najsilnejšie mi však zostali v mysli chvíle, keď sme si hrali sami dvaja. Ja som mu hral na violončele, on mi spieval. Béla bol zložitý človek, mal v sebe zvláštny smútok a mal dobré srdce,“ dodáva Jozef Lupták.
Kapelový život s Bélom nebol bez problémov. Boris Lenko, Jozef Lupták a Thierry Ebam ho museli strážiť, pretože keď si vypil, bol nepredvídateľný: „Raz v Ghente mu dali členovia kapely Gypsy.cz borovičku, stratil sa nám a keď sme ho potom našli, do štvrtej ráno mi každých 20 minút klopal na izbu v hoteli a pýtal pivo a cigarety.“ Bélu vtedy našli pri zadnom vchode do koncertnej sály v spoločnosti éterických belgických hipisáčok. Ony mu dávali fajčivo a pitie, on im spieval.
O súbore afterPhurikane vznikol pozoruhodný dokumentárny fim Cigarety a pesničky režiséra Mareka Šulíka, ktorý počul Bélu Pokutu prvýkrát spievať v Zrkadlovom háji. „Bol som pod pódiom so svojím synom, Béla sa pred nás postavil a spieval. Bolo to dojemné, smutné a zároveň, vďaka jeho oblečeniu a vážnemu výrazu aj trochu komické – obsiahol všetky emócie,“ hovorí Šulík. Počas nakrúcania filmu býval u Bélovej švagrinej v Žehre, zatiaľ čo spevák býval vo vedľajšom dome. „Bol to veľmi milý človek, spriatelili sme sa, veľa sme sa rozprávali. Keď sme išli do Slavkova točiť, obliekol si biele sako a lakovky. Tam však bola zima a on už nemal nič na seba. Tak som mu požičal mikinu, v ktorej potom vystupuje vo filme.“
.kedy bude zastávka?
V posledných dvoch rokoch života už na tom nebol veľmi dobre. Bolel ho žalúdok, keď niečo zjedol, tak hneď zvracal, čo viacerí z jeho okolia dávali do súvisu s pitím a fajčením. Skutočnou príčinou však bola rakovina. Koncom minulého roku mu museli vyoperovať polovicu žalúdka. Keď ho v decembri minulého roka prepustili, ešte stihol koncert afterPhurikane na Levočskom fóre. Bolo to jeho posledné vystúpenie. Po ňom zaľahol do postele a už z nej nevstal. Zomrel vo veku 57 rokov iba niekoľko dní pred svojimi narodeninami.
Jana Belišová sa o jeho smrti dozvedela až neskôr. „Asi mu bolo oveľa horšie, než sme si vedeli predstaviť,“ hovorí o posledných mesiacoch jeho života Jana, podľa ktorej bol tento súbor pre Bélu všetkým: „Lekári ho nútili, aby zostal ležať v nemocnici. On, že v žiadnom prípade, lebo má turné s Janou Kirschner!“ Nevymýšľal si. Turné s Janou Kirschner afterPhurikane skutočne absolvovali. „Bol to človek-zázrak,“ hovorí o Bélovi Jana Kirschner. „Od chvíle, keď sa postavil na pódium a začal spievať, to človeka zasiahlo rovno do srdca. Keď sme ho počuli spievať prvýkrát, Eddie aj ja sme sa spontánne rozplakali. Bolo to na Koncerte pre všímavých, ktorý organizovala Pohoda.“
Po jeho smrti je budúcnosť afterPhurikane neistá. „Poprosil som Janu, aby našla nového Bélu, aby to mohlo pokračovať, ale Jana mi povedala, že taký človek sa nedá nájsť, taký sa dá len stretnúť, ale neviem či sa dá takýto človek nahradiť,“ dodáva smutne Boris Lenko.
Napriek smútku sa v hlavách Bélových priateľov vynárajú rôzne zábavné historky, ktoré vyplývali z toho, že Béla Pokuta prežil skoro celý život v chudobnej rómskej osade, nerozumel zákazom a o živote za hranicami jeho dediny mal len matné potuchy. „Keď sme leteli lietadlom do Švajčiarska, tak sa ma Béla asi v polovici cesty pýtal, kedy bude zastávka, že by si rád zapálil. Predstavila som si, že lietadlo vo vzduchu zastane, Béla si otvorí okienko a pofajčí si.“
Béla Pokuta bol človek skromný a pokorný. „Jeho jednoduchá reč bola priam obradná.“ Spomína Jana Belišová. „Každú prosbu začínal formulkou: ,Janka, prosím ťa, buď taká láskavá, nemohla by si, prosím ťa...‘” Na prvom cédečku Phurikane giľa ukončil Béla pieseň Soven, čhave slovami: „Ďakujem, že ste si ma vypočuli.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.