Keď konzervatívci v Amerike sledujú ťažké straty, ktoré utrpeli na poli boja o homosexuálne manželstvo, cítia úzkosť. „Konzervatívci bývajú porazení, platí to najmä na súdoch, ale čoraz viac aj pred súdom verejnej mienky,“ napísal Rod Dreher v svojom článku o „sexe po kresťanstve“. Na druhej strane môžeme oceniť snahy všetkých tých statočných mužov a žien, ktorí nevzdali zápas a zároveň sa spolu s nimi domnievať, že majú pravdu aj napriek tomu, čo píše Dreher a jemu podobní. Ak je to tak a majú pravdu, potom veriaci ľudia nielen v Amerike, ale v celom západnom svete vstupujú do temnejších a ťažších časov.
Po prvé, prepisovanie zákonov a zvyklostí podľa radikálne nových lídnií, ktoré zodpovedajú radikálne novým podmienkam, je iba na začiatku. Koľko kresťanských študentov, učiteľov, profesorov, advokátov, kňazov, rehoľných sestričiek, pastorov, lekárov, farmaceutov, podnikateľov a politikov budúcnosti sa dostane do konfliktu s pravidlami „nenávistných skupín“ a „nenávistných prejavov“, ktorých definície sa stále rozširujú? Koľko ľudí bude ešte na školách a na pracoviskách ostrakizovaných, prípadne ich pre údajný „extrémizmus“ čaká ešte niečo horšie? Napokon, mnohým sa to už stalo. A koľko z nich sa bude musieť pozerať na to, ako ich deti trestajú za náboženskú vieru, ktorá ešte predvčerom nebola v Amerike hodná pozornosti?
Vydá sa Amerika cestou Veľkej Británie, kde bolo nedávno manželom zakázané adoptovať si dieťa preto, že boli praktizujúcimi kresťanmi, a teda stáli na nesprávnej strane súčasného „správneho myslenia“? Bude Amerika nasledovať Kanadu, kde – ako píše Mark Steyn – sú katolícke školy nútené akceptovať spolky podporujúce homosexuálov, ktoré otvorene podkopávajú katolícku morálnu náuku? Páter Raymond de Souza z arcidiecézy Kingston v kanadskom Ontariu nedávno povedal, že mnoho mladých kňazov, ktorých pozná, si myslí, že „možnosť, že niekto z nás strávi nejaký čas za svoju vieru vo väzení, nie je ani vzdialená, ani nepravdepodobná, naopak, je to možná realita, na ktorú musíme byť pripravení.“ Budú kňazi a pastori v Spojených štátoch amerických časom hovoriť to isté?
.vplyv katastrofy na pokrok
Keby bol toto celý obraz skutočnosti, bolo by to zúfalé. Ale nie je. Počas dvoch tisícročí prešlo kresťanstvo prudkými búrkami, prežilo diskrimináciu aj priamu perzekúciu. Žeby sme až teraz čelili skutočne konečnému úpadku cirkvi? Bude zo všetkých kultúrnych fenoménov, nepriateľských cirkvi, aké sme kedy v dejinách poznali, práve sexuálna revolúcia tou revolúciou, ktorá z kríža a všetkého, čo tento symbol znamená, urobí zastaranú a prekonanú inštitúciu?
Domnievam sa, že veci netreba vidieť tak pochmúrne, ako niekedy vyzerajú. Takisto však platí, že nie sú ani také povzbudzujúce, ako sa javia ich odporcom. Dôvody na opatrný optimizmus majú mnoho spoločného s dôvodmi na pesimizmus. Ak sa na vec pozrieme z iného pohľadu, môžeme povedať, že dôvody na optimizmus sú vlastne – viac či menej – aj dôvodmi na pesimizmus.
Už vyše sto rokov hlása sociológia smrť Boha. Ukazuje sa, že je to prinajmenšom predčasné, pretože sociológovia ignorujú úlohu, ktorú hrá v náboženskej viere práve tá veľká inštitúcia, s ktorou je náboženstvo nerozlučne späté, a síce rodina.
Dejiny ukazujú, že v každej situácii je jeden z týchto pilierov práve taký silný, ako je silný ten druhý. Náboženstvo, a osobitne kresťanstvo, rastie a slabne v závislosti od sily manželstva a rodiny. Desať až pätnásť rokov po konci druhej svetovej vojny nastal po celom západnom svete náboženský boom. A tento rozkvet sa prekrýval s populačným rastom. Naopak, v dekádach po roku 1960 začalo spolu s náboženským útlmom pribúdať aj detí, ktoré sa narodili mimo manželstva a pôrodnosť začala klesať. Rodina a viera sú historicky spojené takým spôsobom, ktorý historizujúca sociológia nepochopiteľne opomína. Takže, ak uvažujeme o budúcnosti kresťanstva, musíme si položiť otázku: Je možná obnova prirodzenej rodiny – a súčasne s ňou aj obnova kresťanstva? Odpoveď je a naďalej aj bude – áno.
Pozrime sa najskôr na pohľad zosnulého Pitirima Sorokina, zakladateľa harvardskej katedry sociológie a jedného z najplodnejších sociálnych mysliteľov polovice 20. storočia. Sorokin písal v čase, keď sociológia nevychádzala ani tak z jemných štatistických analýz, ale skôr z najširšieho možného záberu a historického vedomia.
V knihe Man and Society in Calamity (1942) sumarizuje Sorokin výsledky projektu, ktorý možno v istom zmysle uplatniť aj na našu dnešnú situáciu. Sorokin sa v nej venoval analýze mechanizmov, ktorými rôzne historické katastrofy, najmä vojny, morové epidémie a hladomory uvádzali do pohybu protichodné spoločenské sily. Keď preskúmal rozsiahle katastrofy ľudských dejín, dospel k nasledovnému všeobecnému pravidlu: „Zásadné kroky v pokroku ľudstva smerom k náboženstvu a ušľachtilým zásadám etiky boli podniknuté predovšetkým pod vplyvom veľkých katastrof.“ Kalamita podľa neho nie je len možným impulzom k náboženskej obnove, ale môže byť dokonca impulzom nevyhnutným.
.vplyv krízy na rozvody
Je dnešný západný svet v situácii, keď kalamita dosahuje dostatočné rozmery, aby sa znovu potvrdilo Sorokinovo pravidlo? Od roku 2008, keď do povedomia masy západných voličov prvýkrát prenikla finančná kríza, po prepuknutí ktorej nasledovali pouličné nepokoje od Londýna po Atény a od Barcelony po Paríž a späť, je čoraz jasnejšie, že sociálne štáty Západu sú nesmierne prebujnené a nakoniec neudržateľné. Nejde však pritom len o eurá a centy. Domnievam sa, že možno tvrdiť, že prípadný civilizačný rozpad sociálneho štátu bude mať zásadný vplyv na proces úpadku rodiny.
Čoraz ľahšie rozvody a čoraz rozšírenejšie nemanželské rodičovstvo a spolu s tým súvisiace dôsledky už celé desiatky rokov pomáhajú budovať presvedčenie, že štát môže robiť to, čo kedysi robili kompeltné rodiny: starať sa o mladých, opatrovať chorých a starých, poskytovať domov. Úpadok rodiny bol spôsobený západným blahobytom.
V sedemdesiatych rokoch sociológ David Popenoe predpovedal, že jedným z dôsledkov klesajúceho bohatstva Západu môže byť práve oživenie inštitúcie rodiny. Ako poznamenal Popenoe, napokon sú to rodiny, kto vykonáva funkciu, zásadnú pre všetky spoločnosti, pretože robia zadarmo to, čo by inak stálo peniaze. Ako napísal, „dôležitosť tejto starostlivosti ako prirodzenej funkcie rodiny, sa jasne ukáže, keď si uvedomíme, čo sa môže stať, keď sa moderné spoločnosti opäť prepadnú do vážnej hospodárskej krízy.“
Mohol by potom postsociálny štát priznať manželstvu, výchove detí a rodinnému zväzku ekonomickú hodnotu, ako to po mnohé stáročia činili predpriemyslové poľnohospodárske spoločnosti? Človek si pritom nemusí predstavovať hneď tú najhlbšiu možnú krízu, aby pochopil, ako sa zoči-voči tlakom, vyvolaným zmenšujúcou sa a starnúcou západnou populáciou, môže rodina naraz javiť ako ťažko podceňovaný rezervoár. Ako prorocky poznamenal Stanley Kurz v svojom článku Demografia a kultúrna vojna v časopise Policy Review tri roky pred finančným kolapsom v roku 2008: „Aby sa zmenil chod moderného sveta, nemusí dôjsť k úplnému ekonomickému rozkladu, ani k veľkému nepomeru medzi fundamentalistami a sekularistami. Mohol by stačiť aj nízky, ale stály ekonomický tlak v rapídne starnúcom svete. Existuje dobrý dôvod obávať sa o osud starších príslušníkov povojnovej generácie s nedostatočne pevnými rodinami, obmedzenými úsporami a pomerne malým počtom detí, aby sa o nich postarali. Mladšie generácie už čoskoro pocítia bremeno platieb za starostlivosť o početnú staršiu generáciu.. Modernita sama sa môže stať terčom kritiky rovnako, ako potom môžu byť oceňované prínosy manželstva a rodičovstva.“
Drastické svedectvo ekonomického kolapsu z roku 2008 poukazuje práve na tieto nezamýšľané dôsledky ekonomickej nepriazne osudu, ako o nich písal Kurtz. Vezmime si napríklad taký rozvod. Ekonomická kríza mení rozvod, ktorý bol vždy drahý, na takmer luxusnú záležitosť. Podľa údajov American Academy of Matrimonial Lawyers (AAML) klesol v roku 2008 počet rozvodov v Spojených štátoch amerických o 24 percent a v roku 2009 o 57 percent, pričom tento vývoj kopíroval kolaps trhu s nehnuteľnosťami. Rozvodovosť začala opäť rásť v roku 2010 v závislosti od toho, ako sa zlepšovala ekonomika. Tak ako iní pozorovatelia, aj predseda AAML si je istý, že pokles bol reakciou na ťažké časy.
Ďalším nepriamym dôsledkom ekonomickej krízy je návrat mnohých dospelých detí domov k rodičom. Aj keď vieme, že k nemu dochádza z finančných dôvodov, nie je možné, že návrat tejto „bumerangovej generácie“ späť do rodičovského hniezda posilní rodinné putá? Povedané stručne, ťažké časy dokážu priviesť ľudí späť k tomu najzákladnejšiemu.
.skryté zbrane kresťanstva
A to prináša ďalší dôvod na opatrný optimizmus, týkajúci sa budúcnosti rodiny a viery: Ľudia sa učia. Počet manželstiev a rodičovstiev v skupine relatívne bohatých a vzdelaných Američanov mierne rastie (aj keď s pohybom smerom dolu na socioekonomickom rebríčku ich počet zase klesá). Dvaja ľudia sa uživia lacnejšie, než jeden, ako to nedávno presvedčivo doložil v článku o vzťahu medzi osobným bohatstvom a rodinnou štruktúrou Robert J. Samuelson. Je možné, že si tento vzťah bude uvedomovať čoraz viac ľudí. Jedným z dôvodov, prečo sa lepšie situované ženy viac klonia k deťom a tradičnej rodine, je to, že sa poučili z minulosti, najmä z nákladov, spojených s alternatívnymi spôsobmi života. Ak sa z tejto lekcie poučí viac ľudí, môže prirodzená rodina – a spolu s ňou aj cirkvi – zažiť oživenie.
Súčasné historicky nízke počty prirodzených foriem rodiny a problémy s tým spojené nemajú trvalý charakter. Napríklad nemanželské materstvo, ktorému v predchádzajúcej generácii feministky tlieskali v mene „oslobodenia“, dnes mnoho ľudí vníma v jeho pravej podobe: ako neľudsky ťažkú úlohu takmer pre každú ženu, osobitne pre chudobné ženy, pri ktorých je pravdepodobnejšie, že sa nevydajú. Rovnako dnes mnohé ženy – vrátane feministiek – odmietajú heslo „kariéra na prvom mieste“. Je preto celkom možné, že budúce generácie budú viac naklonené myšlienke, že život viacerých ľudí v spoločnej domácnosti je radostnejší, než ako to bolo u ich predkov v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí. Rovnako dobre si možno predstaviť obrat v štatistike rodín na celom Západe, napríklad preto, že náklady spojené s podporou alternatív rodinného života budú zrejmé väčšej skupine ľudí, ako je to dnes.
Existuje aj ďalší dôvod, prečo by sme ešte nemali písať kresťanstvu a tradičnej rodine nekrológ: demografia. Ako nezávisle od seba preukázali Phillip Longman a Eric Kaufmann a súčasne Jonathan Last vo svojej strhujúcej knihe What to Expect When No One’s Expecting, veriaci ľudia majú deti a neveriaci nemajú. Lepšie povedané, čím aktívnejší sú ľudia veriaci, tým viac detí majú. Tento prostý fakt, ako sa zhodujú tí, ktorí sledujú štatistické čísla, privedie západné populácie k náboženskej viere. Sociológ Rodney Stark tvrdí, že kresťanstvo vyrástlo z malej sekty do svetového náboženstva práve preto, že si cirkev vážila manželstvo, zakazovala zabíjanie novorodencov a potraty a vôbec, že pozornosť, ktorú venovala rodine, prispela k demografickému zvýhodneniu veriacich. A tieto predpoklady stále trvajú.
Do úvahy treba brať ďalšiu skutočnosť, ktorá podporuje tradicionalistov. Harvardský sociológ Carle Zimmerman v svojej knihe Family and Civilization (1947) tvrdí, že v priebehu dejín sledovala rodina nasledovný vzorec: Po období úpadku, ktorý spôsobil obrovské spoločenské škody, rástla rodina silnejšie. Zimmerman tvrdí, že pevnosť rodiny je cyklická a že problémy, ktoré sa objavujú v obdobiach slabých a atomizovaných rodín, vedú k opačným cyklom silných rodinných formácií.
A nakoniec zostáva na strane odporcov súčasných trendov ešte niečo, čo môžeme nazvať skrytou zbraňou kresťanstva. V priebehu dejín boli muži a ženy priťahovaní k cirkvi práve jej tradičným mravným kódom, ktorý dnes toľko ľudí nenávidí. Prví kresťania vedeli, že pohania môžu mať všetko: svoje modly, svoju infanticídu, svoju antikoncepciu, svoje potraty, svoje sexuálne libertínstvo, ale oni nič z toho nemali. A zoznam bol oveľa bohatší. Vidíme teda, že od počiatku bol súbor týchto „nie“ fundamentálnym učením kresťanstva (a v mnohých prípadoch aj judaizmu). Ale nešlo len o zákazy. Bolo to aj učenie, ktoré priťahovalo mnohých ľudí, často takých, ktorí padli, ale boli dosť zbožní na to, aby videli toto učenie ako pravdivé. Ako ukazujú zástupy konvertitov, aj toto trvá až do dnešných čias.
.herbergova Amerika
Ako malé upozornenie, že nie všetko je nevyhnutné, možno uviesť posledný rozmach náboženskej viery, ktorý po celom Západe prebehol bezprostredne po druhej svetovej vojne. V Spojených štátoch sa náboženská prax rozšírila do takej miery, že Will Herberg, popredný sociológ náboženstva v prvej polovici storočia, v svojej klasickej práci Protestant, Catholic, Jew napísal, že na vidieku ateisti a voľnomyšlienkári takmer vymizli, že agnosticizmus upadá a že „rozšírenie náboženskej identifikácie môže byť spoľahlivo považované za významný rys Ameriky posledného štvrťstoročia.“
Tieto slová boli napísané pred niekoľkými desaťročiami. Náboženstvo vo svete ratsie a klesá spôsobom, o ktorom sociológia často nemá ani potuchy. Viera nezostupuje na zem a neopúšťa ju ako nejaká neriadená sila či nejaká kométa. Situácia kresťanstva však kopíruje situáciu rodiny, oba tieto fenomény spája jemná, ale hlboká vzájomná závislosť. Nič z toho, pochopiteľne, neznamená, že súčasní veriaci na Západe môžu počítať s jasnými dňami, keď sa ešte v ich živote bude dariť obidvom týmto inštitúciám. Ako vravel John Maynard Keynes, v krátkodobom horizonte sme všetci mŕtvi. V dlhodobom existujú niektoré signály, ktoré ukazujú nielen nádej, ale aj pravdepodobnosť oživenia. Skrýva sa v nich obmedzený, ale reálny dôvod na optimizmus spoločnej budúcnosti rodiny a náboženskej viery. Mary Eberstadtová/
Americká spisovateľka a analytička. Vyštudovala na Cornell University v New Yorku, pracovala ako asistentka Jeane J. Kirkpatrickovej, písala prejavy pre ministra zahraničných vecí Georga P. Schultza. Bola editorkou magazínu Public Interest a National Interest. V rokoch 2002 až 2013 pracovala ako analytička pre Hoover Institution, dnes pracuje pre Ethic and Public Policy Center vo Washingtone. Napísala oceňované eseje (o. i. získala cenu Davida Brooksa) aj beletriu. Jej poslednou knihou je How the West Really Lost God: A New Theory of Secularization (2013). Je manželkou ekonóma Nicholasa Eberstadta, s ktorým má štyri deti. Žije vo Washingtone.
Po prvé, prepisovanie zákonov a zvyklostí podľa radikálne nových lídnií, ktoré zodpovedajú radikálne novým podmienkam, je iba na začiatku. Koľko kresťanských študentov, učiteľov, profesorov, advokátov, kňazov, rehoľných sestričiek, pastorov, lekárov, farmaceutov, podnikateľov a politikov budúcnosti sa dostane do konfliktu s pravidlami „nenávistných skupín“ a „nenávistných prejavov“, ktorých definície sa stále rozširujú? Koľko ľudí bude ešte na školách a na pracoviskách ostrakizovaných, prípadne ich pre údajný „extrémizmus“ čaká ešte niečo horšie? Napokon, mnohým sa to už stalo. A koľko z nich sa bude musieť pozerať na to, ako ich deti trestajú za náboženskú vieru, ktorá ešte predvčerom nebola v Amerike hodná pozornosti?
Vydá sa Amerika cestou Veľkej Británie, kde bolo nedávno manželom zakázané adoptovať si dieťa preto, že boli praktizujúcimi kresťanmi, a teda stáli na nesprávnej strane súčasného „správneho myslenia“? Bude Amerika nasledovať Kanadu, kde – ako píše Mark Steyn – sú katolícke školy nútené akceptovať spolky podporujúce homosexuálov, ktoré otvorene podkopávajú katolícku morálnu náuku? Páter Raymond de Souza z arcidiecézy Kingston v kanadskom Ontariu nedávno povedal, že mnoho mladých kňazov, ktorých pozná, si myslí, že „možnosť, že niekto z nás strávi nejaký čas za svoju vieru vo väzení, nie je ani vzdialená, ani nepravdepodobná, naopak, je to možná realita, na ktorú musíme byť pripravení.“ Budú kňazi a pastori v Spojených štátoch amerických časom hovoriť to isté?
.vplyv katastrofy na pokrok
Keby bol toto celý obraz skutočnosti, bolo by to zúfalé. Ale nie je. Počas dvoch tisícročí prešlo kresťanstvo prudkými búrkami, prežilo diskrimináciu aj priamu perzekúciu. Žeby sme až teraz čelili skutočne konečnému úpadku cirkvi? Bude zo všetkých kultúrnych fenoménov, nepriateľských cirkvi, aké sme kedy v dejinách poznali, práve sexuálna revolúcia tou revolúciou, ktorá z kríža a všetkého, čo tento symbol znamená, urobí zastaranú a prekonanú inštitúciu?
Domnievam sa, že veci netreba vidieť tak pochmúrne, ako niekedy vyzerajú. Takisto však platí, že nie sú ani také povzbudzujúce, ako sa javia ich odporcom. Dôvody na opatrný optimizmus majú mnoho spoločného s dôvodmi na pesimizmus. Ak sa na vec pozrieme z iného pohľadu, môžeme povedať, že dôvody na optimizmus sú vlastne – viac či menej – aj dôvodmi na pesimizmus.
Už vyše sto rokov hlása sociológia smrť Boha. Ukazuje sa, že je to prinajmenšom predčasné, pretože sociológovia ignorujú úlohu, ktorú hrá v náboženskej viere práve tá veľká inštitúcia, s ktorou je náboženstvo nerozlučne späté, a síce rodina.
Dejiny ukazujú, že v každej situácii je jeden z týchto pilierov práve taký silný, ako je silný ten druhý. Náboženstvo, a osobitne kresťanstvo, rastie a slabne v závislosti od sily manželstva a rodiny. Desať až pätnásť rokov po konci druhej svetovej vojny nastal po celom západnom svete náboženský boom. A tento rozkvet sa prekrýval s populačným rastom. Naopak, v dekádach po roku 1960 začalo spolu s náboženským útlmom pribúdať aj detí, ktoré sa narodili mimo manželstva a pôrodnosť začala klesať. Rodina a viera sú historicky spojené takým spôsobom, ktorý historizujúca sociológia nepochopiteľne opomína. Takže, ak uvažujeme o budúcnosti kresťanstva, musíme si položiť otázku: Je možná obnova prirodzenej rodiny – a súčasne s ňou aj obnova kresťanstva? Odpoveď je a naďalej aj bude – áno.
Pozrime sa najskôr na pohľad zosnulého Pitirima Sorokina, zakladateľa harvardskej katedry sociológie a jedného z najplodnejších sociálnych mysliteľov polovice 20. storočia. Sorokin písal v čase, keď sociológia nevychádzala ani tak z jemných štatistických analýz, ale skôr z najširšieho možného záberu a historického vedomia.
V knihe Man and Society in Calamity (1942) sumarizuje Sorokin výsledky projektu, ktorý možno v istom zmysle uplatniť aj na našu dnešnú situáciu. Sorokin sa v nej venoval analýze mechanizmov, ktorými rôzne historické katastrofy, najmä vojny, morové epidémie a hladomory uvádzali do pohybu protichodné spoločenské sily. Keď preskúmal rozsiahle katastrofy ľudských dejín, dospel k nasledovnému všeobecnému pravidlu: „Zásadné kroky v pokroku ľudstva smerom k náboženstvu a ušľachtilým zásadám etiky boli podniknuté predovšetkým pod vplyvom veľkých katastrof.“ Kalamita podľa neho nie je len možným impulzom k náboženskej obnove, ale môže byť dokonca impulzom nevyhnutným.
.vplyv krízy na rozvody
Je dnešný západný svet v situácii, keď kalamita dosahuje dostatočné rozmery, aby sa znovu potvrdilo Sorokinovo pravidlo? Od roku 2008, keď do povedomia masy západných voličov prvýkrát prenikla finančná kríza, po prepuknutí ktorej nasledovali pouličné nepokoje od Londýna po Atény a od Barcelony po Paríž a späť, je čoraz jasnejšie, že sociálne štáty Západu sú nesmierne prebujnené a nakoniec neudržateľné. Nejde však pritom len o eurá a centy. Domnievam sa, že možno tvrdiť, že prípadný civilizačný rozpad sociálneho štátu bude mať zásadný vplyv na proces úpadku rodiny.
Čoraz ľahšie rozvody a čoraz rozšírenejšie nemanželské rodičovstvo a spolu s tým súvisiace dôsledky už celé desiatky rokov pomáhajú budovať presvedčenie, že štát môže robiť to, čo kedysi robili kompeltné rodiny: starať sa o mladých, opatrovať chorých a starých, poskytovať domov. Úpadok rodiny bol spôsobený západným blahobytom.
V sedemdesiatych rokoch sociológ David Popenoe predpovedal, že jedným z dôsledkov klesajúceho bohatstva Západu môže byť práve oživenie inštitúcie rodiny. Ako poznamenal Popenoe, napokon sú to rodiny, kto vykonáva funkciu, zásadnú pre všetky spoločnosti, pretože robia zadarmo to, čo by inak stálo peniaze. Ako napísal, „dôležitosť tejto starostlivosti ako prirodzenej funkcie rodiny, sa jasne ukáže, keď si uvedomíme, čo sa môže stať, keď sa moderné spoločnosti opäť prepadnú do vážnej hospodárskej krízy.“
Mohol by potom postsociálny štát priznať manželstvu, výchove detí a rodinnému zväzku ekonomickú hodnotu, ako to po mnohé stáročia činili predpriemyslové poľnohospodárske spoločnosti? Človek si pritom nemusí predstavovať hneď tú najhlbšiu možnú krízu, aby pochopil, ako sa zoči-voči tlakom, vyvolaným zmenšujúcou sa a starnúcou západnou populáciou, môže rodina naraz javiť ako ťažko podceňovaný rezervoár. Ako prorocky poznamenal Stanley Kurz v svojom článku Demografia a kultúrna vojna v časopise Policy Review tri roky pred finančným kolapsom v roku 2008: „Aby sa zmenil chod moderného sveta, nemusí dôjsť k úplnému ekonomickému rozkladu, ani k veľkému nepomeru medzi fundamentalistami a sekularistami. Mohol by stačiť aj nízky, ale stály ekonomický tlak v rapídne starnúcom svete. Existuje dobrý dôvod obávať sa o osud starších príslušníkov povojnovej generácie s nedostatočne pevnými rodinami, obmedzenými úsporami a pomerne malým počtom detí, aby sa o nich postarali. Mladšie generácie už čoskoro pocítia bremeno platieb za starostlivosť o početnú staršiu generáciu.. Modernita sama sa môže stať terčom kritiky rovnako, ako potom môžu byť oceňované prínosy manželstva a rodičovstva.“
Drastické svedectvo ekonomického kolapsu z roku 2008 poukazuje práve na tieto nezamýšľané dôsledky ekonomickej nepriazne osudu, ako o nich písal Kurtz. Vezmime si napríklad taký rozvod. Ekonomická kríza mení rozvod, ktorý bol vždy drahý, na takmer luxusnú záležitosť. Podľa údajov American Academy of Matrimonial Lawyers (AAML) klesol v roku 2008 počet rozvodov v Spojených štátoch amerických o 24 percent a v roku 2009 o 57 percent, pričom tento vývoj kopíroval kolaps trhu s nehnuteľnosťami. Rozvodovosť začala opäť rásť v roku 2010 v závislosti od toho, ako sa zlepšovala ekonomika. Tak ako iní pozorovatelia, aj predseda AAML si je istý, že pokles bol reakciou na ťažké časy.
Ďalším nepriamym dôsledkom ekonomickej krízy je návrat mnohých dospelých detí domov k rodičom. Aj keď vieme, že k nemu dochádza z finančných dôvodov, nie je možné, že návrat tejto „bumerangovej generácie“ späť do rodičovského hniezda posilní rodinné putá? Povedané stručne, ťažké časy dokážu priviesť ľudí späť k tomu najzákladnejšiemu.
.skryté zbrane kresťanstva
A to prináša ďalší dôvod na opatrný optimizmus, týkajúci sa budúcnosti rodiny a viery: Ľudia sa učia. Počet manželstiev a rodičovstiev v skupine relatívne bohatých a vzdelaných Američanov mierne rastie (aj keď s pohybom smerom dolu na socioekonomickom rebríčku ich počet zase klesá). Dvaja ľudia sa uživia lacnejšie, než jeden, ako to nedávno presvedčivo doložil v článku o vzťahu medzi osobným bohatstvom a rodinnou štruktúrou Robert J. Samuelson. Je možné, že si tento vzťah bude uvedomovať čoraz viac ľudí. Jedným z dôvodov, prečo sa lepšie situované ženy viac klonia k deťom a tradičnej rodine, je to, že sa poučili z minulosti, najmä z nákladov, spojených s alternatívnymi spôsobmi života. Ak sa z tejto lekcie poučí viac ľudí, môže prirodzená rodina – a spolu s ňou aj cirkvi – zažiť oživenie.
Súčasné historicky nízke počty prirodzených foriem rodiny a problémy s tým spojené nemajú trvalý charakter. Napríklad nemanželské materstvo, ktorému v predchádzajúcej generácii feministky tlieskali v mene „oslobodenia“, dnes mnoho ľudí vníma v jeho pravej podobe: ako neľudsky ťažkú úlohu takmer pre každú ženu, osobitne pre chudobné ženy, pri ktorých je pravdepodobnejšie, že sa nevydajú. Rovnako dnes mnohé ženy – vrátane feministiek – odmietajú heslo „kariéra na prvom mieste“. Je preto celkom možné, že budúce generácie budú viac naklonené myšlienke, že život viacerých ľudí v spoločnej domácnosti je radostnejší, než ako to bolo u ich predkov v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí. Rovnako dobre si možno predstaviť obrat v štatistike rodín na celom Západe, napríklad preto, že náklady spojené s podporou alternatív rodinného života budú zrejmé väčšej skupine ľudí, ako je to dnes.
Existuje aj ďalší dôvod, prečo by sme ešte nemali písať kresťanstvu a tradičnej rodine nekrológ: demografia. Ako nezávisle od seba preukázali Phillip Longman a Eric Kaufmann a súčasne Jonathan Last vo svojej strhujúcej knihe What to Expect When No One’s Expecting, veriaci ľudia majú deti a neveriaci nemajú. Lepšie povedané, čím aktívnejší sú ľudia veriaci, tým viac detí majú. Tento prostý fakt, ako sa zhodujú tí, ktorí sledujú štatistické čísla, privedie západné populácie k náboženskej viere. Sociológ Rodney Stark tvrdí, že kresťanstvo vyrástlo z malej sekty do svetového náboženstva práve preto, že si cirkev vážila manželstvo, zakazovala zabíjanie novorodencov a potraty a vôbec, že pozornosť, ktorú venovala rodine, prispela k demografickému zvýhodneniu veriacich. A tieto predpoklady stále trvajú.
Do úvahy treba brať ďalšiu skutočnosť, ktorá podporuje tradicionalistov. Harvardský sociológ Carle Zimmerman v svojej knihe Family and Civilization (1947) tvrdí, že v priebehu dejín sledovala rodina nasledovný vzorec: Po období úpadku, ktorý spôsobil obrovské spoločenské škody, rástla rodina silnejšie. Zimmerman tvrdí, že pevnosť rodiny je cyklická a že problémy, ktoré sa objavujú v obdobiach slabých a atomizovaných rodín, vedú k opačným cyklom silných rodinných formácií.
A nakoniec zostáva na strane odporcov súčasných trendov ešte niečo, čo môžeme nazvať skrytou zbraňou kresťanstva. V priebehu dejín boli muži a ženy priťahovaní k cirkvi práve jej tradičným mravným kódom, ktorý dnes toľko ľudí nenávidí. Prví kresťania vedeli, že pohania môžu mať všetko: svoje modly, svoju infanticídu, svoju antikoncepciu, svoje potraty, svoje sexuálne libertínstvo, ale oni nič z toho nemali. A zoznam bol oveľa bohatší. Vidíme teda, že od počiatku bol súbor týchto „nie“ fundamentálnym učením kresťanstva (a v mnohých prípadoch aj judaizmu). Ale nešlo len o zákazy. Bolo to aj učenie, ktoré priťahovalo mnohých ľudí, často takých, ktorí padli, ale boli dosť zbožní na to, aby videli toto učenie ako pravdivé. Ako ukazujú zástupy konvertitov, aj toto trvá až do dnešných čias.
.herbergova Amerika
Ako malé upozornenie, že nie všetko je nevyhnutné, možno uviesť posledný rozmach náboženskej viery, ktorý po celom Západe prebehol bezprostredne po druhej svetovej vojne. V Spojených štátoch sa náboženská prax rozšírila do takej miery, že Will Herberg, popredný sociológ náboženstva v prvej polovici storočia, v svojej klasickej práci Protestant, Catholic, Jew napísal, že na vidieku ateisti a voľnomyšlienkári takmer vymizli, že agnosticizmus upadá a že „rozšírenie náboženskej identifikácie môže byť spoľahlivo považované za významný rys Ameriky posledného štvrťstoročia.“
Tieto slová boli napísané pred niekoľkými desaťročiami. Náboženstvo vo svete ratsie a klesá spôsobom, o ktorom sociológia často nemá ani potuchy. Viera nezostupuje na zem a neopúšťa ju ako nejaká neriadená sila či nejaká kométa. Situácia kresťanstva však kopíruje situáciu rodiny, oba tieto fenomény spája jemná, ale hlboká vzájomná závislosť. Nič z toho, pochopiteľne, neznamená, že súčasní veriaci na Západe môžu počítať s jasnými dňami, keď sa ešte v ich živote bude dariť obidvom týmto inštitúciám. Ako vravel John Maynard Keynes, v krátkodobom horizonte sme všetci mŕtvi. V dlhodobom existujú niektoré signály, ktoré ukazujú nielen nádej, ale aj pravdepodobnosť oživenia. Skrýva sa v nich obmedzený, ale reálny dôvod na optimizmus spoločnej budúcnosti rodiny a náboženskej viery. Mary Eberstadtová/
Americká spisovateľka a analytička. Vyštudovala na Cornell University v New Yorku, pracovala ako asistentka Jeane J. Kirkpatrickovej, písala prejavy pre ministra zahraničných vecí Georga P. Schultza. Bola editorkou magazínu Public Interest a National Interest. V rokoch 2002 až 2013 pracovala ako analytička pre Hoover Institution, dnes pracuje pre Ethic and Public Policy Center vo Washingtone. Napísala oceňované eseje (o. i. získala cenu Davida Brooksa) aj beletriu. Jej poslednou knihou je How the West Really Lost God: A New Theory of Secularization (2013). Je manželkou ekonóma Nicholasa Eberstadta, s ktorým má štyri deti. Žije vo Washingtone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.