Vtedajšie vojenské mocnosti Francúzsko a Spojené kráľovstvo síce vyhlásili nacistickému Nemecku vojnu, no ani jedna strana nezačala významnejšie bojové operácie, hoci tak boli povinné urobiť na základe vojenských dohôd s Poľskom. To v tom čase čelilo ťažkým nemeckým a neskôr aj sovietskym útokom, ktoré postupne zlomili odpor jeho armády. Celá západná Európa bola sedem mesiacov v relatívnom pokoji a myslela si, že z toho nejako vykorčuľuje. Ale v máji 1940, keď Nemecko prepadlo Belgicko a začal sa boj o Francúzsko, sa čudný čas čudnej vojny skončil. Až potom prepukla naplno druhá svetová vojna. Samotní Nemci pritom útokom na Poľsko veľmi riskovali. Alfred Jodl, ktorý podpísal v roku 1945 bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, na Norimberskom procese o tomto čudnom čase povedal: „To, že sme neboli porazení už v roku 1939, bolo iba vďaka tomu, že počas poľskej kampane približne 110 francúzskych a britských divízií na západe celkom neaktívne stálo pred 23 nemeckými divíziami."
Bertolt Brecht uverejnil v Paríži 15. júna 1939 báseň Potomkom: „Čo sú to za časy, v ktorých/ Rozhovor o stromoch je takmer zločinom/ Lebo je v ňom mlčanie o toľkých podlých činoch.“ Keď sme ju s Janom Štrasserom prekladali, netušil som, že si na ňu spomeniem na jar 2014 v spojení s Ruskom. Proti komu sa vlastne usiluje ukrajinská vláda udržať suverenitu vlastného štátu? Proti miestnym ruským aktivistom? Ruským vojnovým vyslúžilcom, usídleným na Ukrajine? Anonymizovaným ruským vojakom a krymským ,zeleným mužíkom´? Proti ruským tajným službám a propagande ruských médií? Ruským vojskám číhajúcim na ukrajinskej hranici? To, čo sa deje na Ukrajine, pripomína skôr vojnové stratégie na Blízkom východe, ako vojnu regulárnych armád. Je to výbušná zmes, s ktorou si nevedia rady Ukrajinci, Európania, Američania, ale ani Rusi, hoci ju dali do pohybu.
Je to čudná vojna. Potrvá sedem mesiacov? Alebo bude trvať ako na Blízkom východe sedem rokov alebo sedemkrát sedem rokov? Vyrába si práve Európa na Ukrajine svoj Blízky východ? Alebo prepukne ozajstná vojna? A čo my? Strčíme hlavu do piesku ako vždy v dejinách, počkáme si na víťaza, aby sme sa mali ku komu pridať? Sme stratencami v tomto čudnom čase? Alebo si konečne uvedomíme, kde patríme a že je naším vitálnym záujmom, aby sme tam patrili aj naďalej? Že heslo Všetci za jedného, jeden za všetkých platí aj pre nás? Alebo v nás už opäť zvíťazil normalizačný syndróm?
Žijeme akési déjà vu. Precvičujeme si už v mysliach čudnú dobu Mníchova 1938, Jalty 1945, okupácie 1968? Zabúdame na čas novembra 1989, keď sme vzali svoje veci do vlastných rúk?
Bertolt Brecht uverejnil v Paríži 15. júna 1939 báseň Potomkom: „Čo sú to za časy, v ktorých/ Rozhovor o stromoch je takmer zločinom/ Lebo je v ňom mlčanie o toľkých podlých činoch.“ Keď sme ju s Janom Štrasserom prekladali, netušil som, že si na ňu spomeniem na jar 2014 v spojení s Ruskom. Proti komu sa vlastne usiluje ukrajinská vláda udržať suverenitu vlastného štátu? Proti miestnym ruským aktivistom? Ruským vojnovým vyslúžilcom, usídleným na Ukrajine? Anonymizovaným ruským vojakom a krymským ,zeleným mužíkom´? Proti ruským tajným službám a propagande ruských médií? Ruským vojskám číhajúcim na ukrajinskej hranici? To, čo sa deje na Ukrajine, pripomína skôr vojnové stratégie na Blízkom východe, ako vojnu regulárnych armád. Je to výbušná zmes, s ktorou si nevedia rady Ukrajinci, Európania, Američania, ale ani Rusi, hoci ju dali do pohybu.
Je to čudná vojna. Potrvá sedem mesiacov? Alebo bude trvať ako na Blízkom východe sedem rokov alebo sedemkrát sedem rokov? Vyrába si práve Európa na Ukrajine svoj Blízky východ? Alebo prepukne ozajstná vojna? A čo my? Strčíme hlavu do piesku ako vždy v dejinách, počkáme si na víťaza, aby sme sa mali ku komu pridať? Sme stratencami v tomto čudnom čase? Alebo si konečne uvedomíme, kde patríme a že je naším vitálnym záujmom, aby sme tam patrili aj naďalej? Že heslo Všetci za jedného, jeden za všetkých platí aj pre nás? Alebo v nás už opäť zvíťazil normalizačný syndróm?
Žijeme akési déjà vu. Precvičujeme si už v mysliach čudnú dobu Mníchova 1938, Jalty 1945, okupácie 1968? Zabúdame na čas novembra 1989, keď sme vzali svoje veci do vlastných rúk?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.